referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Eugénia
Sobota, 18. septembra 2021
Téma dediny a dedinského človeka u Hečka a Mináča
Dátum pridania: 29.09.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 4xixa
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 742
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 6.3
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 10m 30s
Pomalé čítanie: 15m 45s
 
Téma dediny sa v slovenskej literatúre najintenzívnejšie prejavuje najmä v 19. a 20. storočí. Ale dedinský človek sa začal objavovať už u Štúrovcov. Jeho idealizovaný obraz zachytil napríklad Sládkovič v Detvanovi. V matičnom období  spisovatelia vychádzali z autobiografických motívov a venujú sa zemianstvu a spolu s ním i slovenskej dedine (napr. J.Záborský – Dva dni v Chujave, Kubányi – Mendík...). K týmto témam sa vyjadrujú kriticky. V prvej vlne realizmu autori hľadali vedúcu osobnosť a obracali sa do rád zemanov a dedina bola v pozadí a pohľad na ňu je značne skreslený (napr. P.O.Hviezdoslav – Hájnikova žena, Vajanský – Letiace tiene, Šoltésová, Vansová, Kukučín – Neprebudený, Rysavá jalovica). V druhej vlne sa vytvárajú rôzne typy dedinských ľudí (mamka Pôstková). Dedinu kritizujú pre alkoholizmus a vysťahovalectvo (J.G.Tajovský, Timrava – Skon Paľa Ročku, Tá zem vábna, Ťapákovci). Ani spisovatelia sociálnych románov nemohli túto tému obísť. Patrili k nim Jilemnický, Urban a Hronský v medzivojnovom období. Odlišne sa k dedine pristupovalo v naturizme, ktorý reprezentujú Figuli, Chrobák, Švantner, Ondrejov. Po roku 1945 sa téme dediny venujú  spisovatelia ako Hečko, Mináč, Jašík, Ťažký či Bednár. Venovali sa vplyvu vojny na dedinu a nastupujúcemu socializmu, kolektivizácií atď.

Po "víťazstve robotníckej triedy" vo februári 1948 sa presadil iný názor na literatúru. Literárne dielo malo upevňovať a ďalej iniciovať revolučné zmeny v spoločnosti, malo slúžiť myšlienke prestavby vo všetkých oblastiach "základne" i "nadstavby". Stalo sa nástrojom ideológie a politiky. Februárová "revolúcia" postavila proti sebe dve zložky spoločnosti: "buržoáziu" a "ľud" a voviedla do života zásadu "triedneho boja". Tento pohľad prijala za svoj aj literatúra a v oficiálnych literárnych dielach ju realizovala s určitými obmenami počas celých štyroch desaťročí socializmu.

Väčšina autorov pochopila novú situáciu ako historickú nevyhnutnosť a dobrovoľne vzala na seba povinnosť aktívne pomáhať v procese sociálnej a politickej prestavby spoločnosti a tejto úlohe prispôsobila aj svoju tvorbu. Február 1948 bezohľadne vracal tvorcov k metóde socialistického realizmu. V prvej polovici 50. rokov (tzv. päťdesiate roky) sa slovenská poézia venovala v témam boja za mier, industrializácie a združstevňovania. V próze prevládala téma kolektivizácie a zápasu robotníckej triedy za socialistickú budúcnosť (budovateľské romány). Slovenská literatúra prvej polovice 50. rokov sa vyznačuje úplným schematizmom, ktorý sa márne snažil skrývať za tzv. demokratizáciu umenia a približovania sa masovému čitateľovi. Predelom vo vývine slovenskej (ale aj českej) literatúry bol rok 1956. V politickej a ideologickej rovine znamenal kritiku "kultu osobnosti" a pád stalinizmu a v kultúre a literatúre sebakritické obzretie sa dozadu. Počas štyroch desaťročí reálneho socializmu bola najslabším ohnivkom v slovenskej literatúre dramatická tvorba a divadlo. O väčší priestor pre literárnu tvorbu a vyslovenie názoru bojovali spisovatelia aj v publicistike. Svoje kritické názory uverejňovali v Kultúrnom živote, Slovenských pohľadoch a Mladej tvorbe.

Ja som si z tohto obdobia vybrala Mináča a Hečka a ich diela. Pretože obaja sa zaoberali témou dediny a ich pohľady sú osobité aj ľudia v ich diele sú rozdielny. Od Vladimíra Mináča som si vybrala zbierku poviedok Na rozhraní konkrétne sa budem zaoberať poviedkami Skaliny a Marka Nalezenka.

Spisovateľ sa vo svojich poviedkach pokúsil zmocniť najsúčasnejších a najaktuálnejších problémov doby. Videl ľudí, najmä dedinských, keď sa rozhodovali porušiť tradičnú nemennosť svojho života i názorov. Pokúsil sa, a vcelku úspešne, vykresliť svoje postavy nielen zovňajškovo, ale aj zo psychickej stránky, vo vzťahoch k iným ľuďom a v bežnej morálke každodenného života.

