Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom návrat Ondreja Koreňa z frontu ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Urban dedinský ľud neidealizuje, ale vedie ostrú deliacu čiaru medzi ním a príslušníkmi panskej vrstvy.
Už v prvej časti Stratené ruky sa čitateľ priamo v dejovej akcii oboznamuje s väčšinou románových postáv, ktorými Milo Urba zaľudnil svoj Živý bič. Niektoré z týchto postáv (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava, Mrva) vymodeloval podľa životných predlôh, pričom ich dotvoril v súlade s celkovým poňatím románu. Aj zúčtovanie ľudu s nenávideným notárom Okolickým v závere románu bolo podľa priznania autora motivované skutočnou udalosťou.

Druhá časť, Adam Hlavaj, je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu Živý bič, Adam Hlavaj, ktorý až v nej bezprostredne vstupuje do deja. Adam Hlavaj zbehne z východného frontu a skrýva sa v Ráztokách. Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil tragédiu jeho ženy Evy. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom deja až po záverečné kapitoly románu, keď do popredia opäť vystupuje ľud, aby sa živelnou vzburou proti pánom a rabovačkami pomstil za odveký útlak a vojnové útrapy. Adam Hlavaj je viacvýznamová postava. Je samým sebou, t. j. živelným vzbúrencom proti vojne a spoločenskému útlaku, pomstiteľom osobnej krivdy, ale aj symbolickým vyjadrením mravnej veľkosti slovenského ľudu.
- dôležitou epickou zložkou je obraz vnútorného sveta A. Hlavaja, ktorý po dezercii z vojny chcel pomstiť nielen tragédii svojej ženy, svojej rodiny, ale predstavuje živelná kolektívny oproti všetkému, čo ho utláča v mene slobody. Hlavaj svojim konaním symbolizuje zároveň odpor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku.
Milo Urban Živým bičom prekonal tradíciu popisného realizmu hlbším ponorom do individuálneho i spoločenského bytia. S tým súvisí uňho aj zmena v rozprávačských postupoch a výrazových prostriedkoch (vnútorný monológ, lyrizácia slovesného prejavu), ako aj v kompozičnej výstavbe románu (kontrastné radenie krátkych príbehov v prvej časti románu).
- prvé dielo, kde sa o slobode nerojčí, ale kde sa tento pojem chápe ako skutočnosť. V tom je veľký rozdiel medzi jeho dielom a Timravinými Hrdinami. Živý bič je realistický román, je preniknutý láskou k prostému človeku.

ROMÁNOVÝ CYKLUS o osudoch hornooravskej dediny Ráztoky a národa od zač. 1. svetovej vojny do konca 2. svetovej vojny. Tvorí ho 5 románov.
ŽIVÝ BIČ
HMLY NA ÚSVITE - autor tu analyzuje povojnové a poprevratové pomery
V OSÍDLACH
ZHASNUTÉ SVETLÁ - podáva umelecké svedectvo o dramatickom a tragickom období od predmníchovských udalostí v jeseni 1938 do vyhlásenia Slovenského štátu. Dielo má autobiografické črty v postave redaktora Adama Hlavaja a vystupujú v ňom viaceré postavy z predchádzajúcich románových prác.
KTO SEJE VIETOR - opisuje udalosti 40. rokov až do vypuknutia SNP

JOZEF CÍGER - HRONSKÝ (1896 Zvolen - 1960)
- 1. vojna - ITA front
- 16 rokov viedol časopis Slniečko
- emigroval do AUS, žil v Bavorsku, ITA, Argentíne

zb. poviedok Tomčíkovci - orientuje sa na dedinu, usiluje sa vystihnúť vonkajšiu skutočnosť a vnútorný svet človeka, vykresliť živé postavy
- rozprávajú vždy o biede, ale výsledným dojmom je šťastie. Sú nositeľmi posolstva - životná žičlivosť, spokojnosť s tým, čoho sa im dostáva od života
Jozef Mak (1933) VIĎ 24 - STRUČNE
- Dej sa odohráva pred l. sv. v. Hl. postava je Jozef Mak, kt. autor stvárnil ako fatalistickú - osudovú postavu. V závere románu ho autor charakterizuje „Trp Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko... Keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ. Ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný J. M."
Jozef Mak sa prebíja životom v ťažkých podmienkach. Už jeho detstvo mu určilo zlý osud. Narodil sa ako nemanželské dieťa - otec Gregor Bialoš. Od detstva znáša ponižovanie od svojho nevlastného brata Jana, kt. si preto matka obľúbila. Pochopenie nachádza len u krásnej matky, kt. vdovu s chlapcom prichýli, keď vyhorí chalupa. Matka má veľké obavy a tak dáva Jozefa do služby - honelník na salaši. Ujde ku drevorubačom. Potom sa osamostatní a postaví si chalupu. Začína sa jeho cesta života. Do chalupy si privedie Marušu, kt. má rád, ale musí ísť na vojnu. Vtedy mu Marušu preberá brat Jano a nasťahuje sa do jeho chalupy. Keď príde domov, Maruša je už vydatá a chalupa obsadená. Je to ďalšia rana. Maruša zistí, že s Janom nie je šťastná. Je chorá a dieťa je slabé. Jozef začína chodiť s Julou Petriskovou, kt. chodí Maruši opatrovať dieťa. Jule bolo veštené, že sa nevydá, takže sa jej vzťahu čuduje celá dedina. Jano prepustí časť chalupy Jozefovi. Odvíja sa život July a Jozefa. Jula ho má úprimne rada a snaží sa mu vyhovieť. Odmala bola vychovaná ako slúžka a tak sa aj stavia k Jožovi, čo mu niekedy vadí. Jula ho má ešte viac rada, ale zistí, že vzťah medzi Marušou a Jožom sa znovu obnovuje. Jula trpí a šťastie jej prináša narodený syn Jozef. Pomery v rodine sa zhoršujú. Jano je nezamestnaný a chce odísť do USA, lenže Maruša sa tragicky utopí. Jozefov život sa upraví v čase, keď čaká druhé dieťa. Pôrod sa však končí tragicky - Jula zomiera. Jozef to berie o to horšie, lebo až teraz pochopil, ako ho Jula mala rada a ako jej on ubližoval neverou s Marušou. Prijíma tento osud i to, že jeho neláska zabila Julu.
Jeho údelom bolo znášať utrpenie a zdieľať osud nešťastného človeka. Autor tým chce vysvetliť, že každému človeku je predurčené prijať osud, s kt. sa narodí. Tak Jozefovi nebolo určené poznať šťastie, alebo ho poznať iba málo. Tragikou postavy je aj to, že šťastie mohol nájsť v Jule, kt. mu bola oddaná celou dušou. Jozef po celý život hľadá šťastie a keď ho má pri sebe na dosah, neuvedomuje si to.