Vypracované maturitné otázky z literatúry

1a.Obraz človeka v umeleckej literatúre od najstarších čias po súčasnosť

ANTICKÁ LITERATÚRA: (9. st. pnl - 5. st. nl)

- hrdina je spätý s prírodou, má pre neho význam pozemský život
- úlohu zohrávajú bohovia, kt. majú ľudské vlastnosti a človek
je voči ním bezmocný

GRÉCKA: Homér, Sofokles (Platón, Sokrates, Ezop...)
HOMÉR - Ilias, Odysea -hrdinské eposy, v kt. hl. témou je Trójska vojna
- hrdinský epos- oslavná epická báseň
- veršovaný epický žáner veľkého rozsahu
- jedna hl. postava, veľkú úlohu hrajú bohovia
- hl. postava sa vyznačuje mimoriadnymi vlastnosťami, na ktoré pôsobia bohovia, ktorí zasahujú do deja
- autori opisujú prostredie, bitky /odbočenie od deja/
- význam- zárodky dobrodružného románu
- prameň poznania starovekej gréckej spoločnosti
- Odysea - zobrazuje posledné dni 10ročného putovania itackého kráľa
pri návrate z trójskej vojny
- jeho návrat je predlhá, ťažká a úmorná cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstiev - je to cesta v znamení priazne i nepriazne bohov
- Odyseus je hrdina, kt. sa vyznamenal už pod hradbami Tróje, keď dal postaviť „Trójskeho koňa" je silný, víťazí nad bohmi, pretvára prírodu, oslava šikovnosti hrdinu
SOFOKLES - Antigona - tragédia, v kt. hl. hrdinka i napriek zákazu kráľa pochová sv. otca, za čo je zatvorená do skalnej hrobky
- je odvážna, hrdá, spravodlivá, za česť otca je ochotná dať svoj život - obesí sa
RÍMSKA: Ovídius, Horatius, Vergilius
OVÍDIUS - Metamorfózy (premeny) -spracované grécke a rímske báje a povesti s motívom premeny
- mnohé básne symbolizujú ľud. túžby a vášne (Daidalos a Ikaros)
- hrdina túži po slobode, vlasti
HORATIUS - Ódy - básnická zbierka, kde sa básnik zamýšľa nad ľud. šťastím a zmyslom života
- báseň - Ak chceš priateľ, múdro žiť - básnik vyjadruje svoj ideál
- život v ústraní, tichý, skromný = zlatá stredná cesta
VERGILIUS -Bucolica, Georgica -pastierske idyly, kde opisuje pastiersky život

STREDOVEKÁ LITERATÚRA: (5. - 15. stor. nl)

NÁBOŽENSKÁ: zdôrazňovala kresťanské cnosti
- príbehy zo života, s dôrazom na zázraky /legendy/,piesne, kázne..
- hl. hrdina je svätec
Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (napísal biskup Maurus)
- oslavuje Svoradov a Benediktov pustovnícky život na Skalke pri Trenčíne. Zázrakmi a idealizáciou je opradená najmä Svoradova osoba. Maurus zachytil veľa z ľudového podania (epizódy o Svoradovej pracovitosti a o sympatiách k zbojníkom - utečencom pred feudálnou svojvôľou)
SVETSKÁ: hrdina je zidealizovaný bojovník, šľachtic, rytier, kt. je odvážny, oddaný pánovi a ochranca ženy
- hrdinský + rytiersky epos - Pieseň o Rolandovi + O kráľovi Artušovi

HUMANIZMUS A RENESANCIA: (14. - 17. stor.)

- obroda, znovuzrodenie antiky - zdôrazňuje zmyslové poznanie (nie je cit)
- význam jednotlivca, demokratizačné tendencie, racionalizmus, senzualizmus, individualizmus
- právo človeka na plné prežitie života
SHAKESPEARE - Hamlet - tragický príbeh kráľovskej rodiny
- chce pomstiť smrť otca, kt. zavraždil vl. brat
- popri vinníkoch zomierajú aj nevinní
- renesančný hrdina, kt. chce spravodlivosť, verí vo veľké myšlienky, čisté ľudské vzťahy, ale styk s drsnou skutočnosťou v ňom vyvoláva sklamanie, pesimizmus
- človek s ideálmi, za kt. bojuje - pomsta
- zamýšľa sa nad zmyslom života Byť, či nebyť - to je otázka"
- pomstí sa pomocou divadla - zahrajú smrť Hamletovho otca
Rómeo a Júlia (čiták)


MIGUEL DE CERVANTES SAAVEDRA - Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha
- satira na rytierske romány
- tragikomický rozpor skutočnosť - ideály (kritický obraz spoloč.)
- hrdina je starnúci rytier, kt. paroduje rytierske cnosti, chce sa podobať rytierom z kníh, jeho túžby sú komické


DANTE ALIGIERI -Božská komédia- epická báseň s 3 časťami -Peklo, Očistec, Raj
- Peklom ho sprev. Vergílius, stretáva sa so známymi ľuďmi, s kt. vedie dialóg
- Rajom ho sprevádza milá Beatrice, opisuje alegorickú príťaž jednotlivca - sveta k Bohu


GIOVANI BOCCACCIO - Dekameron - 100 poviedok, kt. rozpráva 10 ľudí 10 dní
- vyjadruje úsilie človeka uchopiť osud do vl. rúk a sám si ho usporiadať
- poviedky sú zábavné, ironické, nemravné


MARTIN RAKOVSKÝ - O spol. vrstvách v štáte - príčiny prevratov v štátoch
O svetskej vrchnosti - pôvod vrchnosti, humanistický ideál spravodlivého panovníka


BAROK (2. polovica 16. stor.)

- protireformačné boje, sociálny útlak beznádej, bezmocnosť, zúfalstvo, pesimizmus, viera v nadpozemský život, kontrasty
- emocionálnosť, patetickosť, pesimizmus, beznádej, zúfalstvo
- viera v nadpozemský svet
JOHN MILTON - Stratený raj, Raj znovu nájdený - biblické eposy
TORQUATO TASSO - Oslobodený Jeruzalem- epos o prvej križiackej výprave
HUGOLÍN GAVLOVIČ - Valašská škola mravúv stodola - životné múdrosti, skúsenosti pastierov (Valašská škola), mravné ponaučenia, rady do života (Mravúv stodola), odsudzuje vlastizradu („Velmi je hlúpý, kdo vlast svú tupí“), opilstvo („Hle, človek opilý - žádnému nemilý“), vojnu („Voják dvúm bohúm na obet se krmí“)
- láska k chudobnému ľudu, antipatia voči boháčom


KLASICIZMUS (17.- 18. storočie)

- kríza feudalizmu
- vychádza z racionalizmu, viera v rozum, ľud. myslenie, túžba po poznaní
- iba rozumom môže človek poznať svet „Myslím, teda som" (Descartes)
- druhý návrat k antike, pravidlá ako písať, nezaujíma ich aký je človek, ale aký by mal byť
- ideálom jasné a presné myslenie

J.B.P.MOLIERE - Lakomec - komický príbeh lakomca, kt. za peniaze vymení čokoľvek na svete, peniaze sú mu prednejšie ako rodina, šťastie rodiny
- majetok je božstvom, pre kt. je meštiak tyranom sv. okolia (čiták)

PIERRE CORNEILLE - Cid -konflikt drámy (tragédie) je založený na rozpore, konflikte cit - povinnosť = víťazí povinnosť
- Cid zabije otca svojej milej, pre ukážku sv. otca
- dielo bolo zakázané pre nedostatočné uplatnenie klasicistických pravidiel (napr. zmierlivé zakončenie)
ANTON BERNOLÁK - Slovár..., Gramatica Slavica

JOZEF IGNÁC BAJZA - René mládenca príhody a skúsenosti

JURAJ FÁNDLY - Dúverná zmluva medzi mňíchom a diáblom

KOLLÁR, ŠAFÁRIK, HOLLÝ


ROMANTIZMUS: (koniec 18. stor. - začiatok 19. stor.)

-pocit samoty, pesimizmu - rozpor hrdina - spoločnosť = individualizmus
- rozpor sen - skutočnosť, protiklady v harmónii
- hl. postavy- ľudia z najnižších vrstiev (zbojník, žobrák, väzeň)
- čl. nemôže uskutočniť sv. sny, prítomnosť je neriešiteľná - zobrazujú
minulosť, víziu budúcnosti
- hoci je to človek túžiaci po živote a láske, často v zápase o uskut. zahynie

G.G.BYRON - Childe Heroldova púť -obraz hrdinu, kt. pohŕda veľkomestskou spoločnosťou a sympatizuje s bojom národov za slobodu, odchádza z domu putovať po Európe, vidí ľudské utrpenie, pustošenie vojny, vyjadruje túžbu po slobode

VICTOR HUGO - Chrám Matky božej v Paríži - epický, dramatický, lyrický román
- Quasimodo - mrzák, škaredý zvonár, milý, mal dobré srdce, zaľúbil sa do krásnej cigánky Esmeraldy
- harmónia konfliktov - krása - škaredosť

A. S. PUŠKIN - Eugen Onegin - mladý statkár, je unavený životom, zomiera mu strýko, po kt. dedí - odchádza na vidiek
- poukázanie na bezcieľny život mladých ľudí "zbytoční ľudia", nepriazeň doby ničí najkrajší ľud. cit - lásku


REALIZMUS (pol. 19.stor.- zač. 20.stor.)

- zobrazuje postavy zo vš. spoloč. vrstiev, všedný život na základe vl. skúseností, autori zostávajú v prítomnosti, vplyv prostredia
- snažai sa zobraziť v konfliktoch
- zákon moci peňazí je zdrojom konfliktov, ľudia sú produktom prírody

HONORÉ DE BALZAC - Otec Goriot - obraz chorobnej rodičovskej lásky a
cynickej nevďačnosti detí voči rodičom, vykreslenie skutoč. sveta, vzťahov spol.- otec -dcéry - vzťah je určený peniazmi
- Goriot- starček skromnej povahy, nezhovorčivý, obetavý, miluje svoje deti, kt. však idú i po peniazoch

F. M. DOSTOJEVSKIJ - Zločin a trest - psychologický román
- hl. postava je študent, kt. je chudobný a preto prerušuje štúdium, utiahne sa do samoty, je zničený, chorý, potuluje sa
- zabil starenu a jej sestru "Nezabil som čl., ale princíp"
- nepriznáva sa, ale jeho milá ho k tomu donúti - ide do vyhnanstva, s milou sa nerozchádza, majú sa radi

CHARLES DICKENS - Kronika klubu Pickwickovcov


LITERÁRNA MODERNA (1890 - 1918)

- rozvoj poézie, hl. postava je samotárska, je v konflikte so spol., jeho pocity sú zobrazené cez symboly /rozvoj modern. smerov/ - lyrický hrdina
- a) symbolizmus – na vyjadrenie duševných stavov človeka používal jazykové prostriedky z prírodných vied, liturgie, gréckych bájosloví, bol kľúčom k pochopeniu modernej poézie; vzťah symbolizmu ku skutočnosti bol iracionálny (rozumovo nepochopiteľný)
b) individualizmus – nadraďovanie jednotlivca nad celok
c) skepsa – pochybovačnosť; nedôvera má blízko k pesimizmu
d) dekadencia – išlo o úpadkovú poéziu, častým motívom bola smrť, smútok, opustenosť, rezignácia
e) impresionizmus – v preklade dojem, výraz, vnem, básnik zobrazuje zážitok tak, ako ho vníma zmyslami aj podľa svojich pocitov
• avangardné smery
a) futurizmus – vo svojom programe chcel oslavovať moderný svet, objavoval krásu v moderných technických obrazoch, vynálezoch, išlo doslova o poéziu strojov, v dielach sa využívalo veľa podstatných a prídavných mien, málo slovies, jednočlenné vety – na zvýraznenie rýchlosti; hl. predstaviteľom: Marinetti
b) civilizmus – poézia, v ktorej autori zobrazujú všedné veci a javy okolo nás, krása je nielen v tom čo je krásne, ale aj v tom čo vyvoláva odpor; hl. predstaviteľom: Whitmen
c) kubizmus – vznikol najprv vo výtvarnom umení, autori zobrazovali postavy pomocou geometrických tvarov; hl. predstaviteľom: Picasso
d) expresionizmus – vznik v nemeckej literatúre, v preklade znamená výrazný – ostrý; hl. predstavitelia: Bodler – Kvety zla
Jesenský – Demokrati
Krasko – Nox et solitude
- pocit bezmocnosti, pesimizmus, mihilizmus /nedôvera/, individualizmus

- CHARLES BAUDELAIRE - Kvety zla - zbierka, báseň Človek a more -porovnáva- nie cez symboly more a človek, morský živel a psychika, problémy človeka, majú spoločné: tajomnosť, nepoznateľnosť
majú radi smrť, vedú medzi sebou boj

- J. A. RIMBAUD - Pobyt v pekle - túžba po nepoznanom, plod fantázie
-báseň Opitý koráb - symbol - koráb, kt. je obrazom samotného básnika, snaží sa uniknúť os skutok., hľadá slobodu, dochádza k záveru, že život nemožno zmeniť


MEDZIVOJNOVÁ LITERATÚRA (1918 - 1945)

- vznik avantgardných smerov (dadaizmus, surrealizmus...)
- Stratená generácia - strácajú ilúzie vo vojne, nežijú vo vlasti, aktívne sa zúčastňujú bojov, dezilúzia, sklamanie, užívajú život naplno, individualizmus
HEMINGWAY - Komu zvonia do hrobu, Starec a more - postavy si uvedomujú nevyhnutnosť discipolíny a podriadenia sa vyššiemu cielu. Nevyhrávajú, ani nie sú porazení.