Poviedka Skaliny sa svojou tematikou zaraďuje k mnohým prozaickým i dramatickým dielam, ktoré vznikali po druhej svetovej vojne. Život ľudí na dedine na začiatku päťdesiatych rokov bol silne poznačený úsilím vtedajšieho štátneho systému skolektivizovať a združstevniť dedinu. Mnoho gazdov a sedliakov, ktorí vlastnili polia a dobytok po celé desaťročia, alebo tí, ktorí sa dostali k pôde po vojne, nedôverovali novým metódam, ktoré sa zavádzali. Ťažko sa vzdávali majetkov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie a pre ktoré sa ľudia sobášili, nenávideli a súdili. K tým to typom ľudí sa zaraďuje aj sedliak Jano Kompan, hlavná postava poviedky. Zemi, jej obrábaniu a zveľaďovaniu podriadil  všetko dokonca aj výber manželky. Nebol neľútostný ale tvrdý ako jeho Skaliny. Na oltár jeho presvedčenia a lásky k zemi položí aj život svojej dcéry. V diele je spomenuté aj združstevňovanie. Zobrazené je len okrajovo a veľmi miernou formou prehovárania.

Poviedka Marka Nalezenka sa nezaoberá tak človekom a jeho spätosťou k pôde ako medziľudskými vzťahmi na dedina a je silne ovplyvnená ideológiou socializmu a prezentuje „slovenský sen“ tej doby. Ideály rovnosti a práce, pretože hlavná hrdinka v diele dosiahne svoje šťastie usilovnosťou a vytrvalou prácou, nasledovaním novátorských metód a vzdelaním. Z tohto diela je silne cítiť schematizmus.

František Hečko začal písať Červené víno na podnet Jána Kostru. Nazval ho hrdinský epos svojich rodičov. Zachytáva tu západoslovenskú dedinu Vlčindol vo vinohradníckom kraji. Autor zachytáva život dediny na 3 generáciách rodiny Habdžovcov. Ideovo sa tento generačný román približuje Mináčovim Skalinám - Na svete nie je dôležitý majetok, ale česť človeka a láska človeka k človeku v akejkoľvek forme, pretože láska tu na tomto svete bude dovtedy, kým nedodýcha posledný žijúci človek. Najvýraznejšie je spracovaná dedinská téma, zachytáva slovenskú dedinu zaľudnenú typickými dedinskými postavami. Hečko tu zobrazil osudy troch generácií - patriarchálne založených starých Habdžovcov: Michala a Verony, ich detí - najmä však syna Urbana a jeho detí Marka a Magdalénky. Všíma si názory jednotlivých generácií, ich správanie, postoj k blízkemu i vzdialenému okoliu a vzťah okolia k nim, ich vzájomné vzťahy, postoje k určitým problémom. Nemohol sa vyhnúť ani sociálnej tematike. Dedinský človek bojuje o prežitie v ťažkej práci, ale aj proti vykorisťovaniu.
Hečkove postavy v tomto románe sú živelné a on o nich doslova hovorí: „Habdžovci odjakživa žijú ako teplokrvné kone: prudko víťazia a prudko padajú...“. Výraznými postavami diela sú Urban aj jeho syn Marek. Obaja sú múdri aj odvážni a vedia veľmi milovať. Riadia sa srdcom viac ako rozumom. Urban je prvý, ktorý sa vzoprie patriarchálnym zvykom na dedine, dá prednosť šťastiu. O svoju rodinu sa chce postarať vlastnou prácou. Je odborníkom vo vinohradníctve. Je čestný a pracovitý. Snaží sa milovať aj svoje deti ale po smrti svojej milovanej ženy prepadá alkoholizmu. Za postavou Marka sa ukrýva sám autor a premieta doňho aj svoje pocity a náhľady na svet. Marek bol dieťaťom lásky. Rodičia ho milovali a on bol veľmi závislý na rodine a nerád menil prostredie. Preto si ťažko zvykal aj na školu a spočiatku ho pokladali za hlúpeho. Neskôr je z neho najlepší žiak a odchádza študovať aj ďalej, počas vojny a otcovej neprítomnosti veľmi pomáha matke a len jeho zásluhou neprídu o majetok. Po štúdiách sa zamiluje do Lucky Bolebruchovej, dcéry boháča ktorý jeho rodičom vždy ubližoval a škodil. Napriek tejto takmer Shakespearovskej komplikácií nakoniec vybojuje svoje právo na lásku. Cez jeho postavu autor prezentuje svoje názory a z časti to spolitizúva dej.

