ho ukryla do prednej izby pod periny tesne predtým, ako do izby vstúpili Nemci. Nedovolia jej prestať kolísať choré dieťa. Keď sa jej zdá, že jej alebo dieťaťu Nemci ublížia, s volaním na Majerského skočí do prednej izby, ale tam je už len pootvorené okno. Po vojne Zita počúva rozhlas, vysielajú proces s Majerským. Podozrieva manžela, že svedčil proti Majerskému z nenávisti. Uvedomuje si, že sa za Miša vydala z núdze.

Dej. Zita počúva prenos procesu s Majerským, ktorý sa bráni obvineniam. Vypočuje si výpoveď svojho manžela, ľutuje Majerského a k svojho muža začne nenávidieť. Pred niekoľkými rokmi boli v Lieskove Nemci. Hliadka bola blízko Černekovej chalupy, do ktorej vkĺzol Majerský. S prekvapením zistí, že v dome je Zita, žena, ktorej v minulosti ublížil. Zita ho uloží v prednej izbe, prikryje perinami. V hlave sa jej vynárajú spomienky, vyčíta si, že sa neopýtala na svojho muža. Spomína si, ako Nemci prikázali podpáliť sedemnásť domov za trest, že v dedine boli partizáni. Nemci boli ubytovaní v škole. Vytvorili šesťčlenné hliadky a chodili po obci. Majerský leží pod perinami s boľavými očami a spomína na kamarátov, ktorých opustil potom, čo sa skrývali porozbití ich partizánskej roty. Počuje Zitu, ako niečo kladie na sporák i buchot kolísky. Spomína na časy, keď robil v Čechách na majeri a spoznal sa so Zitou a jej matkou. Aj Zita popri chystaní praženice spomína na Radotín. Jej matka dovolila Majerskému chodiť za Zitou, pretože sa vyjadril, že si Zitu zoberie. Neskôr sa dozvedeli, že Majerský je ženatý a má deti. Zita čaká dieťa a Majerský ich obviní, že vynášajú z kuchyne. Dá ich k súdu. Zita kolíše syna a ten zvuk začuje nemecká hliadka, Nemci vstúpia do kuchyne. Vojdú do izby, kde Zita kolíše svojho syna a varí praženicu. Porozťahujú sa po dome, nedovolia sa Zite obliecť. Keď chcú vedieť, kto býva vo vedľajšej izbe, Zita povie, že nikto, že je tu sama s chlapcom. Majerský počuje, čo sa deje v kuchyni. Príde mu ľúto, že sa tak zachoval k Zite. Našiel Jana Ragalu a stavil sa s ním, že si nezíska Zitu. Prehral a Ragalovi zaplatil. Matka Zitu podporovala, aby sa vydala za Ragalu. Nemci nútia Zitu kolísať jej chorého syna. Zita sa bojí, aby nezbadali mokré šľapaje a nenašli Majerského. Majerský sa bojí o Zitu, jej chlapca, v hlave sa mu usídli myšlienka, že mal ostať, kde bol. Spomínal na tých, ktorí ostali v bunkri. Potom znovu myslel na Zitu, ktorú dal Ragalovi. Na Ragalu sa ho pýtal aj Mišo Černek v horách, prv než ušiel. Keď Ragala zomrel, Zitu sa vydala za Černeka, ktorý ju priviedol na Slovensko. Zita musí chlapca kolísať rýchlejšie. Majerský zatiaľ utečie. Nemci chcú pokrstiť močom Zitinho syna, plánujú dať pripiť aj matke na pokrsteného. Smejú sa, Zita priskočí ku kolíske, schytí dieťa a kričí na Majerského. Izba je prázdna a zvonku sa ozve streľba. V kuchyni sú uložení ranení a jeden mŕtvy, o chvíľu privádzajú Majerského, ktorý sa im vzdal. V rádiu počuť vynesenie rozsudku nad Majerským – 12 rokov väzenia, jeho žena a deti sa musia vysťahovať z okresu. Zita si myslí, že Mišo svedčil z pomsty, ale on jej povie, že nechcel, aby svedčila aj ona, bol to politický proces. Zita sa na konci novely pýta sama seba: „A nestihla Majerského pravda? Za všetko, čo vykonal jej a iným? Ak Mišo nehovorí pravdu, zle je – a ak...? Z núdze sa vydala za neho, z núdze s ním i teraz žije a Mišo to vie.”