SÚČASNÁ LITERATÚRA (1945 po súčasnosť)

- prejavujú sa zážitky z II. svetovej vojny
- človek rieši súčasné, súkromné a spoločenské problémy
- hrdina je angažovaný – sám chce niečo dokázať, má tieto vlastnosti: čestnosť, pracovitosť, citlivosť, objektívnosť
- hl. predstavitelia: Zegersová – Siedmy kríž
Ivaškievič – Česť a sláva
Hečko – Červené víno, Drevená dedina
Jašík – Námestie sv. Alžbety


1b.úvaha

- subjektizovaný variant výkladového slohového postupu, kde autor zaujíma postoj k závažnejším spoločenským, fyziologickým problémom
- prevažuje hodnotenie, presviedčanie, subjektívny postoj, voľná citácia, hybridizácia útvarov, všeobecná argumentácia, voľnejšia štylizácia, expresívne výrazové prostriedky, rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, gradácia, poetizmy.
- jazykové prostriedky úvahy - reč. otázka - expresívne výrazy
- prirovnanie - kontrasty
- stupňovanie
- úvaha v umeleckom diele - poézia - reflexívna lyrika
- próza - vnútorný monológ
- dráma - reč rozprávača, reč postavy
- úvaha v odbornom (náučnom) štýle - literárna kritika
- recenzia
- esej
- úvaha v publicistickom štýle - úvodník
- komentár
2a.Osvietenské myslenie a jeho odraz v slovenskej klasicistickej literatúre, idea slovanskej vzájomnosti v diele J. Kollára a J. Hollého

Je to proticirkevné a protifeudálne myslenie. chce dosiahnuť, aby bol človek na úrovni vzdelania. Literatúra tohto obdobia sa zapája do zápasu o spoločenský pokrok. Osvietenci vystupujú neohrozene za právo človeka a slobodný život. Moc feudálneho zriadenia začala upadať na konci 18. stor. aj v Uhorsku. Nové myšlienkové prúdy sa šírili medzi ľudom prostredníctvom kníh, novín a časopisov. Osvetová činnosť slov. vzdelancov sa sústreďovala v Slovenskom učenom tovarišstve založenom v Trnave. Vzniklo z iniciatívy mladých kňazov - chceli povzniesť úradný jazyk a vychovávať ľud v duchu osv. ideí. Významná úloha pri osvete pripadala novinám a časopisom.
Niektorí vzdelanci pochopili, že čeština ako literárny jazyk neumožňuje národ zjednotiť. Prvý pokus o utvorenie jednotného spisovného jazyka urobil J. I. Bajza, ale neuspel. Uzákonenie spisovnej slovenčiny sa podarilo A. Bernolákovi v r. 1787.
Otázku slovanskej vzájomnosti, ako prehlbovanie ľudskosti medzi národmi vyjadrili vo svojich dielach J. Kollár a J. Hollý. Kollár nikde nepoužíva slovo Slovák ale Sláv. Hollý hovorí o slovanskej národnej jednote - treba dvíhať národné povedomie.
Slovenská klasicistická literatúra (1780 - 1830)
V druhej polovici 18. st. bol feudalizmus v rozklade aj v hospodársky zaostalom Uhorsku. Postupným zavádzaním manufaktúr ako nového stupňa v rozvoji výrobných síl sa feudálne výrobné vzťahy menili na kapitalistické. Jozef II. svojimi zásahmi do hosp., polit., kultúry sledoval upevnenie svojej moci. Niektoré jeho opatrenia boli relat. pokrokové. Zrušenie jezuitského rádu otupilo reakčnú moc cirkvi. Tolerančný patent (1781) zrovnoprávnil protestantské cirkvi a prestalo prenasledovanie nekatolíkov. Odstránenie nevoľníctva (1785) umožnilo voľný pohyb obyvateľstva.
Inteligencia podporovala vznikajúce reformné úsilie. Šírením osvietenstva sa dostali do popredia otázky vzdelania a kultúry ľudových vrstiev. V ľudovýchovnej činnosti videla inteligencia prostriedok zmeny ľudského myslenia i spôsobu života a národného uvedomenia.

OSVIETENSTVO - je protifeudálne a protiklerikálne myslenie na sklonku 17. a zač. 18. st. Pramení z racionalizmu.
Francúzsko - zakladateľ racionalizmu: R.Descartes: „MYSLÍM, TEDA SOM"
(Úpadok feudalizmu a rozvoj buržoázie sa prejavuje prekonávaním mysticizmu vo filozofii. Myslenie ovláda túžba po poznaní a hľadaní pravdy. Do popredia sa dostáva ľudský rozum. Myslenie sa oslobodzuje od cirkevného vplyvu) = RACIONALIZMUS
Osvietenci boli zástancami postupných premien spoločnosti a štátneho zriadenia v záujme buržoázie.

KLASICIZMUS - v literatúre sa vyvinul smer klasicizmus. Vychádzal
z antiky (antické formy). V dielach je na poprednom mieste ľudský rozum. V klasicistických hrách sú často v protiklade láska a povinnosť.
- vysoké žánre: tragédia, óda, elégia
- nízke žánre: komédia, bájka, satira
Proces formovania národ. uvedomenia bol pre národy Uhorska, ale osobitne pre Slovákov veľmi zložitý. Nebolo vlastných kultúrnych zariadení, ale ani vlastné jazykové a literár. tradície. Šľachta sa vzdala svojej slovenskej národnosti a zostal tu jedine ľud a z neho vyšlá inteligencia, ktorá sa stala oporou vznikajúceho národného života.
Šíreniu osvietenských ideí napomáhali učené spoločnosti. Osvetová činnosť sloven. katolíckych vzdelancov sa sústreďovala prevažne v Slovenskom učenom tovarišstve (1792) so sídlom v Trnave. Úsilie Tovarišstva bolo povzniesť národný jazyk a šíriť osvietenské idey medzi ľudom.
predstav. : Anton Bernolák, Juraj Palkovič
Ústupom revolučného nadšenia po francúz. buržoázne revolúcii, boli osvieten. idey zatlačované, a tým upadal aj počet členov a podporovateľov slovenskej literatúry. Tovarišstvo zaniklo zač. 19. stor.

S národnobuditeľským zámerom bola založená Učená spoločnosť banského okolia v Banskej Štiavnici. (Slovenskí evanjelici)
Významná úloha pri rozvíjaní osvety pripadla novinám a časopisom:
- Prešpurské noviny
- Staré noviny literního umění

Potreba úspešne plniť ľudovýchovné zámery si nevyhnutne vyžadovala vyriešiť otázku národného spisovného jazyka. Používanie dvoch spisovných jazykov - českého (evanjelici) a slovenského (katolíci) nepodporovalo úsilie národných buditeľov.
Niektorí vzdelanci pochopili, že čeština ako literárny jazyk slovenských evanjelikov neumožňuje národ zjednotiť. Úspešnejší ako J. I. Bajza bol pri utváraní spisovného jazyka Anton Bernolák.

Pod vplyvom osvietenských snáh v ňom dozrelo presvedčenie, že predpokladom pre slovenskú literatúru je ustálená spisovná reč s gramatickou a pravopisnou sústavou. Za základ jazykovej normy si vybral západoslovenský kultúrny jazyk. Jeho rozhodnutie úzko súviselo s politickým, kultúrnym a hospodárskym postavením západného Slovenska.
Svoj návrh na uzákonenie slovenského spisovného jazyka odôvodnil v 2 prácach:
JAZYKOVEDNO-KRITICKÁ ROZPRAVA O SLOVENSKÝCH PÍSMENÁCH
SLOVENSKÁ GRAMATIKA
Zaviedol fonetický pravopis (ako protiklad etymologického), v ktorom každá hláska mala svoj znak. Mäkkosť a dĺžku bolo treba v písme vždy označiť.
(Jazyk má čo najdôslednejšie vychádzať z jazyku národa a výslovnosti.)
(píše sa iba i, detenele, ditinili s mäkčeňom, veľké písmená podstat. mien, j sa píše ako g, neexistujú dvojhlásky)
IDEA SLOVANSTVA

Po víťazstve nad Napoleonom sa vo víťazných štátoch (Rakúsko, Prusko, Rusko) moc feudalizmu ešte viac upevnila. Napriek vláde tuhého centralizmu v rakúskej ríši už nebolo možné zastaviť rozvoj národných hnutí. Silnel najmä odpor proti nemčine. Maďarská šľachta sa usilovala uviesť maďarčinu do úradov a škôl a to aj na úkor nemaďarských národností. Slovenské národ. hnutie narážalo aj na vlastné vnútor. slabosti. Chýbalo užšie spojenie s ľudovými masami. Východisko sa hľadalo preto v opore u ostatných Slovanov, najmä u Rusov (lebo Rusi vyhrali nad Napoleonom).
Vieru sloven. vzdelancov v Rusko upevňovali aj názory nemeckého filozofa Johanna Herdera. Herder predstavil slovanské národy ako osobitný kultúrny celok s veľkou budúcnosťou. Na slovenskú inteligenciu silne zapôsobila Herderova myšlienka ľudskosti. Podľa Herdera iba Slovania majú predpoklady uskutočňovať humanitu (neviedli výbojné vojny ako Nemci, boli pohostinní, protivilo sa im lúpenie a násilie, a i.). Tak sa zrodila idea slovanskej vzájomnosti, ktorou sa malo čeliť útlaku rakúskeho centralizmu a náporom maďarizácie. Je to obdobie slovanského vlastenectva.
Z hľadiska uplatňovania liter. metódy ide o klasicizmus. Literatúra vyjadruje potreby národného hnutia a stáva sa politickou. Prehlbuje sa ďalej svetskosť literatúry pod vplyvom racionalizmu.

JÁN KOLLÁR (1793 Mošovce - 1852)
- Bol veľkým básnikom slovenského národného obrodenia. V jeho diele vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti
- študoval v Jene, kde poznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, zároveň pozoroval tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských
- výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území
- Kollár v Jene študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov - dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov, ale videl neradostnú prítomnosť
- slovakizovaná čeština
Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického pastora Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a až roku 1835, teda po 16 rokoch ich známosti, si ju básnik mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.
prvá Kollárova bás. zb.: BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA
- obsahuje znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje vlastenecké myšlienky
- NIE je tu zaradená báseň Vlastenec (kvôli cenzúre; jej hlavným motívom je myšlienka spravodlivosti a národnej slobody)

BÁSNĚ JÁNA KOLLÁRA - sa stali základom rozsiahlej skladby: SLÁVY DCERA
V konečnej podobe vyšla r. 1832 a obsahovala PŘEDZPĚV a 5 spevov:

I. ZÁLA - básnik spomína na krásne časy lásky v Jene a lúči sa s Mínou
II.LABE, RÉN, VLTAVA putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami
III. DUNAJ opisuje svoje dojmy z polabských, pobaltských a našich krajín, vkladajúc medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy
IV. LÉTHÉ - prechádza s Mínou po slovanskom nebi, aby oslávil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov.
V. ACHERON - dostáva sa do pekla a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a odrodilcov

V tomto vydaní mala 645 vlasteneckých, ľúbostných a náučných zneliek.
Najsilnejším miestom Slávy dcery je PŘEDZPĚV. Je napísaný časomerným elegickým distichom (elegické distichon = gréc. dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou)
Předzpěv predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Napriek tomu, že si básnik uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania od svojich nepriateľov, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Je presvedčeným humanistom, ktorý má na zreteli predovšetkým človeka a jeho slobodu:
„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok."

Jednoduchá dejová osnova Slávy dcery má približne takúto podobu: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny Kollár vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovanských krajoch.
Pre Kollára je príznačné spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým. Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr mu obidva city splývajú:
„Láska je všech velkých skutků zárod,
a kdo nemiloval, nemůže
ani znáti, co je vlast a národ."
Program, ktorý Kollár básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O LITERÁRNÍ VZÁJEMNOSTI MEZI KMENY A NÁŘEČÍMI SLÁVSKÝMI (1836).
Podal v nej program a plán na kultúrne zblíženie Slovanov; o politické zjednotenie sa neusiloval. Tým, že vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti uznával len 4 hlavné nárečia - spisovné jazyky (ruský, poľský, československý, srbochorvátsky), dostal sa do rozporu s niektorými slovanskými národnosťami, ktoré sa v tomto období usilovali o národnú svojbytnosť (napr. Slovinci), ale aj s mladšou generáciou slovens. národa, usilujúcou sa vytvoriť vlastný spisovný jazyk. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry však prispel aj Kollár zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834 - 1835 vyšli pod názvom NÁRODNIE ZPIEVANKY.

Po uzákonení spisovnej slovenčiny došlo k sporom: Kollár verný svojim náhľadom, o "československom kmeni", ostro vystúpil v zborníku HLASOVÉ O POTŘEBĚ JEDNOTY SPISOVNÉHO JAZYKA PRO ČECHY, MORAVANY A SLOVÁKY.
Štúrovci polemizovali s Hlasmi, vyvracali najmä Kollárove názory v otázke spisovnej slovenčiny.


