Úvaha
Úvaha je útvar výkladového slohového postupu, v ktorom autor zaujíma subjektívny postoj k spoločenským alebo filozofickým problémom. Východiskom úvahy sú známe poznatky, životné skúsenosti, bezprostredné zážitky. Autor ich hodnotí zo svojho hľadiska. Argumentuje, dôvodí a poukazuje na súvislosť vecí.
Úvaha sa vyskytuje v náučnom, publicistickom, esejistickom i v umeleckom štýle. V náučnom štýle – populárno-náučné články, príručky; v publicistickom štýle – úvodníky, komentáre, causerie (nenáročný preslov), noticky (krátke poznámky), recenzie; v esejistickom štýle sa rozoberajú filozofické otázky, umelecké diela; v lyrike — reflexívne žánre; v epike - exkurzy (odbočenia od témy) v reči rozprávača i postáv. Cieľom úvahy je priviesť čitateľa (poslucháča) k uvažovaniu o danom probléme, ukázať mu správny prístup k riešeniu a pôsobiť na mravné city človeka. V úvahe prevažuje hodnotenie a presviedčanie, všeobecná argumentácia, voľná kompozícia a štylizácia.
Kompozícia úvahy nemá taký výrazný predel ako výklad, hoci pozostáva z úvodu, jadra a záveru. Úvod využíva autor na vzbudenie záujmu o riešenie otázky, preto sa v ňom obracia na čitateľa emocionálnymi jazykovými prostriedkami. V jadre rozoberá a osvetľuje príslušný problém. V závere vyslovuje autor konečné stanovisko. Pre úvahu sú charakteristické rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, gradácia, nedokončené vety. Podnet, ktorý autora viedol k úvahe, sa nazýva motto. Niekedy sa používa ako nadpis úvahy alebo sa uvádza pod ním. Úvahy v dielach krásnej literatúry sa nazývajú lyrické digresie (odbočenia). Aforizmus je úvaha, v ktorej sa jednou vetou a vtipne vyslovuje hlboká pravda, postreh autora. Príslovie je jednou vetou vyjadrená životná ľudová múdrosť. Má poučný charakter. Aforizmy sú mravným hodnotením situácie a príslovia sú skôr radami pre človeka. Porekadlo je vtipné a obrazné hodnotenie udalostí, skutočnosti, bez mravného zacielenia. Jeho zmysel je vždy obrazný.
Veta
Veta je základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačné uzavretá.
Podľa obsahu delíme vety na:
1. oznamovacie
2. opytovacie
3. žiadacie (rozkazovacie, želacie).
Zvláštnym variantom sú zvolacie vety. Sú expresívnou formou oznamovacej, opytovacej alebo žiadacej vety.
Podľa členitosti delíme vety na:
1. jednočlenné (majú jeden hlavný vetný člen, vetný základ, sú príznakové)
a) slovesné (Prší. Je mi zle. Snežilo. Bolo mu dobre.)
b) neslovesné (menné, citoslovné) Gymnázium Stará Tura. Pomaly! Koľko? Hurá! Ahoj!
2. dvojčlenné sú frekventovanejšie, bývajú štylisticky nepríznakové
a) úplné (majú podmet a prísudok)
b) neúplné (majú zamlčaný podmet). Spí. Hovoril.
Podľa zloženia delíme vety na:
1. jednoduché (majú jeden prisudzovací sklad = podmet a prísudok)
a) holé (majú len podmet a prísudok) Dieťa plače. Plače.
b) rozvité (základné vetné členy sú bližšie určené rozvíjacími vetnými členmi) Malé dieťa plače v postieľke.
2. zložené (súvetia)
Súvetia Súvetie je spojenie dvoch alebo viacerých jednoduchých viet, ktoré tvoria uzatvorený celok.
Podľa počtu viet sa delí na:
1. jednoduché (zložené z dvoch viet)
2. zložené (z troch a viacerých viet).
Súvetia rozdeľujeme na:
1. priraďovacie (parataktické), ak sú vety gramaticky rovnocenné
2. podraďovacie (hypotaktické), ak jedna veta je gramaticky podradená druhej vete.
