Otázka č. 25
ROZPRÁVANIE AKO SLOHOVÝ POSTUP A SLOHOVÝ ÚTVAR V BEŽNEJ KOMUNIKÁCIÍ A V UMELECKEJ LITERATÚRE. DYNAMIZUJTE PRVKY ROZPRÁVANIA.
Rozprávanie je zachytenie udalostí v časovej postupnosti. Môže byť slohovým postupom alebo aj slohovým útvarom. Umelecké rozprávanie využíva dramatické stupňovanie zápletky: zauzľovanie deja až po vyvrcholenie deja a potom k jeho rozuzleniu
Autorská reč je prostriedkom tzv. objektívneho rozprávania. Autor ňou sám za seba alebo v stotožnení s rozprávačom, navonok akoby nezainteresovane, rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie. Toto všetko spĺňa úvahami, ktoré sú viac menej späté s príbehom. V epickom umeleckom diele teda autor okrem rozprávania používa aj ďalšie slohové postupy a útvary: opis, úvahu, charakteristiku. Autorská reč sa realizuje prevažne v oblasti spisovného jazyka. Býva zväčša v tretej slovesnej osobe minulého času. V novšej lit. sa autorská reč sa často realizuje aj v prvej osobe minulého aj prítomného času. Niektoré lit. smery, napríklad antiromán, používa aj druhú osobu prítomníka. Reč postáv je jeden z prostriedkov, ktorými autor, oživuje rozprávanie. Realizuje sa dialógom. Dialóg v epickej próze je rozhovor dvoch postáv diela. Jedna časť dialógu - prihovor jednej postavy sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou. Dialóg môže mať rozlične funkcie: rozvíjať príbeh, stupňovať konflikt alebo charakterizovať postavy. Základným, klasickým typom dialógu je symetrický dialóg, v ktorom podobne ako v dráme sa striedajú repliky. Slabší štylisti mávajú problém s uvádzacími vetami k priamej reči, napríklad často opakujú sloveso povedal. Dobrý štylista však v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti, spôsob výpovede, to čo sa v dráme naznačuje v zátvorke.
Otázka č. 24
SPÔSOBY OBOHACOVANIA SLOVNEJ ZÁSOBY (PREVZATÉ A CUDZIE SLOVÁ, INTERNACIONALIZMY ZMENY V SLOVNEJ ZÁSOBE, SLOVNÍKY…)
Slovná zásoba je súhrn všetkých slov, ktoré sa v danom jazyku používajú. Slovná zásoba sa v porovnaní s inými jazykovými rovinami rýchlejšie mení a vyvíja. Veľká časť slov nadobúda časový štylistický príznak.
Neologizmy čiže novovznikajúce slová sú domáce (množina) ale aj cudzie ( windsurfing). Opačné postavenie ako neologizmy majú zastarané slová.
Prešli do pasívnej slovnej zásoby, lebo aj veci a javy, ktoré pomenúvali, už zanikli, alebo dostali iný názov.
Zastarané slová - veci a javy, ktoré pomenúvali, dostali iné pomenovanie
Historizmy - veci a javy, ktoré pomenúvali, už zanikli (šesták)
Archaizmy- charakterizujú určité obdobie (žatva)
V slovnej zásobe slovenského jazyka je veľa slov, ktoré majú neslovenský pôvod. Tieto slová obohacujú slovnú zásobu. Sú to prevzaté slová a cudzie slová. Mnohé z nich však zdomácneli, takže u nich nepociťujeme cudzí pôvod. Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (zemepis = geografia). K cudzím slovám patria aj medzinárodné pomenovania........................, ktoré sa vyskytujú najmä v odborných textoch ako odborné termíny (kosínus, emócia). Postupnosť udomácňovania cudzích slov sa prejavuje najmä v pravopise. Niekde sa píše slovo s pôvodným pravopisom, niekde už zdomácneným, prispôsobeným pravopisom. Slovná zásoba je zachytená v slovníkoch. K základným, nevyhnutným patria:
1)pravidlá slovenského pravopisu - obsahuje najdôležitejšie pravopisné pravidlá slovenčiny a pravopisný slovník
2)slovník cudzích slov - význam najpoužívanejších cudzích slov v spisovnej slovenčine
3)prehľadná gramatika slovenského jazyka
4)krátky slovník slovenského jazyka - obsahuje spisovnú zákl. slovnú zásobu slovenčiny
5)slovník slovenského jazyka - obsahuje takmer všetky slová, ktoré patria do slovnej zásoby slovenského jazyka - asi 120 000
Obe príručky podávajú význam jednotlivých slov, ich správne písanie a používanie
Potrebné - dôležité
1)príručný slovník slovenskej výslovnosti - obsahuje záväzné pravidla slov výslovnosti
2)výkladový slovník
3)terminologický slovník
4)dvojjazyčný slovník
5)malý synonymický slovník
6)malý frazeologický slovník
Otázka č. 23
VZNIK A VÝVIN SLOVENČINY
Začiatok hľadáme v období Veľkej Moravy
6. storočie: príchod Slovanov, oni preberajú niektoré názvy pohorí od Keltov a Germánov
9. storočie: príchod Konštantína a Metoda- zostavujú písmo hlaholika a prvý kultúrny jazyk staroslovienčina, ktorá sa používa v liturgii, v politike aj v kultúre.; staroslovienčina má niektoré hlásky, ktoré dnešná slovenčina už nemá, zanikli v 10. storočí (nosovky, tvrdý jer - y, mäkký znak - mäkčene.; hlaholika bola neskôr zjednodušená na cyriliku a dnes sa používa azbuka
10. storočie: po Metodovej smrti odchádzajú jeho žiaci z územia V.M., ustupuje staroslovienska vzdelanosť, opäť sa presadzuje latinčina a písmo latinka.; Slovensko sa stáva súčasťou Uhorska a do maďarčiny prenikajú niektoré slovanské výrazy
13. a 14. storočie: do latinčiny sa dostávajú slovakizmy a v 15. stor. sa ako jazyk začína používať čeština (súvisí so spanilými jazdami Husitov na Slovensko, expanzia slovenských študentov); používa sa aj slovakizovaná čeština (české slová so slovenskými koncovkami)
16. a 17. storočie: nástup reformácie (hnutie za obnovu, úpravu cirkvi, požaduje sa na bohoslužbách používať domáci jazyk); slovenský evanjelici používajú češtinu, katolíci cítia potrebu kodifikovať jazyk
18. storočie: Anton Bernolák - základom pre jeho jazyk sa stala západoslovienčina; 1787 - bol kodifikovaný Bernolákov jazyk, používali ho J. Hollý, J. Fándly; tento jazyk nepriali všetci vzdelanci, najväčším odporcom bol Kollár
19. storočie: (Ľ. Štúr) 1843 - kodifikovaný jazyk na základe stredoslovenských nárečí; Štúrov jazyk bol dôsledne fonetický - píš ako počuješ (deti), nepoužíval y, ani dvojhlásky; napísal - Náuka reči slovenskej; úpravy Štúrovho pravopisu - 1851 - Martin Hatala zaviedol písanie y, dvojhlások, ô, ä, nepísanie mäkčeňov de, te, ne, le, di, ti, ni, li; Krátka mluvnica slovenská - tu odôvodnil jazyk
20. storočie: Samuel Cambel- úprava jazyka; Václav Vážny - bol jazykovedcom v období 1. ČSR, uprednostňoval tvary blízke češtine; Po zániku ČSR - hnutie za očistenie jazyka od českých výrazov;
1953 - zjednodušil sa pravopis; poslednými úpravami prešiel jazyk r. 1991(písanie veľkých písmen ulíc, zrušenie výnimky z rytmického krátenia, zjednodušené písanie čiarky
Otázka č. 22
ZÁSADY SLOVENSKÉHO PRAVOPISU (POROVNANIE S NIEKTORÝM CUDZÍM JAZYKOM ) I - Y V PREDPONÁCH, PRÍPONÁCH, ZDVOJENIE HLÁSOK, VEĽKÉ PÍSMENA, KVANTITA. PRÁCA S PRAVOPISNÝMI A GRAMATICKÝMI SLOVNÍKMI.
Ortografia - zaoberá sa zásadami slovenského pravopisu.
Písanie i/í, y/ý:
So zreteľom na pásanie i/í, y/ý sa spoluhlásky rozdeľujú na:
-tvrdé
-mäkké
-obojaké
V koreni slova y/ý píšeme:
1.)v domácich slovách po tvrdých spoluhláskach
2.)v cudzích slovách
a)po tvrdých a obojakých spoluhláskach
b)po mäkkých spoluhláskach
3.)po obojakých spoluhláskach iba vo vybraných slovách a v slovách z nich odvodených
V koreni slova i/í píšeme:
1.)v domácich slovách po mäkkých spoluhláskach (okrem vybraných slov)
2.)v citoslovciach
3.)v cudzích slovách
V predponách - pri-, vy-; dys/dyz-, ale aj dis-, hyper-, hypo-, poly-,
V príponách - yňa, -kyňa, -ymi, -ých, -ým, -úci, -aci.