JÁN HOLLÝ (1785 Borský Mikuláš- 1849)
- gymnázium študoval v Skalici a Bratislave, teológiu v Trnave
- pôsobil ako farár na slovenskom vidieku (Hlohovec, Madunice)
- písaval v prírode, v blízkom hájiku "Mlíči" pod storočným dubom
- zomrel na Dobrej vode pri Piešťanoch
Keď sa Anton Bernolák rozhodol vytvoriť slovenský spisovný jazyk na základe západoslovenského nárečia, Ján Hollý sa pripojil k jeho úsiliam, tým, že schopnosti a predpoklady nového jazyka vyskúšal v praktickej básnickej tvorbe. Najprv prekladal antických klasikov: Homéra, Ovídia, Vergília. (ROZLIČNÉ BÁSNE HRDINSKÉ, ELEGIACKÉ A LYRICKÉ)
Charakteristika Hollého básnickej tvorby:(z jeho epitafu na pomníku
v Dobrej Vode, ktorý napísal Ľudovít Štúr)
" Prospevoval veľké a žalostné som dni Slovákov.
Ospevoval vábné jich nivy, lúky, pole."
EPOSY z dejín Veľkomoravskej ríše: SVATOPLUK
CYRILO-METODIÁDA
SLÁV

Prvým veľkým eposom z dejín Veľkej Moravy je Svatopluk. Skladá sa z 12 spevov. Jeho podklad tvoria tieto historické fakty z 9. storočia:
veľkomoravský panovník Rastislav úspešne čelí náporu Východofranskej ríše, ktorá si chce podmaniť slovanské kmene na Morave a na Slovensku. Čo sa nepodarilo vojakom, podarí sa podlou zradou Rastislavovho synovca Svätopluka. Rastislava vydáva Nemcom. Tí ho oslepia a zatvoria do kláštora. Franskej vierolomnosti padne za obeť aj sám Svätopluk, ktorý má za Nemcov vyjednávať. Epos sa končí Svätoplukovým víťazstvom na devínskom bojisku, jeho prechodom do slovanského tábora a prijatím kráľovskej koruny. Epos Svatopluk je zaľudnený veľkým počtom postáv. Okrem historických mien Svätopluka, Slavimíra, Cyrila, Karolmana a ďalších, v ňom vystupuje veľa vymyslených hrdinov, vrátane mytologických (napr. pohanský boh Černobog).
Svätopluk má svoj vlastný svet, rozhoduje sa podľa vlastného svedomia a vedomia. Epos je pevne spojený s hlavnými myšlienkovými prúdmi slovenského národného obrodenia.
Hollý charakterizuje Slovanov ako národ pracovitý, mierumilovný a
pohostinný, ktorý po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí
„smrť slavnú a hrdinský ...úmor" ako život v otroctve.
Vplyvy antiky sa prejavili v kompozícii eposu (začína sa propozíciou
- naznačenie predmetu, invokáciou - vzývanie múzy), v epickej šírke a názornosti pri zobrazovaní príbehov a scén.
VERŠ Svatopluka je HEXAMETER.

epos: CYRILO-METODIÁDA - skladá sa zo 6 spevov
- opisuje príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, ich život a účinkovanie
- podobne ako Svatopluk, aj Cyrilo-Metodiáda sa končí víťazstvom ducha,
víťazstvom Metoda nad intrigami nemeckých biskupov

epos SLÁV - skladá sa zo 6 spevov
- opisuje tu boje pokojamilovných Tatrancov, čiže Slovákov, s lúpeživými Čudmi, ktorí sa na čele s kráľom Bondorom rozhodnú pomstiť svoj nevydarený
nájazd do "Tatranska". O víťazstvo nad Čudmi sa zaslúži Sláv, hlavná postava eposu.
Hollý nazýva svoje eposy víťazskými básňami, to znamená bohatierskymi eposmi. Vzorom kompozície, formy i jednotlivých epizód boli básnikovi Homérove a Vergíliove eposy. Začínajú sa propozíciou (naznačením predmetu, obsahu) a invokáciou (vzývaním vyššej moci, múzy). Rozčleňujú sa na spevy. Obsah podáva sám autor na začiatku každého spevu. Verš je vo všetkých eposoch rovnaký:
HEXAMETER.
Bezprostrednosť slovenského ľudového života predstavil Hollý v SELANKÁCH.
(skladajú sa z 21 básní, selanka = idylická báseň)
Ospieval v nich slovenskú prírodu v najkrajších obdobiach roka - jari a lete a dedinského človeka v jeho tvorivej práci. Básnik vyjadruje protiklad medzi mestom a dedinou. Opisuje idylický život pastierov, roľníkov.
Hollého dielom vyvrcholil slovenský klasicizmus, ktorý podporil vznik
a rozvoj národného povedomia a prehĺbil ideu Slovanstva v obrodeneckom hnutí. Umeleckým spracovaním tém z minulosti podnietil Hollý záujem o národné dejiny.


2b.Indoeurópske jazyky, vznik a vývin slovanských jazykov

Pre jednotlivé skupiny príbuzných jazykov existuje predpokladaný pôvodný jazyk, nazývaný PRAJAZYK. Pre také jazyky, ako slovenčina, ruština, nemčina, francúzština, angličtina ale aj latinčina a gréčtina, bol prajazykom
INDOEURÓPSKY PRAJAZYK (praindoeurópčina). Písomné pamiatky v najstarších indoeurópskych jazykoch pochádzajú z 3. tisícročia p. n. l. Jazykové spoločenstvo, v ktorom sa používal indoeurópsky prajazyk, obývalo pravdepodobne súvisiace oblasti v Malej Ázii, a na Blízkom východe. V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a celej Európe. Preto sa tieto jazyky, označujú ako indoeurópske jazyky, a tvoria indoeurópsku jazykovú skupinu.

Slovanské jazyky
Predchodcom slovanských jazykov bola PRASLOVANČINA. Z pôvodného indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Napr. spoluhlásky k g ch -pôvodného prajazyka sa v praslovančine zmenili na č ž š pred samohláskami b,i,e,ě. Z predpokldaných praslovanských slov *kelo, *giv, *legeti tak vznikli slovenské slová čelo, živý, ležať. Takáto zmena sa označuje ako PRVÁ PALATALIZÁCIA. (prvé zmäkčovanie)
Je známa aj: DRUHÁ PALATALIZÁCIA a TRETIA PALATALIZÁCIA.
Ak porovnáme dnešné slovanské jazyky, zistíme, že sú neobyčajne blízke. Z toho možno vyvodiť záver, že praslovančina sa pomerne dlho rozvíjala, ako jednotný dialekt indoeurópskeho prajazyka, a to v období, keď Praslovania žili v spoločnej pravlasti. Keď sa však z tejto pravlasti rozišli, začal sa aj ich prajazyk rozpadať na jednotlivé dialekty. Tieto dialekty sa rozlišovali najmä svojou hláskovou stavbou. V historickom vývine sa niektoré z týchto dialektov stali základom spisovného jazyka. Napr. stredoslovenský dialekt sa stal základom spisovnej slovenčiny, orlovský dialekt základom spisovnej ruštiny.

Rozdelenie slovanských jazykov:
Západoslovanské - slovenčina, čeština, dol. lužičtina, hor. lužičtina, poľština
Východoslovanské - bieloruština, ruština, ukrajinčina
Južnoslovanské - bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina




3a.Človek v boji za slobodu a humanizmus v nemeckej, anglickej a francúzkej literatúre

Romantizmus /90. roky 18. stor. - 30. roky 19. stor./
- Veľká francúzska revolúcia, Angl. burž. rev. - pád feudalizmu
- hospod. oblasť - kapitalistické výrobné vzťahy, založené na moci peňazí /ovláda celý osobný i spoločenský život jednotlivca/, nemožnosť osobného rozvinutia, rúcanie predstáv o ideálnej spoločnosti. Buržoázia odmieta klasického hrdinu, usiluje sa o nový spoloč. ideál. Konflikt jednotlivca so spoločnosťou, neistota, spôsobená voľnou kap., konkurenciou, odcudzenosť k svetu, opustenosť, zbytočnosť, nespokojnosť - revolta - nový vzťah človeka k životu, svetu a spoločnosti.
Dve významné udalosti na prelome 18. a 19. st. ovplyvnili svetový hospodársky a politický vývin: priemyselná revolúcia v Anglicku a buržoázna revolúcia vo Francúzsku. Znamenali úplný rozpad feudalizmu.
Prevládajú kapitalistické výrobné vzťahy. Nesplnili sa však predstavy o slobode a rovnosti. Svet ovládla moc peňazí. Peniaze ovplyvnili základné ľudské hodnoty (láska, priateľstvo, rodina). Človek, ktorý nedokázal realizovať svoje predstavy, sa cíti zbytočný a opustený. Táto situácia vyvolávala odpor voči klasicistickej harmónii. romantizmus - protiklad k osvieteneckému racionalizmu - obmedzenie rozum. poznania, zdôrazňovanie subjektu a uprednostňovanie citu a obrazotvornosti. Romantik /autor/ nevie pochopiť nepriaznivé zriadenie kap. proti človeku, pocit samoty a pesimizmu.
preromantizmus - obrat od rozumu k citu
Romantická literatúra
- prekonávanie lit. klasicizmu, často i osvietenectva. Nový hrdina je v rozpore so spoločnosťou /vládnucou triedou/, osamotenosť /krajný individualizmus/, niekedy aktívne zapojenie do spoloč. činnosti. Výsledok rom. revolty - životné tragédie /rom. pesimizmus/. Význ. črta - túžba po ideále /láska, sloboda/, častá autoštylizácia autora do hrdinu ovládaného vášňami - pútnik, zbojník - výnimočná postava vo výnim. situáciach.
Konflikt - rozpor medzi snom, túžbou, ideálom a skutočnosťou kap. vzťahov. Sny - doplňovanie utrpenia a biedy v skutočnosti, výraz bezmocnosti a biedy.
Témy - nejestvuje privileg. téma - spracovanie života, riešenie stavovských priehrad, používanie prvkov hovorovej reči, noví hrdinovia z rôznych spoloč. vrstiev, aj spoločensky zaznávaní. Prebúdzanie nár. vedomia - návrat do minulosti /historizmus/, obrat k ľud. slovesnosti, nástup harmónie kontrastov /napr. ošklivosť - krása/.

ZNAKY ROMANTIZMU:
Postavy romantických liter. diel sa búria proti spoločenských konvenciám, nechcú sa podriaďovať zákonom, nenachádzajú pochopenie, ani u svojich najbližších. Stávajú sa preto spoločenskými vydedencami, zbojníkmi, väzňami, žobrákmi, tulákmi, pútnikmi, vyhnancami z vlasti a pod.- zobrazovanie kontrastov života, najmä kontrast medzi túžbou, snom človeka a drsnou skutočnosťou
Romantický hrdinovia bývajú výnimočnými ľuďmi. Sú to silní jednotlivci
vyznačujúci sa prehnanou citovosťou, ktorá prechádza do vášní. Často prejavujú znaky výlučného individualizmu. Ak ich individualizmus prerastá do odmietania akejkoľvek svetskej či božskej autority - hovoríme o titanizme.


KAREL HYNEK MÁCHA
lyrickoepická skladba: Máj (skladba má 4 spevy a 2 intermezzá. Zbojník Vilém zabije zvodcu svojej milej Jarmily, pričom netuší, že zvodcom je jeho vlastný otec. Odsúdenca popravia a Jarmila sa zo zúfalstva utopí. Mácha v osude Viléma nastolil otázku vzťahu jedinca a spoločnosti a rieši ju ako revolučný romantik v prospech jednotlivca. Dielo sa vyznačuje prekrásnymi opismi prírody, ktorú stavia do protikladu s osudmi hlavných hrdinov Viléma a Jarmily.)


GEORGE GORDON BYRON
- túžba po slobodnom vývoji človeka, túžba utiecť a zároveň aj odhodlanie zúčastniť sa národnooslobod. bojov. Charakteristického pre neho je búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus /hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti/. Ovplyvnil J. Kráľa a J. Bottu.
- romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných názorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Je to prejav autorského subjektivizmu (protiklad klasicistickej objektivity). Aj pri zobrazovaní hrdinov sa spisovatelia zameriavajú na vykresľovanie ich duševných stavov. Dochádza k synkretizácii žánrov (epika sa silno lyrizuje, vzniká nový žáner - lyricko-epická básnická poviedka)
Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry sú uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Autori sa pokúšajú prebudiť národné povedomie, preto často vychádzajú z minulosti národa=historizmus. Bohatý prameň podnetov našli romantici v ľudovej slovesnosti. Nastupuje harmónia kontrastov (krása- škaredosť,...).
Byron je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem fabuly (deja) obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Jej vplyv sa prejavil v slovanskej literatúre (u nás: Kráľ, Botto).
Forma liter. diel: Lyrika, Epika, Lyricko-epické útvary, Básnická poviedka, balada
- lyricko-epická skladba: CHILDE HAROLDOVA PÚŤ
- autobiografické dielo v kt. opisuje svoje dojmy z ciest po Európe.
Spomína na pustošivé vojny a ľudské utrpenie. Opisuje krajiny, túži po ich oslobodení. Byron rozvíjal zásadu, že pri pretváraní skutočnosti je rozhodujúca účasť indivídua. Hrdina sa cíti dosť silným niesť zodpovednosť za jej premenu (titanizmus).
- hrdina opúšťa svoju spoloč. vrstvu, vlasť, cestuje po Európe - osamotenosť, obdiv prírody, spomienky na slávnu minulosť v protiklade so súč. tyranstvom a porobou, zúčastňuje sa národno-oslobodzovacích bojov.

