Zaviedol fonetický pravopis (ako protiklad etymologického), v ktorom každá hláska mala svoj znak. Mäkkosť a dĺžku bolo treba v písme vždy označiť.
(Jazyk má čo najdôslednejšie vychádzať z jazyku národa a výslovnosti.)
(píše sa iba i, detenele, ditinili s mäkčeňom, veľké písmená podstat. mien, j sa píše ako g, neexistujú dvojhlásky)
IDEA SLOVANSTVA

Po víťazstve nad Napoleonom sa vo víťazných štátoch (Rakúsko, Prusko, Rusko) moc feudalizmu ešte viac upevnila. Napriek vláde tuhého centralizmu v rakúskej ríši už nebolo možné zastaviť rozvoj národných hnutí. Silnel najmä odpor proti nemčine. Maďarská šľachta sa usilovala uviesť maďarčinu do úradov a škôl a to aj na úkor nemaďarských národností. Slovenské národ. hnutie narážalo aj na vlastné vnútor. slabosti. Chýbalo užšie spojenie s ľudovými masami. Východisko sa hľadalo preto v opore u ostatných Slovanov, najmä u Rusov (lebo Rusi vyhrali nad Napoleonom).
Vieru sloven. vzdelancov v Rusko upevňovali aj názory nemeckého filozofa Johanna Herdera. Herder predstavil slovanské národy ako osobitný kultúrny celok s veľkou budúcnosťou. Na slovenskú inteligenciu silne zapôsobila Herderova myšlienka ľudskosti. Podľa Herdera iba Slovania majú predpoklady uskutočňovať humanitu (neviedli výbojné vojny ako Nemci, boli pohostinní, protivilo sa im lúpenie a násilie, a i.). Tak sa zrodila idea slovanskej vzájomnosti, ktorou sa malo čeliť útlaku rakúskeho centralizmu a náporom maďarizácie. Je to obdobie slovanského vlastenectva.
Z hľadiska uplatňovania liter. metódy ide o klasicizmus. Literatúra vyjadruje potreby národného hnutia a stáva sa politickou. Prehlbuje sa ďalej svetskosť literatúry pod vplyvom racionalizmu.

JÁN KOLLÁR (1793 Mošovce - 1852)
- Bol veľkým básnikom slovenského národného obrodenia. V jeho diele vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti
- študoval v Jene, kde poznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, zároveň pozoroval tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských
- výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území
- Kollár v Jene študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov - dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov, ale videl neradostnú prítomnosť
- slovakizovaná čeština
Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického pastora Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a až roku 1835, teda po 16 rokoch ich známosti, si ju básnik mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.
prvá Kollárova bás. zb.: BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA
- obsahuje znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje vlastenecké myšlienky
- NIE je tu zaradená báseň Vlastenec (kvôli cenzúre; jej hlavným motívom je myšlienka spravodlivosti a národnej slobody)

BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA - sa stali základom rozsiahlej skladby: SLÁVY DCERA
V konečnej podobe vyšla r. 1832 a obsahovala PŘEDZPĚV a 5 spevov:

I. ZÁLA - básnik spomína na krásne časy lásky v Jene a lúči sa s Mínou
II.LABE, RÉN, VLTAVA putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami
III. DUNAJ opisuje svoje dojmy z polabských, pobaltských a našich krajín, vkladajúc medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy
IV. LÉTHÉ - prechádza s Mínou po slovanskom nebi, aby oslávil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov.
V. ACHERON - dostáva sa do pekla a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a odrodilcov

V tomto vydaní mala 645 vlasteneckých, ľúbostných a náučných zneliek.
Najsilnejším miestom Slávy dcery je PŘEDZPĚV. Je napísaný časomerným elegickým distichom (elegické distichon = gréc. dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou)
Předzpěv predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Napriek tomu, že si básnik uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania od svojich nepriateľov, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Je presvedčeným humanistom, ktorý má na zreteli predovšetkým človeka a jeho slobodu:
„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok."

Jednoduchá dejová osnova Slávy dcery má približne takúto podobu: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny Kollár vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovanských krajoch.
Pre Kollára je príznačné spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým. Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr mu obidva city splývajú:
„Láska je všech velkých skutků zárod,
a kdo nemiloval, nemůže
ani znáti, co je vlast a národ."
Program, ktorý Kollár básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O LITERÁRNÍ VZÁJEMNOSTI MEZI KMENY A NÁŘEČÍMI SLÁVSKÝMI (1836).