referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vratko
Nedeľa, 29. novembra 2020
Obraz zemianstva v slovenskej literatúre 3
Dátum pridania: 03.10.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 4xixa
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 674
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 19.8
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 33m 0s
Pomalé čítanie: 49m 30s
 
Zemania patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Najväčšie zemianske stolice na Slovensku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období národného obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slovenského národného hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštiactvom a dedinskými boháčmi. Definitívne strácala práva, svoje výsadné postavenie i tituly až rozpadom Rakúska - Uhorska.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní r. 1867 prevzala v Uhorsku politickú a hospodársku moc maďarská buržoázia. Svoju nadvládu kruto využívala na premenu mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný štát. Prenikanie maďarského kapitálu na Slovensko, podporované štátnym aparátom, prehlbovalo v spojení s maďarskou politikou vykorisťovanie slovenského ľudu, čoho dôsledkom bolo ďalšie zbedačovanie. V tomto období mnohí Slováci videli ako najlepšie riešenie vysťahovalectvo – najmä do U.S.A, ale aj do krajín strednej a latinskej Ameriky. Ak predstavitelia inteligencie organizovali v niektorých častiach Slovenska petície (Spiš, Liptov, Trenčianska, Zvolenská a Gemerská župa), vláda odpovedala represívnymi opatreniami
Slovenská buržoázia sa rozdelila na 2 skupiny: Jedna bola reprezentovaná tzv. STAROU ŠKOLOU  (
J.M Hurban, J. Francisci, Š.M Daxner; konzervatívna inteligencia združená okolo Národnej strany)

- vydávali Národné noviny (najprv Pešťbudínske vedomosti)– v Turčianskom Svätom Martine od roku 1871.
- politika tejto buržoázie nadobúda postupne v tomto období úpadkový charakter
- orientovali sa na Viedeň, keď ich prosby neboli splnené prešli do pasivity
Liberálna buržoázia bola sústredená v NOVEJ ŠKOLE (
neveľká skupina slovenskej inteligencie a podnikateľov). Presadzovala aktivitu činov. Vydávali Slovenské noviny (1868-1875)

Buržoázia bola nejednotná, preto sa Maďarom podarilo presadiť zatvorenie Matice slovenskej, a 3 slovenských gymnázií. V politickom živote vznikajú skupiny, ktoré však neprerastajú v strany:
1. HLAS (hlasisti) - boli pod vplyvom teórie čechoslovakizmu a verili, že Slováci sú kmeňovou odnožou Čechov a slovenčina je nárečie češtiny. Je u nich aj vplyv pozitivizmu, kritickejší pohľad na nedostatky národa.
2. PRÚDY (prúdisti) - dožadovali sa politickej rovnoprávnosti Slovákov. V tomto období bol Martin centrom kultúrneho života.
Všetko sa ešte zhoršilo za vlády Kolomana Tiszu, ktorý vydal zákon o povinnom vyučovaní maďarského jazyka(1879)
Realizmus sa u nás vyvíjal v 2 etapách a svoj príchod oproti ostatnému svetu oneskoril o 50 rokov. Jeho predstavitelia chceli dvíhať národné povedomie. Každú etapu predstavuje novosť v námete a liter. žánre.
1. etapa: Svetozár Hurban Vajanský, P. O. Hviezdoslav, Martin Kukučín
2. etapa: J. G. Tajovský, Božena Slančíková Timrava, Janko Jesenský
Nový ústredný problém I. vlny slovenského realizmu. Je to otázka postavenia zemianstva v národnom hnutí, resp. otázka, kto sa postaví na čelo národného hnutia. Cez otázku zemianstvo alebo ľud sa do realistickej prózy dostáva typický pohľad na problémy národného života.

Ako sme už spomenuli  zemianstvo sa začalo objavovať už v klasicizme. V tomto období  sa národného vedenia ujímajú bernolákovci. Veľkí spisovatelia tohto obdobia  písali najmä skladby (Slávy dcéra) a básne, ale neomylne pociťovali, že musia zaujať aj obyčajný ľud, čo najlepší dokázala dráma. Práve na dramatickom poli tohto obdobia sa  stretávame s prvou výraznejšou témou zobrazenia zemianstva:
KOCÚRKOVO, ALEBO LEN ABY SME V HANBE NEZOSTALI

Autor: Ján Chalupka (1791-1871)

Útvar: veselohra
Za toto dielo bol Chalupka dlho kritizovaný a verejnosti sa to nepozdávalo, pretože mnohí sa v postavách spoznali. Postavy sa dajú rozdeliť do troch hlavných skupín:
-feudálna zložka mestečka – zeman pán z Chudobíc – snaží sa pôsobiť učene, hovorí latinsky, maďarsky, ale v celku vyznie smiešne, až trápne. Je obrazom pomaďarčeného a odnárodneného hlupáka.
 
„Ba čert, nie Svätopluk. My z opravdového kmeňa maďarského pochádzame. Keby naše archívum bolo v lepšom poriadku, ja by som vám to ad oculum dokázal, že je Gyula jeden z našich predkov slávnej pamäti.“
-buržoázia – čižmár Tesnošil a jeho rodinka – sú to postavy podobné pánovi z Chudobíc, okrádajú ľudí, dcéra aj syn sú leniví.
-predstaviteľ inteligencie – učiteľ Sloboda, bývalý učiteľ a jeho dcéry Ľudmila – tieto postavy sú výrazne kladné. Učiteľ Sloboda je výrazne národne uvedomelý, dobrý, čestný, pracovitý, nebojí sa nedostatku peňazí a uvedomuje si, že nie sú všetko. Je odhodlaný vypomôcť si aj včelárením ak bude v núdzi.
Autor na stvárnenie postáv využíva hyperbolizáciu, má tzv. čierno-biele videnie (postava má len kladné alebo len záporné vlastnosti). Charakterizuje postavy aj pomocou mien: Tesnošil – okrádal zákazníkov a kde mohol ukrátil ich o kus látky; pán z Chudobíc – je chudobný ako kostolná myš, aj keď je zemanom; Sloboda – slobodne zmýšľajúci, ušľachtilý.

