Základným motívom trojdielneho cyklu Dozvuky je lúčenie sa so životom. Básnik hovorí aj o obrodení ľudskosti založenej na práci (Jej patrí moc i kráľovstvo i sláva) i o viere v obnovenie ľudského poznania, uvažuje o neradostnom postavení slovenského básnika. Do pesimistických úvah preniká radostné poznanie, že „ľud sa budí, ľud sa budí”. V závere sa pokúša naznačiť budúci obraz sveta, ktorý sa zásadne odlišuje od súčasného. Básnik zdôrazňuje svoju prvoradú úlohu, a to službu ľudu.

Krvavé sonety

Obsahuje 32 sonetov (zneliek). Básnik v cykle reagoval na pošliapanú ľudskosť v čase prvej svetovej vojny, vyjadril svoje mravné, filozofické i sociálne názory a odsúdil vojnu.
Je tu:
 obraz vojny a jej dôsledkov pre ľudstvo: „A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.” Počuť výstrely pušiek, hrmia delá, zem stonie, ľudské telá sa váľajú v čerstvej krvi, všade sú zrúcaniny, ruiny, do prachu padajú paláce kultúry. Vojna je úpadok, zosurovenie až zdivočenie mravov, bahno, kde ľudstvo kleslo
 hľadanie vinníka a príčiny vzniku vojny, vinníkov zodpovedných za krvavé jatky nazýva upírmi s večným smädom, príčinou vojny je sebectvo („Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra svévoľne, kde len stihne slabšieho”), „To ona panovačnosť nadutá”. Obžaloval spoločnosť i jej vzdelanosť („Vzdelanstvo cha-cha-cha-jak ľudožrút”) odsúdil farizejstvo kresťanstva („Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!”)
 túžba po mieri, ktorý by mal priniesť zdravie, veselosť a šťastie, ľudia, poučení hrôzami vojny, budú lepší, zmizne nenávisť, vystriedajú bratstvo a láska, práca bude prostriedkom obživy a rastu
Verše Krvavých sonetov sú naplnené básnikovou osobnou bolesťou nad tým, koľko zla, biedy a ťažkostí prináša ľuďom vojna. Vyjadruje v nich túžbu po spravodlivejšom usporiadaní spoločnosti. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom a trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa.

Hviezdoslavov „spev o krvi” je prejavom hnevu, rozhorčenia nad vojnou, odhaľuje príčiny vojny a odsudzuje ju. Sú zároveň morálno-spoločenskou analýzou tohto javu. Jeho hnev, bolesť a rozhorčenie vyplývajú z toho, že ľudstvo kleslo mravne, keď sa dalo do vojnového vraždenia. Zradilo ideál ľudskosti.
Spoločenský otras prežíva básnik ako osobnú tragédiu, akoby on sám bol odsúdený niesť na svojich ramenách kríž celého ľudstva.

Línia cyklu Krvavé sonety nejde priamočiaro, je v nej veľa zúfalstva, pochýb i nedostatok poznania. Básnik zachytáva celú hrôzu vojnového besnenia, neskôr odhaľuje pokrytectvo tých, ktorí vyznávajú kresťanský príkaz lásky, ale v srdci majú modlu sebectva. Vyznáva sa zo zúfalstva nad človekom vôbec: „Nuž, človeče, tys pánom prírody?”
Básnik sa dostáva k otázke, či je ľudstvo schopné poučiť sa z tejto tragédie a či vie žiť vo svete bez vojen: „A keď sa toto peklo vyvzteká, či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?”
Hviezdoslav si nie je istý odpoveďou na tieto otázky, a preto sa obracia k svojej najvyššej mravnej autorite, k Bohu: „Či bude, ako bude? len Ty znáš, ó Všemohúci!” Je človek – realista, a tak sa mu prieči fatalistická teória vojen ako Božieho trestu za hriechy ľudstva: „Že trest to, čo sa deje, od teba... Ach pojem úzky!” Nenachádza však odpovede, Boh sa zahalí do svojej mlčanlivej vznešenosti, básnik preto pokorne prosí, aby jeho najbližší slovenský národ a Slovanstvo vyšli z vojnového ničenia bez pohromy.

Po tejto kríze ducha nachádza v sebe dostatok síl, aby sa sám, bez Božej pomoci, odvážil predstaviť si nový, lepší život: „Ó, vráť sa skoro, mieru milený! Zavítaj s ratolesťou olivovou... Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!” Predstava mieru sa spojila s básnikovou predstavou spoločenského ideálu. Jeho kráľovstvo je založené na rovnosti tvorivej práce- večnej obdarovateľky života. Humanizmus, láska k človeku a nenávisť k akémukoľvek zotročovaniu človeka previedli básnika cez všetky pochybnosti a neistoty k opätovnému vysloveniu viery v ideál nového, ľudského života, k vysloveniu viery v človeka.

Forma. Hviezdoslav používa sylabotonický prozodický systém, ktorý predpokladá stopovú organizáciu verša. Organizujúcim prvkom stopy je slovný prízvuk. Zachováva sa rovnoslabičnosť veršov. Kvôli zachovaniu rytmickej schémy, metra, dochádza v jeho verši často k inverzii (zmeny slovosledu), čo je niekedy na úkor zrozumiteľnosti. Verše sú rýmované, najčastejšie združený a obkročný rým. Používa novotvary, neologizmy, i jeho básnický slovník vyniká najmä metaforami, prirovnaniami a epitetami. Je preňho príznačný jambický verš, keďže verš sa často začína neprízvučnou slabikou, slovom (príklonky, predklonky).


B. Slovná zásoba, neologizmy

Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj intemacionalizmy (emócia, favorit, laser).