Súčasná slovenská próza

Súčasnú slovenskú prózu delíme na tri vývinové fázy:
 1. fáza (1945 – 1948). Pre toto obdobie je charakteristické doznievanie lyrizačných tendencií, naturizmus sa dostáva do krízy a zaniká. Do popredia sa dostávajú prózy s protifašistickou a povstaleckou tematikou (P. Jilemnický: Kronika, V. Mináč: Smrť chodí po horách, D. Tatarka: Farská republika). Objavujú sa prozaici, pre ktorých je príznačná zrastenosť jednotlivca s pôdou a rodinnou tradíciou (F. Hečko: Červené víno).
 2. fáza (1948 – 1954). V tomto období sa začína uplatňovať socialistický realizmus ako vedúca tvorivá metóda. Dochádza k centrálnemu riadeniu literatúry, zanikajú rozdiely medzi autormi a vzniká tzv. industrializovaná literatúra, literatúra zobrazujúca socialistickú výstavbu, združstevňovanie a spriemyselňovanie krajiny.
 3. fáza (1954 – 1964). Pol. 50-tych rokov predstavuje odsúdenie kultu osobnosti, a tým aj uvoľnenie tvorivých možností prozaikov. Próza sa ocitá medzi 2 smermi: buď zdokonaľovať socialistický realizmus, alebo tvoriť alternayívne programy (1954: A. Bednár: Sklenný vrch prináša nový pohľad na skutočnosť, a zároveň nové umelecké prostriedky).

A. Ladislav Ťažký

Román Amenmária s podtitulom Samí dobrí vojaci, je autobiografickým románom o vine, svedomí a duševnom, morálnom testovaní slovenských vojakov na východnom fronte v 2. svetovej vojne. Hlavnou témou je konflikt medzi nezmyselnou povinnosťou a charakterom a túžbami mladého muža. Hlavný hrdina Matúš Zraz sa stáva dospelým mužom v absurdnej mašinérii príkazov, zákazov a rozhodnutí, ktoré prináša vojnová skutočnosť na fronte i v zázemí. Uprostred nej je neskúsenosť, naivita a úprimnosť Matúša Zraza vystavená skúške charakteru. Formálne má román podobu nepravidelných denníkových zápiskov o prebiehajúcich udalostiach. Tie sú rámcované odchodom hrdinu na front na začiatku románu a jeho úplnou skepsou voči vojenskej povinnosti v závere diela.

Dvojzväzkový román Evanjelium čatára Matúša je pokračovaním Amenmárie. Autor v ňom sleduje ďalšie osudy príslušníkov „stratenej divízie”, ktorých Nemci po vypuknutí SNP odzbrojili a odsunuli do zajateckých táborov v Rumunsku a v Rakúsku. Aj tu autor postupuje na základe lineárneho radenia epizód podľa skutočného priebehu udalostí. Obe románové práce sú založené na putovaní hlavného hrdinu.

Trojnovela Kŕdeľ divých Adamov prekročila rámec dobových literárnych zvyklostí „krajnou subjektivizáciou témy” a „expresionistickým nádychom”. Ide o náročnú poetickú a filozofickú prózu. Ako celok knihu tvoria tri novely: Divý Adam, Dunajské hroby a Hriešnica žaluje tmu. Kľúčovou je novela Divý Adam, v ktorej sa najplnšie prejavuje autorova filozofia človeka. Hlavným hrdinom novely Dunajské hroby je desiatnik Zvala. Autor zachytáva príbeh tohto vojaka, ktorý sa počas vojny dostáva do zajatia. Podarí sa mu utiecť a pokúša sa dostať domov. Nie je sám, na úteku sa stretávajú štyria pred koncom vojny na pravom brehu Dunaja, kde sú však nepriateľský vojaci, ktorí strážia most do mesta. Most sa stáva symbolom domova. Dunaj je zamrznutý a je jediným prostriedkom, ako sa dostať domov. Jeden z nich sa pokúsil dostať cez Dunaj, avšak uprostred sa pošmykol a Dunaj ho stiahol. Podobný osud stihol aj ´dalších dvoch, jeden z nich bol dokonca zastrelený. Dunaj sa stáva hrobom pre utečencov, zachraňuje sa len Zvala, ktorý sa v čase bombardovania, vyhlásenia poplachu dostáva na druhú stranu. Vbehne do budovy univerzity, sídla Hlinkovej gardy, kde ho pokladajú za špióna a obvinia ho zo spolupráce s Nemcami. Zvala sa bráni, hovorí o všetkom, čo prežil v zajatí, o úteku cez hranice. Nakoniec si uvedomí, že jeho vina je v tom, že ešte žije. Často chodieva k Dunaju, uprene doň hľadí a spomína na kamarátov, jeho sny a vidiny sa prelínajú so skutočnosťou.

V zbierke noviel a poviedok Pochoval som ho nahého v piatich prózach, v podtituloch symbolicky pomenovaných Sestra, Otec, Syn, Matka, Brat, zobrazuje osud slovenskej rodiny v pohnutých vojnových časoch. Dej je situovaný do čiernobalockých hôr, do metropoly východného Slovenska a odtiaľ až k juhoslovanskému moru.

B. Ladislav Mňačko

V románe Smrť sa volá Engelchen autobiografický hlavný hrdina vyslovuje na nemocničnom lôžku pravdu o násilnom zániku moravskej obce Ploština. „Je to román – kronika, veľmi málo som si vymýšľal,” hovorí o ňom autor. Ústredným motívom románu sa stáva motív viny. Partizáni sa rozhodnú opustiť Ploštinu, osadu na kopaniciach, ktorej obyvatelia im celé týždne poskytovali