Dej  sa skladá z troch dejstiev a je pomerne jednoduchý. Do mestečka Kocúrkova príde nový mladý a pekný učiteľ Sloboda. Všetky mamičky by rady videli ako si berie ich dcéry a tak sa ho pokúšajú „uloviť “. Medzi nimi je aj Madlena, manželka čižmára Tesnošila, ktorá chce vydať svoju Aničku.
Tesnošil:
„No, isten hozzád! Ani pol roka neminie, čo nám bude Anička turčiansku repku s bravčovinou disznóhússal zo školy posielať.“
Madlena: „Veru by jej aj lepšie svedčilo zo školy oblokom vyzerať ako tej susedovej fiflene.“
Dielo sa končí šťastne. Pán učiteľ Sloboda ich úklady rýchlo odhalí a vezme si peknú a múdru Ľudmilu, dcéru bývalého učiteľa. Tesnošilovci sa rozhodnú ďalej lenivú Anču ponúkať na všetky strany „len aby v hanbe nezostali“.


Ďalšie dielo s témou zemianstva sa objavilo v slovenskom romantizme.  Autor neopisuje jeho súčasnú situáciu, čo by bola v rozpore so znakmi romantizmu, ale väčšinou ju čitatelia poznali z detstva, alebo rozprávanie starších.
REŠTAVRÁCIA alebo Obrazy z dávnych čias

Autor: Ján Kalinčiak (1822 - 1871)
Útvar: novela
Dielo je paródiou zemianstva. Autor humorne až satiricky opisuje ich predvolebný boj, neschopnosť. Pýchu a prehru. Postavy sa znovu dajú rozdeliť na kladné a záporné:
Adam Bešeňovský: je už 15  rokov prvým vicišpánom, pochádza z chudobnej rodiny. Aby doštudoval vzal si bohatú vdovu. Je opatrný, prešibaný, volí zlatú strednú cestu, aby bol s každým zadobre. Svojmu synovcovi Štefanovi, nepomáha tak ako by mohol aj keď sa na to jeho sestra – Štefanova matka spolieha. Využíva ho pretože je múdry a šikovný.
Anička: dcéra vicišpána, veľmi pekná, vtipná, ale roztopašná. Má rada Štefana a nedá sa tak ľahko odradiť.
Štefan Levický: je tiež zeman, ale jeho otec prišiel o majetok, pretože nevedel hospodáriť.  Matka ho chcela dať študovať a obráti sa o pomoc na brata Adama, ten však  rýchlo zistí, aký je Štefan šikovný a začne ho využívať a dáva mu robiť svoju vlastnú robotu
. „On bol ale aj dušou domu pána vicišpána Adama Bešeňovského; jeho vlastnej sestry syn, vychovaný takrečeno v dome jeho, bol obzvlášte v posledných rokoch považovaný za úda jeho rodiny, ba, čo viac, zlý svet mrnkal, že stolicu nie pán Adam, ale jeho sestrenec spravuje, a všetky múdre slová, čo pán Adam prednáša, sa vykľuvali v hlave pána Štefana, bo že má tento viac v päte ako onen v hlave.“ „Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší majster, a tej užil za mladi až do sýtosti.“
Ondrej Bešeňovský:
nemá vlastnú rodinu, tak sa chce postarať o vdovu po bratovi a jej syna. Chce aby si Štefan zobral Aničku a preto mu pomôže aby sa stal druhým vicišpánom. Je veľmi dobrý stratég a vymyslí výborný plán ako to všetko dosiahnuť.

Matiáš Bešeňovský: Je známy „vábnik“ – naháňa hlasy. Ale hrá na obe strany a preto je potrestaný. „...hľaďte Matiáša Bešeňovského preplatiť, bo to je figliar klincami vybíjaný a ten jediný je v stave nám svojou papuľou všetko pokrižlikovať, bo má oči ako jazvec, vidí, i kde by nemal ...“
Ján Potocký: je tiež kandidátom na vicišpána. Je v podstate tiež ako Adam alebo ešte horší. „Ak pán Potocký bol hladný človek a zachádzal i so svojimi odporníkmi vždy zdvorilo, dobre vediac, že najmenší krivý pohľad na zemana pred reštavráciou roznáša sa po stolici."
Dej sa odohráva v Záhorskej stolici. Je tam práve pred voľbami. Kandiduje terajší vicišpán Adam Bešeňovský a ako protikandidáta má Potockého. Na dva tábory sa rozdelia aj zemania z okolia. Obaja kandidáti potrebujú pomoc od Matiáša, ktorý dokázať každému, čo by chcel počuť, a tak získava hlasy.  „Voličov“ sa snažia privábiť aj sami hostením a mimoriadne milým správaním. Bešeňovský pred voľbami dosť neprezieravo urazil rodinu Levických tým, že nechcel dať Aničku Štefanovi. „Vidieť, že ste rodina, pán švagor, keď sa tak staráte o tých mladých ľudí, ale moja dcéra má ešte dosť času, a Štefan sa môže ženiť, keď bude vicišpánom." Ondrej Levický teda celú rodinu odvedie na stranu Potockého, s ktorým sa dohodol, že ak mu pomôže vyhrať, vymenuje za 2. vicišpána Števka. A aby mal víťazstvo isté rozhodol sa ešte nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešeňovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levický a s tým aj Aničku.
„Tak sa stal Štefan Levický druhým vicišpánom a tu bys° len videl radosť jeho celej famílie."
Autor opisuje postavy dosť realisticky, pretože sám bol zemanom a preto mal celkom dobré poznatky o typickom správaní tejto vrstvy. Preto sú postavy vytvárané najmä typizáciou. Majú napríklad veľmi špecifický typ reči, ktorú vtedy zemania mali. Paroduje romantický charakter svojho vlastného diela. Vzťah Aničky a Števka je zámerne nadľahčený. Pre Kalinčiaka je toto jediná próza, ktorú skončil hromadným happy-endom, čo je v romantizme nezvyklé, ale nájdeme tu aj typicky romanticky ladené prvky – láska, zrada, intrigy, znepriatelené rodiny... Ani dej nie je ucelený. Má skôr charakter viacerých epizód, hlavná dejová línia, je často prerušovaná vedľajšími, celkovo bezvýznamnými.
 
