revolúcie. Dôkazom toho je to, že básnik sa nesústredil na Jánošíkov život, slobodu, ale na jeho zlapanie a popravu a na tragický obraz Slovenska po poprave.
Básnik stavia svoje spevy väčšinou na príkrych kontrastoch. Rozvíja obraz v bohatých porovnaniach, oživuje ho krásnou ľudovou rečou a podmaľúva ľubozvučnými rýmami. Líčenie oživuje výraznými pomlkami Využíva krásy ľudovej poézie. Preberá z nej niekedy celé verše i slohy, ktoré z jeho veršami splývajú na nerozoznanie. Precítil ľudovú tradíciu o Jánošíkovi, v jeho duchu stvoril o ňom najkrajší spev v našej literatúre.
Kým v prvej časti básne autor predstavuje Jánošíka a jeho družinu ako hrdinských bojovníkov proti feudálom, v druhej časti sú v popredí jeho vízie o budúcnosti národa, v čom sa zračí aj romantický konflikt medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou, ktorá ich nedovolí uskutočniť. Autor verí v príchod mesiáša, záchrancu slovenského ľudu. Slovenská romantická literatúra 19. stor. najmä poézia, svojou revolučnosťou bola neodmysliteľnou súčasťou boja za národnú slobodu a sociálnu spravodlivosť.



C. Karel Hynek Mácha

Máj

Je to lyrickoepická poviedka, príbeh o nešťastnej láske s úvahami o sne a realite, o večnosti a pozemskom živote, o smútku nad ubiehajúcim životom, oslava krásy českej prírody a rodnej zeme.
Kompozícia: Skladá sa:
 z úvodnej básne Čechové jsou národ dobrý!, kde oslavuje český národ, vyzdvihuje jeho udatnosť, nezištnú pomoc blížnemu, vernosť kráľovi a vlasti, zbožnosť a starostlivosť o materinský jazyk
 zo štyroch spevov
 z dvoch intermezz (prvé alegorické, druhé žalospevné).

Kompozične je dielo veľmi pestré, je tu bohatstvo foriem strofy, od ucelenejších častí, ktoré pripomínajú pásmo, až po 3-veršové slohy. V rámci spevov nájdeme časti s lyrickým opisom prírodnej scenérie a reflexie. Dejová línia je slabá s jednou krátkou epizódou. Autor kompozične využíva opakovanie niektorých častí strof, napr. atmosféra májového večera je v I. a v IV. speve, čím sa príbeh kompozične uzaviera. V II speve pôsobivo využíva na troch miestach obraz väzňa zohnutého nad kamenným stolom a monotónny zvuk padajúcej kvapky.

Postavy. Hlavná epická postava je Vilém. Z celej skladby sa dozvieme, že bol mladý. Otec ho vyhnal z domu, keď bol ešte dieťa. Pritúlila ho lúpežnícka družina, ktorej sa neskôr stal vodcom. Miluje krásnu Jarmilu, tú však zvedie cudzí muž, ktorého Vilém z pomsty zabije. Zabil nepoznaného otca. Ťažko nesie, prečo Jarmila podviedla Vo väzení nemá výčitky svedomia z vraždy, skôr má pocit, že ho osud dobehol, a že sa stal vykonávateľom trestu pre nehodného otca. Vo chvíľach pred smrťou má obavy z toho, čo po smrti nasleduje a prichádza k záveru, že smrť je len pokračovaním sna, lebo i život človeka je len spanie. Azda po smrti sa mu vyplní to, čo mu nedal život. Po týchto úvahách prichádza až príliš racionalistický záver, že po smrti na neho čaká len prázdno. Pred vykonaním rozsudku stojí pokorený a modlí sa. Vilém je vnímavý, citlivý človek, vidí všetky krásy prírody, ktorá ho obklopuje, má vrúcne rád svoju vlasť. Na mnohých miestach skladby táto epická postava splýva s lyrickým hrdinom – autorom.

Jarmila je skôr náčrtom než epickou postavou, vystupuje iba v I. speve. Vieme o nej, že miluje Viléma a dvadsať dní po sebe ho čaká pri jazere. Podľahla zvodom iného muža, hoci ju milovala Viléma. Je krásna, ale jej tvár nesie stopy žiaľu, lebo jej milý neprichádza. Keď sa dozvie, že Viléma majú popraviť, utopí sa.

Dej sa odohráva pri hradoch Housa, Bezděd, Perštejn, ako to autor prezrádza v „Poznamenávaní” na záver skladby. Dejová línia je slabá s jednou epizódou. Kľúčové častí dejovej línie sa odohrávajú „mimo scénu", dozvieme sa o nich len od hlavných postáv alebo posla (Vilémovo detstvo, zabitie otca, aj Jarmilina samovražda). Na začiatku I. spevu je idylický obraz májovej prírody, magická atmosféra mesiaca lásky. Už zo slov „květoucí strom Ihal lásky žel” a „jezero zvučelo temné tajný bol” vieme, že láska, o ktorej bude reč, nebude šťastná. Na brehu pri jazere sedí Jarmila a čaká na Viléma, ale on neprichádza. Na hladine sa objavia obrysy člna, ale nie je to Vilém, ale posol, ktorý Jarmile oznamuje, že Viléma popravia. Jarmila neznesie výčitky svedomia a žiaľ a skáče do jazera. V II. speve Vilém vo väzení smúti, nahnutý nad kamenným stolom, uvedomuje si, že zajtra, po jeho smrti svet pôjde ďalej, jeho dedina bude žiť svojím životom aj bez neho. Spánok je milostivý a vo sne opäť prežíva mladosť. Dozvieme sa príbeh odstrčeného dieťaťa, vodcu lupičov i otcovraha. Úvahy o živote a smrti presahujú rámec epického hrdinu. Život prirovnáva k spaniu a človek nevie, čo prináša ďalší deň v jeho živote. Monotónny zvuk kvapkajúcej vody mu odmeriava posledné hodiny života. Strážnik nazrie na nešťastníka a na ten smutný obraz viac nezabudne. I. Intermezzo sa odohráva na pahorku pri kolese, na ktorom majú Viléma lámať. Zbor duchov, mesiac, hmla, noc, sa chystajú prijať medzi seba Viléma a každý ponúka, čo zaobstará na pohreb. III. spev sa začína opisom rána. Je tu kontrast rána v prírode a dňa smrti Viléma. Príroda hýri životom, všetko sa hýbe, šumí, len aby kontrast s predsmrtným tichom, pomalosťou bol výraznejší. Privádzajú Viléma, ktorý „před Bohem pokořen v modlitbe tiché stál”. Cez zaslzené oči poslednýkrát vidí svoju dolinu a jeho posledné myšlienky patria vlasti. Kat ukončí jeho život, hlava padne prvá a potom hnát za hnátom láme koleso, až vpletie do seba celé