referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Rastislav
Pondelok, 13. januára 2025
Maturitné otázky zo slovenčiny
Dátum pridania: 20.09.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: saba
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 52 410
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 189.8
Priemerná známka: 2.90 Rýchle čítanie: 316m 20s
Pomalé čítanie: 474m 30s
 

Existencionalizmus - na konci 30. rokov a počas 2. sv. vojny sa skomplikovali podmienky pre život človeka. Strata pocitu životnej istoty. Ľudí ovládol pesimizmus, strach zo smrti, strácali zmysel života. Odpoveď na mnohé otázky dávali moderní filozofi, ktorí sa hlásili k existencionalizmu. Je to vlastne myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie, teda jestvovania, z hladiska jeho individuality aj z hladiska spoločenských vzťahov. Je to teda filozofia človeka založená na subjektívnych (osobných) poznatkoch a pocitoch, v určitej konkretnej situácií. Existencionalizmus má niekoľko prúdov.

1. materialistický - predstavuje vo vedeckej a umeleckej tvorbe => J. P. Sartre a jeho manželka S. de Beauvoir, A. Camus.

2. smer existencionalizmu je založený na náboženských predstavách o svete - G. Marcel, C. Jaspers, M. Heidegger. Všetci týto spisovatelia išli v stopách dánskeho myslitela Kirkegaarda. Pre literárneho hrdinu v existencionalistických dielach je charakteristická voľba činu. Hrdina sa neriadi ustáleným mravným systémom, ale vychádza z osobnej morálky. Zodpovednosť človeka za každý skutok. U exist. dominujú témy vojny, utrpenia, ohrozenia života, kedy sa človek prejaví v hraničnej situácií. Zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca- tým, že sa nepodriaďujú spoloč. konvenciám. Mal veľký vplyv na franc. román, tvorbu amerických beatnikov a absurdné divadlo.

Jean-Paul Sartre:

sa narodil roku 1905 v Paríži. Vyštudoval filozofiu v Berlíne a pôsobil ako stredoškolský profesor. Ku koncu života sa zaoberal politickou činnosťou. Bol existencialistický filozof, dramatik a prozaik. Roku 1964 mu bola udelená Nobelova cena, ktorú však neprevzal. Umrel roku 1980.

Múr: Dej sa odohráva počas španielskej občianskej vojny. Rozprávačom je Pablo Ibbieta, jeden z troch väzňov odsúdených na smrť. Považujú ich za anarchistov, preto im nepošlú farára, ale belgického lekára, ktorý im má uľahčiť posledné hodiny. Pablo ale vôbec nemá pocit že by im nejako pomáhal:
Pablo Ibbieta- hlavná postava, mal svoje sny a plány do budúcnosti, túžby mladého človeka, názory, za ktoré bol ochotný bojovať, to však v tej chvíli nič neznamenalo. Na smrť odsúdený pre podozrenie, že ukrýval revolucionára Romana Grisa, v občianskej vojne bol na strane anarchistov.


Juan Mirbal- ešte chlapec, odsúdili ho, lebo jeho brat je anarch., inak nič nevykonal, hnusil sa Pablovi.

Tom Steinbock- pochádza z Írska, slúžil v Interbrigáde, svojich spoluväzňov sa snaží utešovať, no častokrát nevhodne

Dejové udalosti: Pablo Ibbieta je odsúdený na trest smrti, pretože je podozrivý z ukrývania anarchistu Romana Grisa. Spolu s ním sú tiež odsúdení aj Tom Steinbock a chlapec Juan Mirbal. Všetci sú považovaní za Baskov a preto im nepošlú farára, ale belgického doktora, ktorý im má uľahčiť posledné hodiny života. Ten je však veľmi chladný a väzni ho vnímajú úplne inak, pre nich je „živý“, pričom oni sú odsúdení na smrť. Uvažujú o tom, ako ich zastrelia, majú strach z bolesti i zo smrti. Pablo snaží spomínať na krásne chvíle svojho života, ale jeho myšlienky vždy prerastú v obavu so smrti. Pred popravou myslia na to, aká bude ich posledná chvíľa, „Budem asi ustupovať k múru, budem sa chrbtom zapierať do múru so všetkých síl, a múr nepopustí, ako v zlom sne.“
Ráno si zavolajú Toma Steinbocka a Juana Mirbala na popravu, no Pabla ešte nechajú chvíľu žiť. Po hodine mu dali na výber: buď prezradí, kde sa schováva Roman Grisa a ostane žiť, alebo ho ihneď zastrelia. Oklamal ich, prezradil, že je na cintoríne (myslel, že sa ukrýva u bratrancov). Bol si istý, že ho onedlho zastrelia, no nestalo sa tak. Grisa našli na cintoríne v márnici, lebo sa s bratrancami pohádal. Takto sa z človeka, ktorý sa rozhodol obetovať život za iného, absurdnou hrou náhody stáva zradca. Autor zobrazením človeka v hraničnej situácii poukázal nato, že život jedného človeka
nemá vyššiu cenu ako život iného človeka. Typické existencialistické dielo, sústreďuje sa na osamelosť človeka medzi ľuďmi. Autor kritizuje dehumanizáciu


Albert Camus:

Fr.spisovateľ, publicista a filozof. Blízky ateistickej variante literárneho existencializmu. Účastník hnutia odporu (protifašistickí odbojári). Vynikol ako prozaik, esejista a dramatik. Svojou tvorbou vyjadroval krízovú mravnú atmosféru Západu okolo pol.20stor. Ako existencialisticky orientovaný mysliteľ prešiel cestou od nihilistickej“ filozofickej absurdity“ k humanizmu s výrazne moralistickými akcentami. Stratu viery v tradičné hodnoty, pocit absurdnosti sveta a nezmyselnosti života sa pokúšal prekonať ľahostajnosťou (Cudzinec), neskôr revoltou (Mor) a vzápätí na to filozofiou povinnosti a súcitu, ktoré by mali byť akási „viera v Boha bez Boha“. Zápas medzi absurditou, revoltou, rezignáciou a humanistickou vierou sa odráža taktiež v jeho poviedkach, drámach (Caligula, Nedorozumenie, Spravodliví) a fil.esejách (Mýtus o Sisifovi, L’Home révolté). V Camusových dielach sa preplieta individualizmus a humanizmus. V 1957 získal Nobelovu cenu.

