Bernolákov pravopis má tieto znaky;
 odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis
 píše sa iba i, každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom, ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom, g sa číta ako j: gazik, dvojité w ako v, neexistujú dvojhlásky
 z hľadiska vetnej stavby – dlhé súvetia
Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárne – vedeckými spismi Juraj Fándly, Ján Hollý. Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali biblickej češtiny), ale používala sa až do r. 1843.

R. 1943 dochádza k uzákoneniu spisovného jazyka na základe stredoslovenského nárečia – Štúrom, Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom. (Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej)
Štúrova slovenčina:
Pravopis; píše sa iba „i”, rozdiel medzi zvukmi „d, t, n” a „ď, ť, ň” sa všade graficky vyznačuje, dvojhláska „ô" sa rozpisuje ako „uo”, dvojhlásky „ia, ie” sa píšu „ja, je”, v tvare genitívu pl., inštrumentálu sg. a osobných zámen sa zvuk „v” píše ako „u” („kráľou, sluhou, kostolou, hroznou”) V iných prípadoch sa píše všade „v”, aj tam, kde sa vyslovuje ako „u”.
Hláskoslovie; nemá „ľ" (iba „l”), namiesto „ä” má „a” alebo „e”, namiesto „iu” má „ú” (božú), namiesto „é” má „je” (dobrjeho), rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oni slúža), participiá minulé majú podobu „mau, volau, robiu”.
Tvaroslovie: prídavné mená odvodené od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatranskí, Europejskí)
R. 1852 Hattala vydal Krátku mluvnicu slovenskú („y”, ď ť ň ľ, dvojhlásky, ô), r. 1863 bola založená Matica slovenská. Samo Czambel vydal v r. 1902 vydáva Rukoväť spisovnej slovenskej reči. R. 1931 vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, v r. 1953 min. čas množného čísla, „i”, predložky), r. 1991 (veľké písmená, krátenie)
Pavol Országh Hviezdoslav


A. Lyrika veľkých cyklov

Skutočný Hviezdoslavov životopis možno vyčítať z jeho lyrickej poézie, že iba z nej sa dozvieme, čím básnik naozaj žil, čo ho hnalo do života a s čím zápasil. Akoby chcel objať celý svet, celý vesmír od zeme až ku hviezdam, táto túžba ho viedla k tomu, že si dal pseudonym Hviezdoslav. Jeho prvým dielom, napísaným pod pseudonymom, boli Básnické prvesienky Jozefa Zbranského.

V Sonetoch Hviezdoslav v istom zmysle prehodnocuje svoj vlastný prístup k chápaniu poézie ako niečoho božského (poézia „je sama sebe božstvo”). Básnik si definitívne uvedomuje nemožnosť úplného odpútania sa od reality pozemského sveta, pretože sa v ňom nachádza príliš mnoho zlého. Odvodzuje z toho pre vlastný lyrický subjekt prísny mravný zákon boja so „zlobou a nenávisťou”, ktorá v tomto svete vládne. Je to zjavný podklad pre celú jeho humanistickú orientáciu, spojenú s hľadaním pravdy v rozporoch reálneho sveta a spoločnosti. Sonety sú prvým väčším znelkovým celkom v modernej slovenčine v sylabotonickom veršovom systéme.

Napriek tomu, že trojica vrcholných ideí jeho básnickej tvorby, pravda, dobro a krása, nikdy u neho nestrácala obsah a zmysel, jej presadzovanie a fungovanie v živote silne ovplyvňuje básnikov postoj ku skutočnosti. Zložitosť tejto problematiky odhaľuje rozsiahly Hviezdoslavov cyklus Letorosty. Úvodná báseň tohto cyklu zhŕňa zásady básnikovej tvorby, jeho rozhodnutie písať realisticky:
mne odporným, čo prírode sa prieči,
len pravdy si ctím prostý obličaj!

Zdroj básnikovej cesty určujú predsavzatia ako „úprimnosť duše”, „pocit pravý v skrýši duše”, „duše mojej rýdze tkanivu”, jej cieľ je daný tým, čo sa neprieči prírode a prirodzenosti. Pravda, diele Letorosty II sám seba charakterizuje ako „sirý hlahol volajúceho v púšti" a svoju nespokojnosť s tým, že jeho poézia zostáva akoby bez ozveny, vyslovil aj v Letorostoch III. Celý cyklus uzatvára básnik spomienkovými básňami na matku (Priadka) a otca (Roľník). Letorosty ako celok predstavujú umelecky najcennejšiu zbierku slovenskej poézie, pre ktorú je príznačná veršová pestrosť a strofická rozmanitosť, čím prekonal predchádzajúcu domácu poéziu.

V nasledujúcom cykle básní Žalmy a hymny Hviezdoslav formou biblického „žalmu” i niektorými žalmickými motívmi chcel umocniť naliehavosť svojich aktuálnych výziev i predstáv (Žalm žaloby, De profundis), no rovnako aj potvrdiť bezvýslednosť vlastného úsilia poznať tajomné cesty „osudu”.

Prírodná lyrika spojená s osobnými úvahovými prvkami prevláda v ďalších dvoch cykloch Prechádzky jarom a Prechádzky letom. Dôverný kontakt s prírodou, ktorá je pre neho vlastne druhým domovom, mu pomáha preklenúť rozpory, harmonizovať ich. Kým cyklus Prechádzky jarom je osobnejší, je tu protiklad starnúceho básnika a mladej prírody, v Prechádzkach letom privátna (osobná) problematika ustupuje do úzadia a básnik vidí predovšetkým ducha človeka ako organickú súčasť toho, čo je, čo trvá ako hodnota stála, večná, nezničiteľná, t. j. prírody.

Stesky vznikajú po básnikovom návrate z Námestova do Dolného Kubína a ozýva sa v nich myšlienka starnutia (Ach, nie som viac ten, čo som býval), vychádzajú z vedomia básnika, že už prekročil zenit života, a že prichádza čas na súvahu o literárnom diele. Prehlbujú sa rozpory medzi básnikom a jeho martinskými druhmi, obrodzujúce poslanie jeho poézie nechce chápať súveká slovenská spoločnosť, a tak sa poet štylizuje do tragického obrazu Prometea, ktorý je pribitý na „našský na Kaukaz” a trpí „za svoje a svojich viny”. Básnika trápi osud slovenského národa i Slovanstva, vyjadruje sa k ruskej revolúcii roku 1905 (Ach búri, kvasí sa to vo Slavianstve) a v záverečných veršoch cyklu vyslovuje pochybnosti o spoločenskom účinku vlastného diela, hovorí o bezozvennosti svojej poézie.