SUCHÁ RATOLESŤ
Autor: S.H. Vajanský(1847-1916) svojou bohatou umeleckou, publicistickou, literárnokritickou, redakčnou i organizačno-politickou činnosťou hlboko zasahoval do slovanského života, myslenia i literatúry. Začiatkom osemdesiatych rokov sa stal vedúcim zjavom mladej generácie, k čomu prispelo aj to, že bol najstarším synom významného predstaviteľa štúrovskej generácie Jozefa Miloslava Hurbana. Vajanský chápe národný útlak ako protihumánny jav; ničiaci utláčateľov aj utlačovaných.
Útvar: román (1884)

Vajanský túto tému nespracováva ako odraz reality. Zobrazovaním „vyšších“ vrstiev sa začal zaoberať v osemdesiatych rokoch.. v tomto románe a v novele Letiace tiene podáva autor najkomplexnejšie zobrazenie tejto vrstvy. Zemanov predstavuje ako vrstvu inteligentnú, ušľachtilú, uvedomelú, ktorá prináša novú nádej pre slovenský národ. Vôbec si nevšíma ich skutočnú tvár, odnárodňovanie, maďarizáciu, chudobu, že sú vlastne upadajúcou vrstvou bez zjavnej perspektívy. Román sa zaoberá aj otázkou optimálnej spoločenskej skladby slovenského národného života, jej funkčnosti a vnútornej odolnosti voči vonkajším nepriaznivým silám, zámerne dusiacim rozvoj slovenského národného života., i vo vzťahu k moderným civilizačným procesom. Zakončenie je taktiež nereálne – obraz  novej šľachty, ktorá sa má stať východiskom, pre všetko dobré. Iracionalitu jeho pohľadu naznačuje jasne aj úplné odmietanie „spolupráce“ zemianstva s novou vrstvou kapitalistov(v novele Letiace tiene). Názov si autor prepožičal z podobenstva o suchej ratolesti, o ktorú sa treba starať aby niesla úžitok. Avšak pozabudol na dokončenie, kde sa suchá, neužitočná ratolesť má odstrániť. Postavy sú takmer všetky veľmi národne uvedomelé, silné, múdre vzdelané.

Stanislav Rudopoľský: potomok starej zemianskej rodiny. Starý otec však nemal dobré meno, čo sa snažil jeho otec celý život napraviť.  Bol na štúdiách vo Viedni, čo znamená, že je vzdelaný. Navyše je ešte aj umelec – citlivý talentovaný maliar. Pozná dobre svetovú literatúru a slovenská, ho neohromila a preto si spočiatku myslí, že slovenská reč nestojí za námahu. Pod vplyvom učiteľa Tichého mení názor. Je veľmi úprimný, keď náhodou vzbudí v Márií Vanovskej dojem, že má o ňu záujem, čo nie je pravda – úprimne to ľutuje a snaží sa o nápravu. Nakoniec si vezme Adelu Rybáričku, ktorá ho priťahuje svojou silou a samostatnosťou.
Mária Vanovská: je veľmi krásna. Pociťuje túžbu po istej dávke pozornosti, pretože manžel sa venuje hospodárstvu a výchove detí a ju zanedbáva. Stanislav prináša do jej života vzrušenie, dobré spôsoby, eleganciu. Keď  ju maľuje, je oduševnený nad jej preduchovnenosťou. Je z ich vzťahu zmätená, ale neprekročila by hranice morálky. Nakoniec sa rozhodne povedať manželovi, čo jej chýba a veľmi sa jej tým uľaví.
Karol Vanovský: má  záujem na oživení slovenského politického života, nemieni sa nečinne prizerať na maďarizáciu. Vo svojom politickom boji utrpí porážku, ale nie je sklamaný, chce udržiavať aspoň toľko povedomia koľko vládze. Zabúda, vo svojom národnouvedomovacom procese, na manželku Máriu. Keď si to uvedomí, chybu napraví.

Učiteľ Albert Tichý: je samozrejme národne uvedomelý. Je veľmi oduševnený. Miluje Annu, ale bojí sa jej to povedať. Keď sa dozvie, že odmietla len kvôli tomu, že oslepla, príde k nej s láskou, ale Anna mu umiera.
Adela Rybárička: hrdá, sebavedomá, samostatná a národne uvedomelá. Miluje Stanislava, ale ju trochu urazilo, že ju pokladal za „ľahkú korisť“. Chce mu dať príučku odmietaním. Jeho zranenie (postrelenie v súboji) odstráni všetku jej ješitnosť a ukáže jej pravé city.
Dejová línia je bohatá s mnohými odbočeniami. Základ tvorí línia lásky (Stanislav a Adela, Karol a Mária, Albert a Anna) a línia národného boja (muži). Koniec je nakoniec šťastný pre všetkých okrem Alberta, ktorému Anna umiera.

