len preto, že si to vyžaduje úcta k Mateho rodine. Po čase sa Nikovi spríkri prostredie pod Grabovníkom kvôli vypočítavej Katicinej matke Jere. Domov sa nečakane vracia Dorica a Katica bude konfrontovaná s jemnosťou a kultivovanosťou panského prostredia. Cíti sa ako votrelec. Niko Katici vyčíta to, čo ona nespôsobila. Jej slova sú presne mierené „Ty si mi zaviazal svet, otrávil život znivočil. Ty si ma hlodal ty si sa natískal ako si ma vyvýšil nad všetky druh. Nech sa posmieva svet nech pľuje, nech hanobí.” Niko prestal chodiť pod Grabovnik, Mate ochorel a šora Anzula ho prišla navštíviť. Na správu, ktorú priniesla, dlho čakal. Niko si nechce vziať Katicu, vracia jej slovo a necháva jej čas, aby si našla iného. Katka nemôže odpustiť Nikovi, čo jej spôsobil, ale Mate sa Nika zastane. Pri posteli umierajúceho Mateho sa stretnú všetci domáci, Dubčicovci i Zandome. Katka sľúbi otcovi, že si vezme Pašku Bobicu a keď chce otec vedieť, či z lásky, alebo z povinnosti, povie, že z lásky.


B. Jozef Cíger – Hronský

Jozef Mak

Dej sa odohráva pred 1. svetovou vojnou a po nej. Hlavnou postavou je Jozef Mak, ktorú autor stvárnil ako fatalistickú – osudovú postavu. V závere románu ho autor charakterizuje „Trp Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko... Keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ. Ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.” Jozef Mak nemá dosť pevnej vôle, aby zmenil svoj život. K životu sa stavia zdanlivo pasívne, svoj život prežíva ako niečo bezprostredné, ocom nevie. Jeho veľkosť je v tomto nevedomom a bezprostrednom prijímam a prežití svojho života. Cez J. M., obyčajného, všedného človeka, vidíme, že skutočné tragično, a tým aj tragická veľkosť, je v malom človeku.

Postavy. Jozef Mak. Jeho tragikou bola nešťastná láska k Maruši. Od malička sa stýkal s ponižovaním, a preto prehliadal Julu, ktorá bola prvou bytosťou, čo ho mala rada. Jozef bol uzavretý k okoliu, ignoroval ho. Jeho uzavretosť vyplýva z jeho krutého osudu. Je ku svetu nedôverčivý. Vinu potom kládol na Jána, ktorý mu Marušu prebral. Jozef býval duchom neprítomný a Jula pritom vedela, že myslí na Marušu. Tragédia Jozefovho života kulminuje, uvedomí si, že má Julu rád, ale vtedy ju stráca, ostáva sám.

Jula bola plachá, ale vo vzťahu k Jožovi si vytvára sebadôveru a lásku. Mala Jozefa rada, lebo k nemu cítila vďačnosť, z čoho vyplývala jej oddanosť k nemu. S Jožom mohla prežiť to, čo jej bolo od detstva odopierané a to lásku. V strachu, aby ju nestratila k Jozefovi, bála sa o ňu bojovať s Marušou. Jozef nebol schopný presvedčiť Julu o jeho vzťahu k nej, na následok čoho Jula zomiera. Autor tu využil osudovosť July, že sa nikdy nevydá.

Expresionistické prvky: „Keď sa chodník zúžil, šla za Makom ako psík.” – oddanosť k Jozefovi. Expresionistickým opisom autor dotvára náladu, vzťah dvoch ľudí. Tieto prvky vidíme aj v opise jesennej prírody: „Na strniskách sedela únava a nekonečná triezvota. Unavilo ma leto. Zošediveli jedle na úbočiach. Rodila som, rodila ako vedela, ale unavilo ma leto.” (nachádzame tu fatalizmus podriaďovanie).

Dej. Jozef Mak sa prebíja životom v ťažkých podmienkach. Už jeho detstvo mu určilo zlý osud. Narodil sa ako nemanželské dieťa – otec Gregor Biaľoš. Od detstva znáša ponižovanie od svojho nevlastného brata Jána, zdá sa mu, že aj matka uprednostňuje Jána. Pochopenie nachádza len u krstnej matky, ktorá vdovu s chlapcom prichýli, keď vyhorí chalupa. Dcéra krstnej matky Maruša sa začala okolo neho motať, Jozefovi sa to páčilo a čoskoro medzi nich vstúpila láska. Ujde k drevorubačom. Potom sa osamostatní a postaví si chalupu. Začína sa jeho cesta života. Do chalupy si privedie Marušu, ktorú má rád, ale musí ísť na vojnu. Vtedy mu Marušu preberá brat Jano a nasťahuje sa do jeho chalupy. Keď príde domov, Maruša je už vydatá a chalupa obsadená. Je to ďalšia rana. Maruša ho zrádza fyzicky i psychicky. Jej tvár je po chorobe zohyzdená, vydala sa za iného, zradila ich lásku. Nešťastný život, výčitky svedomia ju vedú k tomu, že sa oddáva alkoholu, ktorý je v podstate príčinou jej tragickej smrti. Maruša zistí, že s Jánom nie je šťastná. Je chorá a dieťa je slabé. Jozef začína chodiť s Julou Petriskovou, ktorá chodí Maruši opatrovať dieťa. Jule bolo veštené, že sa nevydá, takže sa jej vzťahu čuduje celá dedina. Jano prepustí časť chalupy Jozefovi. Jula ho má úprimne rada a snaží sa mu vyhovieť. Odmala bola vychovaná ako slúžka, a tak sa aj stavia k Jožovi, čo mu niekedy vadí. Jula ho má ešte viac rada. ale zistí, že vzťah medzi Marušou a Jožom sa znovu obnovuje. Jula trpí a šťastie jej prináša narodený syn Jozef. Pomery v rodine sa zhoršujú. Jano je nezamestnaný a chce odísť do USA, lenže Maruša sa tragicky utopí. Jozefov život sa upraví v čase, keď Jula čaká druhé dieťa. Pôrod sa však končí tragicky – Jula zomiera. Jozef to berie o to horšie, lebo až teraz pochopil, ako ho Jula mala rada a ako jej on ubližoval neverou s Marušou. Prijíma tento osud i to, že jeho neláska zabila Julu.
Jeho údelom bolo znášať utrpenie a zdieľať osud nešťastného človeka. Autor tým chce vysvetliť, že každému človeku je predurčené prijať osud, s ktorým sa narodí. Tak Jozefovi nebolo určené poznať šťastie, alebo ho poznať iba málo. Tragikou postavy je aj to, že šťastie mohol nájsť v Jule, ktorá mu bola oddaná celou dušou. Jozef po celý život hľadá šťastie a keď ho má pri sebe na dosah, neuvedomuje si to. Osud Jozefa Maka je často stotožňovaný s osudom Hronského, pretože i napriek tomu, že mal vlasť rád, osud mu nedoprial prežiť tu do konca a umrieť. Bola to osudová nevyhnutnosť. Idea románu je prostá vo svojej zložitosti. Je to humanizmus ľudského utrpenia. Jozef Mak je symbolom. Je nositeľom tohto utrpenia a zároveň aj jeho hrdinom. Román pobáda čitateľov k zamysleniu sa nad životom, nad základnými hodnotami, ktoré ho tvoria.