A. Ján Kostra

Je majstrom slova, narábania so slovom. Výber slova je spätý s významovou, sémantickou stránkou jeho básní. Do literatúry vstupuje sociálne ladenými veršami. V jeho dielach vidieť vplyv Novomeského, Wolkera a realistov.
Debutoval zbierkou básní Hniezda, kde sa prejavil ako citlivý lyrik s vyvinutým zmyslom pre básnické sprostredkovanie vlastných zrakových a sluchových dojmov so stopami poetizmu i symbolizmu. Nepokračoval v línii svojej ranej tvorby a namiesto, do popredia motívy detstva, domova a ženy.

V tomto duchu sa nesie aj zbierka Moja rodná ako prehĺbenie motívu domova, ako lyrické vyznanie lásky rodnej zemi. Motív domova je pokračovaním a prehĺbením živej témy v celej medzivojnovej slovenskej literatúre; najprv ako rozpor dediny a mesta či domova a sveta, neskôr ako symbol národných istôt. V prvej i druhej zbierke sú pozoruhodné vstupné básne – v Hniezdach báseň Samohlásky, v Mojej rodnej báseň Moja rodná, ktoré sa stali emblémovými básňami, básňami najviac spojenými s básnikovým menom. V básňach druhej zbierky autor vyslovil aj svoje osobné odmietavé stanovisko voči fašizmu (Nočný pochod, Demobilizácia, Nie).

V básni Moja rodná je ona pre neho kráľovná, svätica, prirovnáva lásku k že k lásku k vlasti. Vyznáva v nej pocity k rodnému kraju, tým, že ho opustil, akoby zablúdil. Rodný kraj je pre neho prístav, kam sa môže vrátiť. Hľadá pocit istoty a domov je niečo stále, nemenné, niečo, čo na človeka čaká, aj keď zablúdi. Jeho rodná zem je chudobná. Postupne sa mení na básnikovu milú. Pokračuje v obraze domova, ktorý nadobúda charakter hrejivosti, pokoja, bezpečia a istoty. Po návrate domov tam chce ostať, zbavuje sa palice, symbolu blúdenia.
V básnické zbierky z obdobia 2. svetovej vojny Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobre tak, Ave Eva a Presila smútku prevládajú sklony k smútku: citlivo sa tu prežíva tragika doby a autorova predstava o poézii ako o hľadaní krásy naráža na drsné hrany dobovej skutočnosti.

Ľúbostná poéma Ave Eva je ľúbostné vyznanie básnika žene. Je to vyznanie, ktoré je oslavou ženstva ako životodarného princípu. Skladá sa z tridsiatich deviatich osemveršových strof, kde každá predstavuje relatívne samostatný významový celok. Začiatočný zmyslový lyrizmus skladby prechádza do roviny básnickej reflexie „žeravá predstava ženy” sa postupne pretvára na všeobecnejšiu, menej konkrétnu, mení sa na mýtus ženstva ako veľký stimul pre život.
Pod vplyvom jednotnej tvorivej metódy socialistického realizmu vydal básnickú skladbu Na Stalina.
Jeho básnické dielo uzatvárajú zbierky Každý deň a Len raz. Zbierky Každý deň je etickým a humanistickým predvrcholom jeho vývinu, zbierka Len raz je umeleckým vrcholom jeho tvorby. Dvadsaťpäť sonetov, ktoré tvoria druhú časť zbierky Len raz, autor nazval Zmiešané sonety. Každý z nich je samostatnou tematickou jednotkou. Do jedného celku ich spája prúd autobiografickej náhodnosti. Básnik si bez poézie nevedel predstaviť plnosť života a po novom sa zamýšľa, nad hodnotou básnického slova. Lyrické úvahy predstavujú sumu básnikovej životnej múdrosti.


B. Pavol Horov

Je to básnikom Zemplína, ktorý je preňho tým, čím je pre polárneho výskumníka stanica, je teda istotou, na ktorú sa možno stále, bezpečne vrátiť.
Jeho básnickou prvotinou je zbierka Zradné vody spodné. Je to dielo zrelého básnika, v ktorom autor zaujal občianske a humanistické stanovisko k ťaživým osudom človeka a trpiaceho ľudstva, verí v dobro človeka. Je odsúdením fašizmu a vojny. Niektoré básne sú poznačené nadrealizmom, predovšetkým uvoľnená obraznosť. Kompozične sa zbierka člení na dve časti: Mimóza a Na sklonku. V prvej časti prevláda intímna a prírodná lyrika, v druhej sa viac prejavuje básnikov postoj k aktuálnym spoločenským udalostiam.

V názve druhej básnickej zbierky Nioba matka naša je naznačený motív matky z gréckej mytológie. Zameriava sa na žiaľ matky nad mŕtvymi synmi, ktorý padli vo vojne. Zbierka je obžalobou vojny a tých, čo ju spôsobili. Matka sa dostáva do polôh zeme, krajiny, lásky, domova atď. Jadro zbierky tvoria cykly: Nioba matka naša, Nápisy na hroby a Trhlinou krvi. Baladizmus a tragizmus zbierky je najviac príznačný pre prvý cyklus.

Báseň Nioba matka naša obsahuje obraz matky, ktorá žiali nad svojimi synmi, ktorý padli vo vojne. Nioba sa stáva symbolom všetkých matiek, ktoré rodia svoje deti, a potom o ne prichádzajú. Výkriky tu znázorňujú bolesť, utrpenie a umieranie. Zem sa správa ako živý človek, ktorý vojnou trpí. Každá kvapka krvi, ktorá vytečie zranenému človeku na fronte, bolí i jeho blízkych. Je tu aj odkaz na 1. svetovú vojnu („v uličkách starej vojny”). Muži odchádzali vlakom na front, odchádzali do boja s prísľubom návratu, ale väčšina z nich sa nikdy nevrátila, svoj sľub teda nesplnili. Nikdy sa nevrátili domov, tak ako sa koľajnice, ktoré sú