D. Vladimír Mináč

Románom Smrť chodí po horách debutoval. Jeho tematickým a myšlienkovým základom je SNP. Dej diela sa sústreďuje okolo dvoch bratov Petra a Jána Lotára. Prvého z nich zajali Nemci a dostal sa do koncentračného tábora. Autora zaujímajú reakcie oboch bratov na vonkajšie podmienky, prekážky a ťažkosti.

Na debut nadväzuje druhý román Včera a zajtra. Peter Lotár si po návrate z koncentračného tábora hľadá miesto v občianskom živote. Zostáva pracovať na dedine, postihuje ho duševná kríza, z ktorej sa dostáva pomocou učiteľky Hany. Román nepresiahol umeleckú úroveň prvého diela, tematika premeny slovenskej dediny je z kompozičnej stránky poznačená schematizmom.
Začarovaný kruh schematizmu, industrializácie a združstevňovania sa mu nepodarilo prekročiť ani v zbierke poviedok Na rozhraní. V poviedke Skaliny z tejto zbierky poviedok zobrazuje tragédiu Jana Kompana, roľníka, ktorý miluje pôdu, verí jej („Zem, tá ťa neoklame”) a tomuto svojmu presvedčeniu podriadi nielen svoj život, ale aj život svojej ženy a dcéry. Pre majetok si nevšíma iných ľudí, ani svojich najbližších, všetko a každého posudzuje podľa vzťahu k majetku, pomaly ničí seba, svoju ženu a dcéru. Kruto zaplatí za poznanie, že všetko bolo zbytočné. Na Skaliny prichádza Janov priateľ z detstva Jano Michaľa. Prišiel, aby ho znovu nahováral na dobrodružstvá, Jano ho však tvrdo odmieta. Nechce sa vzdať pôdy, ku ktorej ťažko prišiel a na ktorej ťažko pracoval on, jeho žena, ktorá vyzerala ako starena, (zničená robotou) i jeho dcéra Uľka, ktorú zachvátili suchoty. Jano Kompan mal jedinú vieru: vieru v zem. Aj Boh, aj náboženstvo boli jej súčasťou. Mali v nej miesto, pokiaľ súviseli so zemou. Život ho naučil tejto jedinej viere. Po l. svet. vojne sa Jano vrátil z frontu neskoro, doma ho už nečakali, prepísali gazdovstvo na staršieho brata. Nepriateľstvo s bratom ho vyhnalo z domu. Ujal sa ho Jano Michaľa, ktorému pomáhal na poli, ale neskôr kúpil na dlh Skaliny, neúrodný kus zeme. Nikto neveril, že Jano to dokáže, na takej zemi niečo dopestovať. Ale dokázal, tvrdo a neúnavné pracoval, pracovala aj jeho žena a neskôr i ich dcéra, ktorá vyrástla v biede, hlade, od malička ju tvrdo držal pri práci. Jano nesie svoju umierajúcu dcéru z nemocnice domov. Uľka mu nič nevyčíta, vychoval ju k pokore, poslušnosti, nikdy mu neodporovala. Chce jej povedať, že sú doma, ale dotkne sa už studenej ruky. Žena ho obvinila z dcérinej smrti. Vyšiel von na miesto, odkiaľ videl celý svoj majetok, celé Skaliny. Rozmýšľal. Z hĺbky svedomia sa mu vynorili slová, ktoré povedal Jano Michaľa: „Zem je všetko. Človek je prednejší.” A vtedy sa zlomil, celý sa roztriasol. Prvý raz v živote zaplakal…

Vrcholným dielom je jeho trilógia Dlhý čas čakania, Živia mŕtvi a Zvony zvonia na deň, pod názvom Generácia. Trilógia má expresionistický podklad, spočívajúci v úsilí autora stvárniť alebo vyjadriť vnútorné zážitky a predstavy. Je tu tendencia zvýrazniť umeleckú výpoveď o skutočnosti. Expresionistický podklad spočíva v tom, že trilógia je postavená na protiklade Marka Uhrína a kapitána Labudu. Duchovný princíp ako princíp snahy a utrpenia stelesňuje postava Marka Uhrína, ktorý prekonáva svoje vrodené pudové sklony, práve tak ako ich kapitán Labuda využíva. Labudovi v tretej časti trilógie zostáva len trpký pocit zbytočnosti predovšetkým preto, že to už nebol „chlap” ako predtým. Marek Uhrín je vývinovou postavou, pretože stelesňuje sebaprekonanie.