U Vladimíra Mináča nie sú postavy také živelné. V poviedkach skratkovito zachytáva ich život, postoje a názory. V protiklade sú postavy Jana Kompana a Marky Nalezenky. Jano je tvrdý sedliak. Jediné čomu verí je zem, pretože ľudia ho v minulosti sklamali. „Jano Kompan mal len jedinú vieru: vieru v zem. Aj boh, aj náboženstvo boli  súčasťou tejto viery, ako je vedľajšie súčasťou hlavného: mali miesto u Jana len pokiaľ súviseli so zemou...“ Po odchode na vojnu si jeho brat myslí, že je mŕtvy a zaberie celé gazdovstvo. Keď sa Jano z vojny vráti, nikto ho nevíta s radosťou. Brat mu rovno povie, že nie je vítaný. Jano sa len tak nepoddá a v službe si ušetrí na kúpu kúska pôdy a od tejto chvíle sa mu tá stáva najprednejším v živote. Jeho pozemok je ale samá skala a v dedine si vyslúži, len posmech. Svojim znojom a vytrvalou prácou pomaly premieňa Skaliny na úrodnú pôdu, po prvých úspechoch sa rozhodne oženiť sa. Aj ženu si však vyberá takú, aby vládala robiť. V robote si zoderie dcéru i ženu, ktoré síce miloval, ale nedokázal na ne brať ohľad. Jeho dcéra následkom toho umiera, až po jej smrti sa Jano spamätá a otvoria sa mu oči: „Toto je jeho zem, jeho Skaliny...Zem, tá ťa neoklame. Jano sa obzrel, akoby sa mu bol niekto zachichotal za uchom. Ale to sú len jeho myšlienky, jeho slová, tisíc ráz premyslené, tisíc ráz povedané na tomto mieste. Zem, tá ťa neoklame. Pozri sa, to je tvoja zem, tvoje Skaliny, celý tvoj život, hovoril neodbytný posmešný hlas. A posmešný hlas prerušil výkrik: Ty si ju zahubil.. ty...! "Nie.. nechcem...!" zastenal Jano nahlas. "Načo...?!" Načo mu je zem, načo mu je všetko, keď Uľku zahubil?!“

Úplne iný typ postavy je Marka Nalezenka. Marku ako nalezenča priniesol domov raz obecný hájnik a nikdy to neoľutoval. Vyrástlo z nej pokorné dievča, ktoré sa po smrti jeho ženy dobre staralo. Umrel keď mala 14 rokov. „Prichýlil“ ju starosta – špekulant a začal pre ňu život kravskej dievky plný trápenia. Richtárova žena ju ponižovala, nedávali jej poriadne oblečenie a práce bolo priveľa. Pomohol jej starý Šalvia, priviedol ju do družstva. Život mala ľahší, ale ako najdúch nemohla dúfať v lásku. Zapáčil sa jej totiž Paľo, ktorý si mal brať Hanku prvú najkrajšiu dievku v dedine. Bola však pokorná a aj ctižiadostivá. Za pomoci Šalviu sa vzdelávala a začali si ju všímať i Paľo sa do nej zaľúbil. Podľa typicky schematického scenára tak dosiahla šťastie v živote prácou, osvetou a usilovnosťou. V tejto poviedke sa nachádza silný vplyv socializmu najmä vo vyzdvihovaní pracovného nadšenia, usilovnosti a budovaní socializmu.
Štýlom sa Hečko a Mináč od seba diametrálne líšia. Kým Hečko používa prirovnanie, bohaté opisy, v texte sa hrá s úvahovými prvkami, Mináč je takmer skúpy. Jeho štýl je miestami podobný publicistickému. Vety sú často krátke a stručné, postavy nehovoria viac ako je potrebné na vytvorenie pozadia. Niektoré vety, najmä myšlienky postáv sú nedokončené, využíva rečnícke otázky, pri opise prírody predstavuje typickú slovenskú scenériu, rovnakú takmer na celom Slovensku. Spolieha sa pritom na čitateľa, že si domyslí a predstaví. Nevenuje sa opisu viac ako je potrebné. Hečko vytvára pre nami kompletný obraz, popisuje všetko od najtajnejších predstáv postáv po historický kontext. K postavám pristupujú tiež odlišne. Hečkove sú jeho odrazom a Mináčove nie sú poznačené jeho náhľadom na ne. Mnohé zahmlieva a necháva na čitateľa.

Prístup autorov je však podobný. Realisticky a verne sa snažia vykresliť situáciu na slovenskej dedine. Ich pohľad závisí od ich ideologického názoru a preto sú aj ich diela viac či menej poznačené schematizmom. Podľa môjho názoru majú Hečkove romány spolu s Mináčovým osobitným štýlom skutočnú historickú a umeleckú hodnotu pre budúce generácie.

Mňa osobne oslovil viac Mináč ako Hečko. Jeho diela sú omnoho dynamickejšie, aj keď sa mi nepáčilo ideové zameranie niektorých poviedok, niektoré sú skutočne vynikajúce. Za všetky spomeniem Kto kráča po ceste, na ktorú som nemohla zabudnúť ani po rokoch.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.