Písanie ä:
-v domácich slovách sa samohláska ä píše po spoluhláskach b, m p, v, napr.: holúbä, žriebä, mäkký, mäso, opäť, päta, deväť, svätý…
Písanie veľkých písmen:
S veľkými začiatočnými písmenami píšme:
1.)vlastné mená
a)osôb
b)zvierat
c)rozprávkových bytostí
d)vesmírnych objektov
2.)zemepisné názvy
3.)názvy sviatkov, podnikov, kníh, časopisov, diel:
4.)názvy krajov, miest, obcí, ulíc, námestí
5.)oslovenie v listoch
Veľkými písmenami píšeme:
a)akademické tituly a vedecké hodnosti
b)skratky a značky
c)odborné texty
Zdvojenie hlások:
príkladvýslovnosť (ako jedna predĺžená hláska)
-dd-oddychoddychdd - znamená predĺženie spoluhlásky vo výslovnosti
-jj-dvojjazyčnýdvojjazyčný
-kk-mäkkýmäkký
-nn-cennýcenný
-rr-štvorročnýštvorročný
-šš-vyššívyšší
-zz-bezzubíbezzubí
Kvantita:
Kvantita: - dĺžka, nositeľ slabičnosti (a = 1móra, á = 2 móry). Každá slabika bez dĺžňa = 1 móra. Trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky je dvojnásobok krátkej samohlásky. Dvojhlásky sa zaraďujú v rámci jednej slabiky, na rozdiel od spojenia dvoch samohlások v cudzích slovách.
Otázka č. 21
ZÁSADY SLOVENSKEJ VÝSLOVNOSTI (POROVNANIE S NIEKTORÝM CUDZÍM JAZYKOM): MÄKKOSŤ - TVRDOSŤ, KVANTITA, RYTMICKÉ KRÁTENIE, ZNELOSTNÁ ASIMILÁCIA, ZDVOJENÉ SPOLUHLÁSKY.
Ortoepia - náuka o výslovnosti, v slovenčine skúma tieto javy:
kvantita = dĺžka, nositeľka slabičnosti (a = 1móra, á = 2móry); každá slabika bez dĺžňa =
1móra
trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky je dvojnásobok krátkej samohlásky
dvojhlásky sa realizujú v rámci jednej slabiky, na rozdiel od spojenia dvoch samohlások v cudzích slovách
Mäkkosť - tvrdosť: so zreteľom na písanie i/í, y/ý sa spoluhlásky rozdeľujú na tvrdé, mäkké, obojaké.
Rytmické krátenie: v slov. jazyku nemôžu po sebe nasledovať dve dlhé slabiky. Ak by takíto jav nastal, nasledujúca slabika (obyčajne príponová) sa kráti:
výnimky:
1.pri slovesách
2.pri podstatných menách
a) s. r. vzor: vysvedčenie
b) ž. r. vzor: kosť, dlaň
c) v odvodzovacích príponách -iar, -iaroň, -ár, -áreň, ak predchádzajúca slabika má dvojhlásku
3.pri prídavných menách vzťahových - živočíšnych vzor páví
4.pri neurčitom zámene niečí a jeho tvaroch
5.pri číslovkách
Znelostná asimilácia = spodobovanie:
je to asimilácia párových neznelých spoluhlások na párové znelé a párových znelých spoluhlások na párové neznelé.
spodobovanie nastáva na začiatku, vo vnútri a na konci slova.
výslovnosť v :
v v - na začiatku i vo vnútri slova
v u - na konci slová, vo vnútri slova
v f - iba na začiatku slova
Spoluhláskové skupiny:
a)sln, slň, zdn, zdň, šdn, žtn, stl, stk, tkn sa vyslovujú tak, ako sa píšu.
b)ts, ds, lc, dc, lč, dč sa vyslovujú ako u, čč,
V slovenčine zodpovedá každej hláske 1 zvuk. Písmená sú rovnaké, slovenčina má ešte diakritické znamienka (mäkčene a dĺžne). V angličtine neexistuje naše ohýbanie. Všetky neživé podstatné mená patria do stredného rodu. Pády sa vyjadrujú pomocou predložiek
Otázka č. 20
ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE A ICH FUNKCIA PRI TVORBE PREJAVU. PRÁCA S KONCEPTOM (osnova).
ZHODY A ROZDIELY ÚSTNEHO A PÍSOMNÉHO PREJAVU.
Štýl: je cieľavedomí výber a usporiadanie jazykových prostriedkov s ohľadom na funkciu a situáciu prejavu.
K štýlotvorným činiteľom patria: téma, funkcia, situácia a autor -> prejav.
Štýlotvorné činitele delíme na:
1)objektívne
zaraďujeme tu tému, funkciu a situáciu prejavu
sú fakty a informácie, ktoré vyberáme, osnova, písanie konceptu, jeho
úprava, čistopis
2)subjektívne
ak dvaja ľudia hovoria alebo píšu o tej istej téme, konečný výsledok je rozdielny, lebo každý ma svoj individuálny štýl
téma (podnet)funkcia (cieľ)
informovať
prejav (text)vysvetliť
obsahpresvedčiť
kompozíciamobilizovať
štýl (jazyk)citovo zapôsobiť
autor (subjekt)situácia
individuálne vlastnostiprostredie (verejné - súkromné)
jazyková forma (písomná - ústna)
adresát
Štýlotvorný proces pri písaní vlastnej práce vyzerá takto:
-objasníme si tému, funkciu a situáciu prejavu
-vyberieme fakty a informácie potrebné pre tému
-usporiadame ich podľa logického postupu - podľa osnovy
-píšeme koncept (prvopis)
-upravujeme, zlepšujeme koncept - môžeme škrtať, prepisovať, opravovať, nedbáme na úpravu
-koncept prepíšeme na čisto - čistopis, kontrolujeme pravopisnú a gramatickú správnosť, úpravu, čitateľnosť písma
Osnova: je stručný a prehľadný záznam obsahu textu: v bodoch, heslách; forma závisí od obsahovej kompozičnej náročnosti textu.
Výhody a rozdiely ústneho a písomného prejavu:
-ústny aj písomný prejav musí mať tému, autora, funkciu a situáciu
-úprava ústneho prejavu je náročnejšia ako vypracovanie písomného prejavu
-dobrý ústny prejav má oproti písomnému aj kratší rozsah
-ústny prejav má jednoduchšiu štylizáciu a kompozíciu; môžeme využívať jazykové prostriedky (mimika, gestikulácia), vysokú techniku prednesú
-v písomnom prejave sa dbá na úpravu, spisovnosť vyjadrovania a členenie textu. ( v ústnom môžu byť aj nespisovné prvky ).
Otázka č. 18.
PRAMENE INFORMÁCIÍ A ICH SPRACOVANIE. NORMATÍVNA CITÁCIA, PARAFRÁZA, BIBLIOGRAFIA. VYUŽITIE V NÁUČNOM ŠTÝLE.
Informácia znamená v širokom zmysle slova akýkoľvek údaj, správ, fakt, údaj obohacujúci poznanie používateľa. V užšom zmysle slova to znamená informatiku, čiže nový vedný a študijný sme, ktorý sa zaoberá vznikom, spracúvaním, ukladaním, sprístupňovaním a využívaním informácií. Informatika vznikla v 50-tych rokoch 20.storočia v súvislosti s kybernetikou - vedou o riadení a prenose informácií v zložitých systémoch. Poznáme základné informačné inštitúcie, strediská vedeckých a technických informácií.
Najpoužívanejšia svetová katalogizačná sústava je medzinárodné desatinné triedenie (MDT), obsahuje 10 tried, ktoré sú označené číslicami 0-9, z ktorých každá sa postupne člení na 10 ďalších podtried, radov, poradí, skupín atď. Napr. :
0 …………. Všeobecná literatúra
03 ………. encyklopédie
8 …………. Jazykoveda, jazyky
807 ……… slovanské jazyky
Knižnice môžu byť ľudové, vedecké, školské (VŠ), závodné. Knihy si možno požičať domov, alebo študovať v študovni. Poznáme primárne informačné pramene, čiže originálne, nespracované ako napr. knihy, príručky, časopisy. Knihy v knižnici hľadáme podľa signatúry v katalógoch (autorským vecný, systematický, katalóg periodík). Každý katalogizačný lístok je sekundárny informačný prameň, pretože vznikol spracovaním primárneho prameňa. Bibliografia a rešerš sú terciárne informačné pramene. Bibliografia je zoznam literatúry o nejakej téme a rešerš je prehľad, súpis poznatkov a údajov o problematike. Bibliografia je rozdielna aj v náučnom štýle. Kým pri vedeckom náučnom štýle je presná citácia alebo bibliografia, v populárnom náučnom štýle je voľná citácia alebo parafrázovanie a môže byť bez bibliografie. Citáty a parafrázy sú vlastne odkazmi na preštudovanú literatúru a uvádzajú sa väčšinou v odborných prácach. Citáty uvádzame v presnom znení a uvádzame aj meno autora citátu. Citáty môžeme zaradiť aj v úvode (čo je najčastejšie) ale môžu byť uvedené aj v závere alebo jadre. Informácie môžeme uchovávať pomocou diára, denníka, výpiskov, výstrižkov a kartotéky. Diár je denný zápisník, do ktorého si zapisujeme pracovné i osobné povinnosti, ktoré máme v istý deň vykonať. Zapisovať môžeme viacerými farbami. Večer si robíme záznam o tom, čo sme vedeli, zistili alebo spoznali určitý deň. Najdôležitejšie postrehy prenesieme do kartotéky.
Do denníka sa zväčša zapisujú v časovom slede zážitky uplynulého dňa. Robíme si aj poznámky v knihe. Z požičanej knihy si výpisky alebo konspekt (výťah) do vlastnej knihy si môžeme robiť poznámky. Používajú sa dva základné druhy poznámok:
1)podčiarkovanie
2)marginálie (poznámky na okraji strany).
Môžeme značiť aj operátormi t.j. značky na okraji (výkričník, otáznik). Výpisky sa robia na záznamové lístky formátu A6. Na lístku je väčšinou nejaká myšlienka, citát, môžeme si zapísať aj vlastné nápady a postrehy z čítania kníh, rozhovorov a pod. O zaujímavej téme si môžeme zbierať výstrižky z novín a časopisov. Kartotéka (lístkovnica) je pomôckou pre racionálnu duševnú prácu, je prehľadná, systematická a jednoduchá.