Mor:  je vrchol tvorby A. Camusa, jeden z trvalých pamätníkov protifašistického odporu a svedectvo o hodnote a životnosti humanistických ideí. Vynikajúce dielo MOR je dokonalým stvárnením, presne do detailu reportáž o udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala. Autor s precíznosťou kronikára opisuje bez najmenšieho citového zaujatia, bez úplnej odmeranosti, bez jediného znaku prejavenia nejakých emócií vznik a vývoj morovej epidémie i reakcie ľudí na ňu, od neveriacej skepse, cez úzkosť, strach, hrôzu, skleslosť a otupenie až k novej nádeji a konečnej radosti tých, ktorí prežili. V uzavretom, od okolitého sveta úplne odrezanom meste sa pod vplyvom moru obyvateľstvo rozdelí na dve rozdielne skupiny. Kým jedni tŕpne čakajú, až na nich príde rad, druhí sa snažia proti pohrome bojovať všetkými prostriedkami aj keď vyhliadky na víťazstvo sú nanajvýš mizivé. Oba postoje sú však hlboko ľudské. Tieto útrapy sa zarezávajú obyvateľom tohto nešťastím postihnutého mesta akoby ostrým mečom do ich maličkých bolesťou trýznených duší. V boji proti moru sa až s prekvapujúcou samozrejmosťou spoja ľudia najrôznejších názorov a tak sa doba najväčšej hrôzy stáva zároveň príležitosťou pre pomoc, porozumenie a službu druhému. Hrdinovia členia spoločnej katastrofe a možno i preto sa ich súkromný svet- svet osobných problémov objavuje v románe iba sporadicky.

  Bernard Rieux - doktor, kt. bez prestávky bojuje proti morovej skaze bez ohľadu na svoje potreby.
  Tarrou - prisťahovalec, kt. zápisky o priebehu choroby zapĺňajú veľkú časť knihy. Rieuxov priateľ, rovnako obetavý, ale to sa mu stane osudným.


  Rambert - novinár, kt. bol v meste len náhodou a zostal tam uväznený. Spočiatku je jeho jediný problém ako sa dostať z mesta von, ale keď si uvedomí, že utiecť je zbabelstvo, pripája sa k dobrovoľným oddielom.

  Joseph Grand- úradník, trochu koktajúci. Popri práci sa taktiež aktívne zúčastňuje na boji.

  Cottard- jediná osoba, kt. sa z moru teší. Zastáva sa názoru, že konečne sú si všetci rovní.

  Paneloux-  kňaz predstavujúci kresťana, kt. prijíma svoj“ osud“ a smrť ľudí je pre neho výzvou k ešte väčšej viere.

V mestečku Oran vo Francúzsku na alžírskom pobreží vypukne v tropickom lete morová epidémia. Zo všetkých kútov začínajú v tisícoch vyliezať krv chrliace potkany a zomierajú v blízkosti ľudí. Po odstránení a domnienkach o vypuknutí nejakej epidémie začínajú chorľavieť občania- vypukla morová epidémia. Jediné v čom môže doktor pomôcť je narezať vredy, aby rýchlejšie dozreli. Obeť i tak zomrie. Boli prijaté opatrenia- mesto sa uzavrelo, veľké budovy sa použili ako provizórne nemocnice, kde chodili ľudia len umierať, cintoríny sa stali masovými hrobmi a keď už nebolo miesta, boli mŕtvoly prevážané električkami do spaľovní. Všetci prepadli depresii, na uliciach sa nik nepohyboval jednak preto, že to bolo zakázané, ale načo, keď zomrieť možno aj doma. Ako sa ale cítili ľudia, kt. sa tu ocitli náhodou, možno názorne vidieť na Rambertovi. Celú dobu sa snažil cez rôznych gangstrov dostať z mesta. Obhajoval sa tým, že on je tu nevinne, ani tu nebýva. Doma má ženu, kt. mu veľmi chýba. Keď už, ale prišlo na lámanie chleba, rozhodol sa inak a zostal. Pridal sa k doktorovi, Tarroovi a Grandovi, kt. pracovali v dobrovoľných oddieloch. Až po roku na jar začína krivka úmrtí klesať. Obyvatelia začínajú byť optimistickí, napĺňajú sa krčmy a ulice. Nakoniec sa otvoria aj brány a všetci čo doteraz trpeli odlúčením od svojich milých ich môžu opäť zovrieť do náruče. Rieux kráča po preplnených uliciach, spomína na mŕtveho priateľa a situáciu nevidí tak optimisticky ako zvyšok. „Lebo tento jasajúci dav nevedel, čo vedel on a čo si možno prečítať v knihách, že bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká, že môže celé desaťročia driemať v nábytku a bielizni, že trpezlivo čaká v izbách, v pivniciach, v kufroch a v starých papieroch a že možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta.“

 
späť späť   59  |  60  |   61  |  62  |  63    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.