V NEMECKU v tomto období vzniklo hnutie mladých protifeudálne zmýšľajúcich autorov - Sturm und Drang. Zmyslom hnutia je sloboda vyjadrovania myšlienok a citov. Mnoho literár. podnetov načerpali z ľudovej poézie a ľudovej reči. Vodcom hnutia bol J. Herder. Ústrednou myšlienkou bola myšlienka humanity.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tohto obdobia patrí
JOHANN WOLFGANG GOETHE
- (preromantista) - túžba zabezpečiť slobodný rozvoj človeka - báseň Prometeus - nespokojnosť so spoločnosťou, vzbura proti nej, hrdina - obrana ľudskosti proti bohom.
Utrpenie mladého Werthera
- na pozadí nešťastnej lásky konflikt medzi formujúcim sa meštiactvom a vládnou triedou, aj negat. stránky buržoázie. Werther uteká z tohto sveta falše do prírody a k ľudu. Hlboko citlivý a humanisticky založený sa ocitá v rozpore medzi túžbou a jej neuskutočniteľnosťou /zaľúbený do ženy, ktorá je manželkou jeho priateľa/ - nevie prekonať spoloč. protirečenia a svoju vášeň - končí samovraždou.
- dvojdielny milostný román v listoch, rozprávanie v 1. osobe, kombinácia denníka a listov, listy píše Werther svojmu priateľovi Wilhemovi. Autor zobrazuje osobné pocity a zážitky, rozpor medzi skutočnosťou, túžbou po slobode a nemožnosťou uskutočniť svoje plány vo feudálnom svete. Werther je mladý citlivý nadaný muž, ktorý stroskotal v láske k Lotte a neskôr v láske k žene jeho priateľa, neúspech v práci.
Mladík Werther zo zámožnej rodiny sa pri svojom pobyte v istej dedinke zamiluje do Lotty, dcéry tunajšieho úradského. Vie však, že krásna Lotta sa nemôže stať jeho ženou, pretože je zasnúbená s mládencom Albertom. Lotta a Albert sa však stanú jeho priateľmi. Po ich svadbe hrdina už nevie vydržať vnútorné napätie a preto odíde.
Usiluje sa rozptýliť prácou, zábavou v spoločnosti, no nejde mu to. Túžba ho ťahá späť k Lotte. Vráti sa. Jeho duša je však plná bôľu a smútku. Prestáva ho zaujímať život, príroda, v ktorej krásach sa kedysi kochal a ktorú miloval. Spaľuje ho vnútorná vášeň, túžba po zbožňovanej Lette. Keď jej však nechce ublížiť a pokaziť jej rodinné šťastie, nachádza len jedno východisko - smrť. Smrť pre lásku. Povybavujúc všetky záležitosti a napíšuc list priateľovi, jednej noci sa strelí Albertovou pištoľou do hlavy. Po výstrele žil ešte pol dňa v bezvedomí a v bolestiach, obklopený smútiacimi priateľmi a dokonal.
Faust - veršovaná dráma. - základom je stredoveká legenda o učencovi Faustovi (stelesňuje túžbu po poznaní). Faust v túžbe za poznaním predal dušu Mefistofelovi, ktorý mu vrátil mladosť. Na konci života prichádza Faust k záveru: „Zaslúži ten len slobodu si žitím, kto denne o ňu bojuje"
dráma Egmont


FRIEDRICH SCHILLER
V dráme: ZBOJNÍCI - vyjadril konflikt medzi šľachtou a meštianstvom. Hrdinom drámy je Karl Moor, ktorého brat Franz nízkym osočovaním pred otcom pripraví o dôveru, snúbenicu a dedičské právo. Karl sa vzbúri proti otcovi a celej feudálnej spoločnosti a stáva sa vodcom zbojníkov. Bojuje proti absolutistickému štátu a cirkvi, ale proti bohu vládnúcich stavia svojho boha lásky a spravodlivosti. Hrdina zomiera, pretože nezvládol rozpor medzi svojím ideálom
a skutočnosťou.


HEINRICH HEINE
Zb. básní: KNIHA PIESNÍ - ho preslávila na celom svete. Veľkú účinnosť dosiahol hlbokým vyjadrením osobných, všeľudských a prírodných zážitkov. Využil v plnej miere ľudovú slovesnosť, najmä jej jazyk. Jeho poézia vyjadruje odpor proti sociálnym krivdám, čo cítiť najmä zo satirickej skladby:
NEMECKO-ZIMNÁ ROZPRÁVKA
Medzi významné politické a sociálne najsmelšie básne patria:
SLIEZSKI TKÁČI


ALEXANDER SERGEJEVIČ PUŠKIN
- láska k človeku, nenávisť k nepriaznivej dobe.
- začiatky tvorby sú poznamenané romantizmom - rom. lyr. básne
Eugen Onegin - dráma. Má rom. dej s realistickými črtami /verný obraz skutočnosti / - typ zbytočného človeka. mladý aristokrat prežíva tragické životné pocity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti
Kapitánova dcéra - povstanie Pugačeva. Je to historický román.
Boris Godunov - dráma na motívy ruských bylín, vyzdvihuje úlohy ľudí.


ADAM MICKIEWICZ
- oduševnenie za ideály lásky a priateľstva.
- básn. skladba je poznačená mesianizmom - presvedčenie, že Poliaci sú vyvoleným národom, ktorého utrpenie je obeťou pre blaho ľudstva.
Óda na mladosť - revolučná báseň, ideový a morálny program romantickej mládeže, oduševnenie za ideály lásky, priateľstva.
Konrád Wallenrod - mladý aristokrat prežíva tragické životné pocity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti
Pán Tadeáš - obe diela sú eposy
SÁNDOR PETÖFI
- najvýznamnejší maď. básnik. Jeden z revolucionárov, vodcov rev. v r. 1848, vychádzal z ľudu a jeho slovesnosti, z krajiny Dolná zem, program - sloboda, rovnosť, bratstvo.
Verše - zbierka. Burcovanie más do boja proti šľachte. Sú to vlastenecké, ľúbostné a revolučné básne.
Apoštol - epická báseň, autobiografické črty, ľud nepochopil jeho myšlienky. Nenávisť voči tyranii, sklamanie z ľudu, ktorý ho nechápe. Ovplyvnil P.O. Hviezdoslava.
Obeste kráľov - rev. báseň, hrdinom je ľud, burc. do boja. Báseň pripomína báseň V. Huga Kráľom. Je to revolučná báseň vyzýva ľud, aby povstal proti kráľom, šľachte.
Koncom septembra - ľúb. báseň, ktorá je poznamenaná smútkom, a tento smútok je posilňovaný predstavou záhrobia, kde všetko končí avšak on sa však nevzdáva.


VICTOR MARIA HUGO (1802 - 1885)
Debutoval b. zb.: ÓDY A ROZLIČNÉ BÁSNE (v tejto zb. je jeho zmýšľanie
ešte monarchistické)
V dráme CROMWELL sa prihlásil k romantizmu.
Najvýznamnejšie sa jeho zmýšľanie (romantické) prejavilo v hre:
HERNANI. Základný konflikt v nej tvorí túžba po slobode a spravodlivosti a odpor proti násiliu panovníka a šľachty. Autor sa angažuje politicky, orientuje sa ľavicovo, bol odporcom Napoleona III. Z tohto dôvodu prežil 18 rokov v exile. Po 18 rokoch sa vrátil do svojej vlasti a až do svojej smrti presadzoval myšlienky humanizmu a demokracie.
- zložitá cesta umeleckého a svetonázorového vývinu, zo zástancu monarchie - aktívny bojovník proti nej.
Legenda vekov
- 3-dielny cyklus ep. básní. Poukazuje na rozmach človeka z temnôt k svetlu a ideálom, viera v krajšiu budúcnosť človeka, optimizmu.
Próza - zákl. konflikt - túžba po slobode a spravodlivosti, odpor oproti násilu panovníka a šľachty.
Romány - bohatý rom. opis, široké filozof úvahy, citovosť, rušný a napínavý dej, uviedol ľudí, cudzích pre klas. lit., opovrhnutých spoločnosťou: Bedári, Robotníci mora, Muž, ktorý sa smeje.
Chrám matky božej v Paríži
- vykreslenie kontrastov spol. - biedny ľud., jeho hrdinstvo i sebectvo a zákernosť aristokracie a cirk. hodnostárov. Rom. harmónia kontrastov - škaredý zvonár Quasimodo - krásna cigánka Esmeralda. Kontrasty sú i v samotných postavách:
Quasimodo - typ rom. hrdinu, osamelý pre svoj zovňajšok, trpiaci ovládaný vášňami /láska k Esmeralde/, je schopný silného citu. Zaľúbi sa do E., ktorá ľúbi iného. Kvôli jej láske sa vzbúri proti svojmu pánovi, ktorého zabije a po smrti E. dobrovoľne zomrie.

Hl. postavy: zvonár Quasimodo, arcidiakon Frollo, Esmeralda.
Vedľ. postavy: básnik Pierro Gringoire, Johan Frollo, kapitán Phoebus
Neúspešný mladý dramatik Pierre sa pri predstavení svojej mravoučnej hry stane svedkom voľby pápeža bláznov. Týmto je zvolený škaredý a hrbatý zvonár Q.. Vyzerá ako "rozbitý a zle pozliepaný obor". Je mohutný, svalnatý, lenže na chrbte má hrb. Jednu nohu má kratšiu a má len jedno oko. A na dôvažok je hluchý od zvonenia na zvonoch. Nik nevie, odkiaľ pochádza. Vychoval ho arcidiakon, ktorý ho vzal z dosky nalezencov.
Všetky tri osoby sa stretli v noci po voľbe na námestí de Gréve, kde tancuje mladá, pekná cigánka Esmeralda. Rozhnevaný kňaz zosadí Q. z piedestálu a spolu odídu. Pierre bez jediného groša vo vrecku po vystúpení sleduje E. po tmavých uliciach. E. sa ktosi spolu s Q. pokúsi uniesť, ale sa im to nepodarí, pričinením kapitána lukostrelcov Phoeba.
Pierre sa dostane na námestie Divov, zhromaždisko parížskej spodiny. Stáva sa tulákom, ale pretože nezloží skúšku, chcú ho obesiť. Zachráni ho E., ktorá si ho formálne vezme za muža. E. pomocou amuletu hľadá svoju matku, ktorú stratila v detstve. Q. je pre útok na pobehlicu a množstvo ďalších obvinení odsúdený hluchým sudcom na pranier.
Medzitým sa čitateľ dozvedá o kajúcnici, zamurovanej na rohu domu na námestí de Gráve. Tu oplakáva svoju dcéru, ktorú jej ukradli cigáni a podstrčili jej netvora s veľkou hlavou, hrbatého s nerovnakými nohami. Po dcére jej zostala iba maličká črievička. Kňaz Claude Frollo je čoraz čudnejší, podráždenejší. Keď sa dozvie, že kapitán sa má stretnúť s E., ide na schôdzku s ním. Keď si obaja roztúžení milenci vyznávajú lásku, kňaz vyskočí zo svojho úkrytu a zraní Phoeba. Potom utečie.
Phoebo nezomrie, ale E. súdia pre vraždu, čarodejníctvo a bosoráctvo. Rozsudok znie - smrť obesením. Vo väzení navštívi E. Arcidiakon vyzná jej lásku a priznáva sa k útoku na Phoeba. Tvrdí, že kapitán zomrel a prosí, aby E. bola jeho. Tá však odmietne a kňaz odíde. Zvonár q. sa tiež zmenil. Predtým mal radosť z každého zvonenia, a teraz zvoní len keď musí. Stal sa ešte zamĺknutejším než dovtedy. Než sa má E. pred smrťou kajať na námestí, Q. ju unesie spomedzi niekoľkých strážcov a uchýli sa s ňou do azylu chrámu. Súd však po niekoľkých dňoch rozhodne o porušení azylu.
Pierre vyvolá vzburu tulákov, ktorej cieľom je odviesť E. do bezpečia a vyrabovať chrám. Nič netušiaci Q. bráni chrám a zabije arcbiskupovho brata Johna. V priebehu boja vniknú Pierro a Frollo tajným vchodom do chrámu a odídu s E. Vzbura bola potlačená. Keď kňaz s E. osameli, žiadal ju aby sa mu oddala. Ona odmietla a tak ju zveril do stráže pustovnice na námestí a odišiel po vojakov, aby ju obesili.
Pomocou črievičky sa obe spoznajú ako matka s dcérou. Pustovnica ju chce zachrániť a ukryje ju. E. sa však prezradí a postavia ju na šibenicu. Matka žiaľom zomrie. Na túto scénu sa pozerajú z veže Q. a kňaz, ktorý o zvonárovej prítomnosti nevie. Keď E. obesia, kňaz sa rozosmeje. Rozhnevaný Q. ho zhodí dolu. Potom zmizne a ľudia ho viac nevideli.
Asi o dva roky našli na mieste, kde hádzali popravených dve kostry, ktoré boli v objatí. Jedna z nich bol Q., ktorý sem prišiel zomrieť pre tú, ktorú miloval - pre Esmeraldu.
Bedári
- 5-dielny román, zápas s nespravodlivosťou spol. zákonov. Skutky hl. hrdinu sú prejavom toho, aká by spol mala byť. Hl. postavy sú galejník Jean Valjean, Cesetta, Marius. Hl. témou je boj proti kráľovi. Nachádzame tu romantický opis, filozofické úvahy, rušný a napínavý dej, citovosť. Postavy, ktoré vystupujú v jeho dielach sú opovrhované v spoločnosti.


JEAN JACQUES ROUSSEAU (FR)
Za najzávažnejšie spoločenské zlo, ktoré splodilo nerovnosť medzi ľuďmi, pokladal súkromné vlastníctvo (ROZPRAVA O PÔVODE NEROVNOSTI MEDZI ĽUĎMI).
Nápravu chýb v spoločnosti chcel dosiahnuť prevýchovou ľudí (pedagogický román: EMIL)
Svojou tvorbou sa usiluje odkryť novú krásu života. Vidí ju v rodinnom, prírodnom, prostom dedinskom živote.
Rousseauovo dielo je výrazom hľadania odpovede na zložité problémy spoločenského života, v ktorom videl veľa nespravodlivosti. Je podnetný tým, že nebol ľahostajný k utrpeniu nižších spoločenských vrstiev a odhaľoval pôvodcov ich biedy.


3b.Vývin jazyka na Slovensku po obdobie Ľ Štúra

Slovenčina ako národný jazyk Slovákov má svoj pôvod v spoločnom jazyku všetkých slovanských kmeňov - v praslovančine. Slovanskou rečou prví začali písať učení bratia Konštantín a Metod. Preložili náboženské a bohoslužobné knihy z gréčtiny do tzv. staroslovienskeho jazyka. Prvé slovanské písmo hlaholiku neskôr nahradila cyrilika, ktorú používajú východní a niektorí južní Slovania doteraz. V období feudalizmu sa uplatňuje ako úradný jazyk latinčina. V období keď sa latinčina uplatňovala ako úradný a kultúrny jazyk, utvárali sa tri hlavné skupiny slovenských nárečí: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. Vplyvom pražskej Karlovej univerzity a neskoršie aj vplyvom husitských výprav na Slovensko sa začína u nás postupne uplatňovať čeština ako písaný jazyk zrozumiteľný širším vrstvám obyvateľov. Na Slovensku sa síce písalo po latinsky, po česky a kultúrnou predspisovnou slovenčinou, ale široké ľudové masy sa medzi sebou dorozumievali v nárečiach.
„Slováckym" jazykom píše Jozef Ignác Bajza svoje Epigramy a prvý slovenský román (René mládenca príhodi a skúsenosťi - 1783). Bajzova slovenčina bola zmes viacerých jazykov - český, moravský, poľský, horvátsky, rusnácky. Používal g namiesto j, a w namiesto v.