Do tichého Rudopolia prichádza zemiansky potomok a prirodzene vzbudí veľkú všeobecnú zvedavosť.  Prišiel si len obzrieť svoje dedičstvo po smrti otca. Nemal v pláne zdržať sa dlhšie, no po obhliadke a návšteve všetkých dôležitejších domov mal pocit, že by sa mal predsa len trochu zdržať. Navyše si nájde aj priateľov:„Tichý visel na ústach umného, vzdelanejšieho muža a priľnul k nemu viac než priateľstvom.“[1]
Národovec a učiteľ Tichý je ním úplne unesený, ale je aj trochu skeptický, pretože Rudopoľský nie je až tak nadšený Slovákmi a ani sa z počiatku za Slováka nepovažuje.„Veď poznáme svojich odrodilcov! Sú to zväčša prázdne hlavy, zlé srdcia, zavedení ľudia, nesamostatní alebo leniví myslieť. Ľutujem ich, ale nedivím sa im. No u Rudopoľského je všetko: i jasná hlava, rozvitá osobnosť, i samostatnosť – a predsa je cudzí!“[2]
Ale plamenné reči Tichého nenechávajú Stanislava dlho vlažným a začína o svojom národe uvažovať, spočiatku triezvo, až opovržlivo:„Podivné, - rozmýšľal Rudopoľský po ceste z hostinca, plnými pľúcami sajúc do seba svieži večerný vzduch. – Títo ľudia sú rozkvasení. Boj o národnosť. Ako ich to len môže zaujímať?“[3]
Rozhodne sa predsa len niečo sa o národe dozvedieť a začne čítať:„Za tri dni veľmi mnoho prečítal a skoro všetko prezrel. Zdalo sa mu, že sa predsa svedčí vedieť niečo o duchovných pohyboch rodného kraja...“[4]
Všetko si pozorne zváži. Ďalej beseduje s Albertom a Karolom a po jednom takomto stretnutí ho konečne osvieti: „My zemania sme suchou ratolesťou vášho národa.“[5]
Po tomto poznaní je veľmi znechutení a skrúšený samým sebou i celou zemianskou vrstvou a veľmi sa hanbí. Vanovský a Tichý ho presvedčia aby začal niečo podnikať a nezostal tou mŕtvou suchou ratolesťou na zdravou kmeni. Tak sa Rudopoľský postupne púšťa do národnobuditeľskej činnosti. „Vtedy bol cudzí i ľuďom, i kraju, a dnes nie je cudzí, cíti sa synom toho divného, špatnokrásneho národa,....“[6]
Koniec je veľmi optimistický aj napriek smrti Albertovej milej Aničky a dýcha z neho nová nádej.„Začneme, Karol, pestovať slovenskú vec od koreňa! Nech čert berie staré spráchnivené kláty! Naši otcovia niesli v starých časoch na svojich pleciach ťarchu i prelesť vývinu. Ich potomci zmeraveli ohlúpli, odrodili sa – a hynú. Toto hynutie nik nezastaví! Ich krv je už skazená, údy zhnité. Z nás musia vypučať nové výhonky! A tento proces nik nezastaví.“[7]

Autor  v románe reagoval na mnohé časti národného života. Kriticky sa vyrovnával s politickou pasivitou na Slovensku, odhaľoval metódy a praktiky národného útlaku, zamýšľal sa nad problémami národného umenia a jeho funkcie v živote. Vo svojom vrcholnom tvorivom období sa venoval najmä ruským spisovateľom. Jeho veľkým vzorom bol Turgenev. Je dosť možné, že ho tento veľký umelec a jeho postava Anna Odincová z románu Otcovia a deti inšpirovali aj v tomto diele (mimochodom je napísané rok po Turgenevovej smrti). Anna a Adela majú viac spoločných vlastností, ale podstatné je, že sa tu autor už začal zaoberať aj psychologickým aspektom ženských postáv viac ako doteraz. Na jeho dielo nadväzovali viacerí slovenský prozaici toho obdobia a medzi nimi aj Šoltésová.

PROTI PRÚDU

Autor: Elena Maróthy-Šoltésová (1855-1939) sa svojim dielom významne zúčastňovala na rozvoji slovenského ženského hnutia, literatúry, publicistiky, literárnej kritiky i celého kultúrneho života.
Útvar: román
Je tiež postavený na zidealizovanej predstave návratu odnárodneného zemianstva do lona svojej „milovanej vlasti“. Zemana Šavelského „obráti“ žena – Slovenka, do ktorej sa zamiluje. Zvláštne je, že proti nerealistickosti tohto románu sa postavil aj sám Vajanský, ktorý kritizoval sujetovú romantickosť, pričom on sám prezentoval takéto myšlienky – dokonca vo väčšej miere ako ona, aj keď nie tak otvorene.
Zeman Šavelský prichádza naspäť do svojho rodiska po štúdiách. Už na začiatku sa v rozhovore predstaví ako síce odnárodnený,  ale maďarizáciu odmietajúci Slovák.
„Ale keď už nie inak, tak, prosím vás, aspoň nekričme do sveta, že sme spravodliví a tolerantní k našim nemaďarským národnostiam, ale priznávajme sa, že ich prenasledujeme a všetkými spôsobmi olupujeme o svojstvo.“[8]  
Vo vlak sa zoznámi s Oľgou a zbadá, že jej imponuje, keď sa pred ňou hovorí jej rodnou rečou a tak to skúsi. Oľga je skutočne hrdá Slovenka a aj keď vie po maďarsky využíva svoju reč kde môže. Opovrhuje tými, ktorý vlastnú reč zavrhujú a tvária sa, že milujú reč cudziu.
„A prečo mám vedieť lepšie po maďarsky než pán slúžny po slovensky? Maďarčina nie je mojou materinskou rečou a slovenčina zaiste je  ňou pánovi slúžnemu...“[9]
Chváli slovenčinu a zdôrazňuje, že nie je o nič vznešenejšia ako iné reči:
„Všetci tí, ktorí poznajú obidve reči a sú nepredpojatí, museli by priznať, že nám Slovákom maďarčina sama v sebe nemôže poskytnúť nijakej výhody pred našou vlastnou rečou.“[10]
Bližšie sa zoznamuje so Šavelským a snaží sa  u neho znova vzbudiť národné povedomie a získať ho ako zemana na slovenskú stranu. Proti tomu však on trochu namieta:„Ale v poslednom čase, ako zemianstvo tratí význam i privilégiá, mnohí menej si na tom zakladáme. Väčšine zemianskych synov ani sa nedostáva dedovizne, musia sa vystúpiť z hniezda   a ísť za iným povolaní; okrem mena máločo vynesú zo svojho zemianstva.“[11]
Láska k ušľachtilej Oľge v ňom však narastá a myslí si, že ak ona vidí na slovenskom národe niečo krásne, tak to tam skutočne musí byť. Je čestný a tak sa jej priznáva aj so svojim skorším postojom:„Vy máte pred sebou takého, ktorý len pred niekoľkými rokmi nechcel ani vedieť o tom, že je slovenského pôvodu a bol tuhým a úprimným nepriateľom všetkého, čo je slovenské.“[12]

