K indoeurópskym jazykom patria:

1. chetitsko-luvijské jazyky
2. tocharský jazyk
3. indoiránske jazyky
4. arménsky jazyk
5. grécky jazyk
6. baltské jazyky (litovský, lotyšský)
7. slovanské jazyky
8. germánske jazyky – západogermánske (anglický, holandský, flámsky, nemecký, luxemburský a jidiš), severogermánske (dánsky, švédsky, nórsky, islandský, faerský)
9. italické a románske (latinský, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalský, rumunský, moldavský)
10. keltské (írčina, waleština, bretónčina).

Slovanskými jazykmi hovoria príslušníci slovanských národov v strednej a východnej Európe. Všetky sa vyvinuli zo spoločného základu – praslovančiny. Delíme ich na tri skupiny:

1. západoslovanské (slovenský, český, poľský, lužicko-srbský [na území Nemecka]),
2. južnoslovanské (srbský, chorvátsky, slovinský, bulharský, macedónsky),
3. východoslovanské (ruský, ukrajinský, bieloruský),

Západoslovanské jazyky sa členia na južnú vetvu (slovenský a český) a na severnú vetvu (poľský, lužicko-srbský). Slovenčina si podľa jazykovedca R. Krajčoviča zachovala 108 praslovanských slov. Sú to napr. slová: voda, človek, zem, kosa, hrad, pán. Veda k týmto poznatkom dospela lexikologickou porovnávacou metódou: napr. slov. ruka, poľ. roka, ruš. ruka, chorv. ruka, slov. kovať, češ. kovat, poľ. koivač, ruš. kovať. Slovenčina a čeština sú najbližšie slovanské jazyky. Vyvinuli sa z prazápadoslovanských nárečí, ktorými hovorili slovanské kmene, ktoré sa v 6. – 8. stor. usadili na našom území. Obidva majú niektoré znaky spoločné.

Baroková literatúra

V 16. – 18. stor. sa šíril v Španielsku a Taliansku i v ostatných európskych krajinách nový myšlienkový a umelecký prúd barok. Barokové myslenie a umenie vyrástli z chmúrnej spoločenskej situácie (turecké vpády, tridsaťročná vojna, epidémie, živelné pohromy, sociálny útlak a protireformácia). Ľudí sa zmocňovala beznádejnosť a nedôvera v pozemský život, jediná istota sa hľadala v transcendentálnom (nadzmyslovom) svete. V barokovom myslení a umení sa pozemský svet chápal a zobrazoval ako odraz a symbol nadpozemského sveta. Do popredia sa dostávali náboženské hodnoty, viera v záhrobný život a pod.

Barokové myslenie a umelecké názory sa vyznačovali veľkými protikladmi:

1. duchovný, náboženský mysticizmus – pozemská až naturalistická zmyslovosť
2. pominuteľnosť, márnosť a ničotnosť svetských vecí – dychtivosť po svetskej nádhere a daroch života
3. neprirodzený pátos – prežitá vnútorná emocionálnosť
4. upevňovanie starých a uvádzanie nových literárnych žánrov
5. priepasť medzi písanou literatúrou a ľudovou slovesnosťou, ale i utváranie vzájomného tvorivého vzťahu medzi nimi.

Tieto protiklady sa odzrkadlili v štylistike literárneho baroka. Baroková štylistika vytvorila dekoratívny, pompézny a patetický knižný štýl so zložitými štylistickými a jazykovými prostriedkami a nezvyčajnými obrazmi. Taktiež sa formoval jednoduchý, až ľudový štýl s nekomplikovanými prostriedkami a zvyčajnými obrazmi.
Ústredné heslo baroka bolo „Vanitas vanitatum.” (Márnosť nad márnosť.) a znamená najmä to, že zbytočnosť človeka tkvie v jeho živote na zemi. („Pamätaj človeče, prach si a v prach sa obrátiš.”)

A.Slovenská baroková literatúra (1650 – 1780)

Jedným s najvýznamnejších protikladov u nás bola reformácia a protireformácia, ktoré zasiahli náboženskú, politickú a kultúrnu oblasť. Evanjelici mali podporu v prešovskom kolégiu a v bratislavskom lýceu. Strediskom vysokej katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave. Neutešená spoločenská situácia zanechala hlboké stopy v slovenskom kultúrnom a literárnom živote.

Slovenskú barokovú literatúru charakterizoval zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho zintenzívnené používanie ako literárneho jazyka, väčšia pestrosť žánrov, z ktorých viaceré boli určené pre široké publikum: duchovná poézia, modlitby, kázne, školské hry.

Slovensky literárny barok sa vyznačoval všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka, zároveň si vytváral špecifické barokové črty. V literárnej tvorbe prevládala náboženská literatúra.