Skutočným uzákoniteľom (autorom 1. kodifikácie) sa stal až Anton Bernolák
-Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách
- Slovenská gramatika
- Slovár Slowenskí, Česko - Latinsko - Nemecko - Uherskí
Bernolákov pravopis má tieto znaky:
- odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis
- píše sa iba i / každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom / ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom: Kňižki, rozľičních ... / g sa číta ako j : gazik, dvojité w ako v- označuje sa ľ: veľmi piľnem ... / neexistujú dvojhlásky : posilagú, Rečám
- z hľadiska vetnej stavby - dlhé súvetia
- Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárno - vedeckými spismi
Juraj Fándly: Dúverná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom, ...
Ján Hollý: svojimi mohutnými eposmi z dejín Slovákov.
Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali bibličtiny - t. j. češtiny, jazyka Kralickej biblie), ale používala sa až do r. 1843, teda vyše 50 rokov.

- 1943 Uzákonenie spisovného jazyka na základe stredoslovenského nárečia - Štúr, Hurban, Hodža (fara v Hlbokom). (Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej)

Štúrova slovenčina:
Pravopis: píše sa iba „i“ / rozdiel medzi zvukmi „d, t, n“ a „ď, ť, ň“ sa všade graficky vyznačuje / dvojhláska „ô“ sa rozpisuje ako „uo“ / dvojhlásky „ia, ie“ sa píšu „ja, je“ / v tvare genitívu mn. čísla, inštrumentálu j. čísla a osobných zámen sa zvuk „v“ píše ako „u“ („králou, sluhou, kostolou, hroznou, víchricou, svojou formou“) V iných prípadoch sa píše všade „v“ - aj tam, kde sa vyslovuje ako „u“ („prauda, dáuno, rouní“)
Hláskoslovie: / nemá „ľ“ (iba „l“) / namiesto „ä“ má „a“ alebo „e“ / namiesto „iu“ má len „ú“ (božú, znameňú) / namiesto „é“ má „je“ (dobrjeho, dobrje; výnimka céra) / rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oňi slúža, hlása, vába, spálac, kvjeťim) / particípiá minulé majú podobu „mau, volau, robiu“
Tvaroslovie: Prídavné mená odvodená od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí)

- 1852 Hatala - Krátka mluvnica slovenská („y“, ď ť ň ľ, dvojhlásky, ô)
- 1863 založená Matica slovenská
- Samo Czambel vydal v r. 1902 Rukoväť spisovnej slovenskej reči
- 1931 Pravidlá slovenského pravopisu
- 1953 (min. čas mn. čísla „i“, predložky), 1991 (veľké písmená, krátenie)
4a.Obraz ľudu v tvorbe A. Sládkoviča a P.O. Hviezdoslava


ANDREJ SLÁDKOVIČ (1820 Krupina - 1872 Radvaň nad Hronom)
[patrí do slovenského romantizmu k štúrovcom]
- základy vzdelania dostal doma
- študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, neskôr v Bratislave na lýceu, kde sa zoznámil s prednáškami Ľ. Štúra na tému o význame ľudovej slovesnosti v básnickej tvorbe
- vypomáhal si súkromným vyučovaním, a tak sa dostal do rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do Márie Pišlovej (dcéra)
- študoval na univerzite v Halle, zoznámil sa tu s Heglovou filozofiou
nemeckou kultúrou,s dielom Puškina/
- pôsobil ako vychovávateľ v Rybároch pri Zvolene
- pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom, kde aj zomrel
básnická skladba: SÔVETY V RODINE DUŠANOVEJ - rieši tu problém dobra a zla, využíva poznatky filozofie získané štúdiom a dostáva sa k záveru, že umenie má slúžiť pravde
V básnickej skladbe MARÍNA dokázal spojiť lásku k žene s láskou k vlasti.
1. časť: lyricko-epická
2. časť: reflexívno-symbolická

Podnetom na napísanie básne bol hlboký citový zážitok z prežívania šťastnej lásky k Márii Pišlovej počas pobytu v Banskej Štiavnici i osobnej tragiky z jej prerušenia. Báseň nemá pevnú dejovú osnovu. Je oslavou krásy, mladosti, lásky.
Dráma lásky básnika k Maríne tvorí jednu líniu básne, v ktorej sa vyznáva z veľkého ľúbostného citu k žene. Nezostáva však len pri ňom. Ľúbostným námetom si vytvoril priestor na výpoveď o najrozličnejších osobných a spoločenských problémoch (vlastenectvo, mravnosť). Jeho ľúbostný cit postupne vrastá do spoločenských súvislostí. Do básne sa dostávajú také hodnoty ako vlasť, otčina. Veľká láska k žene sa spája s veľkou láskou k vlasti. Jeho ideálom je:

„Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine
a obe v jednom objímať."

Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. Keď sa Marína mení na vidinu, básnik ju nenasleduje:

„A ľúbosť ? - ľúbosť k deve umrela,
keď umrela moja deva;
Víla! ty zostaň tam v svojom nebi -
mňa ešte zemské viažu potreby
a vlasť moja je na zemi!“

Básnik odolal a neupadol do romantickej rezignácie. Naopak, láska k vlasti a životu vyvolali v ňom túžbu po činorodej práci. Sládkovič i pri tom, že mu Marína bola "centrom, živlom, nebom, jednotou krás", nespúšťal zo zreteľa spoločnosť.
Sládkovičova Marína je jedinečným básnickým výtvorom v slovenskej literatúre. Podnety bral bezprostredne zo života, vyjadril ich svojskou básnickou rečou a formou.
Popri hovorových slovách nachádzame v nej veľa knižných tvarov, ktoré si tvoril sám básnik (sladkohlasý, lícomilý ...). Básnik si utvoril desaťveršovú strofu, ktorá mu umožnila vytvárať relatívne uzavreté myšlienkové celky.

Po dokončení Maríny sa rozhodol svojou tvorbou výraznejšie reagovať na súveký spoločenský život. Tak vzniklo jeho druhé vrcholné dielo DETVAN
- lyricko - epická skladba, prechádza v ňom od osobnej lyriky k národnej epike
- Detvan vznikol ako reakcia na neprestávajúce maďarské útoky, preto autor vyzdvihuje Sl. národ ako-taký:
1. vlastnosti národa - vyzdvihuje ich prostredníctvom hl. hrdinu Martina Hudcovie: - zmysel pre spravodlivosť: nedovolí aby silnejší ublížil slabšiemu keď chce sokol zabiť zajaca/ odvaha a smelosť - keď sa dáva zverbovať do čierneho pluku/ úprimnosť, pravdovravnosť, čestnosť - keď sa ide priznať kráľovi Matiášovi, že mu zabil sokola/ láska k vlasti, rod. kraju, keď sa dáva zverbovať pod podmienkou, že si môže nechať detvianske vrkoče, opasok, krpce...
2. vyzdvihuje krásy Slovenska, poukazuje na to, že Slováci sú rovnocenný národ s hociktorým iným teda aj Maďarmi - príbeh je situovaný do prostredia (autor čerpá z mladosti) Detvianskej prírody. Autor verne opisuje toto prostredie.
3. Kultúru národa - Sládkovič ju vyzdvihuje tým, že upozorňuje na dávne tradície a zvyky. Zvlášť vyzdvihuje remeslá v ktorých sa prejavuje nielen šikovnosť , ale aj tradičnosť.
- dostali sa tu do popredia národná a sociálna problematika
- Detvan má pevnú dejovú osnovu, hoci stručnú, v nej hlavné postavy Martin a Elena, ľudové typy, sú obrazom mravnej sily a zárukou národnej budúcnosti.
- báseň je oveľa užšie spätá s ľudovou slovesnosťou
- skladá sa z 5 spevov (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka)
- dej je umiestnený do čias kráľa Mateja, miesto deja: DETVA
Historické rámcovanie tu nie je podstatné a ani presné. Básnikovi nešlo o odkrývanie minulosti, ale o pohľad na súčasnosť a o jej hodnotenie. Neveľký dej je popretkávaný hlbokými úvahami o ľude "špatnokrásnom", o jeho prítomnosti a budúcnosti.
V 1. speve (MARTIN) je ťažisko v oslave krásnej podpolianskej prírody, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je ľud. Autor uvádza na scénu Martina Hudcovie ako urasteného a švárneho šuhaja, syna prírody, s jeho záľubami.
V 2. speve (DRUŽINA) sa dozvedáme podrobnejšie o kolektíve, v ktorom sa pohybuje Martin (pastier oviec). Tu sa už prejavia jeho niektoré dobré vlastnosti (cit pre spravodlivosť a nebojácnosť). Zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca. Oslobodí ho. Cestou stretne zbojníkov, ktorí majú v moci Elenu. Premôže ich, jedného z nich zabije a Elenu si odnesie. V tomto speve sú veľmi významné úvahy o ľudovom umení, o šikovnosti ľudu, ktorá je zárukou veľkej budúcnosti.
V 3. speve (SLATINSKÝ JARMOK) je významné stretnutie Martina s kráľom Matejom. Rozhovor, ktorý sa tu uskutoční, umožňuje básnikovi ukázať Martina v novom prostredí, kde sa správa rovnako prirodzene a smelo, keď oznámi kráľovi zabitie sokola. Na druhej strane kráľovo služobníctvo kreslí ako panovačné a povýšenecké.
Vo 4. speve (VOHĽADY) sa stretávame s Elenou a jej úprimnou láskou k Martinovi, ktorá je v protiklade so záletníctvom Mateja.
V 5. speve (LAPAČKA) sa Martin predstavuje ako uvedomelý, hrdý vlastenec, ktorý je ochotný vstúpiť do kráľovho Čierneho pluku, ale len ak si bude môcť ponechať to, čo tvorí jeho ľudový a národný svojráz (opasok, valašku, kroj).

Andrej Sládkovič - Detvan

Stojí vysoká, divá Poľana, opis prírody
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných narodenie
Poľana na tých prsiach mohutných Martina =
nenosí a nenadája? spätosť člo-
Alebo aspoň na tie výšiny veka s prí-
nehľadí dcéra tejto rodiny, rodou
keď má porodiť šuhaja? -

Akoby Detva obrov nemala! -
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? - výsosť Poľany hory opis prírody
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? - hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

Veselohra Najdúch je satirou zemanov. Farár Kozák hovorí:
„Sedíte v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov. Chcete byť kvetom spoločnosti a len smrad rozširujete. Ohradili ste sa tisícimi nadprávami a užívate ich len ku konečnému zhovadeniu uhnieteného ľudu, v ňom samy vediete život polodivochov."

Dramatická tvorba - historické tragédie
1. - z dejín Veľkej Moravy a z dejín slovensko-uhorských
- Bitka u Rozhanoviec
2. - drámy čerpajúce námety z dejín Srbsko-uhorských
- Chorvátska Helena
3. - drámy lžidimitrijovských nepokojov v Rusku
P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)
(realizmus)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov
- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petófiho
- nap. prvotinu: Básnické prviesenky Jozefa Zbranského - venované sú Andrejovi Sládkovičovi. Autor v nich vyjadruje lásku k rodnému kraju - Orave
- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval na príprave almanachu N a p r e d
- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav
- v máji 1876 si vzal za manželku Ilonu Novákovú
- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove

LYRIKA:
b. zb.: SONETY (skladá sa z 21 básní)
- básnik sa v nich zamýšľa nad záhadami vesmírneho sveta, nad možnosťami ľudského poznania, zraňuje ho "zloba a neprávosť" pozemského života, chce od neho uniknúť do sveta fantázie, básnickej tvorby, ale nakoniec spoznáva, že jeho miesto je na zemi, v strede spoločenských zápasov
(Sonety nastoľujú protiklad medzi ideálnym svetom umenia a bolestnou skutočnosťou. Vyznievajú však jednoznačnou výzvou primknúť sa k skutočnosti a podstúpiť s ňou zápas v mene pravdy a spravodlivosti.)
lyrický cyklus: LETOROSTY - skladá sa z 3 častí (cyklov):
1.(Čo dávam, dávam z úprimnosti duše) - autor naznačuje program svojej tvorby. Chce, aby jeho poézia bola pravdivá, bez okrás. Pravda je jeho životným krédom "mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj"
2.(Čierny rok) - obraz vnútorného života básnika v ťažkých časoch života, keď postupne strácal svojich najbližších. "Čierny rok" -> smrť matky, otca, brata. Smrť najbližších núti Hviezdoslava zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Z mučivého uvažovania ho oslobodzuje spoznanie, že je to tvorivá práca, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu a dáva zmysel ľudskej existencii.
3.(Primknutie sa k ľudu)?- básnik postupne prechádza od osobných bôľov k problémom života slovenského ľudu. Osvojuje si spôsob jeho sociálneho nazerania na skutočnosť, podrobuje ostrej kritike vykorisťovateľskú morálku a príživníctvo. V b. Ó, prečo som nie víchrom - si žiada mať ničiacu silu ako víchor, búrny oceán alebo sopka, aby mohol zmietnuť všetkých tých, čo žijú na úkor mozoľnej práce ľudu.

Nádej a výzvu vyjadruje v b. Ó, mládež naša, tys° držiteľkou rána. Básnik vidí mládež ako optimistickú a veselú. Nabáda ju k pracovitosti a rozširovaniu vedomostí. Dopraje jej aj zábavu. Vyzýva ju, aby sa ujala vedenia a navrátila: "Raj nám stratený".
báseň K vám urodzeným, veľkomožným - obviňuje pánov, za to, že ľud zavrhli a odklonili sa od neho, hoci je základom jeho bytia. V závere skladby je presvedčený, že dôjde k zmenám v živote slov. národa.
Letorosty uzatvára prekrásnymi spomienkovými básňami na matku (Priadka) a otca (Roľník).

