Druhé dejstvo sa odohráva o hodinu neskôr, polícia za prítomnosti majiteľky penziónu opäť vyšetruje vraždu. Pacientov ošetrujú na odporúčanie prokurátora ostatní ošetrovatelia, ktorí vydávajú pokyny ako vojakom na vojne. Möbius príde sám od seba za vyšetrovateľom a žiada, aby zatkli, čo sa však nestane. Príchodom mocných ošetrovateľov sa situácia bláznov veľmi zmenila, sanatórium prestalo byť príjemným azylom pre dobrovoľných bláznov. Všade sú mreže, zámky, príkazy. Newton sa Möbiovi priznáva, že je agentom tajnej služby, slávnym fyzikom a nie je blázon a má od Möbia získať výpočty. Koniec rozhovoru zachytil aj Einstein, ktorý s huslami pod pazuchou príde k nim a oznámi, že taktiež nie je bláznom a je agentom tajnej služby. Prichádza statný hlavný ošetrovateľ, skontroluje, či sú všetci prítomní, vydáva príkaz, aby fyzikov zamkli. Fyzici sa ocitnú v zamknutej cele ako vo väzení. Möbius je spokojný, nechce utiecť, chce zostať v pokoji a anonymite. Prizná sa, že objavil to, v čo dúfajú obe tajné služby, jednotnú teóriu polí a systém vynálezov. Rozprávajú sa o pozícii fyzikov v spoločnosti. Einstein je za to, aby vedec vstupoval do politiky a mal podiel na moci. Newton a Einstein sa dohadujú o Möbiovi a jeho rukopise, keď im Möbius oznámi, že svoje rukopisy s výpočtami spálil. Zisťujú, že ani fyzici na slobode nie sú slobodní, musia rešpektovať záujmy svojej krajiny, strany alebo nejakého zoskupenia. Sú takí istí „väzni” ako oni za mrežami blázinca. Möbius prvý pocítil, ako je to so slobodou a zodpovednosťou vedca a uvedomil si nebezpečenstvo vyplývajúce z jeho vedomostí. Všetci traja sa rozhodnú, že zostanú. Nie sú síce blázni, ale kvôli vede sa z nich stali vrahovia: Möbius zabil, aby zostal génius neuznaný, a Monika v neho verila; Einstein a Newton zabili, aby utajili svoje poslanie. Ráno im otvoria celu a predvoláva si ich šéflekárka. S prekvapením začujú, že ich volá ich pravými menami. Doktorka Zahnová im prezradí, že aj jej sa zjavuje kráľ Šalamún. Poslúcha svojho kráľa, stala sa šéflekárkou a robila kópie Möbiových výpočtov po všetky roky. Je sklamaná, že sa Möbius spreneveril Šalamúnovým príkazom. Vďaka Möbiovým vynálezom zakladá koncern, pomocou ktorého chce ekonomicky ovládnuť svet. Fyzici mlčky sedia a hľadia pred seba, potom jeden za druhým vstanú a predstavia sa: „Som Isaak Newton... Som Einstein... Som Šalamún...”


D. Ortoepia

Ortofónia sa zaoberá správnym tvorením hlások a ich spojením v súvislej reči. Ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti. V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú dôležité tieto javy:

1. znelostná asimilácia (spodobovanie)
Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad/hrat, dážd/dášť, mozog/mozok
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší/bližší, sudca/sutca Neznela spoluhláska sa vyslovuje ako znela:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: (koniec básne/koniedz básne)
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou (kresba/krezba, kde/gde)

2. výslovnosť spoluhlásky v
a) na začiatku slova ako v
pred samohláskami (variť, vôňa, v utorok)
pred zvučnými spoluhláskami (vlasť, vnuk, v Levoči, vŕba)
pred znelými spoluhláskami (vzbura, vbodnúť, v doline)
b) vo vnútri slova pred samohláskami a slabičným l, r ako v
(hovoriť, tvoj, tvrdý)
c) na začiatku slova ako f
pred neznelými spoluhláskami (včas/fčas, včela/fčela, vtip/ftip)
d) ako obojperná hláska u
na konci slova (hnev/hneu, vplyv/vplyu, bratov/bratou)
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou
(dávno/dáuno, pevný/peuný)
pred neznelou spoluhláskou (slivka/sliuka, stovka/stouka)

3. výslovnosť dvojhlások
artikulácia je o niečo dlhšia ako dlhých samohlások

4. výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások (rr, ll, mm, jj, ss, šš, zz, a pod.) vyslovujú sa ako predĺžené spoluhlásky (dvojjazyčný, vyšší)

5. rytmický zákon
krátenie dlhej slabiky po predchádzajúcej dlhej slabike (krásny)

6. mäkkosť a tvrdosť spoluhlások