Oľga je jeho osobou natoľko očarená, že mu nielen odpustí, ale aj prijme jeho ponuku na sobáš. Po istom čase manželstva sa jej Šavelský priznáva:„Tvoja viera vo mňa ani nepotrebovala slov, aby som ju pocítil. A potom: už tvoja čistá, opravdivá oddanosť k tvojmu národu, ktorú som od začiatku našej známosti pozoroval, nemohla ostať bez vplyvu na mňa. Čo teba tak oduševňuje, to zaiste i pre mňa bude hodné oduševnenia.“[13]
Začne sa zapájať do boja za slovenskú vec, ale autorka tu vyjadruje svoju vlastnú nespokojnosť nad slovenským prístupom:„Kričia na vás, že podrývate, že vaše snahy sú hriešne, vlastizradné – vy sa pokorne vyhovárate, že to nie je tak: a vy viete, i oni vedia, že žiadate si len to, čo je vaším prirodzeným právom. ... Vy máte pravdu, a jednako sa uchyľujete; nemáte ráznosti uviesť si ju v platnosť.“[14]

Sloje proslovanské nálady začína prejavovať aj v spoločnosti svojich maďarských priateľov, ktorí sú pravdepodobne tiež slovenského pôvodu, ale vôbec sa k tomu nepriznávajú, teda aj na neho začínajú nahliadať nepriateľsky:„Zabúda iste, že je uhorským zemanom, počína si skoro tak, ako hociktorý notorický pansláv.“ [15]
Tu nastáva hlavný zlom v diele, keď na jednej spoločenskej udalosti príde k nemu žena a jemu nedovolí inak, než slovensky sa jej prihovoriť. Maďaróni, ktorí to začujú, pretože sa neobťažoval stíšiť hlas, reagujú pobúrene. Jediný, ktorý sa ho zastane a mierni pánov je Vlasztha:„Slovenčina je jej domácou, jej najmilšou rečou, čo sa tu teda máme hnevať, že v nej zhovára sa so svojím mužom! Veď ono tá premilá, zapovrhovaná reč je vlastne i nám, áno, všetkým nám, ako sme tu, páni moji, rečou materinskou, lenže my sa usilujeme zabudnúť na to, a ona sa k tomu priznáva, lebo ľúbi svoju reč i nehanbí sa za pravdu, za ktorú hanbiť sa my držíme si za vlasteneckú povinnosť,“ hovoril Vlasztha, podvihnúc i spustiac výrazným spôsobom plecia.[16]
Pánska spoločnosť si však nedá povedať a pri najbližšej príležitosti Stanislava podpichnú, on sa však už nezdráha dať najavo svoju náklonnosť k slovenskému ľudu  a sám vyhlási, že je Slovák: „Som Slovák – i keby som chcel, nemohol by som dokázať, že nie som ním, len toľko mohol by som povedať, že nechcem byť ním. No ja chcem byť ním, ako mi po pravde inak neprichodí.“[17]
Oľgu však trápi, že si náhle prestal rozumieť s priateľmi, Stanislav jej však s presvedčením odpovedá:„Mne sa vidí, že ja sa odlučujem od nich, nie z ich, ale zo svojej vôle. Čím ďalej menej spoločnej pôdy nachádzam pre nich a pre seba; nemôžem žiť tým, čo oni žijú. Neboj sa, že ma tým vari ranili, keď mi tu naskrze Aranya verejne nadali do panslávov – ja to podvracať nejdem, ani stíhať ako urážku .“ [18]

Začne sa zaoberať aj otázkou vstupu do politiky, ale táto oblasť života sa mu zdá byť nedosiahnuteľná:„Nikdy  v ničom nezapredám svoje presvedčenie, najmä v otázke národnej nie, a práve to je u nás osudné. Moje stanovisko so všetkým je také, že ma u nás k dielu vôbec ani nepripustia.“ [19]/„Keby vôbec bolo možno urobiť niečo, vtedy priniesol by som i ťažkú obeť, ale vieme, že je to nemožné. Za svojich pracovať nemôžem, a jen preto, aby som sám nadobudol dôležitosť, nejdem venovať svoje sily službe systému, s ktorým nesúhlasím.“ [20]
Postupom času však tento názor opúšťa a odhodláva sa:„Márne sú nádeje naivných, že hotová spása z neba padne nám do lona. Ktorý národ zo seba nevyvinie sily a životnú súcosť, ten zanikne medzi ostatnými, i keby odvonku bol v prajnejšom položení, než v akom je náš. To je neúprosný zákon, my boj ešte len vidíme pred sebou – a to ťažký, nerovný; no naše deti už dôjdu víťazstva, keď ich dobre do boja pripravíme.“ [21]

Je odhodlaný a zápalistý a jeho nepriatelia sa ho začínajú báť. Neustále ho sledujú, ale v skutočnosti by boli radi, keby mohli byť jeho priateľmi:„A jeho vystúpenie zanechávalo všade hlboký dojem. Jeho reči dvíhal silný vnútorný oheň a pritom prechádzali silnou kontrolou rozumu.“ [22]
„Obdivovanie nežiadam, lebo konám len to, čo treba; naozaj však pozdvihnutým cítil by som sa i vo svojej osobe, no viac vo svojom zemianskom stave, keby som medzi seberovnými našiel nasledovníkov...“ [23]
Vlasztha: „Zaľúbil si svoj ľud – čo je istým dôkazom, že na tom ľude musí byť čosi hodné lásky – a verí, že je schopný povznesenia, z potupnej podriadenosti práve chce ho vymaniť...“ [24]
Vlasztha o tom či nebude jeho nasledovníkom: „Popravde by mi tak prichodilo, vnútorného odporu proti tomu nemám: ale chýba mi sila a pružnosť plávať proti prúdu. Do toho môžu sa pustiť iba obri podobní Šavelskému. My však aspoň uznanie, že razia nám nový, zdravý prúd – lebo v tom našom starom to už páchne stagnáciou...“ [25]