PRÍRODNÁ LYRIKA:
PRECHÁDZKY JAROM - v poézii chápe autor človeka ako súčasť prírody. Pre básnika je príroda inšpiračným zdrojom, čerpá z nej fyzické i duševné sily. Básnika očaruje krása prírody, ale zároveň pociťuje kontrast, že človeku s rokmi ubúda síl, no príroda sa každoročne obrodzuje (obnovuje).
PRECHÁDZKY LETOM - úvodnou básňou je oslava slnka: Hymnus o slnku. Slnko je darcom života, básnik opisuje prácu ľudí na poli a piesne ľudí pri práci. V básni Zvážajú z poľa - vrcholí básnikova filozofia. Autora zaujal žatevný voz. „Ide veľkolepý povoz/ po veličavie, jasný, vysoký/ akému patrí celá zeme šír."
Zaznieva tu Hviezdoslavova filozofia prírody, zrodu i zániku človeka a filozofia práce, ktorá je nezničiteľným darom človeka nezničiteľnej prírode. Voz vezie najskvostnejší náklad: pot, námahu a mozole človeka. Opovrhuje povaľačmi, nechce, aby jedli z práce iných. V skladbe dokázal, že človek je súčasťou prírody, hoci fyzicky zaniká, zostáva po ňom práca. Človek zostane večne živý prácou
cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)
- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, patria medzi najlepšiu našu aj svetovú protivojnovú poéziu. V 1. časti autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky.
„ A jak v žne postať zbožia líha zrelá,
pod kosou, radom váľajú sa telá."
Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov. Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa.
V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť.

ZEMIANSKE EPOSY:
EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, kt. nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Eža pritúli jeho strýko Eliáš a v jeho dome bola aj 4 dni trvajúca svadba, kt. sa stala predmetom básnikovho realistic. zobrazenia ľudovej múdrosti, humoru a životu vôbec. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blaškom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliacstvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:
„Sme rovní! Áno zeman, nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví - nezná časy
Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."

GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Vlkolinských je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, kt. by mohli byť samostat. príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.
EŽO je históriou jednej zemian. rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie sloven. zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (načrtáva tu majetkovú nerovnosť). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedľajšími.
Záver: Zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam.

LYRICKO-EPICKÁ SKLADBA: HÁJNIKOVA ŽENA
(skladá sa z 15 spevov, skladbu uvádza Pozdravom a ukončuje Zbohom)
V HÁJNIKOVEJ ŽENE - zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miša Čajku a jeho švárnej ženy Hanky. Jedinečným spôsobom tu stvárnil súžitie človeka a prírody. Autor do epického príbehu vložil celospoločenský konflikt, ktorý má všeobecnú platnosť: konflikt bohatých(šľachta) a chudobných(ľud). On tvorí dejovú os skladby i základný konflikt diela. Autor stojí na strane ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť, statočnosť a pracovitosť prostého človeka
Svojím kritikou neobišiel ani príslušníkov slovenskej buržoáznej inteligencie, ba dotkol sa aj nedostatkov ľudu, odhaľujúc ich sociálne korene a príčiny. To všetko svedčilo o demokratickom postoji básnika k súvekej spoločnosti.
Hlavné postavy sú: Michal, jeho žena Hanka a šľachtic Artuš Villáni. Každá z týchto postáv má iné charakterové vlastnosti i osobitný vnútorný svet, ktorý postupne spoznávame až v priebehu deja.
MICHAL - čestný, svedomitý, sebavedomý muž, s trochu vznetlivou povahou
HANKA - milá, pozorná, v láske verná,
VILLÁNI - je sebecký a panovačný švihák, bezcharakterný, zhýralý
Básnik na začiatok každej kapitoly vkladal meditatívne lyrické alebo piesňové vložky(funkcia: dokreslenie deja; predzvesť konfliktu, náznak toho, že sa niečo stane), ktoré aktívne zasahovali do vytvárania atmosféry i priebehu nasledujúceho deja, činnosti postáv.

Hviezdoslav využíval: metafory, personifikácie, inverziu (nerešpektovanie slovosledu), skrátené slová, novotvary ...
ROZDIEL MEDZI SLÁDKOVIČOVÝM DETVANOM A HVIEZDOSL. HÁJNIKOVOU ŽENOU:
SLÁDKOVIČ: hovorí o ľude, ako špatno-krásnom, nie o jeho tmavých stránkach, ale verí, že neporušenosť inštinktov, mravné tradície a súžitie s prírodou ho zachránia pred skazou. V ľude vidí základ národa, kt. sa prebojováva k slobode a samostatnosti.
HVIEZDOSLAV: vyzdvihuje kladné mravné vlastnosti ľudu a dáva ich do protikladu s mravne spustlým životom zemianstva(Artuš Villáni)-[šľachty]. Hviezdoslav akoby nepriamo nadväzoval na tvorbu Sládkoviča. Využíva bohaté opisy prírody a ľud pokladá za nositeľa národného života.


4b.Rečnícky štýl

- kratší, koncentrovanejší, prehľadnejšia kompozícia a štylizácia, mimojazykové prostriedky
- agitačná reč (politická), náučná reč (prednáška, referát), príležitostná (slávnostná, smútočná)
- funkcia - zapôsobiť a presvedčiť, zaktivizovať k činnosti, pobaviť
- jazykové prostriedky - oslovenie, rečnícka otázka, zvolacie vety, opakovanie, vytýčený vetný člen, stupňovanie, synonymá, 2 zápory

Rečnícky štýl – je to štýl verejný, je jeden z najstarších štýlov (už v antickom Grécku). Je blízky k hovorovému, ale aj náučnému štýlu alebo publicistickému štýlu

Žánre rečníckeho štýlu
1. agitačné (politická reč, súdna reč, kázeň)
2. náučné (prednáška, referát, koreferát, diskusný príspevok)
3. príležitostné (príhovory, prejavy)

Kompozícia - úvod, jadro, záver. Pre úspešnosť prejavu je dôležitý úvod a záver. Dobrý rečník ich povie naspamäť. Úvod označuje cieľ i obsah prejavu a záver zahrnie obsah. S úvodom súvisí aj oslovenie. V kompozícií jadra je dôraz na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní. Má byť nadväzné a postupné, názorné, konkrétne a zrozumitelné.
Rozhodujúci je ohľad na poslucháčov, rečník má hovoriť svoje názory a myšlienky.




5a.Motív vzbury proti utrpeniu, neľudskosti a neslobode v slovenskej romantickej literatúre (S. Chalúpka, J. Kráľ, J. Botto)


JÁN BOTTO (1829 Vyšný Skalník - 1881 BB)
- bol najmladší zo štúrovcov
- študoval v Levoči, tu si osvojil názory Štúrovcov, ktorí sem prišli po zosadení Ľ. Štúra z bratislavskej katedry.
- rozvinul typ romantickej balady
- baladický hrdina splýval s okolím a situáciami
- dynamiku deja dosahoval stupňovaním hrôz
- využíval dialóg, zvukomalebné slová, skratky
- rovnako ako ostatní, hľadal pramene svojej básnickej tvorby v ľudovej slovesnosti. Pretože ťažké položenie národa bolo takmer bezvýchodiskové, vyústenie básni smeruje do ilúzií. Botto popri J. Kráľovi rozvinul niektoré svojské črty romantickej balady.
balada ŽLTÁ ĽALIA - rieši tu mravný konflikt. Manželia si dajú sľub vernosti, ktorý sa nemá porušiť ani smrťou. Eva však daný sľub nedodrží a po Adamovej smrti sa vydá. Za morálny priestupok nasleduje trest. Mŕtvy manžel prichádza o polnoci po svoju nevernú manželku, ktorá zomiera v jeho náručí. V balade prevláda dialóg, ktorý umožňuje prehlbovanie napätia deja a tragiky. Záverečný dialóg má rýchly spád.
balada MARGITA A BESNÁ - baladická príhoda o smrti siroty, ktorá musí zomrieť pre žiarlivosť macochy

Smrť Jánošíkova
- v dusnom ovzduší Bachovho absolutizmu napísal Ján Botto svoje najväčšie dielo Smrť Jánošíkova. Botto neskladal svoj spev o Jánošíkovi podľa historických dokladov, ale Jánošíka poznal podľa toho, ako sa ľud o ňom vyjadroval, čiže podľa ľudového podania. Jánošík žije v ústach ľudu ako symbol jeho túžob, predstáv po slobode a spravodlivosti. Je to Jánošík, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ktorý pomstil krivdu a zastával pravdu. Botto predstavil Jánošíka ako bojovníka za národnú slobodu. Skladba má úvod a 9 spevov.
- v úvode básnik obľúbeným spôsobom alegórie posiela svoje verše po Slovensku. Bojí sa, že je to zakliata krajina a nenájdu ozvenu. Stretnú sa však s hôrnymi chlapcami. Spolu idú po zboji a ukážu ľudu zakliatemu v porobe cestu k slnku slobody. Úvod ako predspev Smrti Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života.
V 1. speve vystupuje Jánošík a jeho družina. Je to oslava slobodného života, ale už na konci je naznačené, že je to iba spomienka, že teraz vládnu pochmúrne časy. Krása a sila Jánošíkovej družiny je u Bottu symbolom veľkosti, hrdosti a sily samého ľudu, ktorý raz sebavedome zvolá: "My sme u nás doma, my sme tu páni." Tú silu však sa pánom darí spútať. Jánošík - symbol tejto sily je zlapaný. V 2. speve je obraz vykreslený - zlapanie Jánošíka, ktorého nepremôže sila, ale zrada. V 3. speve sa opisuje čierne mesto - tyran, ktoré Jánošíka väzní, ale zároveň sa ho i bojí. Za Jánošíkom prichádza v podobe dievčiny duša ľudu a lúči sa s ním a krásnou baladou. 4. spev je najpochmúrnejší. Sú to predsmrtné predstavy a úvahy Jánošíka. Tento spev je stavaný na kontraste skutočnosti a ona, Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody. V 5. speve Jánošík precitá a uvedomuje si svoje položenie. Svitá nový deň, ale jemu prináša smrť, na ktorú ho odsúdil vlčí zákon, ktorý šliape ľudské i božské zákony. Tento spev patrí k najkrásnejším básňam o slobode v slovenskej poézii. Jánošík verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti.

„No príde a prísť musí ten bohatier boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží,
no príde a prísť musí ten voľný deň súdu-
a na stôl si zasadne pravda môjho ľudu!"

V 6. speve vedú Jánošíka k šibenici. Kňaz ho vyzýva k modlitbe, ale Jánošík káže sa modliť za úbohý poddaný ľud. V deň popravy /7. spev/ smúti nebo i zem ako matka nad rakvou svojho syna. Jánošík stojí pred šibenicou a mysľou mu bežia obrazy jeho mladosti, ale práve vtedy dáva vyvrcholiť v jeho znení odbojným zámerom. Jánošík zomrel, ale žije v myšlienkach odboja. 8. spev predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno, ako v zakliatej krajine. V tomto obraze Botto aktualizoval súčasnú bezútešnosť a bezradnosť slovenského života po neúspešnej revolúcii. No ľud verí, že Jánošík neumrel. Preto Botto v poslednom 9. speve v alegorickom obraze Jánošíkovej svadby a kráľovnou víl ukazuje budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu.
- skladba Smrť Jánošíkova nie sú spomienky na jeho revolučný odkaz, odrazili sa v nej pocity sklamania štúrovskej generácie z revolúcie. Dôkazom toho je i to, že básnik sa nesústredil na Jánošíkov život, slobodu, ale na zlapanie a popravu Jánošíka a na tragický obraz Slovenska po poprave.
- básnik stavia svoje spevy väčšinou na príkrych kontrastoch. Rozvíja obraz v bohatých porovnaniach, oživuje ho krásnou ľudovou rečou a podmaľúva ľubozvučnými rýmami. Líčenie oživuje výraznými pomlkami /ha, svitá - koniec, mrkne, počiatok, kde, aký/. Majstrovsky využíva krásy ľudovej poézie. Preberá z nej niekedy celé verše i slohy, ale z jeho veršami splývajú na nerozoznanie. Precítil ľudovú tradíciu o Jánošíkovi. V jeho duchu stvoril o ňom najkrajší spev v našej literatúre.
Kým v prvej časti básne autor predstavuje Jánošíka a jeho družinu ako hrdinských bojovníkov proti feudálom, v druhej časti sú v popredí jeho vízie o budúcnosti národa, v čom sa zračí aj romantický konflikt medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou, ktorá ich nedovolí uskutočniť. Autor verí v príchod mesiáša, záchrancu slovenského ľudu. Slovenská romantická literatúra 19. st. najmä poézia, svojou revolučnosťou bola neodmysliteľnou súčasťou boja za národnú slobodu a sociálnu spravodlivosť.


JANKO KRÁĽ (1822 LM - 1876 Zlaté Moravce)
- pochádzal z chudobnej meštianskej rodiny
- v revolučnom roku 1848 chodí s J. Rotaridesom a vyzýva sedliakov na vzburu proti pánom
- organizoval odchod z Bratislavy do Kežmarku - báseň Duma bratislavská
- jeho poézia najhlbšie zobrazuje romantický rozpor medzi snom a skutočnosťou a harmóniu protikladov, čo ju najviac spája s európskym romantizmom. Vidno z nej však i to, že básnikova nespokojnosť nepramení iba z rozorvanosti jeho ducha, ale aj z bezútešných pomerov ľudu. Najlepšie pochopil, že národné otázky nemožno vyriešiť bez vyriešenia sociálnych problémov. Jeho poézia je zovšeobecnením myslenia a cítenia celej generácie.
- svoje revolučné názory, nespokojnosť so svetom v jeho vtedajšej podobe, ale aj blízky vzťah k ľudu básnicky účinne vyjadril v baladách. Hrdinovia jeho balád nezostávajú k svetu pasívni, neprijímajú údely osudu, ale sa mu vzpierajú. Pociťujú ustavičný rozpor medzi ideálom, predstavou a skutočnosťou a túžia po veľkom čine, lebo len ten môže človeka obrodiť.
- z ľudovej slovesnosti si vyberal rozmanité námety tak, aby v nich mohol riešiť mravné problémy. Každé zlo je potrestané (Kvet, Povesť, Bezbožné dievky).

