Lexikológia (náuka o slovnej zásobe)
Slovná zásoba (súhrn všetkých slov jazyka)
Jadro slovnej zásoby (slová, ktoré v bežnom živote používame najčastejšie)
Okraj slovnej zásoby (slová, ktoré v bežnom živote používame zriedkavo)
Slovo (skupina hlások, ktorá má v istom jazyku ustálený význam)
Lexikológia sa zaoberá slovnou zásobou jazyka. Pôvod slova je z gréčtiny, lexis = slovo, logos = náuka, reč. Všíma si vznik a pôvod slov, vzťahy medzi slovami, zmeny významu slov a pod.
Rozvíjať slovnú zásobu môžeme:

•Odvodzovaním
(predponami) nadčas, nadstavba, pračlovek,
(príponami) zverinec, vysťahovalec, nehodovosť, ministerka
•Skladaním slov
(samoobsluha, spoluzodpovednosť, A-vitamín, tukotvorný)
•Tvorením viacslovných názvov a skratiek
(autobusová doprava, PKO, VÚB)
•Rozširovaním a zužovaním významu slova
(názov malinovka z jedného druhu nápoja sa preniesol na všetky nápoje )
Etymológia
Etymológia je náuka o pôvode slov. Obsah slova (vecný význam) tvorí súbor jeho podstatných znakov (definícia).





10a.Obraz slovenskej dediny na prelome 19. 20. storočia, jeho umelecké stvárnenie v prózach M. Kukučina, J.G. Tajovského, B.S. Timravy

Znaky slovenskej realistickej poviedky:
- poviedka je malá realistická forma
- umelecky stvárňuje realisticky (bez príkrasu) jednotlivé udalosti zo života človeka
- vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako skutočné ľudská charakteristika (Maco Mlieč, Ondráš Machuľa, Adam Krt), do deja vstupujú vyformované, nevyvíjajú sa, a o ich živote pred opísanou udalosťou sa autor zmieňuje iba ako by mimochodom
- téma - z najrozličnejších oblastí života
- z hľadiska umeleckej výstavby sa poviedka pokladá za voľnejší útvar ako novela slov. lit.. Realistické poviedky a novely písali: Vajanský, Kukučín, Timrava, Tajovský.
Slovenská dedina a život v nej sa odrazili v mnohých dielach slov. literatúry. Mnohí autori načreli do hlbokej studnice života chudobného človeka, dedinskej inteligencie, odsúdili život a konanie chamtivých sedliakov.
No až realizmus (Tajovský, Kukučín, Timrava) odkryli pravú tvár slovenskej dediny, dokázali kriticky poukázať na vtedajšiu biedu, nešťastie, pokorovanú ľudskú dušu, odsúdiť maďarizáciu, zobrazili postavenie inteligencie v národnom živote, poukázali na príčiny vysťahovalectva a vojny.


MARTIN KUKUČÍN (1860 - 1928)
- vlastným menom Matej Bencúr
- vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka, dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvár života na slovenskej dedine
- študoval na revúckom a martinskom gymnázium, lekárskej fakulty Karlovej univerzity, po skončení vysokej školy odchádza na ostrov Brač (do Dalmácie)
- r. 1907 odišiel do južnej Ameriky (mesto Punta Arenas), v zámorí prežil ako lekár obdobie 1. sv. vojny medzi chorvátskymi vysťahovalcami
- patrí medzi významných predstaviteľov slovenskej realistickej lit. V jeho tvorbe sa prehlbuje sociálny kriticizumus i metóda výstavby charakterov budovaná na analýze spoločensko - triednej podstaty ľudských vzťahov. Vidíme to vo viacerých prózach tohto obdobia, najmä v poviedkach Neprebudený, Keď Báčik z Chochoľova umrie, Dies Irae.
Kukučín bol veľkým realistickým umelcom, ktorý opisoval prevažne dedinských ľudí, ich drobné problémy, ale aj vnútorný svet, ich radosti a starosti. Vo svojich poviedkach často opísal svoje zážitky, skúsenosti i poznatky zo stretnutia s mnohými ľuďmi.