Otázka č. 17.
VÝKLADOVÝ A SLOHOVÝ POSTUP. VYMENUJTE ZÁKLADNÉ POSTUPY LOGICKÉHO MYSLENIA. VYJADRENIE VÝZNAMOVÝCH, LOGICKÝCH VZŤAHOV V SLOVENČINE (KAUZALITA, PRÍČINNÝ A NÁSLEDNÝ VZŤAH, NEGÁCIA, VYMEDZOVANIE).
Podstata výkladového postupu - potreba logicky myslieť, nebifľovať, nenútiť, pamätať si jednotlivosti.
Rozbor a vysvetlenie vývinových, funkčných a kauzálnych (príčinných a následných ) vzťahov medzi predmetmi alebo javmi alebo vnútri predmetov a javov sú podstatou výkladového slohového postupu. Vyskytuje sa najčastejšie v písomných útvaroch náučného štýlu ( výklad, štúdia, dizertácia, referát, recenzia, kritika, esej + umelecký štýl = hybridné útvary). V publicistickom štýle sa nachádzajú referáty, štúdie, úvodníky, komentáre, úvahy, recenzie. Najčastejšie sa výkladový slohový postup využíva ako učebnicový (didakriticky) výklad v ústnej forme - prednáška
Časti výkladu:
-úvod
-jadro - vlastné vysvetlenie objasnenie
-záver - zhodnotenie uzatvorenie problematiky
Výklad sa spája s opisom, uvádzajú sa argumentácie, dôkazy a príklady. Logické postupy pri výklade:
-indukcia - z príkladov vyvodzuje záver
-dedukcia - zo záveru vyvodzuje príklad
-argumentácia - dokazovanie
-analýza - rozklad
-syntéza - zhrnutie
-analógia - porovnávanie, na základe zhody niektorých vlastností uvažujeme o celkovej totožnosti
-komparácia - porovnávanie, hľadanie odlišností
-konkretizácia - znázornenie
-exemplifikácia - doloženie na príkladoch
-aplikácia - uplatnenie v realite
-generalizácia - zovšeobecnenie
Logické myslenie je príčinno-následné myslenie.
Najťažšia otázka je Prečo?
Argumentovanie - je taká forma prejavu, ktorou sa usilujeme získať súhlas pre svoj názor na základe dôkazov o jeho pravdivosti
Presvedčenie - je forma prejavu kde argumenty slúžia ako motívy pre navrhované konanie.
Príčinnosť (kauzalita) - filozofická kategória, ktorá označuje nevyhnutnú súvislosť javov, pričom PRÍČINA podmieňuje ÚČINOK.
Dôvod - vonkajšia, často náhodná, udalosť, ktorá je podnetom k iným udalostiam, líši sa od príčiny.
Príčina: Prečo sa to stalo?
Účinok: Čo to spôsobuje?
Motív - podnet na zámerné konanie
Otázka č. 16.
ZVUKOVÁ STRÁNKA JAZYKA (PROZÓDIA REČI), KVANTITA, PAUZA, TEMPO, RYTMUS, DÔRAZ, INTENZITA HLASU, MELÓDIA. SLOVOSLED SLOVENSKEJ REČI. POROVNAJTE S CUDZÍM JAZYKOM.
Zvukovou stránkou jazyka sa zaoberajú jazykovedné disciplíny fonetika a fonológia.
FONETIKA - skúma a opisuje tvorenie zvukov reči artikulačnými orgánmi - ich znenie (chybným vyslovovaním sa zaoberá logopédia)
FONOLÓGIA - skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami z hľadiska ich významovo rozlišovacej funkcie
FONÉMA - najmenšia zvuková jednotka - rozlišuje význam slova.
Prozodické vlastnosti nazývané aj intonácia sa prejavujú vo väčších rečových jednotkách než je hláska. Najmenšou intonačnou jednotkou je slabika. Intonácia vzniká modulovaním (zmenami) hlasu. Hlas môže mať trojaké stvárnenia: časovú, silovú a tónovú moduláciu. Časovou moduláciou vzniká kvantita, pauza, tempo, rytmus
Silovou moduláciou vzniká intenzita hlasu, prízvuk a dôraz
Tónovú moduláciu predstavuje melódia a hlasový register.
1.ČASOVÁ MODULÁCIA
Kvantita je dĺžka nositeľov slabičnosti (a = 1 móra, á = 2 móry). Každá slabika bez dĺžňa = 1 móra. V súvislosti s časovou moduláciou je trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky dvojnásobok krátkej samohlásky. Dvojhlásky sa realizujú v rámci jednej slabiky, na rozdiel od spojenia dvoch samohlások v cudzích slovách (die-ťa, di-é-ta).
Pauza = prestávka, člení súvislú reč na úseky - takty. Takéto členenie nazývame frázovanie. Prestávky rozoznávame
a)logické čiže významové
b)fyziologické (nevyhnutnosť nadýchať sa)
Pri komunikácii by obidva druhy mali byť čo najviac zladené.
Tempo = rýchlosť. Tempo reči závisí od obsahu a funkcie prejavu. Čím je prejav obsahovo bohatší a náročnejší, tým má pomalšie tempo a naopak. Priemerné tempo reči je asi 100 slov za minútu (napr. dabing, komentátori - rýchle tempo). Rytmus je vytvorený najmä striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré vytvárajú takty. Čím nižší je priemerný počet slabík v slovách, tým viac text smeruje k rytmickosti (napr. v poézii - stopy).
2.SILOVÁ MODULÁCIA HLASU
Intenzita hlasu = celková sila reči. Možno ňou znižovať alebo stupňovať dynamiku prejavu, vyčleňovať a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých. Intenzita hlasu je dôležitý štylizujúci prostriedok vety, najmä pri prednese umeleckého textu.
Prízvuk - Slovenčina má pevný prízvuk na prvej slabike slova.
Vedľajší prízvuk je na tretej slabike 4-slabičných slov, na tretej a poslednej slabike viacslabičných slov. Predklonky (a, i, len, keď …) a príklonky (som, si, ju, jej…) sú neprízvučné. Jednoslabičné predložky sú zväčša prízvučné ak je na nich dôraz alebo stoja pred jednoslabičným slovom. Neprízvučné sú pred viacslabičným slovom, pred slovom na ktorom je dôraz, po prízvučnom jednoslabičnom slove.
Dôraz - výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré sa chápe vo vete ako významovo najdôležitejšie. Pri základnom (objektívnom) slovoslede býva vetný prízvuk na poslednom slove vety, pri subjektívnom slovoslede je na začiatku vety.
3.TÓNOVÁ MODULÁCIA HLASU
Melódia je tónové vlnenie, čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame tri druhy melódie:
a)uspokojivo končiaca melódia (oznam. Veta, doplňujúca otázka)
b)neuspokojivo končiaca melódia (stúpavo-klesavá a klesavo-stúpavá melódia)
c)neuspokojivo nekončiaca melódia (výpoveď sa ešte neskončila, vo vnútri súvetia sa očakáva pokračovanie)
Hlasový register vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Zmeny sa uskutočňujú pri komentujúcich a vložených častiach výpovede. Spája sa zväčša s tempom a intenzitou hlasu.
V - J - T J - T - V
Slovenčina má voľný, pohyblivý slovosled. Ten môže byť objektívny a subjektívny.
Britská angličtina má stabilizovaný slovosled : podmet, prísudok, predmet a ostatné vetné členy. V slovenčine podmet nevyjadrený (zamlčaný), v angličtine je vždy vyjadrený.
Slovenčina a angličtina sú rozdielne jazyky (slovanský a germánsky). V slovenčine každej hláske zodpovedá 1 zvuk. V angličtine neexistuj ch ako zvuk, u nás zase s - podobné je ako ráz (pri samostatnom vyslovovaní b, m …..)
Slovosled - slová sú vo vete usporiadané podľa slovosledových princípov. Základným princípom je aktuálne členenie vety.
Otázka č. 15
VYJADRENIE OBJEKTÍVNEHO A SUBJEKTÍVNEHO HODNOTENIA V ROZLIČNÝCH SLOHOVÝCH ÚTVAROCH (ROZPRÁVANIE, OPIS, CHARAKTERISTIKA, VÝKLAD, ÚVAHA, KRITIKA…)
V súčasnej štylistike sa rozlišujú 4 základné slohové postupy: informačný, rozprávací, opisný a výkladový (úvahový), ktoré sa uplatňujú v ustálených vzoroch, modeloch jazykových prejavov, v tzv. slohových útvaroch (žánroch).
Jednému modelu však nezodpovedá vždy iba jeden slohový postup, preto hovoríme aj o zmiešaných slohových útvaroch - hybridoch.
Informačný slohový postup:
-je objektívny - nezaujatý
-obsahuje stručné údaje (fakty) na otázky: Kto?, Čo?, Kedy?, Kde?, Ako?, Prečo?