- podáva kritiku spoločnosti, ktorá utláča človeka telesne i duševne. V jeho diele nachádzame i realistické obrazy spoločenského života. Ako východisko nastoľuje básnik myšlienku o bratskom spolunažívaní národov najmä zásluhou slovanských národov.
- písal hlavne balady:
Balada - epický žáner ľudového pôvodu, dej má pochmúrny, tragický, vystupujú tu nadprirodzené bytosti, balada má tragický koniec, hrdina zahynie, alebo býva potrestaný, námety z ľudových povestí.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
- básnik sa stotožňuje s Jankom. Chcel vystihnúť nielen krásu kraja, ušľachtilosť ľudu, ale aj dramatické momenty, nespokojnosť, túžbu po oslobodzujúcom čine.
Baladu by sme rozdeliť do 4 častí:

1. časť - vyjadruje duševný stav básnika, ktorý hľadá utíšenie v spomienkach na detstvo a rodný kraj
2. časť - spomienka na rodný kraj, dedinu. Žijú tam bystrí chlapci, bojovní. Je to v podstate opis hôrnych chlapcov.
3. časť - život tichej rodinky a divnú, samotársku povahu syna Janíka
4. časť - medzi ľuďmi kolovala povesť o zakliatej panne. Tú mohol vyslobodiť iba ten, kto o polnoci bude stáť na brehu rieky, no musí mať prevrátené veci na ruby. Janík ju však neodklial, pretože zabudol prevrátiť "múď" a sám zaplatil za to životom.

- Lyrický hrdina Janko (autor sa sám zúčastňuje na vytváraní situácií), nespokojenec, chce oslobodiť zakliatu pannu, ale zahynie vo vlnách Váhu. Hrdina nenachádza nikde porozumenie, preto sa uťahuje do samoty, kde sa cíti najlepšie. Spočiatku vystupuje v prvej osobe, ale postupne sa mení na "divného Janka", lebo len tak môže splniť básnikov zámer. Svoju nespokojnosť a odcudzenosť sa rozhodne prekonať veľkým činom, typickým pre romantického hrdinu. V úvahovej časti autor zaujíma stanovisko k spoločenským problémom a ukazuje, ako ich prežíva jednotlivec. V baladickom príbehu oslobodenie zakliatej panny znamená príchod slobody. Táto časť má rýchly spád a speje k tragickému koncu. Autor zobrazuje chmúrnu, desivú prírodnú scenériu, ktorú v závere vystrieda obraz idylickosti (lúky a pastierik s ovečkami, ktorý prináša zvesť o tragickom skone Janíčka).
Konflikt balady spočíva v túžbe po veľkom čine, ktorý však nemožno vykonať. Autor využíva epické prostriedky (rozprávanie, opis) na zdôraznenie tragickosti príbehu.

- balady - Moja pieseň, Zverbovaní
- revolučné básne - Duma bratislavská, Šahy
- výzvy do boja - Jarná pieseň - revolučná báseň 1849, zamýšľa sa nad slobodou a vyzýva Slovákov do boja.
- Slovo, Krajinská pieseň
- oslava slobody a smútok nad jej stratou - Orol vták, Orol, Piesne

Kráľova tvorba predstavuje vrchol slovenského romantizmu /revolučnosti/, prvky ľudovej slovesnosti, hlavný hrdina búrlivák /ako J.K./, nespokojný so svetom, túži po zmenách v osobnom aj spoločenskom živote.
SAMO CHALUPKA (1812 Horná Lehota - 1883)
- bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej
- zúčastnil sa povstania v Poľsku
- po smrti svojho otca pôsobil ako farár v Hornej Lehote do konca svoj. života
- jeho tvorba najplnšie stelesňuje vlastenecké cítenie celej generácie. Hrdinovia majú najbližšie k ľudovej zbojníckej a vlasteneckej tradícii. Vždy sú to statoční junáci, ktorí bojujú za slobodu, proti útlaku a nespravodlivosti a preto musia trpieť alebo zomrieť.
- forma a jazyk jeho básní vychádza z ľudovej poézie. Jeho verše majú dramatický spád, zrozumiteľnú, lahodnú spevnosť a citovú vrúcnosť, oplývajú množstvom zvukových figúr, preto sa stala jeho poézia skutočným majetkom ľudu.

- na radu svojich vrstovníkov chcel napísať dejiny Slovákov, a preto sa dal do rozsiahleho štúdia dejín a do zbierania materiálu. Výsledkom tohto štúdia bola zbierka básní: SPEVY, ktoré mali veľký úspech najmä medzi mládežou. Základný tón Spevov je výzva do boja proti národnému a sociálnemu útlaku, proti odrodilstvu a za uplatnenie demokratických zásad vo vzťahu medzi jednotlivcami a národmi.

1. Mor ho! - historický spev, idea slobody, vlastenectva a demokracie. Námet našiel u Šafárika, vyzýva do boja proti národnému a sociálnemu útlaku.
Dejový základ vychádza z historickej udalosti. Autorovi však nešlo o historickú vernosť, ale o oslavu hlbokého vlasteneckého citu, boja za slobodu národa. Preto báseň oduševňovala i ďalšie generácie. Slová Mor ho! sa stali heslom bojovníkov SNP.
Ukazuje dobyvačnosť Rimanov:
„Slovania! Pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. Skloníte šije i vy!
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
to moja cárska vôľa, to vám na odvetu."
Vlastnosti Slovanov: mierumilovní, pohostinní, vďační, pracovití

2. básne s Jánošíkovskou tematikou - hrdinstvo ľudu, boj proti feudálom
báseň Likavský Väzeň - (zachytil tu uväzneného Jánošíka, uvažujúceho o svojom osude. Ani v ťažkej situácii neupadá do beznádeje, verí že sa mu podarí dostať na slobodu, aby opäť mohol okolo seba zhromaždiť junákov - bojovníkov)
báseň Králohoľská - (apeluje na svojich rovesníkov, aby povstali proti krivde)

3. básne s protitureckým odbojom Branko, Turčin Poničan, Boj pri Jelšave

Mor ho!
- dej básne (172 veršov) je stručný. Autor zobrazuje slovenský kraj, zvažujúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov, pyšného cisára s jeho vojskom a družinu hrdých slovenských poslov, ktorí prišli ponúknuť mier dobyvačnému rímskemu cisárovi. Spupný cisár odmieta dary s vyhrážkou, že zotročí celý národ. Junáci sa vrhli naňho s výkrikom Mor ho!. V boji proti presile všetci padli, ale cisár je zahanbený, keď vidí hromady svojich mŕtvych vojakov. V básni stoja proti sebe dva protikladné svety. Krásna vlasť s hrdými obyvateľmi a na druhej strane násilní, výbojní dobyvatelia, ktorí chcú náš národ zotročiť. Slovenskí junáci zomierajú za vznešené ideály - mier, slobodu, rovnosť, ale morálne víťazia a naopak víťaz na bojisku zostáva s hanbou otrokára.
V básni vyzdvihol vlastnosti Slovákov: pohostinnosť, mierumilovnosť, pracovitosť, demokratickosť.


5b.Systém v slovnej zásobe

Slovná zásoba v slovenskom jazyku
Lexikológia (gréc. lexis – slovo, logos – náuka) je jazykovedná disciplína, ktorá skúma slovnú zásobu jazyka.
Slovo je základná formálna a významová jednotka jazyka. Slovo má:
a) lexikálny (vecný) význam: pomenúva osoby, predmety, javy, zvieratá a pod.
b) gramatický význam: slovné tvary a gramatické kategórie
c) ustálený význam: dub je strom
d) ustálenú formu: vždy píšeme dub a nie bud
S lexikológiou súvisí sémantika, ktorá skúma význam slov, spojení slov a viet a vzťahy medzi slovom a jeho významom.

Schematický trojuholník

pojem (dub je listnatý strom)
slovo (dub) vec (objekt)
Čím má slovo bohatší obsah a menší rozsah, tým má určitejší význam.
Systém slovnej zásoby
Slovná zásoba je súhrn všetkých slov a výrazov v jazyku. Jadro slovnej zásoby obsahuje najčastejšie používané slová a mení sa najpomalšie. Individuálny slovný fond býva rozdielny. Môže byť pasívny (bohatší) alebo aktívny.
Slová v slovnej zásobe tvoria systém:
1. podľa vecného významu.
a) 10 slovných druhov
b) jednovýznamové (vlastné mená, odborné názvy), viacvýznamové, onomatopoje (zvukomalebné), ostatné slová
c) neodvedené, odvodené, zložené
d) synonymá (rovnoznačné): panovať - vládnuť, les – hora
e) homonymá (rovnozvučné): ucho, očko, nos, nos!, byť, biť
f) antonymá (opozitá, protiklady): deň – noc, starý – mladý)
g) paronymá (zvukovo a gramaticky podobné, významom rozdielne): hudobný – chudobný, exkavátor – eskalátor
h) súradné - nesúradné (významovo nadradené, podradené): dub, buk, javor, strom - dub

2. podľa dobového výskytu:
a) zastarané (archaizmy): kantor – učiteľ, kramár – obchodník; (historizmy): dereš, pandúr, meruôsmy rok
b) novovznikajúce (neologizmy)

3. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve:
a) neutrálne (nocionálne): zem, ísť, široký
b) štylisticky príznakové:
– spisovné: odborné, hovorové, básnické
– nespisovné: nárečové, slangové, vulgárne, žargónové;

4. podľa expresivity:
a) neutrálne (nocionálne)
b) citovo zafarbené (zjemňujúce – melioratíva: syn – synček); (zhoršujúce – pejoratíva: chlap – chlapisko)
Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Vznikajú nové slová, a to odvodzovaním, skladaním, univerbizáciou, multiverbizáciou). Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj internacionalizmy (emócia, favorit, laser)




6a.Postavenie zemianstva a príčiny jeho zániku v tvorbe J. Kalinčiaka, S.H. Vajanského, P.O. Hviezdoslava, M. Kukučina

Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu, patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Najväčšie zemianske stolice na Slovensku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období nár. obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slov. nár. hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštiactvom a dedinskými boháčmi. Definitívne strácala práva, svoje výsadné postavenie i tituly až rozpadom Rakúska - Uhorska.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní r. 1867 prevzala v Uhorsku politickú a hospodársku moc maďarská buržoázia. Svoju nadvládu využívala na premenu mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný štát. Prenikanie maďarského kapitálu na Slovensko, podporované štátnym aparátom, prehlbovalo v spojení s maďarskou politikou vykorisťovanie slovenského ľudu, čoho dôsledkom bolo ďalšie zbedačovanie a vysťahovalectvo (do USA).
Slovenská buržoázia sa rozdelila na 2 skupiny: Jedna bola reprezentovaná STAROU ŠKOLOU: (buržoázia združená okolo Národnej strany)

- vydávali Národné noviny
- politika tejto buržoázie nadobúda postupne v tomto období úpadkový charakter
- orientovali sa na Viedeň, keď ich prosby neboli splnené prešli do pasivity
Liberálna buržoázia bola sústredená v NOVEJ ŠKOLE. Presadzovala aktivitu činov. Vydávali Slovenské noviny
Buržoázia bola nejednotná, preto sa maďarom podarilo presadiť zatvorenie Matice slovenskej, a 3 slovenských gymnázií. V politickom živote vznikajú skupiny, ktoré však neprerastajú v strany:

1. HLAS (hlasisti) - boli pod vplyvom teórie čechoslovakizmu a verili, že Slováci sú kmeňovou odnožou Čechov a slovenčina je nárečie češtiny.
2. PRÚDY (prúdisti) - dožadovali sa politickej rovnoprávnosti Slovákov. V tomto období bol Martin centrom kultúrneho života.
Realizmus sa u nás vyvíjal v 2 etapách. Jeho predstavitelia chceli dvíhať národné povedomie. Každú etapu predstavuje novosť v námete a liter. žánre.
1. etapa: Svetozár Hurban Vajanský, P. O. Hviezdoslav, Martin Kukučín
2. etapa: J. G. Tajovský, Božena Slančíková Timrava, Janko Jesenský
Nový ústredný problém I. vlny slove. realizmu. Je to otázka postavenia zemianstva v národnom hnutí, resp. otázka, kto sa postaví na čelo národného hnutia. Cez otázku zemianstvo alebo ľud sa do realist. prózy dostáva typický pohľad na problémy národného života.


PAVOL ORZÁGH-HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)
(jeho tvorba sa zaraďuje do realizmu)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- jeho hrdinovia už nie sú tak zaťažení majetkami ako márnou zemianskou hrdosťou a zaťatosťou.

Hájnikova žena - zobrazuje tu základný spoločenský rozpor medzi šľachtou a ľudom. Ľud tvorí dejovú skladbu a základný konflikt diela. Autor stojí na strane ľudu, odsudzuje prívrženstvo, egoizmus, zhýralosť, zábavy pánov, proti ktorým stavia čestnosť a statočnosť prostého človeka.
Ežo Vlkolinský - epická báseň, v ktorej je najviac vidieť jeho odsudzovanie zemianstva, poukazuje tu na jeho splývanie s ľudom a jeho preraďovanie do novoutvárajúcich sa vzťahov - buržoáznych. táto demokratickosť zasahuje vzťahy ľudí, najmä vzťah zemianstva k sedliakom.

EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, kt. nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka ho vydedí a Eža prichýli jeho strýko Eliáš (pyšný zeman), ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom.

Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliacstvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:

" Sme rovní! Áno zeman, nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví - nezná časy
Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."

Záver skladby končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.
- motív - svadba - naznačenie novej možnosti

GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Šimona Vlkolinského je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, kt. by mohli byť samostat. príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.
EŽO je históriou jednej zemian. rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie sloven. zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (načrtáva tu majetkovú nerovnosť). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedľajšími.
Hl. záver: Zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam.
- najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva.