Priraďovacie súvetia sú zložené z dvoch formálne rovnocenných hlavných viet, ktoré sa spájajú priraďovacími prostriedkami (spojkami alebo bez spojok).
1. Zlučovacie súvetie vznikne spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých dej prebieha súčasne. Môžu sa spájať so spojkami (a, i, ani, aj, a tiež, i-i, aj-aj...), spájacími výrazmi (jednak-jednak, najprv, potom) alebo bez spojok. (Svieti slnko a kvitnú kvety.)
2. Odporovacie súvetie je spojenie dvoch viet, ktorých obsahy si významovo odporujú. Spájajú sa spojkami (a, ale, no, lež, avšak, len), spájacími výrazmi (ale predsa, a jednako, a napriek tomu). (S priateľom žartuj, ale posmech z neho nerob.)
3. Stupňovacie súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá je obsahovo dôležitejšia než prvá. Spájajú sa spojkami (ba, aj, ba ani, ba aj) alebo spájacími výrazmi (nielen - ale aj, ba naopak). (Tvár sa mu vyjasnila, ba aj úsmev ju ožiaril.)
4. Vylučovacie súvetie je spojenie dvoch viet, ktoré sa obsahovo navzájom vylučujú. Spájajú sa spojkami alebo, buď, či, či-alebo, či-či, ale-alebo. (Alebo sa polepšíš, alebo sa rozídeme.)
5. Dôvodové súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá uvádza dôvod prvej vety. Spájajú sa spojkami veď, však, totiž, ináč. (Neviem nič, veď som sa neučil.)
6. Dôsledkové súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých prvá vyjadruje dôvod a druhá dôsledok. Môže byť spojené bez spojok alebo spojkami preto, tak, teda, a tak, a preto, a teda. (Chcela som ju potešiť, preto som jej doniesla kvety.)
Ak majú vety v súvetí pevné poradie, hovoríme o pevnom slovoslede (zlučovacie, vyjadrujúce následnosť deja, odporovacie, stupňovacie, dôvodové a dôsledkové). Ak vety môžu svoje poradie meniť, hovoríme o voľnom slovoslede (zlučovacie so súčasne prebiehajúcimi dejmi, vylučovacie).
V podraďovacom súvetí je od hlavnej vety je závislá vedľajšia veta, ktorá dopĺňa význam hlavnej vety. Vedľajšia veta zastupuje chýbajúci člen hlavnej vety, preto máme toľko vedľajších viet ako vetných členov. Vety v podraďovacom súvetí sa spájajú pomocou podraďovacích spojok alebo pomocou zámen.
Vedľajšie vety Spájacie prostriedky
podmetovákto, čo, že, aby, či, akoby...
prísudkováaký, ako, že, aby...
predmetováže, aby, kto, čo, aký...
prívlastkováaký, ktorý, čo, kde, ako, že, či...
príslovková:
miestakde, kam, kade, odkiaľ...
časukeď, pokým, len keď, sotva...
spôsobuako, akoby, ako čo, akože...
účeluaby, žeby, preto - aby...
podmienkyak, ak by, keby, keď, pokiaľ, čo...
prípustkyhoci, keby aj, aj keď, čo i...
doplnkováže, ako, aby, keď, aký...
V podraďovacom súvetí je voľný slovosled. Výnimku tvorí prívlastková (a prístavková) veta, ktorá stojí za svojím nadradeným slovom. Často sa vkladá do hlavnej vety a oddeľuje sa čiarkami. Všetky podradené vety oddeľujeme od nadradených viet čiarkami.
Výklad a jeho znaky
Výklad je najbežnejším útvarom výkladového slohového postupu. Cieľom výkladu je vysvetliť nejaký technický alebo spoločenský problém, poučiť o nejakej veci. Výkladom sa vysvetľujú a sprístupňujú známe vedecké poznatky. Kompozícia výkladu: úvod, jadro a záver. V úvode sa uvádzajú javy, ktoré sú všeobecne známe a sú potrebné pre pochopenie nových javov. Jadro obsahuje poučenie o veci, roztriedenie a pomenovanie jej zložiek, záver v krátkosti zhrnie hlavné poznatky a zhodnotí ich. Pri zložitejších výkladoch sa najprv uvedie osnova. Aby bol výklad jasný, využívajú sa aj schémy, grafy, obrazy, štatistiky a pod. Využíva sa aj opisný postup, argumenty a príklady. Pri vysvetľovaní sa používajú základné postupy logického myslenia: indukcia, dedukcia, argumentácia, analýza, syntéza, analógia, komparácia (porovnávanie), konkretizácia, aplikácia, generalizácia (zovšeobecňovanie) a pod.
