Z dadaizmu vychádza:
Surrealizmus
Vychádza z predstavivosti a fantázie. Poéziu chápe ako prúd obrazov, ktoré vychádzajú z podvedomia a voľne sa k sebe priraďujú. Autori píšu na základ psychického automatizmu, ako diktát myslenia, bez akejkoľvek rozumovej kontroly, bez akéhokoľvek estetického alebo morálneho zámeru.
Pre surrealizmus je typický voľný verš – nepoužívajú interpunkciu, písanie veľkých písmen, rytmus a rým básne, všeobecné prostriedky významovej stavby básne.

Guillaume Apollinaire
Bol vedúcou osobnosťou avantgardy na začiatku 20. storočia, nestal sa len spojovacím článkom medzi symbolizmom a surrealizmom, ale aj znovuobjaviteľom moderného lyrizmu. Po celý život sa mimoriadne zaujímal o spoločenské zvyky nevšedných národov i spoločenstiev (Rómovia, komedianti, obyvatelia predmestí). O zložitom dospievaní vypovedá jeho autobiografická próza Zavraždený básnik. Apollinairove Alkoholy, no predovšetkým úvodná báseň Pásmo znamenajú prevrat v modernej poézii 20. storočia. Formu pásma zaviedol do poézie práve Apollinaire – je to žáner modernej poézie charakterizovaný väčším rozsahom a polytematickosťou, v ktorom zdanlivo nesúvisiace tematické celky zjednocuje ústredná téma. V slovenskej poézii sa s podobným typom básne môžeme stretnúť u L. Novomestského.

Zbierka Alkoholy kompozične vznikla ako reťazec rozličných dojmov, videní, postrehov a citových nálad. Pásmo "neopakovateľne vyjadrilo dramatický rytmus modernej doby", vytvorilo rámec, do ktorého básnik vniesol svoj životný pocit. Využitie farieb a farebnosti v Pásme má významové poslanie, vzbudzuje emócie, predstavy, lyrické nálady spoločne s predmetmi. Ústredná téma sa rozvíja do vedľajších a tie sa postupne osamostatňujú do nových celkov. V zbierke Alkoholy nechýba popri poetickosti a melancholickosti ani humor, irónia, ba až groteska. Je tu veľa obrazov neskorého leta, jesene, bývalých lások, opustených rúk, vodných prúdov, plynutia času, ľudové výrazy, technické termíny, topografické názvy, neologizmy či nečakané archaizmy. Apollinaire vydal i zbierku Kaligramy, román Sediaca žena a satirický náčrt Tiréziové prsníky. Za odkaz budúcim nasledovníkom možno označiť jeho slová: "BÁSNICI NIE SÚ LEN TVORCAMI KRÁSY, SÚ TIEŽ A PREDOVŠETKÝM TVORCAMI PRAVDY…".

JEAN ARTHUR RIMBAUD
- senzualista, impresionista
- zbierky Básne; Iluminácie; Pobyt v pekle
- znechutenie z mravov malomesta – Pri hudbe; sociálne motívy – Vystrašené deti
- potulky po prírode – Vzrušenie; mladícke predstavy o živote - Román
- milostné predstavy – V zelenej krčmičke

CHARLES BAUDELAIRE
- zbierka Kvety zla – veľká časť kritiky ju odmietala, meštiacke kruhy ju odsúdili pre jej údajnú mravnosť, autor a jeho vydavateľ boli postavení pred súd a dostali peňažnú pokutu, aj napriek tomu Kvety zla ovplyvnili vývin modernej európskej poézie oveľa viac ako ktorákoľvek kniha veršov
- rozčlenená je do častí: Splín a ideál, Parížskej obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť
- zbierka jedným pólom ústi do danteovského zlého sna, druhým do nádeje a súcitu s pokorenými a trpiacimi
- pred čitateľom sa v zbierke vyspovedal zo svojho ľudského nešťastia, bol sklamaný nad zlými sociálnymi pomermi a v láske
- básnik zobrazil lásku na základe konkrétneho osobného zážitku, nezakrýva jej očarujúcu silu, ale ani sklamanie a pocity bolesti z nej
- básne preniknuté pesimizmom – Rozhovor; Litánie k Satanovi (zúfalstvo, vzbura a nádej, tiež súcit s trpiacimi)