-Vyskytuje sa v slohových útvaroch: správa, oznámenie
Rozprávací slohový postup (umelecký, slohový, opisný)
-téma, funkcia, situácia je objektívny a to podľa toho, ako je to podané je subjektívny
-je najrozšírenejší
-obsahuje udalosti, príhody , zážitky v časovej postupnosti
-vyskytuje sa v rozprávaní, fejtóne, bájke, rozprávke, povesti, poviedke, novele, románe
Opisný slohový postup
-je najmä objektívny, ale aj subjektívny
-obsahuje vecné (vonkajšie) vzťahy, znaky, vlastnosti, následnosť činnosti (deja)
-vyskytuje sa v opise, návode, životopise, posudku, charakteristike, reportáži, pracovnom postupe, cestopise, opise pracovnej činnosti
Výkladový slohový postup
-je objektívny
-viaže sa na úvahový slohový postup
-obsahuje vnútorné vzťahy (príčinné, dôsledkové)
-vyskytuje sa vo výklade, odbornom referáte, prednáške
Úvahový slohový postup
-je objektívny, obsahuje vnútorné vzťahy (príčinné a dôsledkové), konfrontáciu subjektívneho a objektívneho hodnotenia
-vyskytuje sa v úvahe, kritike, eseji, recenzii, diskusnom príspevku, prejave
Otázka č. 14
NADVETNÁ TEXTOVÁ SYNTAX. PROSTRIEDKY NÁZORNOSTI MEDZI VETAMI, ODSEK, KAPITOLA. INTERPUNKCIA V TEXTE (ČIARKA, BODKOČIARKA, TRI BODKY, ÚVODZOVKY, ZÁTVORKY).
Text je súvislý jazykový prejav, ktorý sa tvorí spájaním viet, medzi ktorými je istá nadväznosť. Vety na seba nadväzujú obsahovo a toto nadväzovanie sa vyjadruje pomocou rozličných jazykových i mimojazykových prostriedkov. Jazykové prostriedky vytvárajú vzťahy, ktoré presahujú rámec jednej vety, lebo nadväzujú na slová za hranicami vety. Takéto jazykové prostriedky sa nazývajú nadvetnými textovými prostriedkami. Syntax, ktorá sa nimi zaoberá je nadvetná textová syntax. Nadväznosť medzi slovami vytvárajú: obsahové, jazykové a mimojazykové prostriedky. K textovým prostriedkom patria:
Xlexikálne
Xgramatické prostriedky.
Text sa dá členiť na menšie celky. Vyššou textovou jednotkou než veta je odsek. Vyznačuje sa graficky, toto označenie však súvisí s významovou stránkou, preto odsek tvorí významovo ucelenú jednotku. Odsek má:
Xobsah
X formu
Ak sa odsek začína slovom, ktorým nadväzuje na predchádzajúci odsek, hovoríme o mäkkom začiatku odseku. Ak sa odsek začína menom, hovoríme o tvrdom začiatku odseku. Odseky sa spájajú do vyšších celkov - kapitol. Kapitola sa odlišuje od odseku aj z hľadiska formy, lebo je rozsiahlejšia, aj z hľadiska obsahu, lebo je tematický uzavretejšia (nadpis).
Modifikácia vetnej skladby v texte:
Osobitné konštrukcie jednoduchých viet:
1.vysunutý vetný člen
2.osamostatnený vetný člen
3.pripojený vetný člen
4.výpustka = elipsa
5.prerušená výpoveď
6.vsuvka = parentéza
Interpunkčné znamienka (rozdeľovacie) členia písomný text na časti, čím ho robia prehľadnejším a zrozumiteľnejším.
Interpunkčné znamienka sú: bodka, čiarka, bodkočiarka, dvojbodka, otáznik, výkričník, spojovník, pomlčka, úvodzovky, zátvorky, tri bodky.
Čiarka oddeľujeme:
-vety v súvetí
-viacnásobné vetné členy
-vloženú vetu z oboch strán
-voľný prístavok
-rozvitý prechodník
-vytýčený vetný člen
-oslovenie
-časticu, ktorá ma význam pre celú vetu
-údaje v adrese, ak sú písané za sebou.
Čiarkou neoddeľujeme:
-vety v priraďovacom súvetí a vetné členy spojené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či,
-nerozvitý prechodník
-časticu, ktorá má význam iba pre jeden vetný člen
-údaje v adrese písané za sebou.
Bodkočiarka:
-bodkočiarkou oddeľujeme výpovede najmä v dlhých vetách a súvetiach
-bodkočiarku použijeme aj tam, kde čiarka na oddelenie nestačí - text by bol nezrozumiteľný.
Úvodzovky:
-na vyznačenie hraníc priamej reči
-druhu časť úvodzoviek (") píšeme za interpunkčné znamienka
-keď chceme zvýrazniť písmeno, slovo alebo slovné spojenie
-keď chceme odlíšiť nesprávny, nespisovný alebo citový výraz.
Zátvorky:
-vysvetlivky, vsuvky a pod
-možnosť písať, mať význam s údajom v zátvorke alebo bez neho
-meno autora diela alebo rok vydania
-matematické výrazy.
Tri bodky:
-tri bodky píšeme namiesto necelenej alebo nedokončenej výpovede
-ak sú tri bodky namiesto začiatku výpovede, oddeľujeme ich od nasledujúceho textu medzerou
-ak nahrádzajú neukončenú výpoveď, neoddeľujeme ich medzerou.
Otázka č. 13
TVORENIE SLOV, ODVODZOVANIE, SKLADANIE, SKRACOVANIE, PRAVIDLÁ ROZDEĽOVANIA SLOVA, (UNIVERBIZÁCIA, MULTIVERBIZÁCIA).
Tvorenie slov je jedným z prostriedkov obohacovania slovnej zásoby. Nové slová tvoríme odvodzovaním, skladaním a skracovaním.
Odvodzovanie je najčastejší spôsob tvorenia slov. Odvodené slová sa tvoria od základných slov pomocou produktívnych prípon (- ička, - isko) alebo predpôn. Každé odvodené slovo má istý význam a formu.
-ička - zdrobneniny, ženské podstatné mená od mužských.
-isko - slovotvorný typ pre názov miesta
Z hľadiska formy rozčleňujeme odvodené slová na dve slovotvorné časti.
1)slovotvorný základ - časť odvodeného slova, slovotvorný základ, ktorý zostane po oddelení gramatických alebo slovotvorných prípon.
2)slovotvorný formant - slovotvorná prípona, slovotvorná predpona.
Slovensko › Slovenský, vydavateľstvo › dávať, prales › les, kúpiť › kupec
Skladanie - pri skladaní vzniká nové slovo z dvoch slovotvorných základov. (obsahujú aspoň 2 koreňové morfémy a spravidla spájajúcu morfému). Medzi zložením slovom a slovotvorným základom často býva významový rozdiel.
K nepravým zložením slovám patria tzv. zrazeniny - vznikli spojením dvoch tvarov ( bez spájacej morfémy) - moreplavec, duchaplný, kníhtlačiareň,...
Pravé zložené slová vznikajú z dvoch slovotvorných základov (so spájacou morfémou) - kosoštvorec, celoživotný,...
V odbornom jazyku sú časté tzv. hybridné zloženiny - časť slova je cudzieho pôvodu - bacilonosič, autodoprava,...
K zloženým slovám patria aj prídavné mená so spojovníkom - čierno-biely, vedecko-technický.
Skracovanie - sa používa pre úporné vyjadrovanie. Zaraďujeme tu skratky a skrátené slová.
Druhy:
Napríklad slovo atď. patrí ku skratkám, ktoré sa používajú len v písomnom prejave. Čítajú sa ako celé slová. Ku skrátením slovám patria tituly: Ing., Doc., MUDr.,.. Skratky príležitostné:
pri písaní vlastných poznámok
pri opakovanom použití
Značky, ktoré sa používajú v ústnom aj písomnom prejave (VSŽ, OSN, NATO)
Iniciálové skratkové slová vznikajú zo začiatočných písmen združeného pomenovania (SPŠS). Niektoré sa vzhľadom na usporiadanie hlások skloňujú (SĽUK - u).
Zo začiatočných slabík združeného pomenovania (REMPO, SATUR - Slov. agentúra turistického ruchu). Podľa zakončenia sa priraďujú k príslušným vzorom a skloňujú sa.
Osobitnou skupinou sú značky (kg, cos, mm).
Nepíše sa za nimi bodka.
Ďalšou formou tvorenia slov je univerbizácia a multiverbizácia.
Univerbizácia - z viacslovného pomenovania vzniká jednoduché. Vyskytujú sa v hovorovom štýle. Minerálka - minerálna voda, lieskovce - lieskové orechy.
Multiverbizácia - Z jednoslovného pomenovania vzniká viacslovné. V odbornom štýle
Kontrolovať = vykonať kontrolu, súťažiť = zúčastniť sa súťaže.
Otázka č. 12
MORFOLÓGIA, KATEGÓRIE SLOVNÝCH DRUHOV, SPÔSOB TVORENIA TVOROV A ICH FUNKCIA VO VETE.
Morfológia (tvaroslovie) je náuka, ktorá sa zaoberá slovnými druhmi, spôsobmi tvorenia tvarov, gramatickými kategóriami slov.
V súčasnej slovenčine sa slová zadeľujú do 10 slovných druhov, a to podľa toho, čo pomenúvajú (plnovýznamové), alebo aké vzťahy vyjadrujú (neplnovýznamové).
Slová vyjadrujú vzájomné vzťahy vo vete svojimi tvarmi. Podľa toho, či slovo môže mať rozličné tvary alebo nie, rozdeľujeme slovné druhy na ohybné a neohybné. Pre každý plnovýznamový druh sú typické isté gramatické významy - morfologické kategórie. Vyjadrujú sa ustálenou formou. Rozdeľujú sa na: menné a slovesné.
Menné:
XRod - mužský, ženský, stredný
Podľa gramatickej kategórie rodu sa podstatné mená zaraďujú do 12 vzorov. Osobitne sa skloňujú: pani, gazdiná.
XČíslo - rozlišujeme jednotné a množné. Niektoré podstatné mená majú pomnožné číslo.
XPád - vzťahy vo vete (medzi slovami) sa vyjadrujú kategóriou pádu. 5. pád - vokatív sa nepoužíva.
XVzor - pre správne používanie gramatických tvarov zaraďujeme podstatné mená do vzorov.