Indukcia – z jednotlivých konkrétnych príkladov sa vyvodzuje všeobecný záver. Postupuje od známeho k neznámemu, od jedinečného k všeobecnému.
Dedukcia – zo zovšeobecnenia sa odvodzujú jednotlivé prípady. Vychádza sa zo všeobecne platnej poučky, ktorá sa vysvetľuje a dokazuje.
Induktívny postup je názornejší, ale zdĺhavejší. Pri obsiahlejších výkladoch sa uplatňujú oba postupy. Vo vysvetľovacej časti sa volí indukcia, v zhrňujúcej časti dedukcia.
Analógia je zhoda, obdoba, pripodobnenie. Pri objasňovaní problému sa používajú podobné príklady.Argumentácia – pre svoj názor, aby bol presvedčivý, využívame dôkazy (argumenty). Náučný štýl používaný vo výklade sa líši od ostatných štýlov v slovnej zásobe, tvarosloví i v stavbe vety.
Výklad vysvetľuje kauzálne vzťahy (príčinné a následné javy). Príčina podmieňuje účinok.
Príčina odpovedá na otázku: Prečo sa to stalo?
Následok odpovedá na otázku: Čo to spôsobuje?
Dôsledok odpovedá na otázku: Čo z toho vyvodíme?
Motív je podnet na zámerné konanie alebo tvrdenie.
Dôvod je vonkajšia náhodná udalosť, okolnosť, ktorá je podnetom k iným udalostiam. Kauzálne vzťahy možno vyjadriť vetným členom (príslovkovým určením), vedľajšou vetou príslovkovou (v podraďovacom súvetí), priraďovacím súvetím alebo jedným slovom (pojmom). Ku kauzálnym vzťahom patrí aj účel (cieľ), podmienka a prípustka.
Sloh výkladu je intelektualizovaný, potláčajú sa všetky prvky, ktoré by mohli pôsobiť na cit. Zdôrazňujú sa rozumové prvky. Výklad musí byť jasný, zrozumiteľný.
Podľa zložitosti vysvetľovaného javu rozlišujeme:
1. odborný vedecký výklad
2. populárnovedecký výklad.
Odborný vedecký výklad do hĺbky objasňuje vedecké témy. Je určený odborníkom, preto je náročný aj výberom odborných termínov. Populárnovedecký výklad je venovaný širšej verejnosti. Rieši prístupnejšie vedecké problémy, ktoré pre lepšie porozumenie často zjednodušuje.
Vzťahy medzi slohovými postupmi a útvarmi
Slohový postup
Jazykový štýl
Jazykové prostriedky
Mimojazykové prostriedky
1. informačný
administratívny
štandardizovaný (formalizovaný) obsah a forma: neutrálne, knižné slová, termíny (i cudzie), skratky, značky, skratkové slová, povolené konštrukcie
predtlačené formuláre, rubriky, tabuľky
2. rozprávací
hovorový umelecký
štandardné i subštandardné slová, expresíva, frazeologizmy, obrazné pomenovania, krátke nedokončené a eliptické vety, modálne častice, jednoduché súvetia
intonácia, mimika, gestikulácia
3. opisný
publicistický umelecký
podľa jednotlivých žánrov ako vl., 2. a 4. ako v 2. + poetizmy a okazionalizmy
grafika, vertikálne i horizontálne členenie textu
4. výkladový (úvahový)
náučný rečnícky
ako v 1. + zložené súvetia, vložky, častice, druhotné predložky, kauzálne súvetia; ako v 3., 4. + prehľadnosť kompozície a štylizácie, technika prednesú s ohľadom na poslucháča
ako v 3. + zátvorky, pomlčky
intonácia, mimika, gestikulácia
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie