V zbierke Odsúdený k večitej žízni je výrazný vplyv symbolizmu, básne sú poznačené pesimizmom (smrť otca a matky, strata domova, sirotinec),
zbierku tvoria 3 cykly:
 Čaša opojnosti
 Básnik bolesti
 Dnes milujem svoj deň

3. časť naznačuje prechod k optimizmu, od básní smútku a sebabôľu prechádza k ľahkým lyrickým veršom rozdávajúcich radosť zo života. V básni Dnes milujem svoj deň vyjadruje svoje posolstvo životu, nový vzťah ku skutočnosti, dominuje láska k človeku a oslava života.

Cválajúce dni je básnická zbierka plná vitalizmu, stala sa symbolom optimizmu mladej generácie slovenských autorov. „My mladí, jarí šarvanci, ktorí sme život - svoju milú objali prvom pri tanci sme celým dúškom živí my sme tí jazdci diví!” Touto zbierkou začal Smrek púť básnika vitalistu, stáva sa vyznávačom života, jeho krásy, radosti, básnikom milujúcim život, ženu a lásku, chce zabudnúť na ťažkú minulosť a tešiť sa na svoju budúcnosť, vyzdvihnúť krásu dediny, mesta, všedného dňa, ale najmä lásku k žene, ktorá je pre básnika symbolom krásy, mladosti a nehy, vo svojich veršoch vyjadruje túžbu ospievať ženu vo všetkých podobách. Básnik je očarený krásami sveta, Do poézie vstupuje človek uchvátený krásou diaľok a svetom civilizácie plným pohybu. Akoby chcel zachytiť tempo nového života, uvoľniť básnickú tvorivosť od intelektualizmu a bás. tradície. Všímal si najmä zmyslovú tvár skutočnosti, opájal sa krásou. Vytvoril si prostú životnú filozofiu obdivu a nadšenia. „Kto sa zrodil, aby prachom zeme brodil, nech! V mojej duši veselosť a smiech.” Vzrušuje ho mapa sveta, pohyb, priestor, sila, odvaha, voľnosť a blízkosť pôvabnej ženy - žena v rôznych podobách a láska k nej sú najčastejšími motívmi jeho poézie.

V zbierke Božské uzly vyjadruje túžbu po svete a cestovaní, ale uprostred jeho ciest vždy zostáva žena, cez ktorú vidí, objíma a miluje krásu tohto sveta.

V zbierke Iba oči sa autor predstavuje ako človek zaľúbený do neznámych krajín, hľadá a blúdi po cudzine, vytvára bohatý kaleidoskop dojmov z ciest, opäť sa však vracia k svojej domovine, v zbierke sa vyskytujú aj básne plné radosti a lásky k žene.

Básnická skladba Básnik a žena je založená na obdivnom vzťahu k žene, básnik to vyjadril novou formou - pokusom o „básnickú poviedku”, skladba má 5 častí:
 V zasneženom parku
 Pokračovanie jame
 Letná noc na vode
 Padajú listy
 Po desiatich rokoch

Skladba odráža básnikove názory na poéziu a na miesto ženy v živote. Striedajú sa tu monológy s dialógmi, reflexie s opismi Zrodila sa najväčšia téma jeho poézie – žena ako stelesnenie lásky a prameň nehy Láska ako veľká a večná téma umenia našla plné vyjadrenie práve v rozhovoroch ženy a muža na ich spoločnom príbehu, tento príbeh prebieha s kolobehom prírody, každé ročné obdobie symbolizuje určitý stupeň ľudského života, ale aj stupnicu hodnôt lásky, ide o fiktívny dialóg medzi mužom (básnikom) a krásnou neznámou, dialóg je živí a vtipný, autor použil 11-slabičný verš s obkročným rýmom.

Zbierky Božské uzly, Iba oči, básnická skladba Básnik a žena a Cválajúce dni nazval autor – Knihy slnečné alebo Knihy mladosti.
V zbierke Zrno sa básnik vracia k istotám domova, ospevuje slovenskú prírodu, dedinu, znovuobjavuje príťažlivosť slovenskej prírody, štylizuje sa do roly márnotratného syna, cítiac v sebe silu a príťažlivosť domoviny: „Hreje ma matka zem na svojej hrudi, márnotratného svojho syna horúcim víta bozkom.”, opojenie nad zabudnutými krásami slovenskej prírody (Orava, Liptov, Kysuce).

Zbierky Hostina a Studňa obsahujú tragickú lyriku, ale aj lyriku nádeje a vzdoru, autor zobrazil fašizmus ako najväčšie zlo, najväčšieho nepriateľa ľudstva, preto pozdvihol proti fašizmu svoju zbraň – básnické slovo, veril vo víťazstvo nad fašizmom. Obidve zbierky s protivojnovou tematikou nazval Knihy nocí planých, ktoré sú plné reflexií a voľných asociácií. Najväčší ohlas mali jeho baladické verše o mestách Európy zničených vojnou. Nové verše týchto zbierok sa počas vojny šírili rukopisnou podobou, nemohli vyjsť tlačou, preto im hovoríme priečinková tvorba.
Napísal aj memoárovú knihu Poézia, moja láska.



B. Emil Boleslav Lukáč

Predstaviteľ neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Jeho tvorba je v mnohom protikladná k tvorbe jeho generačného druha Jána Smreka; prevažujú v nej temné, hlboké tóny, tragika a pesimizmus. Pri orientácii na symbolizmus je pre jeho tvorbu charakteristické aj hĺbavé uvažovanie – meditatívnosť (nazýva sa aj poeta doctus – básnik učený). Zásadové etické postoje, naliehavé zdôrazňovanie ideí humanizmu pramení v jeho dôkladnej kresťanskej výchove. Dokázal nacúvat hlasom zúfalstva, utrpeniu dusí.