Aj na konci románu vyjadruje Šoltésová podobné presvedčenie ako Vajanský, že pasivita vedie len k záhube: „Len kde chabosť lezie za pravdou, tam smelosť pridruží krivde a potom je pravda ubitá. A darmo hovorí krivda, že nemožno je vyhovieť spravodlivým požiadavkám: spravodlivosť nájde miesta každému. Preto domáhaj sa jej každý, i keď ti ju mocou odopierajú, lebo ak ona padne, padne viac vinou tých, ktorí sa jej nedomáhajú, než vinou tých, ktorí ju odopierajú; tomu nás učí život. Kto nehájiš svojej pravdy, nie si hoden, aby si bol ňou  osvietený.“ [26]
Autorka podala v tomto románe skutočne nádhernú predstavu slovenského zemana bojujúceho za svoju vlasť, prvý krát aj hlbšie začala prekresľovať aj ženské postavy.
Významnými eposmi tohto obdobia a tejto témy sú Ežo a Gábor Vlkolinský.
O VLKOLINSKÝ, GÁBOR VLKOLINSKÝ
(citáty z knihy Vlkolín, P.O.Hviezdoslav, Tatran, Bratislava 1979)
Autor: P.O. Hviezdoslav:
„Nikdy som si nezakladal vo svojom biednom zemianstve, akosi už inštinktívne od mladi zmýšľajúc vždy ľudove, demokraticky.“
Útvar: epos
Zemania zostali v mnohých oblastiach Slovenska ako pozostatok uhorského feudalizmu. Feudálne prežitky však spôsobovali na dedinách konflikty a napätie. Oba eposy chcel autor predstaviť ako kroniku zemianstva (od rozhrania časov až po 70. a 80. roky). Dej zasadil do zemianskeho prostredia Vlkolína, ktorý vlastne symbolizoval Vyšný Kubín, prostredie teda dôverne poznal. Eposy sa zaoberajú dôsledkami a problémami splývania zemianstva a sedliakov a príčinami úpadku zemanov. Hviezdoslav najprv napísal epos Ežo Vlkolinský (uverejňoval ho na pokračovanie v Slovenských pohľadoch 1890), potom o sedem rokov neskôr začal tvoriť Gábora. Oba eposy sú rovnaké svojou realistickosťou zobrazovania zemanov, sedliakov, ich charakterov, auto-opisu pomocou reči postáv, ale časový odstup dal autorovi nové – pochmúrnejšie videnie týchto problémov. Druhý epos je okrem toho písaný aj odlišným štýlom.


- hlavné postavy Eža Vlkolinskeho:
Estera/Hestera – Ežova matka, hrdá zemianka, je schopná zaprieť vlastnú rodinu, ak sa kvôli láske vzdá „titulu“. Neverila, že sa jej Ežo  vzoprie a doplatila na to. Potom jej už však hrdosť zabránila ísť sa ospravedlniť. Od nej sa odvíja ústredný konflikt, predstavuje starú „skostnatenú“ vrstvu zemanov, ktorí síce kráčajú za pluhom ako ich sedliacky sused, ale svoje výsady by si nikdy nedali.
Ežo – Esterin syn, ktorý sa už nepokladá za niečo viac len preto, že má zemiansky pôvod. Práve touto črtou jasne vidíme, že autor sa s ním v podstate identifikoval. Vidí sedliakov s veľkými majetkami a zemanov, ktorí o sa čochvíľa zmenia na žobrákov. Veľmi ho urazí matkin prístup k jeho vyvolenej a preto reaguje veľmi tvrdo. Aj jeho konflikt mrzí, ale pravdepodobne by ho nebol tiež sám od seba riešil.
Žofka Bockovie, Eliáš Vlkolinský, jeho žena, Gábor, malý Benko ...


Dej sa začína smrťou Ežovho otca. Matka preberá velenie v dome a špehuje svojho syna v noci, pretože ona mu už vyhliadla vhodnú nevestu. Ežo ju do špiku kostí urazí svojou náklonnosťou k Žofke – obyčajne sedliačke (postavil jej v noci máj), napriek tomu, že mala väčší majetok ako oni. Estera mu dá na druhý deň zlosť patrične najavo a strhne sa medzi nimi prudká hádka. Ona mu najprv narážkami a potom konkrétnymi hrozbami dá najavo nesúhlas:
Dnes ostatný môj ortieľ zneje, čuj :        
Tú ledačinu nikdy nevezmeš,
Kým žijem! A keď budem umierať,
i v závete ti prísne zakážem –
Vieš Ežo? Nikdy! ... [27]
Ežo svoju milú obhajuje a smeje sa matkinmu názoru. Autor dáva jasne najavo, že zemianstvo, už nikdy nebude také silné, ak sa ešte vôbec obrodí.
„Čo máte proti Žofke? – Povedzte“
„Čo?“ zdúpnela. „Čo? – že je sedliačka,
že –“zajakala sa. On sa uškrnul,
zhral prsty po stole. „To?“ pýtal sa,
„to? – Dajsabože! Vaše zemianstvo
či nepošlo tiež dolu Dunajom
i s košútkami, pani matko? Jak?
Ba utonulo, veru žiadna plť
ho nedohoní viacej.“ [28]

