7. MOTÍV VZBURY PROTI UTRPENIU A NESLOBODE V SLOVENSKEJ A ČESKEJ ROMANTICKEJ LITERATÚRE ( CHALUPKA, KRÁĽ, BOTTO, MÁCHA)

Prvá polovica 19. storočia sa nesie v znamení toho, že pád feudalizmu je nezadržateľný. V Európe silnie národno-osloboditeľské hnutie, schyľuje sa k buržoáznym revolúciám – preniesli sa aj na územie Uhorska a iniciatívu v SNH preberá generácia Mladé Slovensko. Bolo to združenie mladých ľudí, ktoré svoju činnosť zameralo na ľudové vrstvy a chceli z týchto vrstiev urobiť rozhodujúci činiteľ v boji proti feudalizmu. Slovenské národné hnutie sa ocitá vo veľmi zložitých podmienkach a to predovšetkým preto, že rastie národný a hospodársky útlak zo strany Maďarov a takisto silnie tlak rakúskych krajín. Toto SNH je nejednotné – slabé. Pokusy o osamostatnenie sa stretávajú s odporom. Výrazný posun vpred v tomto SNH dokázala urobiť generácia Štúrovcov. Táto generácia sa začala formovať v polovici 30. rokov v samovzdelávacích študentských krúžkoch– vznikla Spoločnosť českoslovanská (1829). Jej činnosť stále narastala a roku 1835 zmenila svoj program. Začali ich zaujímať nielen národné, ale aj politické otázky (Ľ. Štúr). Veľmi výrazným krokom, ktorý Štúrovci urobili, bolo uzákonenie spisovnej Slovenčiny (1843). K dohode o uzákonení došlo medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom. Základom tohto jazyka bol stredoslov. nárečie a fonetický pravopis. Prvá oficiálne vydaná kniha v tomto jazyku – Prvý ročník almanachu Nitra. (almanach – súhrnné dielo poskladané z tvorby viacerých autorov). Túto podobu spis. jazyka oficiálne prijal spolok Tatrín. Ostro proti tomu vystupoval Ján Kollár, avšak čoraz viac autorov prijímal tento jazyk za svoj – Kollárove názory neakceptované.

     Samo CHALUPKA (1912 – 1883) najstarší štúrovec, vyrastal v pokrokovej literárnej rodine. Študoval v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V BA bol spoluzakladateľom Spoločn. ČS. Bol revolučne naladený. Roku 1830 sa dostal do poľského povstania ako dobrovoľník. Vyštudoval teológiu vo Viedni. Napísal 35 básní. Prvé básne písal v biblickej češtine, postupne prechádza na slovenčinu. Jeho básne hovorili jasnou rečou, boli dynamické, odvážne, revolučne a ako prvý začal používať Štúrovu spisovnú slovenčinu (boli ľubozvučné).

Rozdelenie tvorby

1. Motívy ľudového odboja: Branko (odbojník žijúci ešte pred Jánošíkom, súvisí s protitureckou tématikou) „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj, ľúbil som.“ (motto jeho života) veršovaná povesť o zvolenskom zbojníkovi, bojovníkovi za práva ľudí voči pánom. Bojoval proti neprávosti a presile a len zradou ho premohli.

2. Motívy protiturecké: Turčín Poničan (má veľmi výraznú epickú líniu – Turek nevedomky zajal svoju matku, ktorá mala byť pestúnka jeho synovi a jej piesne vyvolali spomienky na jeho detstvo. On jej ponúkal všetko bohatstvo, ale žena odmietala – chcela sa len vrátiť domov. Láska k vlasti víťazí nad bohatstvom. Boj pri Jelšave.

3. Motívy Jánošíkovské: Kráľohoľská ( použité symboly: vatra = sloboda, Jánošíkova družina = kolektívny hrdina, ). Treba hľadať sily vo vlastnom národe – zámerne je tu kolektívny hrdina. Výzva k revolte (do boja!), povstať proti krivde. Likavský väzeň ( básnik vykresľuje Jánošíka vo väzení - postavenie Slovákov v tomto období. Do jeho úst vkladá silné myšlienky slobody. Uvažuje o svojom osude. Tu sa objavuje Chalupkova monumentalita – lokalizovanie básní so statickým úkazom (hrad,...) „Tu moja hospoda na skale vysokej: Tu junák väzeň vo veži hlbokej.“

4. Motívy historické: Mor ho! prvý krát bola vydaná v časopise SOKO (1864), hrdinská báseň, morálne víťazstvo = smrť za národ, námet z minulosti = typický znak slov. rom. literatúry.
Podnet k napísaniu našiel v diele Pavla Jozefa Šafárika v diele Dejiny slovanskej reči a literatúry ( boj Sarmatov proti cisárovi Konštantínovi, ktorý si ich chcel podrobiť). Je to jeho najznámejšie dielo, vrchol jeho tvorby. Má silnú epickú líniu ( lyricko – epická báseň) Slovanský snem vyslal svojich poslov k rímskemu cárovi, ktorý zastal so svojim vojskom na našej hranici – je predstaviteľom negatívnych ľudských vlastností. Prichádzali v miery. Je tu zdôraznená ich slobodomyseľnosť a hrdosť: „Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: taká otrč neznáma slovenskému kraju.“ Mierumilovnosť: „Zvyk náš nie je napádať cudzie vlasti zbojom: Slovan na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada.“ Cisár nevyznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Nasleduje hrdinská slovanská odveta, nebojácny útok junákov s výkrikom „Mor ho!“ na cisára a jeho vojsk. Nepriateľ je v presile, ale junáci udatne bojujú, avšak všetci padnú. V závere zahanbený cisár prezerá hromady svojich mŕtvych vojakov a v ušiach mu znie výkrik junákov: „A ty, mor ho! – hoj, mor ho! Detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“ Je tu kolektívny hrdina– junáci, predstavujú slovenský ľud– idealizovaní, dobrí. Autor používa trinásťslabičný sylabický verš, sú tu zveličenia, trópy, symboly, prirovnania, zvukomaľba, básnické ozdoby...