Slovesné:
XČas - prítomní (prézent), minulí (préteritum), budúci (futúrum)
XSlovesný vid - vyjadruje, že slovesný dej sa uvedomuje ako:
a)prebiehajúci, neohraničený - nedokonavý vid
b)ohraničený celok - dokonavý vid
XSpôsob - oznamovací, podmieňovací, rozkazovací
XSlovesný rod:
a)pôvodca deja je gramatickým podmetom vety - činný rod
b)pôvodca deja nie je podmetom, podmet je dejom zasahovaný - trpný rod (zvratný a opisný)
Slovesná intencia = zameranosť deja
Niektoré slovesá si vyžadujú doplnenie činiteľom deja alebo objektom deja.
PODSTATNÉ MENÁ - substantíva:
Xoznačujú osoby, zvieratá a abstraktné pojmy.
Členia sa na:
a)konkrétne a abstraktné
b)životné a neživotné
c)všeobecné a vlastné
Xvo vete plnia funkciu podmetu a predmetu. PRÍDAVNÉ MENÁ - adjektíva
Označujú vlastnosti a vlastnícke vzťahy.
Majú gramatickú zhodu v rode, čísle a páde, niektoré sa stupňujú.
Delia sa na:
a)akostné
b)vzťahové
c)privlastňovacie
Xpoužívajú sa vo funkcii prívlastku, menného prísudku i doplnku.
ZÁMENÁ - pronominá
Xnepomenúvajú javy priamo, ale na ne ukazujú alebo odkazujú v texte.
ČÍSLOVKY - numerália
Xvyjadrujú číselné vzťahy. Skloňujú sa:
1-4 - samostatné skloňovanie
5-99 - päť
100 - mesto
1000 - stroj
1 000 000 - dub
Radové, násobné, druhové preberajú vzory prídavných mien.
SLOVESÁ - verbá
Pomenúvajú činnosť, stav = dej
Slovesné tvary sa rozdeľujú:
a)podľa gramatického významu na: neurčité a určité slovné tvary.
b)podľa zloženia rozlišujeme: jednoduché a zložené slovesné tvary.
PRÍSLOVKY - advebiá
Xsú neohybné slová, ktoré vyjadrujú význam okolnosti (miesta, času, spôsobu a príčiny) dejov, vlastností osôb alebo vecí. Xvo vete obyčajne vyjadrujú príslovkové určenie a nezhodný prívlastok.
PREDLOŽKY - prepozície
Xv spojení s pádmi vyjadrujú miestne, časové, spôsobové a príčinné vzťahy medzi vetnými členmi. Môžu byť:
prvotné
druhotné
zložené.
Prvotné predložky sa spájajú so všetkými pádmi okrem nominatívu a vokatívu. Druhotné sa spájajú prevažne s genitívom.
SPOJKY - konjunkcie:
Xspájajú vetné členy a vety
Xvyjadrujú vzťah priradenosti a podradenosti. Xpriraďovacie - zlučovacie, vylučovacie, odporovacie, stupňovacie, dôvodové a dôsledkové.
Xpodraďovacie - miestne, časové, spôsobové, príčinné, prípustkové a vzťažné. ČASTICE - partikuly
Xvyjadrujú postoj hovoriaceho k slovu a k výpovedi.
CITOSLOVCIA - interjekcie
Xtieto osobitné slová pomenúvajú city, vôľu, bolesť a napodobňujú zvuky
Otázka č.11
PUBLICISTICKÝ ŠTÝL A JEHO ŽÁNRE, FUNKCIA, OBSAH, JAZYK
Publicistika - aktuálne písomné a ústne prejavy pre širokú verejnosť, realizované prostriedkami
masovej informácie a propagandy. Hlavnou funkciou publicistiky je objektívne informovať a agitovať.
Publicistický štýl - má informovať ale aj vzdelávať. Tvorí sa pre široké vrstvy prijímateľov,
preto musí menej známe pojmy, znaky a skratky vysvetliť, no musí čitateľa aj zaujať.
Zákl. znaky:
-zrozumiteľnosť
- výstižnosť
- pôsobivosť
Noviny (tlač) majú ustálenú štruktúru a prehľadnú grafickú úpravu. Veľmi významnú úlohu zohráva TITULOK - vystihuje obsah článku, obsah iba naznačuje, upútava pozornosť.
Využívame aj plastickosť a typografickú úpravu textu (do stĺpcov).Plastickosť textu sa dosiahne rôznymi druhmi a hrúbkou písma.
Publicistické žánre delíme na:
-spravodajské (správa, rezolúcia, referát, interview, inzerát, reklama)
-analytické (vysvetľujúce, úvahové a hodnotiace - úvodník, komentár, recenzia, kritika, diskusia)
-beletristické (rozprávacie a opisné - fejtón, besednica, reportáž, črta).
Neexistujú medzi nimi pevné hranice.
Správa - informácia, je základom komunikácie. Musí byť aktuálna, stručná, vecná a pútavá.
Správy bývajú jednoduché a rozšírené.
Kompozičné postupy:
-chronologický
-logický
-akcentujúci
Kritika - je prejavom demokratickosti. Má hodnotiaci vzťah ku skutočnosti, ktorý si
všíma najmä nedostatky, záporné javy, s cieľom poukázať na ne a dosiahnuť ich nápravu.
Kritika v publicistike sa vyskytuje ako samostatný slohový útvar, uplatňuje sa však aj ako
hodnotiaci postoj v spravodajských, beletristických a analytických žánroch.
Náučná kritika hodnotí kladné a záporné stránky javov a diel.
Fejtón - patrí k beletristickým žánrom. Je to vtipné a aktuálne rozprávanie o aktuálnom
probléme. Ide o problém, ktorý sa častejšie objavuje.
Recenzia - hodnotenie novovydaného diela
Otázka č.10
ÚTVARY ADMINISTRATÍVNEHO ŠTÝLU A ZÁKLADY KOMUNIKÁCIE. ADMINISTRATÍVNE ÚTVARY, ÚRADNÝ LIST, ŽIADOSŤ, ŽIVOTOPIS
Administratívny štýl - je štýl verejného prejavu používaný v administratívnej praxi.
V texte je veľa skratiek, ale i celé slová. Typické je používanie prechodníkov a trpných príčastí. Tento štýl je výlučne písomný a na informatívnu funkciu. Má sprostredkovať prijímateľovi presné údaje, fakty, bez doplňujúcich opisov situácie alebo vysvetľovania príčin.
Zákl. znaky:
-vecnosť
-stručnosť
-adresnosť
Vyskytujú sa veľmi krátke, obsahovo zhustené vety, ale aj rozsiahle súvetia. Kompozícia má normalizovanú formálnu podobu, osobitosti sú včlenené texty.
Žánre admin. štýlu:
Xdokumentárne (životopis, zápisnica, zmluvy...)
Xoznamovacie (hlásenie, správa, vyhlášky...)
Xheslové (zoznamy, prehľady...)
Medzi administratívne útvary patrí životopis, posudok, žiadosť a úradný list.
ŽIVOTOPIS - môže byť úradný alebo umelecký (liter. dielo). Má ustálenú formu, obsahuje základné údaje (meno a priezvisko, bydlisko, zamestnanie), pod ním je na osobitnom riadku nadpis ŽIVOTOPIS. V ďalších častiach sa stručne rozvádza vecný obsah životopisu.
Osobné údaje: dátum a miesto narodenia, posledné miesto trvalého pobytu, národnosť a štátna príslušnosť, údaje o rodičoch a súrodencoch, priebeh vzdelania, odborná činnosť, záujmy a záľuby, osobitné schopnosti, zdravotný stav, záver - perspektíva do budúcnosti, vlastnoručný podpis, miesto a dátum. V životopise sa nepíše náboženské vierovyznanie ani politické záujmy.
ŽIADOSŤ - obsahuje informácie a odôvodnenie, prečo o niečo žiadame, príp. aj prílohy.
Tiež má ustálenú formu. Obsahuje záhlavie (meno a priezvisko, bydlisko). Pod ním je vpravo dole presná adresa inštitúcie. Vľavo dole sa píše miesto a dátum. Pod tým je na osobitnom riadku nadpis VEC, za ňou žiadosť. Ďalej sa rozvádza samotná žiadosť. Píšeme o čo žiadame, dôvody,
poďakovanie za vybavenie žiadosti. Vlastnoručný podpis. Môžeme uviesť prílohy - argumenty
na potvrdenie žiadosti.
OSOBNÝ POSUDOK - musí byť objektívny, komplexný, zodpovedne vypracovaný
(v závere pečiatka a podpisy). Existujú aj odborné posudky (napr.: znalecký).
Otázka č. 9
ZÁKLADNÉ SYNTAKTICKÉ KONŠTRUKCIE (SYNTAGMATICKÉ, VETNÉ, POLOVETNÉ, SÚVETNÉ).KLASIFIKÁCIA VIET PODĽA MODÁLNOSTI. MODIFIKÁCIA VETNEJ STAVBY.
SKLADBA (syntax) sa zaoberá spájaním slov do viet a viet do celkov. Základnou jednotkou je veta, minimálnou jednotkou je vetný člen.
V syntaxy určujeme tieto konštrukcie:
-syntagmatické
-vetné
-polovetné
-súvetné
Syntagma - významové, štruktúrne uzavreté spojenie dvoch plnovýznamových slov, z ktorých zväčša jedno je nadradené a druhé podradené - odrážajú vzťah k reálnej skutočnosti.
Existujú tri druhy vzťahov, ktorým zodpovedajú tri zákl. druhy syntagiem.
-prisudzovacia syntagma - tvorí jadro úplnej i neúplnej dvojčlennej vety.