Srdcu však nerozkážeš. Po prvý krát matke odmieta poslušnosť.
„Ja slúchal som vás posiaľ vo všetkom,
i poslúchal som, lebo matku rád,
v tom ale jednom niet mi rozkazu
to nejde nijak!“[29]
Rozzúrená Estera synovi najprv pripomenie, že všetko je jej a dúfa, že on sa ospravedlní. Napokon syna chladnokrvne vyhodí z domu, no neuvedomuje si dosah svojho konania (po Ežovom odchode dá ešte prestrieť aj pre neho)
„Vieš tedy, že tu pani som len ja,
a rozhodovať môžem, ako chcem,
môj rozkaz platí všetky nad súdy,
a tys´ len červiak...?“ Stisol plecami.
„Keď vieš, i to vedz : od dneška si nie
viac mojím synom! Navždy odriekam
sa ťa i vymietam ťa zo srdca –
Vstaň môjho od stola! Spod strechy
mi vystúp mojej! Ber sa kade chceš –
a vrátiť sa sem kedy, boh ťa chráň!
Som vdova a dnes umrel mi i syn:
i budem sama, sama ako trsť,
sťa jabloň obráňaná – Rušaj priam!
Choď!“ ukázala rukou na dvere
a jak mrak  hrozný bol jej obličaj ... [30]
Po odchode pošle slúžky, aby ho hľadali. Po dlhšej dobe zistia, že ho prichýlil jeho strýko Eliáš, s ktorým boli Ežov otec aj matka dlho pohádaní. Na to sa taktiež urazí a nechce už o ňom ani počuť. Nepopustí dokonca ani keď Eliášova žena príde prosiť, aby si syna od nich odviedla:
i pridusiac vzdych schválne: „Ale nech –
nech!“ vykríkla srdnate. „Keď  šiel, nech šiel!
Ten zanovit! – To nedožije ver´,
bych ja sa prosila mu! Ja som mať!
Jedine moje môž´ byť navrchu –[31]
Ežo u strýka pracuje do strhania, naozaj sa snaží. Matka ho už ani tak netrápi. Ona sa vyhýba jemu, on jej. Strýko mu vystrojí svadbu so Žofkou aj bez matkinho požehnania. Na svadbe sa rozpúta spor medzi Blažkom a Eliášom. Blažko nad Eliášom slovne vyhráva, čím autor poukazuje, že sedliaci začínajú byť viac, nielen čo sa týka majetku, ale aj intelektu. Ežo zasiahne:
„Sme rovní! Áno – zeman-nezeman,
v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie
dnes vraví, nezná časy alebo
je zatvrdilý, čo je nerozum .
Bo rovnosť má byť v svete, ako je
pred bohom rovnosť; všetci ľudia sme –[32]

Ežo si Žofku vzal a žili spolu, už nejaký čas. Mali malého syna Benka. Ten napokon prelomí ľady medzi dospelými a Ežo aj Estera si uvedomia, že urobili chybu:
Nuž stojí: rozumní čo pokazia,
napravia často deti nevinné;
hej, ony poslovia sú z neba ...
                                         Tak,
čo rozdvojilo s bohom človeka
hen v raji: tu hľa, šťastne spojilo
so synom matku – šumné jabĺčko.“[33]
Epos sa končí šťastne – zmierením matky a syna a autor tým dáva zemianstvu ešte šancu na prežitie a rozkvet, ale len v spojení so sedliakmi. V epose prevládajú pozitívne symboly ako stavanie májov, svadba, krst, narodenie maličkého; symbolizujúce nový život, obrodenie.

Zemania zasahovali svojim majetkom, názormi, postojmi do myslenia ľudu, vývoja politickej situácie. „Preto nie div, že slovenská literatúra, najmä próza, venovala v tomto čase  zemianskemu problému náležitú pozornosť, vidiac v jeho riešení jednu z dôležitých otázok slovenského spoločenského života vôbec. A hoci už Ján Kalinčiak svojou Reštavráciou (1860) posunul zemiansku tému do polohy realistickej karikatúry a paródie, neskoršie jedna časť našej prózy (napríklad Vajanský alebo Šoltésová v románe Proti prúdu) opäť dvíhala túto tému na spoločenskom rebríčku aspoň o stupeň vyššie, usilovala sa preniesť ju do sféry ideí a spojiť s témou národne uvedomelej inteligencie i s otázkou samého vedenia či vedúcej duchovnej sily slovenského národného hnutia. Pravda, druhá časť našej prózy, ideovo progresívnejšia, pretože názorovo demokratickejšia, držala zemiansku tému pekne pri zemi, videla ju v jej pravdivých životných proporciách (napríklad Kukučínova poviedka Keď báčik z Chochoľova umrie..., 1890), v ktorých sa zemianstvo i so svojimi stavovsky psychickými rezíduami javilo sa ako živel neodvolateľne odsúdený na zánik. Práve k týmto progresívnym tendenciám v našej literatúre sa pridala i Hviezdoslavova epická freska vlkolínskeho prostredia, pričom sama znamenala ich umelecké vyvrcholenia.“
V podobnom pochmúrnejšom duchu sa nesie Gábor Vlkolinský. Je tu podrobne zachytený hlboký úpadok zemianstva, totálny rozklad mravom v útrobách rodiny kvôli alkoholizmu. Tragika Gáborovho života spočíva v tom, že ho neprijíma ani jeho vlastná sociálna vrstva, nedokáže si nájsť seberovnú nevestu a nakoniec sa rozhodne aj pre sedliačku, no ani láska k nej mu nie je dopriata – ona umiera.

- hlavné postavy Gábora Vlkolinskeho:
Gábor – je to Ežov Bratranec, ale nemá radostný život, nevyrastá v priveľkom dostatku. Jeho základ pre prijatie v spoločnosti (okrem majetku) – dobré meno je pošpinené činmi jeho matky aj otca, nemá teda ani len rodinnú podporu. Jemu sľúbené dievča, Uľku, mu jej rodičia nedajú, keď zistia starostlivo ukrývanú pravdu o jeho majetku a rodinnom zázemí. Nenájde šťastie ani so  sedliackym dievčaťom Markou, ktorá umiera a napokon zásluhou rodičov zbankrotuje. V podstate sa stane zo zemana žobrák v priebehu roka.