Ivan Krasko
Je autorom dvoch básnických zbierok Nox et solitudo (Noc a samota) a Verše. Napísal aj tri historické básne: Svätopluk, Pribina, História. Väčšia časť jeho tvorby vyšla v roku 1954 pod názvom Dielo Celkovo. Tvorba Ivana Krasku nie je rozsiahla, ale aj tak jeho tvorba znamená tvorí epochu v slovenskej literatúre.
V prvej básnickej zbierke nachádzame jeho základné postoje k svetu: smútok, samota, opustenosť a pesimizmus. Nie je náhodou, že umiestnil svojho lyrického hrdinu, ktorým je väčšinou samotný básnik, do tmavej noci a smutnej samoty. Má to mnoho príčin. Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej vynárajú spomienky na rodný kraj a na preňho najdrahšiu bytosť – matku. V mnohých básňach sa zamýšľa nad zmyslom ľudského života. Spomína na svoju matku (Vesper dominicae – Nedeľný večer), matka preňho predstavuje kladné mravné hodnoty – trpezlivosť, starostlivosť, dobrotu, lásku. V mnohých básňach vyjadruje svoje osobné a ľúbostné pocity (Už je pozde). V básni Jehovah (boh pomsty) odhaľuje národný a sociálny útlak, privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu. Napätie v osobnom postoji k svetu vyjadruje Krasko cez vnútorné prežívanie citových a mravných sklamaní. Jeho báseň tvorí vždy celok, ktorému sa podriaďujú epické aj dramatické prvky, no najmä situácia lyrického subjektu.

Druhá zbierka Verše obsahuje 27 básní s podobnou tématikou, básnik však už prekonáva pasívny postoj k životu, uvedomuje si nevyhnutnosť dostať sa zo zajatia smútku a prejavuje odhodlanie bojovať proti útlaku a biť sa so životom. Otvorene protestuje proti bezpráviu, vyjadruje vzdor a vyznáva do boja za slobodu v básňach:
Základnými motívmi Kraskovej poézie sú ľúbostné city, biblické motívy, príroda, rodný kraj, matka, úvahy nad vlastným životom, o pozemskom živote, ľudstve, sociálne a národné problémy. Kraskovho epického hrdinu charakterizuje problematická povaha, prichádzanie o ilúzie, pocit osamelosti – pocity moderného človeka, ktorý stratil istoty starého sveta.

Nox et solitudo
Pramení v trpkostiach vyplývajúcich z vlastného životného osudu (vzdialenosť od domova), zo sklamanej lásky z pocitu osamotenia, nesplnených túžob. Smútok vyjadruje symbolmi: šero, tma, noc, dážď, mesiac, čierna farba, cintorín.

Solitudo
- básnik prosí za úbohých a ponížených, cíti sa jedným z nich, je osudovo spätý s utrpením národa, ale je bezmocný voči zlu.
Topole
- vyjadruje človeka osamelého smutného, keď čnie topoľ sám, ľahko sa zlomí, tak človek sám vzdialený od domova neodolá náporom života. Keď sú topole od náporov vetra ošarpané, v živote je to člověk skeptický, beznádejný.
Vesper dominicae (Nedeľný večer)
- spomienka na matku, v malej učupenej dedinke má otvorený spevník, spomienka na syna ju rozplače, ale knižka ju aj rozveselí

Verše
V znamení prekonávania svojich citov a pesimistických nálad. Symboly: ráno, slnko, svetlo, jas = zápas so životom. Venovaná jeho snúbenici Ilone Kňazovičovej.

Otrok
- je jeden z otrokov z národa, ktorý trpí, pieseň matky otrokyne sa široko ďaleko niesla, aj deti trpeli. Otrok pod bičom dozrieva, chystá sa na pomstu. Bič znovu otvorí staré rany, ktoré sa nikdy nezahoja. Bojí sa narovnať, ale horí v ňom iskra pomsty. Čaká na vhodný čas pre pomstu, ktorú pripravuje.
Otcova roľa
- básnik vystupuje ako obranca sociálne a národne utláčaného ľudu. Básnik píše z cudziny, ľutuje ho, nemal kto chrániť roľu. Roľa trpí, tečú po nej slzy poddaných krvou a slzami napitá pôda ho volá domov. Znepokojujúca otázka: „Či zubále dračie ešte vyklíčia ?“
Baníci
- symbolizujú celý národ, sociálny a národný utlačovateľ pôsobí ako démon, ktorý chce podvodom získať do svojich osídiel každého. Sľubmi chce dosiahnuť zradu. Básnik sa k nim stavia kriticky, čaká na slobodu, verí že sa ľud vzbúri a zvíťazí.