-podraďovacia syntagma - sa zakladá na určovaní, rozvíjaní hlavného člena vedľajším. Je najfregmentovanejšia
-priraďovacia syntagma - viacnásobný vetný člen
Formálne prostriedky spájania syntagmy sú:
-zhoda - podradený člen sa prispôsobuje nadradenému členu v rode, čísle a páde.
-väzba - podradený člen je v takom tvare, aký mu určuje nadradený člen
-primkýnanie - tesné a pevné postavenie nadradeného a podradeného člena syntagmy.
Veta- je základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačne uzavretá. Dvojčlenné vety môžu byť úplné alebo neúplné. Jednočlenné vety majú gramatické jadro vety nerozčlenené, vyjadrené vetným základom. Ten môže byť slovesný, slovesno-menný alebo menný. Dvojčlenné vety sú frekventovanejšie, bývajú štylisticky nepríznakové. Jednočlenné vety sú nepríznakové.
Modálna stavba vety je spôsob vyjadrovania postojov hovoriaceho k vypovedanej skutočnosti.
Rozlišuje sa modálnosť objektívna - vyjadrujúca vzťah obsahu výpovede ku skutočnosti, a modálnosť subjektívna - vyjadrujúca vzťah hovoriaceho k obsahu výpovede.
Vety podľa modálnosti delíme na:
Xoznamovacie
Xopytovacie
Xrozkazovacie
Xželacie
Xžiadacie
Pri vyjadrení možnosti , povinnosti alebo zámeru používame modálne slovesá - chcieť, mať musieť, môcť. Na vyjadrenie neistoty používame modálne častice - asi, hádam, vari.
Súvetie - je spojenie 2 a viacerých jednoduchých viet, ktoré tvoria uzatvorený celok. Podľa počtu viet sa delí na jednoduché a zložené.
Jednoduché súvetia rozdeľujeme na:
Xpriraďovacie
Xpodraďovacie
Priraďovacie súvetia (parataktické) - sú zložené z dvoch formálne rovnocenných hl. viet, ktoré sa spája s priraďovacími prostriedkami (spojkami, dvojicami spojok alebo bez spojok) majú pevný alebo voľný slovosled.
Xzlučovacie - a, i, aj
Xstupňovacie - ba
Xodporovacie - ale, no
Xvylučovacie - alebo
Xdôvodové - veď
Xdôsledkové - preto
Podraďovacie súvetia (hypotaktické) - v podraďovacom súvetí je jedna veta (hlavná) gramaticky závislá od druhej vety (vedľajšej). Vety sa spájajú pomocou podraďovacích spojok alebo vzťažnými zámenami.
Xpredmetová
Xprívlastková
Xpríslovková
-miesta
-času
-spôsobu
-účelu
-podmienky
-pripustky
Xpodmetová
Xprísudková
Xdoplnková
V podraďovacom súvetí je voľný slovosled. Výnimku tvorí prívlastková aj prístavková veta, ktorá stojí nadradeným slovom. Často sa vkladá do hlavnej vety a oddeľuje sa čiarkami. Všetky podradené vety oddeľuje od nadradených viet čiarkami.
Polovetné konštrukcie (polopredikatívne) - sú prechodom medzi vetou a súvetím. Vznikajú, ak sa k jednoduchej vete pridruží druhotná predikácia, ktorá nemá formu prísudku s určitým slovesným tvarom. Polovetná konštrukcia má funkciu vetného člena. Pripája sa pomocou:
-prechodníka (-úc,-jac)
-príčastia (-úci, -jací)
Otázka č. 8
KLASIFIKÁCIA VETNÝCH ČLENOV, PRAVIDLÁ INTERPUNKCIE VIET
Vetné členy delíme:
-základné (hlavné) vetné členy
-rozvité vetné členy
PODMET je základný vetný člen. Vyjadruje činiteľa, pôvodcu deja alebo nositeľa stavu a vlastnosti. Spolu s prísudkom tvorí prisudzovací sklad. Rozvíjací vetný člen k podmetu je prívlastok alebo doplnok .Vo vete môže byť vyjadrený alebo nevyjadrený.
Vyjadrený môže byť - pods. menom v N alebo G, slovesným pods. menom, príd. menom v N, spodstatneným príd. menom, činným aj trpným príčastí, zámenom, číslovkou, neurčitkom slovesa a citoslovcami. Nevyjadrený podmet odkazuje tvar slovesa v prísudku. Ak nemôžeme vo vete doplniť presný podmet, hovoríme o vetách so všeobecným podmetom.
PRÍSUDOK je základný vetný člen, ktorým sa vyjadruje činnosť, stav alebo vlastnosť podmetu.
Spolu s podmetom tvorí prisudzovací sklad.
Prísudok môže byť:
Xslovesný - jednoduchý, zložený - je vyjadrený plnovýznamovým slovesom
Xneslovesný - menný, slovesno-menný
Menný prísudok sa skladá z neplnovýznamového slovesa a mennej časti.
PREDMET rozvíja sloveso tak, že pomenúva vec, na ktorú prechádza dej nadradeného slovesa.
Býva:
Xpriamy - bezpredložkový akuzatív
Xnepriamy - vo všetkých pádoch okrem N a A s predložkou.
Okrem toho môže byť:
Xholý
Xrozvitý
Xviacnásobný
Predmet je vyjadrený - pods. menom (okrem N), spodstatneným príd. menom, slovesným pods. menom, zámenom, príd. menom, príčastím, číslovkou.
PRÍVLASTOK rozvíja nadradené pods. meno v úlohe hociktorého vetného člena. ak sa zhoduje s nadradeným pods. menom v rode, čísle a páde o zhodný prívlastok. Obyčajne stojí pred pods. menom. Ak sa v týchto kategóriách nezhoduje, ide o nezhodný prívlastok. Stojí za pods. menom.
Môže byť:
Xholý
Xrozvitý
Xviacnásobný
Prívlastok je vyjadrený: príd. menom, zámenom, číslovkou, príčastím, pods. menom
Prechodný prívlastok je vyjadrený: pods. menom, príslovkou, neurčitkom slovesa.
PRÍSLOVKOVÉ URČENIE - vyjadruje rôzne okolnosti alebo vlastnosti deja.
Poznáme prísl. určenie:
Xmiesta
Xčasu
Xspôsobu
Xpríčiny
Otázka č. 7
ŠTÝLOVÉ ROZVRSTVENIE SLOVNEJ ZÁSOBY A JEHO VYUŽITIE
( NEOLOGIZMY, ARCHAIZMY, TERMÍNY, SLANG..., EXPRESÍVNE SLOVÁ SYNONYMA ANTONYMA, HOMONYMA, FRAZEOLOGIZMY )
Slovná zásoba je súhrn všetkých slov, ktoré sa v danom jazyku používajú. Slová sú v nej v mnohých vzťahoch. Delíme ich:
a)Podľa vecného významu:
Xplnovýznamové - neplnovýznamové ( 10 slovných druhov)
Xjednovýznamové - viacvýznamové
Xodvodené - neodvodené, zložené
Xsynonyma - slová ktoré majú podobný význam
Xhomonyma
Xantonyma - slova opačného významu
b)Podľa dobového výskytu:
Xneologizmy - vznik v umeleckej literatúre ich cieľom je aktualizovať ozvláštniť výraz.
Xzastarané, archaizmy, historizmy.
c)Podľa príslušnosti k štýlovej vrstve:
Xneutrálne - nevyjadrujú žiaden citový vzťah
Xštylisticky príznakové
spisovné - odborné, básnické, hovorové
nespisovné - vulgárne, žargónové
d)Podľa expresivity:
Xneutrálne
Xcitovo zafarbené
Štýlové rozvrstvenie slovnej zásoby
Slovná zásoba:
Xzákladná (1000 - 1500 slov)
Xindividuálna
-rozdielna
-aktívna - rozumieme a bežne používané
-pasívna - nepoužívame bežne
A- archaizmy, Po - poetizmy, T- termíny,
C - cudzie slová, N - neologizmy, Pf - profesionalizmy,
S- slang, D- dialektizmy, Ž(A) - žargón, argol, V - vulgarizmy
ČASOVO PRÍZNAKOVÉ SLOVESÁ
Neologizmy - čiže novo vznikajúce slová sú domáce (množina, samoobsluha ) a cudzie (windsurfing, vitamín). Sú nové slova v jazyku vznikajú v umeleckej literatúre s cieľom aktualizovať a ozvláštniť výraz. Opačné postavenie ako neologizmy majú zastarané slová, historizmy a archaizmy.
Zastaralé slova- veci a javy, ktoré pomenovávali, dostali iné pomenovanie (merba - geomet.)
Historizmy - veci a javy, ktoré pomenuvávali, zanikli (šesták, dôran, župan). Dajú sa zaradiť do príslušného historického obdobia, využívajú sa na charakterizovanie epochy, prostredia, reči ako charak. Prostredia.
Archaizmy - charakterizujú určité obdobie. Slová alebo slovné spojenia, ktoré sa v súčasnosti nepoužívajú
Slovnú zásobu obohacujú:
prevzaté slová- pri nich nepociťujeme cudzí pôvod ako autobus, garáž. Cudzie slová - pri nich pociťujeme cudzí pôvod. ( reserve, ofsajd )
K cudzím slovám patria aj internacionalizmy (kosínus, emócia)
Expresívne slová - sú citovo zafarbené môžu byť kladne znejúce, záporne hanblivé, zhoršujúce
Väčšina slov slovnej zásoby spisovného jazyka sa používa vo všetkých funkčných štýloch, komunikatívnych situáciách bez obmedzenia. Sú to štylisticky neutrálne (bezpríznakové) slová.
Citovo zafarbené slová, expresívne slová majú zjemňujúci a zhoršujúci význam. Používajú sa iba v úzkom osobnom styku.