Menej optimistický je príbeh Gábora Vlkolinského. Zemianstvo ukazuje ako upadajúcu vrstvu. Ukazuje vnútorné aj vonkajšie činitele rozpadu. Zachytáva aj širšie národné udalosti (memorandové zhromaždenie). Autor, predtým mlčanlivý, tu už komentuje dej (odpor k pomaďarčovaniu, kritika veľkopanského životného štýlu na aký nemajú, smútok za vymierajúcim zemianstvom). V Gáborovi prevládajú prvky, ktoré symbolizujú zánik – pohreb, rozvrat, nešťastie.
Gábor je Ežov bratranec. Jeho matka pije a otca táto skutočnosť nevýslovne ubíja a chradne aj on. Majetok je teda zadĺžený a Gábor najmladší syn nemá šancu na ženbu v zemianskych kruhoch. Neustálim odmietaním je sklamaný v láske. Gábor je veľmi nešťastný – odmieta ho jeho vlastná sociálna skupina. Na Ežovu radu sa začne obzerať aj po sedliačkach a nakoniec sa mu podarí oženiť na prístupky.
Autor sa v epilógu ide pozrieť na obe rodiny. Z jeho komentárov je cítiť smútok a nostalgiu.


Autor v tomto diele dospel ku krajnému bodu, Gábor už nie je príbehom zemana, ale všeobecnou kronikou úpadku členov zemianstva. Túto ideu nám dáva hneď na začiatku:
„skutočných, členov šľachty pravdivej
i srdcom-duchom, silných vo viere
a blahodarných činu hrdinov
(nie sebcov dneška bohaprázdnych, cnosť
tupiacich každú, podlé tŕstiny,
zhýralcov zvleky...)“ [34]
Dej začína opisom Gáborovej rodiny, predovšetkým jeho otca, ktorý bol schopný gazda, ale veľmi sa mu nedarilo, akoby mal v dome zmoka, čo by mu vynášal:
„Nuž totým zmokom, vynášajúcim
von z domu jeho ... kto bol? Iný nik,
len vlastná jeho družka Tereza.“ [35]
Otec po istom čase príde na to, že jeho žena „slope“, no už je neskoro ju od toho odnaúčať. Tereza je závislá, dokonca Gábora svojim opilectvom verejne skompromituje. Je pritom aj Gáborovi sľúbená dievčina, ktorej síce nenapadne, že omdletá budúca svokra je opitá, ale jej matke áno.
„...Veru slepá si,
dievčička, bola, sprostá; vidíš, mňa
tam nebolo, a viem už s istotou,
že opila sa, mrzko opila!
I skydla ... no dosť! Jedným slovom, vedz:
ty nevestou jej veru nebudeš!“ [36]

Tým sa končí jej zasnúbenie a Gáborom a na ďalšiu nedeľu má ohlášky s iným mládencom, čo pre Gábora prítomného v kostole znamená nové veľké verejné poníženie.
„je blázon, verte, každý, dievčine,
kto verí; kto sa srdcom pripúta
k nej, každý ... Čo je dievča? Púpavy
ver´ odkvet: fúkne vetrík, uletí – “ [37]
Gáborov otec sa pomätie a chce žene odťať hlavu:
„ty ožranica ošklivá! Hach, sem!
Sem klát!“ a vztýčil tešlu na úder,
vystúply pozor, ústa skrivené.
„Sem, že ti odtnem spitú kotrbu,
tvoj hrvoľ, priepasť môjho mania, juj! ...“[38]
Našťastie Gábor sa vrátil včas domov a zabránil tragédií., no nie bez horkého povzdychu:
„Oj, mama! Mama! Čo to bude z nás!“
vyrazil z neho osrk bolestný;
snáď slzy mu aj z očí vyhŕkli,
no súmrak clonil nedal vidieť ich.
 „Ach, syn môj drahý odpusť ...“ preriekla.[39]
Na úbohého Gábora sa nešťastie valí zo všetkých strán. Našiel  inou rečou popísané zmenky, prišli páni aby ich vymáhali, ale nikde už nič nie je; a jeho otec sa rozhodol piť tiež:
„Keď ona žerie – i ja – i ja- i ...“[40]
Toto všetko ponižuje ho navonok, najväčšie poníženie však prežíva vo svojom vnútri, keď si uvedomí, že už nikdy si nenájde seberovné dievča.„A na ostatky každá dá ti kôš ...“[41]
Koniec eposu je už len doplnení žalostnými obrázkami z Gáborovho života. Usadlosť je v rozpade, pije otec i mať, a on prichádza na žobrotu.
„U  Šimov akže? – Ej, zle, nedobre:
jak pred výstavkom býva.
                                         Úpadok
a neriad gáni mútnym okáľom
zo všetkých kútov domu. Akoby
ni nebolo v ňom ženy gazdinej...“[42]
„nuž počuj, Ezech: my sme žobráci!
Mizera, bedač! Tak je, kamarát,
nač tajiť dlhšie? Seba zavádzať?
Môj život za nič – len stratiť kde,
či zverbovať sa...“[43]
Jedinú nádej mu dá ešte bratranec Ežo, keď mu poradí aby sa oženil na prístupky do sedliackej rodiny.

Téma zemianstva prešla v slovenskej literatúre dlhou púťou. V začiatkoch (klasicizmus) boli zemania vysmievaní a mierila na nich ostrá satira, pre ich odnárodňovanie. V romantizme u Kalinčiaka boli zobrazovaní realistickejšie, ale pranier ich tiež neobišiel. Prvá vlna realizmu v nich úporne hľadala oporu a utopisticky dúfali v premenu, až ich Hviezdoslav zobrazil nadmieru reálne, so všetkými chybami, prehnitosťou a úplne beznádejne v Gáborovi Vlkolinskom.
 
Zdroje: Svetozár Hurban Vajanský, Suchá ratolesť, Tatran, Bratislava 1976, Elena Maróthy Šoltésová, Proti prúdu, Tatran, Bratislava 1971, Pavol Országh-Hviezdoslav, Vlkolín, Tatran, Bratislava 1979
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.