E. Vzťahy medzi slohovými postupmi a útvarmi

Slohový postup
Jazykový štýl
Jazykové prostriedky
Mimojazykové prostriedky

1. informačný
administratívny
štandardizovaný (formalizovaný) obsah a forma: neutrálne, knižné slová, termíny (i cudzie), skratky, značky, skratkové slová, povolené konštrukcie
predtlačené formuláre, rubriky, tabuľky

2. rozprávací
hovorový umelecký
štandardné i subštandardné slová, expresíva, frazeologizmy, obrazné pomenovania, krátke nedokončené a eliptické vety, modálne častice, jednoduché súvetia
intonácia, mimika, gestikulácia

3. opisný
publicistický umelecký
podľa jednotlivých žánrov ako vl., 2. a 4. ako v 2. + poetizmy a okazionalizmy
grafika, vertikálne i horizontálne členenie textu

4. výkladový (úvahový)
náučný rečnícky
ako v 1. + zložené súvetia, vložky, častice, druhotné predložky, kauzálne súvetia; ako v 3., 4. + prehľadnosť kompozície a štylizácie, technika prednesú s ohľadom na poslucháča
ako v 3. + zátvorky, pomlčky
intonácia, mimika, gestikulácia



Téma dediny v slovenskej literatúra

A. Jozef Gregor Tajovský

Narodil sa v Tajove v početnej rodine. Rodičia ho dali na výchovu k starému otcovi, od ktorého si Tajovský odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie bežného dedinského človeka. Život ľudu na dedine je predmetom Tajovského próz. Zobrazuje ho taký, aký je. Odhaľuje jeho biedu, poukazuje na hospodárske a sociálne príčiny ťažkého postavenia ľudu. Všíma si národný i sociálny útlak, vysťahovalectvo, odrodilstvo, alkoholizmus, život buržoázie, inteligencie, ľudu a ich vzťahy. Jeho dielo je súčasťou narastajúceho mravného odporu proti nespravodlivosti, súčasťou kritiky vládnucich tried.

Poviedky a črty z rokov 1902 – 1903 zhrnul do knihy Besednice. V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. Ako hlboko a pravdivo vedel Tajovský vystihnúť útlak a vykorisťovanie drobného a nemajetného človeka, najlepšie ukazuje poviedka Maco Mlieč. . Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, je ho doopatruje do smrti. Maco rád opatroval kone. Aj keď neboli jeho, staral sa o ne ako o vlastné. Keď mu jedny kone ostareli, kúpil mu gazda nové. Raz podvečer viezol gazdu do mesta. Mladé nevycvičené kone sa mu splašili. Maco spadol a zlámal si nohu. Gazda ho dal i do špitálu liečiť, lebo škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma malo zle vyhojiť. Vyliečil sa, ale noha ostala krivá. Nebol už súci ku koňom a potom i roky prichodili, prišlo mu robiť na voloch. O pár rokov však nevládal už ani volom jarma na šiju uložiť, tak opadol. Gazda premyslel teda tak, že ho dá ku kravám. V jeseni počal Maco polihovať na poli i doma. Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo. Tak bolo do Vianoc. Po Vianociach prišla tuhá zima. V teľatinci bývalo mu zima, tak sa na noc pozakrýval handrami. I do jedla ho už museli súriť. Maco cítil, že sa blíži jeho koniec. Večer šiel ešte za gazdom, lebo ho svedomie trápilo. Gazda mu oznámil, že on mu je dlžný ešte trinásť grajciarov. Maco sa uspokojil, rozlúčil sa s gazdom i gazdinou a odišiel. Ráno ho našli mŕtveho. „Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať.” Najtragickejším momentom poviedky je obludná nezmyselnosť Macovho života, ktorá sa javí ako súčasť, ale aj ako dôsledok deformácie ľudských vzťahov vo vtedajšej spoločnosti. Poviedka je z dedinského prostredia, ale dôraz dáva aj na sociálne pomery alkoholizmus, zastaranosť, poverčivosť, konzervatívnosť. Autor v príbehu sám vystupuje, ale nerobí závery. Tajovský v poviedke jasne odhalil dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú obidva svety vedra seba bez otvoreného konfliktu, preto aj vzťah medzi Macom a richtárom má viac charakter paradoxu než zrážky, no sociálne pomery na prelome storočí, ako ich zobrazil Tajovský, signalizujú jej blížiacu sa nevyhnutnosť.