Synonyma - rovnoznačné - sú to slová lit. Majú rozdielny tvar, ale podobný
význam. Rôzne znejúce slová s približne znejúcim významom
(lakomí, skúpy)
Homonyma - rovnozvučné- rovnako znejúce slová s rôznym významom (hlava,
koruna)
Antonymá - slová protikladného významu( biely- čierny)= opozitá- hore-dole,
Frazeologizmy - ustálené slovne spojenie slov ktoré majú obrazný prenesený
význam (ako by hrach na stenu hádzal)
Podľa pôvodu môžu byť - ľudové, intelektuálne, europeizmy
Otázka č. 6
UPLATNENIE JAZYKOVÝCH ŠTÝLOV A SLOH. POSTUPOV V JAZYKOVEJ PRAXI. VZŤAH SLOH. ÚTVAROV A FUNKČNÝCH ŠTÝLOV. SPISOVNOSŤ A NESPISOVNOSŤ VYJADROVANIE.
Štýl je cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov s ohľadom na funkciu a situáciu prejavu. Väčšina jazykových prostriedkov je spoločná pre všetky funkčné jazykové štýly ma však vlastné, osobitné, charakteristické jazykové prostriedky. Napriek tomu štýly na seba vzájomne pôsobia. Funkčné štýly sú buď verejného alebo súkromného styku.
Hovorový štýl je jediný štýl súkromného styku. Realizuje sa prevažne ústne. Využíva všetky slová slovnej zásoby i nespisovné. Je charakteristický spontánnosťou, nepripravenosťou. Špecifickou črtou je možnosť používať aj mimojazykové prostriedky. Uplatňuje sa v rozprávacích sloh. Postupoch
Administratívny slohový štýl je písomný štýl verejného styku. Čoraz viac ustaľuje svoju formu.
Jeho hlavným znakom je: vecnosť, skutočnosť, prehľadnosť.
Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť. Táto vlastnosť sa uplatňuje aj vtedy, keď sa realizuje ústne. Prevládajú termíny, domáce pomenovanie, cudzie slová, hybridné slová i doslovné preklady. Používa sa vo výkladovom sloh. postupe.
Publicistický (novinárky) štýl sa používa v oblasti publicistiky. Charakteristické znaky sú písomnosť, informatívnosť, aktualizovanosť, zrozumiteľnosť. Má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať. Rečnícky štýl : má formu ústneho prejavu. Využíva aj mimojazykové prostriedky
Umelecký štýl zahrňuje slovesné prejavy, ktoré popri informačnej funkcií plnia aj umeleckú funkciu. Využíva aj citovo podfarbené slová, básnické prostriedky.
Rozlišujeme štyri základné sloh. postupy: informačný, opisný, výkladový (úvahový), rozprávací, ktorí sa uplatňujú v slohových útvaroch (žánroch). Jednému modelu však nezodpovedá vždy iba jeden sloh. postup, preto hovoríme o hybridoch
Môže byť vyjadrené - príslovkou, bezpredložkovým alebo predložkovým pods. menom.
PRÍSTAVOK - voľný zhodný prívlastok vyjadrený podstatným menom a stojací sa nadradeným menom. Prístavok pomenúva z iného hľadiska to, čo už bolo pomenované prvým podst. menom. Zvyčajne je rozvitý a nadradeného podst. Mena ho oddeľujeme čiarkami. Takýto prístavok môžeme aj vynechať a zmysel vety sa nenaruší.
DOPLNOK
predmetový -viaže sa na predmet
podmetový- viaže sa na podmet
Slohové štýly a postupy
Štýly:
1.súkromného styku
Xhovorový - (subjektívny) bežný styk, spisovný jazyk, slang, dialektizmu
2.verejného styku
Xnáučný (odborný) - (objekt) odborné výrazy, odb. termíny (odborný opis)
Xadministratívny - (prísne objekt) v úradoch, oficiálne tlačivá, stručný
Xpublicistický (novinársky)- objekt.
- subjekt) slová sú známe (reportáž)
Xumelecký - (subjekt) slová citovo zafarbené, slang, nárečie ( opis prírody, charakteristika)
Xrečnícky - je určený verejnosti, spisovný jazyk, expresívne slová (opis, charakter)
Postupy:
1.Informačný: obsah tvoria stručné údaje - kto, kedy, čo?
útvar: správa, oznámenie, pozvánka
2.Rozprávací: udalosti, záväzky, ktoré podávame v časovom slede ( dramatický trojuholník), využíva sa priama reč, prirovnania, rozprávanie je v 1 a 3 osobe, gradácia, nedokončené vety
útvar: rozprávanie, poviedka, novela, fejtón
3.Opisný: obsah tvorí vonkajšia a vnútorná charakteristika
Útvar: opis, životopis, charakteristika, návody
4.a)Výkladový zameriava sa na vnútorné vzťahy, je objektívny
útvar: výklad, prednáška, odb. referát
b) Úvahový: zameriava sa na vnútorné vzťahy, pripúšťa subjektívne hodnotenie
útvar: úvaha, komentár, úvodník, diskusný príspevok
Otázka č. 5
VÝZNAM RÉTORIKY V SÚČASNOSTI. DRUHY REČNÍCKYCH ÚTVAROV. PREDNES TVORBY REČNÍCKEHO PREJAVU.
Rétorika:
-je náuka o vlastnostiach hovoreného prejavu o umení hovoriť
-hovoriť by sme mali zaujímavo, presvedčivo a logicky
Rečnícky štýl:
-je štýl verejný, kde hlavný dôraz sa kladie viac na spôsob prednesu ako na obsah
-dobrý rečník prejav má kratší rozsah, zaujímavý obsah, prehľadnú kompozíciu a štylizáciu, možnosť využitia mimojazykových prostriedkov, ako sú mimika a gestikulácia
Druhy rečníckych útvarov:
-rozlišujeme agitačné, náučné a príležitostné žánre rečníckeho štýlu
-agitačné - propagačné - politická a súdna reč
-náučne - prednáška, referát, koreferát
-príležitostné - spoločenský príhovor, slávnostné a smútočné prejavy
Proces tvorby rečníckeho prejavu
1.zhromažďovanie faktorov - funkciu je niečo vysvetliť, zapôsobiť, presvedčiť, zmobilizovať k činnosti, pobaviť
2.kompozícia - má byť prehľadná a stručná
3.štylizácia
4.spôsob nacvičenia
-ak má prejav zapôsobiť, prednáša sa spamäti
-používanie mimiky, gestikulácie (ale prirodzene!!)
5.prednes
-rečnícky prejav musí zaujať už hneď prvou vetou
-pozor na správne oslovenie!
-možné spôsoby úvodu: výrokom, mottom, otázkou, príhodou, príbehom, definíciou, správou z novín
Otázka č. 4
DRUHY OPISU A CHARAKTERISTIKY. POROVNAJTE ZHODNÉ A ROZDIELNE ZNAKY. UPLATNENIE V JAZYKOVÝCH ŠTÝLOCH A SLOHOVÝCH POSTUPOCH.
Opisný slohový postup je svojou štruktúrou najbližší k informačnému slohovému postupu. Vzniká tak, že podávateľ vyberá pre svoj prejav vonkajšie alebo vnútorné znaky, črty a vlastnosti osoby, veci, alebo javu a zachytí ich tak, ako ich vidí.
Charakteristickými znakmi sú: nesúdržnosť, výpočet vlastností, zrozumiteľnosť poradia slov alebo viet v súvislom texte (ak nejde o opis pracovného postupu).
Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky predmetu alebo javu. Môže byť statický (opisuje objekt v stave pokoja), alebo dynamický (opisuje predmet v pohybe alebo následnosť činností pri pracovnom postupe). Ak sa nehybný objekt opisuje tak, ako ho vníma pohybujúca sa osoba, ide o opis s dejovým rámcom. Je častý v reportáži a v umeleckej literatúre.
Pri opise zložitejšieho prístroja alebo pracovného postupu býva často zmiešaný útvar statického a dynamického opisu - ide o hybridný opis (reportáž).
Opis poznáme:
1.jednoduchý - používa hovorové slová a termíny, ktoré pochopí aj laik, základné vonkajšie znaky (objektívny)
2.odborný - používa odbornú terminológiu daného odboru (opis stroja, odborný opis nového stroja). (subjektívny)
3.umelecký - oboznamuje čitateľa s vlastnosťou spoločenských a prírodných javov, s vlastnosťami postáv. Používa umelecké prostriedky ako metafory, epitetá, prirovnania...
Základné jazykové prostriedky opisu sú:
podstatné mená,
prídavné mená,
príslovky spôsobu a miery,
slovesá
Štylizácia závisí od druhu opisu. V statickom odbornom opise prevláda menné vyjadrovanie, trpný rod a polovetné príčasťové konštrukcie. V opise pracovného postupu prevláda slovesné vyjadrovanie v 2. osobe množného čísla rozkazovacieho spôsobu alebo v 1. osobe množného čísla oznamovacieho spôsobu. Je potrebné používať rovnakú slovesnú osobu a dodržiavať časovú následnosť činností.
Opisný slohový postup sa používa v návodoch, opisoch, posudkoch, životopisoch, charakteristikách, reportážach a pod.
Charakteristika patrí k opisnému slohovému útvaru. Vystihuje základné, podstatné, typické - charakteristické znaky predmetu, javu alebo človeka.
Priama charakteristika - vymenovanie charakterových vlastností človeka. Má byť presným zhrnutím kompletného pozorovania a objektívneho hodnotenia osoby. (skúpy, hlúpy)
Nepriama charakteristika - vystihuje vlastnosti človeka a jeho konania. Charakter človeka podlieha vplyvom prostredia, sociálnej skupiny, preto možno hovoriť okrem individuálnej charakteristiky aj o skupinovej charakteristike.
