telo. Na záver znie volanie hrdličkinho hlasu, ktorý pozýva k láske. V II. Intermezze lúpežnícka družina sedí nepohnute so zrakom upretým k zemi, do diaľav plynie ich šepot: „Vůdce zhynul!” a aj ďaleké lesy sa zachvejú nad stratou svojho pána. V IV. speve po Vilémovej smrti do skladby vstupuje lyrický hrdina - básnik. Prichádza do Vilémovho kraja na siedmy rok po poprave. Prechádza okolo pahorku, zaujmú ho kosti nebožtíka, a preto sa vypytuje na jeho osud. Príbeh Viléma mu porozpráva hostinský. Básnika to natoľko zaujalo, že sa tam vracia opäť na jar. Autor s drobnými obmenami opakuje časť prvej strofy I. spevu, pretože kolobeh života je večný. Cíti smútok nad plynúcou mladosťou a prezrádza stotožnenie sa s hrdinom svojej skladby:
Forma: K. H. Mácha zanecháva sylabizmus (rovnaký počet hlások vo verši) a používa prízvučnú stopu jamb ( –) a trochej (– ). Najčastejšie použité formálne prostriedky sú:

 opakovanie slov v jednom verši: Tam žádný – žádný – žádny svit (epizeuxa), v rámci celej skladby, slovo „láska” je v prvej strofe I. spevu použité desaťkrát, syntaktických konštrukcií, celých častí strof: napr. Byl pozdní večer – první máj (v I. a IV. speve).
 kontrast – protiklad nájdeme v lyrických opisoch krajiny, kde rozohráva hru svetla a tmy, temna a farebnosti, noci a dňa, kontrast nachádzame i v obsahu: otec a syn, láska Jarmily k Vilémovi a jej nevera
 eufónia – pôsobivé usporiadanie hlások, napr. v cele zo stropu kvapká voda, čo básnik vyjadril striedaním samohlásky „i" a „e" takto vyjadrí: zní – hyne -- zní a hyne – zas
 v lyrických častiach sú nápadité metafory, prirovnania, personifikácie, epitetá i oxymoron (spojenie dvoch slov s protichodným významom): bledé jasná, jasní bledá



D. Janko Kráľ

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Je to subjektivizovaná balada. Okrem epickej postavy (divný Janko) je v básni prítomný lyrický hrdina (autor), ktorý vypovedá o svojich životných pocitoch, vzťahu k domovu atd.
Kompozícia: Balada sa člení na tri časti:

I. subjektivizovaná časť s 13-slabičným veršom a rýmom združeným sa začína lyrickými časťami, v ktorých autor vyjadruje pocit nepokoja, je tu opis Považia, prírodné scenérie, ktoré korešpondujú s citovým stavom epického hrdinu
II. text balady ľudového typu s 7-slabičným a 6-slabičným veršom a obkročným rýmom obsahuje poveru o zakliatej panne a sviatku Vstúpenie, gradácia deja (večer, 11 hodín, 12 hodín), Jankovo rozhodnutie pre čin a jeho smrť
III. obraz mŕtveho Janka na brehu Váhu s 13-slabičný veršom a združeným rýmom

Postavu divného Janka považujú literárni teoretici i súčasníci za samocharakteristiku autora. Janko sa odlišuje od dedinčanov svojou dobrovoľnou samotou. Je hrdý, ukrutný, smelý. Jeho správanie je ťažké ovplyvniť, pretože hnevu sa nebojí a o lásku nestojí. U ludí vzbudzuje nenávisť a odpláca sa nenávisťou. Neváži si svoj život. Na Vstúpenie nejde do kostola, a ani nedeľné šaty si neoblečie, blúdi krajom v čiernom kepeni ako havran. Má intenzívny pocit smútku, ktorý len ťažko môže uniesť. Nepomôže mu ani plač. Večer na Vstúpenie sa rozhodne odkliať „zakliatu paničku”, ale neprevrátil si na vreckách, a preto umiera, tak, ako v reálnom svete umreli, boli uväznení alebo prenasledovaní tí, ktorí bojovali za práva svojho národa.

Dej. V I. časti lyrický subjekt básne hovorí o svojom živote, má pocit, že je životom vlečený, že mu nedopraje am jednu pokojnú chvíľu. Keď mu je najťažšie, úľavu nachádza v myšlienkach na svoj rodný kraj a pýta sa čitateľa, či pozná jeho rodný kraj a jeho krásy. Je to kraj oviec a zbojníkov, ktorí trávia chvíle pri vatre a gajdách, niet medzi nimi nenávisti am súperenia. V tom kraji je pesnička a rozprávka v takej úcte, že deti matke sľubujú, že nebudú chcieť jest, len nech porozpráva nejakú rozprávku. V dolinke pri Váhu ako dva holúbky žijú manželia, ktorí majú jedného syna – divného Janka. Janko nerešpektuje zvyklosti, a hoci je sviatok nie je v nedeľných šatách oblečený, chodí po kraji ako čierny havran. Jeho nevýslovný smútok sa stupňuje. Večer prišiel domov, bez slova si sadol k večeri a po jedle, kým ostatní ďakovali Bohu za pokrm, vychytal sa spať von. Príroda sa začína pripravovať na príchod čohosi zlého. Krajinu prirovnáva k smutnej vdove celej v čiernom. Janko ťažko kráča, padá, opäť sa pohýna, lebo sa rozhodol odkliať paničku za každú cenu. V II. časti autor vysvetlí poveru, ktorá sa viaže na sviatok Vstúpenia, keď sa zakliata panička vynára z Váhu. Odkliať ju môže mládenec, ktorý si prevráti šaty a skočí do Váhu. Mnoho ľudí paničku videlo, privolávala ich. Ľudia v ten deň majú strach. Dej sa začína gradovať. Odbíja jedenásta hodina a Váh je nepokojný, na