Objektívna charakteristika - hodnotenie komplexné a nezávislé (pozitívne aj negatívne).
Subjektívna charakteristika - iba niektoré vlastnosti (pozitívne).
Karikatúra - zveličenie niektorej vonkajšej alebo vnútornej vlastnosti (Fejtón).
Posudok - druh administratívnej charakteristiky, hodnotenia osoby. V posudku sa kriticky hodnotia pracovné schopnosti a výsledky človeka, jeho odborné vedomosti a povahové vlastnosti. Charakteristika viac zovšeobecňuje, je to vlastne porovnávací opis.
Otázka č. 3
PREDNES AKO ROVNOCENNÁ ZLOŽKA OBSAHU A ŠTÝLU REČNÍCKEHO PREJAVU. SPÔSOB NÁCVIKU A HLAVNÉ ZÁSADY PREDNESU. MIMOJAZYKOVÉ PROSTRIEDKY PREDNESU (UMELECKÝ A REČNÍCKY PREDNES)
Rétorika
-je náuka o vlastnostiach hovoreného prejavu o umení hovoriť
-hovoriť by sme mali zaujímavo, presvedčivo a logicky
Žánre rečníckeho štýlu - poznáme 3 základné:
1.)agitačné: politická reč, súdna reč
2.)náučné: prednáška, referát, koreferát
3.)príležitostné: spoločenský príhovor, smútočný prejav, slávnostný prejav
Kompozícia prejavu je klasická - úvod, jadro, záver; pričom úvod a záver sa hovorí naspamäť.
Cieľom úvodu je vzbudiť pozornosť a zaujať už v prvej vete. Môžeme začínať citátom, definíciou, rečníckou otázkou, príbehom.. V jadre prejavu musíme zachovať logickú postupnosť a nadväznosť:
1.logická nadväznosť
2.názornosť, konkrétnosť, zrozumiteľnosť
3.zdôrazňovanie a ozdobné rečnícke figúry - udržiavajú pozornosť poslucháča
Záver prejavu závisí aj od témy prejavu, súvisí s úvodom. V závere môžeme zhrnúť hlavné myšlienky, vyzvať k činnosti, pochváliť poslucháčov, alebo vyvolať smiech, čo je náročné. Rečník musí vedieť, čo stojí za hovorenie a poznať to dobre, musí byť úprimný, vložiť do témy vlastné presvedčenie a hovoriť k veci, prirodzene a pútavo.
Podľa funkcie prejavu poznáme modely:
a)vysvetľujúci
1.)uveďte cieľ, dôvod prejavu
2.)vložte fakty
3.)vyvoďte závery
b)mobilizujúci
1.)ukázať na záporný jav
2.)ukázať ako ho napraviť
3.)žiadať o spoluprácu
Funkcia, cieľ prejavu:
vysvetliť, objasniť
zapôsobiť a presvedčiť
zmobilizovať k činnosti
pobaviť
Fázy tvorenia prejavu:
1.)zhromažďovanie faktov
2.)kompozícia
3.)štylizácia - pôsobivá
4.)spôsob nacvičovania prednesu
5.)samotný prednes
Predes je rovnocennou zložkou prejavu. Pri čítaní treba rešpektovať dĺžne, prízvuk na prvej slabike, správne artikulovať (nutnosť vylepšovať). Pri prednese a vôbec, pri ústnom prejave, využívame aj mimojazykové prostriedky: mimiku a gestikuláciu. Musia byť funkčné, prirodzené, vyplývajúce z myšlienky. Pauzy nesmú v prejave pôsobiť rušivo. Tempo má byť primerané, podľa obsahu a funkcie prejavu. Rečnícky štýl má blízko k publicistickému štýlu, lebo jeho štýl je tiež zrejmý.
Otázka č. 2
VÝKLADOVÝ SLOH. POSTUP A NÁUČNÝ ŠTÝL. ŠTRUKTÚRA ODBORNEJ TVORIVEJ PRÁCE (SOČ, PROJEKT). ZOVŠEOBECNENIE A KONKRETIZÁCIA PODĽA VLASTNEJ PRÁCE.
Výkladový sloh. postup vysvetľuje vývinové, funkčné a kauzálne (príčinné a následné) vzťahy predmetu, tvaru. Dôležitá je objektívnosť. Vyskytuje sa v písomných útvaroch náučného štýlu (výklad, štúdia, referát), v analitických článkoch publicistického štýlu (úvaha, recenzia, esej). Výklad je najbežnejším útvarom výkladového slohového postupu. Cieľom výkladu je vysvetliť nejaký technický alebo spoločenský problém, poučiť o nejakej veci. Výkladom sa vysvetľujú a sprístupňujú známe vedecké poznatky. Výklad sa kompozične člení na úvod, jadro a záver. V úvode sa uvádzajú javy, ktoré sú všeobecne známe a sú potrebné pre pochopenie nových javov. Jadro obsahuje poučenie o veci, roztriedenie a pomenovanie jej zložiek.
Záver v krátkosti zhrnie hlavné poznatky a zhodnotí ich. Pri zložitejších výkladoch sa najprv uvedie osnova.
Pri vysvetľovaní sa používajú postupy logického myslenia:
-indukcia - z jednotlivých konkrétnych príkladov sa vyvodzuje všeobecný záver, nadväzujeme na veci zrejmé a dopracujeme sa k definícií. -dedukcia - zo zovšeobecnenia sa odvodzujú jednotlivé prípady. -premisia - tvrdenie
-analógia - je zhoda, obdoba, prispôsobenie
-komparácia - porovnávanie
-argumentácia - pre svoj názor, aby bol presvedčivý, uvádzame dôkazy
Výklad vysvetľuje kauzálne vzťahy. Príčina podmieňuje účinok. Kauzálne vzťahy možno vyjadriť vetným členom ( príslovkovým určením), VV príslovkou (v podraďovacom súvetí), priraďovacím súvetím alebo slovom. Ku kauzálnym vzťahom patrí aj účet, podmienka a prípustka. Príčina odpovedá na otázku: Prečo sa to stalo? Dôvod je vonkajšou náhodnou udalosťou, okolnosťou, ktorá je podnetom k iným udalostiam. Následok odpovedá na otázku: Čo z toho vyvodíme.
SOČ
Témy z rôznych oblastí. Práca má mať rozsah 10 - 15 strán + dokladový materiál (grafy, tabuľky, fotografie). Pri projekte SOČ treba dodržať postupnosť:
1.nadpis - stručný, výstižný, nie jednoslovný
2.obsah - ak je práca rozsiahlejšia, môže byť v závere
3.úvod
a)dôvod spracovania práce
b)cieľ, ktorý práca sleduje
c)ťažkosti a prekážky
d)poďakovanie
4.metodika práce - spôsob akým sme pri práci postupovali
5.vlastná práca
6.diskusia - autor konfrontuje svoje výsledky s literatúrou
7.záver - stručne sa zhrnie obsah a výsledky práce a zdôvodní sa jej prínos
8.bibliografia - zoznam použitej literatúry
Otázka č. 1
INFORMATIKA, HĽADANIE, SPRACOVANIE, UCHOVÁVANIE INFORMÁCIÍ, VÝPISKY, KARTOTÉKA.
Informácia - pochádza z lat. informare = utvárať, odovzdávať predstavu. Informáciu chápeme v dvoch významoch:
1.v širšom zmysle značí akýkoľvek údaj, poznatok, správu, oznámenie, fakt
2.v užšom zmysle sú to údaje dôležité pre užívateľa, obohacujú jeho poznanie.
Informatika - je nový študijný, profesiový a vedný odbor, ktorý sa zaoberá informáciami. Vznikla v 50 rokoch 20. stor. v súvislosti s kybernetikou. Informačný proces uskutočňujú základné informačné inštitúcie: knižnice, bibliografické inštitúcie, strediská vedeckých a technických informácií. Jedným z prostriedkov na získanie informácií sú knižnice. Z knižnice si možno knihy vypožičať domov, študovať v študovni, alebo si písomne vypožičať z iných knižníc.
Toto sú primárne informačné pramene originálne a nespracované.
Knihy hľadáme podľa signatúry (označenia) v katalógoch. tie môžu byť:
-autorské (menné)
-vecné (predmetové)
-systematické (zoznam lit. istého odb.)
-katalóg periodík (časopisy a noviny)
Katalógový lístok je sekundárny informačný prameň. Knižnice poskytujú bibliografie - zoznamy literatúry o danej téme, a rešerše - prehľady, súpisy poznatkov údajov o istej téme. Sú to terciárne informačné pramene. Najväčšími knižnicami u nás sú knižnica Matice Slovenskej v Martine a Univerzitná knižnica v Bratislave.
Na spracúvanie a uchovávanie informácií sa používajú diár a denník. Diár - denný zápisník - zapisujeme úlohy, ktoré máme vykonať. Denník - doň sa v časovom slede zapisujú zážitky z uplynulého dňa.
Výpisky (excerpty) sa robia na záznamové (excerpčné) lístky formátu 10,5x15 cm. Zvyčajne je to jednoucelená myšlienka alebo citát, anotácia. V hornej časti je heslo, v dolnej sú identifikačné údaje (prameň): autor, názov knihy, miesto, vydavateľ, rok vydania, strana, dátum zápisu. Pri článkoch z novín a časopisov uvedieme autora, názov článku, názov časopisu, ročník, rok vydania, číslo, stranu a dátum zápisu. Napr.: Shakespeare, W.: Hamlet, Bratislava, Tatran, 1997, s.44. Poznatky zaraďujeme do kartotéky.
Kartotéka - lístkovnica - musí byť prehľadná, systematická a pritom jednoduchá.