MARTIN KUKUČÍN (1860 - 1928)
- vlastným menom Matej Bencúr
- vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka
- dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvár života na slovenskej dedine

V protiklade s Vajanským zachytil v poviedke KEĎ BÁČIK Z CHOCHOĽOVA UMRIE úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. Dej poviedky je pomerne chudobný.
Zemianstvo reprezentuje pán Aduš Domanický z Domaníc a proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ. Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť od Trávu desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď však prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko.
Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a majetok hynie. Proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ, ktorý má všetky znaky svojej triedy, dravosť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku.
KONFLIKT + KOMPOZÍCIA: Je to konfrontácia dvoch svetov: starého, ktorý zaniká, a nového, ktorý sa derie na jeho miesto. Základným prvkom umeleckého obrazu v poviedke je kontrast, napr. kontrast medzi Adušovou a Ondrejovou rečou. Aduš rozpráva naširoko a ľahkomyseľne, Ondrejova reč je stručná, konkrétna, zadiera do živého. Autorovi imponuje jeho životaschopnosť, no iróniou stíha aj tento nový typ egoistického podnikateľa.
Kukučínov humor sa s rozvíjaním deja stupňuje, prechádza až po satiru, ale záver poviedky je typicky kukučínovský, keď Aduš s Ondrejom Trávom zastanú pri jaseňoch nad hrobmi Adušových rodičov a zmieria sa.


SVÄTOZÁR HURBAN -VAJANSKÝ
- najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana. Stal sa vedúcou osobnosťou mladej generácie.
- novinár
Zaujímala ho otázka možnosti návratu zemianstva do národného tábora, jeho úlohy v národnom živote. Touto tematikou sa zaoberal v novele:
LETIACE TIENE
- Na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového zachytil proces úpadku zemianstva zavinený prenikaním kapitalizmu do spoločenského i hospodárskeho života.
- Hlavnou tematickou osou novely je snaha nájsť odpoveď na otázku, či je možné prinavrátiť zemianstvo národnému hnutiu a či môže zastávať vedúce miesto v národnom hnutí.

- Spisovateľ zachytil spol. situáciu neľahkej doby a hneď poukázal na východisko z nej. Sám ju pokladá za prechodné obdobie - letiace tiene. Vyjadril obavy o budúcnosť zemianstva a zároveň sa ho snaží varovať.
Imrich Jablonský je schopný a šťastný zeman, kt. všetko spadlo do lona. Majetok získal sobášom s dcérou zemana Samuela Podolského, Máriou. Podolský žije starými zemianskymi tradíciami. Okrem dcéry Márie má aj druhá dcéru Annu a syna Kazimíra. Jablonského šťastie vyrastá z časti z nešťastia Anny, kt. otec nasilu vydá za bohatého Joachima Gabriela Cerovského. Ten zomrel a Anna sa stala mladou vdovou. Je nešťastná, lebo nikdy nemilovala a svoju lásku preto venovala dcéram Imricha a Márie - Adele a Ele. Imrich sa stáva riaditeľom poisťovne. Snaží sa chrániť svoj majetok a zvolil si na to Hermana, kt. už dlhšie dvorí jeho dcére Adele a chce si ju vziať. Dôverčivosť zašla tak ďaleko, že Herman mohol voľne rozhodovať o majetku Jablonských. Neuvážene investuje do stavby Píly a tak sa začína majetok zmenšovať. Adela však stále hľadá svoju partiu. Rovnako pristupuje k Hermanovi, ako aj k Eugenovi Dušanovi, kt. má o Adelu vážny záujem. Chce ju tiež za ženu, lenže Adela nevidí v sobáši zlepšenie svojej situácie a odmieta ho. Autor dúfa, že si to Adela ešte rozmyslí, lebo nevie ako skončí jej manželstvo bez lásky. Eugenovi nie sú ľahostajné národnostné problémy. Verný je v teórii, ale nečinný v praxi. Takých ľudí ako Eugen je veľa, v čom autor vidí príčinu tej situácie. Ľudia nie sú schopní v praxi pre národ nič urobiť. Charakterizuje príčinu zániku zemianstva.
Kazimír zdedí najväčšiu časť majetku, no zachová sa ako ostatní zemania. Majetok rozhádže, prirastajú dlžoby aj za podpory Márie. Jeho život sa končí samovraždou. „Hynie vo svojej kúrii, v ktorej mu zostali len podobizne svojich predkov." Pochopila ho len Anna, kt. mu bola podobná.
Autor vidí záchranu zemianstva v inteligencii. Milko Holan, syn učiteľa - národouvedomelý človek, je predstaviteľovi starej školy. Milkovi je bližší čin, ako národnostné horlenie. Nič si nenahovára myslí reálne. „Je to doba potrebná, pretože dopomáha k zániku starej doby a vzniku novej doby." Chce sa oženiť s Elou. Ela pôsobí najsvetlejšou a najsviežejšou dušou. Autor zachytáva rast jej ľúbostného vzťahu. Ich sobáš je budúcnosť zemianstva a tým aj celej spoločnosti.
Autor chcel Hermana charakterizovať ako ľahkovážneho dobrodruha. Chcel povedať, že schopných ľudí má národ veľa a chcel poukázať, ako ľahko sa dá majetok stratiť. Letiace tiene odletia ďalej - je to prechodná doba. Jeho ženské postavy sa podobajú ruským ženským postavám. Záchranu zemianstva poveril do rúk inteligencie, lebo je vzdelaná a schopná viesť národ.

Suchá ratolesť
- román, v ktorom sa zaoberá problémom zemianstva. V 70. a 80-tych rokoch sa zem. odnárodňovalo a nezúčastňovalo na politickom živote. Vajanský sa zamýšlal nad návratom zemianstva do národného a polit. života. Bol to však iba jeho sen. Podľa jeho názoru boli príčiny úpadku nové buržoázne vzťahy, Židia, úžerníci, nečinnosť zem., a to je zároveň témou oboch jeho diel.
- hl. postava sa zbližuje prostredníctvom Vanovského, Tichého aj Adely Rybáričky s národným hnutím, mení sa na národne uvedomelého človeka. Tento obraz bol viac želaním Vajanského , vzdialený od reality. Podľa autora sú zemania "suchou ratolesťou národa".
Dej: - príbeh sa odohráva v Rudopolí. Žije tu statkár Karol Vanovský so svojou rodinou. V opatere majú sirotu Annu Betinskú - citovo založenú. Stanislav Rudopoľský sa vracia zo svojich potuliek po svete domov. Je veľmi vzdelaný, zoznamuje sa s učiteľom Albertom Tichým. Tí sa názorovo zjednocujú. V Rudohorí prichádzajú voľby. Nastáva boj maď. a slov. strán. Rudopoľský sa postupne vžíva so slov. ľudom. Zaľúbi sa do M8rie Vanovskej, namaľuje jej portrét. Učiteľ Tichý sa zaľúbi do Anny Betinskej. Ďalšia postava - Adela Rybárička - národne uvedomelá vdova, ktorá je príbuzná Vanovských, pozýva Rudopoľského na piknik. Tu sa stretá so Svatnayom, bohatým statkárom. Medzi nimi sa vyostruje spor a vrcholí to tým, že Rudopoľský ho vyzve na súboj. Rudopoľský je vážne zranený, rozhodne si vziať Adelu za ženu.
JÁN KALINČIAK (1822 - 1871)
Reštavrácia alebo Obrazy z dávnych čias
- dielo zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherné, neschopné nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. Prípravy na voľby (kontešačky) boli miesto, kde sa ozývalo ich sebavedomie. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta.
- majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia. Kalinčiak zemanov nevysmieval, ale len usmieval. Nie je to taká ostrá satira. Usmieva sa nad ich pýchou, je presvedčený, že tá pýcha je predzvesťou ich pádu.
V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto I. vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na 2 tábory sa rozdelilo aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa ich podplácaním privábiť do svojho tábora. A. Bešeňovský, ktorý už 15 rokov bol I. vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi, hoci sa majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických, sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, keď bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nemôže stať, lebo Štefan je chudobný.

"Vidieť, že ste rodina, pán švagor, keď sa tak staráte o tých mladých ľudí, ale moja dcéra má ešte dosť času, a Štefan sa môže ženiť, keď bude vicišpánom."

Štefanov strýc (Andrej Levický),ktorého onen gróf urazil aj osobne, vyhútal plán ako by sa Štefan stal vicišpánom. Odviedol celú rodinu Levických od Bešeňovského na protivníkovu stranu. Potocký, ktorý s ich pomocou mal získať vicišpánstvo, zaviazal sa urobiť Štefana II. vicišpánom. Aby bolo víťazstvo Potockého isté, bolo treba nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešeňovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levický a s tým aj Aničku.

„Tak sa stal Štefan Levický druhým vicišpánom a tu bys° len videl radosť jeho celej famílie."

ŠTEFAN LEVICKÝ: „Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší majster, a tej užil za mladi až do sýtosti.“
„...bol zdravý ako lipa, čerstvý ako ryba a mocný ako buk."
- mladý, švárny šuhaj, prezývaný dušou Adama Bešeňovského. Bol synom Adamovej sestry. Pochádzal z chudobnej rodiny. Jeho otec bol zámočný zeman v Leviciach. Ten však umrel, keď mal Štefan rok. No po voľbách sa zásluhou svojho strýka stal vicišpánom a mohol sa oženiť s dcérou Adama Bešeňovského.
ADAM BEŠEŇOVSKÝ: II. bývalý vicišpán. Bol pýchou slávnej rodiny Bešeňovských.
Spočiatku nesúhlasí s tým, aby sa jeho dcéra vydala za Štefana Levického. No nakoniec sa svadba koná.
MATIÁŠ BEŠEŇOVSKÝ: známy vábnik pri reštavráciách. Vedel získať zemianstvo pre tú alebo onú stranu. Žije viacej zo zapredávania ako z poctivej práce. Každý, kto k nemu neprišiel s prázdnou rukou, „našiel ho takého akého ho chcel mať". Preto keď prídu zo strany Potockých, aby ho získali pre seba, pohotovo zavedie reč na peniaze.
„...hľaďte Matiáša Bešeňovského preplatiť, bo to je figliar klincami vybíjaný a ten jediný je v stave nám svojou papuľou všetko pokrižlikovať, bo má oči ako jazvec, vidí, i kde by nemal ...“
JÁN POTOCKÝ: „Ak pán Potocký bol hladný človek a zachádzal i so svojimi odporníkmi vždy zdvorilo, dobre vediac, že najmenší krivý pohľad na zemana pred reštavráciou roznáša sa po stolici." - stal sa I. vicišpánom
Autor v diele vykresľuje vtedajšie pomery v uhorskej stolici. Je to obdobie 30. rokov 19. stor. V popredí je boj o moc medzi dvoma zemianskymi rodmi - Potockými a Bešeňovskými. Zemianske voľby autor predstavil ako komédiu, v ktorej niet ani štipky vážnosti, aká by sa v tejto záležitosti vyžadovala. Autor poukazuje na nepekné vlastnosti (opilstvo, chamtivosť, klamstvo, vydieranie, podplácanie, podvádzanie), bez ktorých sa voľby nezaobišli.
Nezvíťazil program strany ale peniaze a podvod. Reštavrácia je zrkadlom prehnitého feudalizmu, jeho predstaviteľov a ustanovení.

Hlavné postavy zemanov - nie sú schopné veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romantický hrdina. Ich konanie vyznieva humorne a smiešne a celkový charakter dokresľujú rôzne príslovia a porekadlá. Reštavrácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa.
Dejová línia je tu nie je ucelená, je oslabovaná odbočeniami, rozprávaním epizód, ktoré s hlavným dejom takmer nesúvisia. Reštavrácia nie je typickým romantickým dielom. Sú tu prvky romantizmu (prísaha a jej porušenie, trest zaň, intrigy a láska), ale namiesto skutočného boja ide len o hašterenie a namiesto veľkého konfliktu len o drobné úskoky. Jazyk diela je zaujímavý. Autor využíva slovník, frazeológiu ako charakterizačný prostriedok. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová:" Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kostí, nieto sily."
- jazyk je ľudový, používa príslovia a porekadlá.
„Reštavrácia sa nedá preložiť do cudzej reči." (Ján Kalinčiak)
6b.Výklad

- je základným útvarom, patrí medzi písomné útvary
- zväčša sa prestupuje výkladový slohový postup s opisným slohovým postupom
- uvádzajú sa argumenty (dôkazy) a príklady
– používa sa v učebniciach, vedeckých publikáciách, článkoch
- cieľ – objektívne vysvetliť neznámy jav – 3. Os.




7a.Vyvetlite a porovnajte konflikty z hľadiska spoločenských vzťahov v dramatickej tvorbe J. Chalúpku, J. Záborského, J. Palárika, J.G. Tajovského

Rozvojom slovenského meštianstva - remeselníkov, obchodníkov a inteligencie sa vytvorili spoločenské predpoklady pre uplatnenie a rozvoj dramatickej tvorby. Ku koncu 19. st. sa v slovenských mestečkách začalo organizovať ochotnícke divadlo, čo bolo podnetom pre dramatickú tvorbu. Prvý slovenský ochotnícky krúžok založil r. 1830 v Liptovskom Mikuláši ľudovýchovný pracovník Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Ako prvú hru uviedli Chalupkovo Kocúrkovo.


JÁN PALÁRIK {1822 Kysuce - 1870 Majcichov (TT)}
- patril k najvýznamnejším dramatickým spisovateľom matičného obdobia. Vydával časopis Cyril a Metod, v ktorom kritizoval cirkev, žiadal zriadiť katedry slovenskej reči a literatúry v uhorských kňazských seminároch. Za tieto články ho predvolali pred cirkevný súd.
- vyslovil myšlienku o federatívnom Uhorsku
- v divadelných hrách videl výchovu ľudu
INKOGNITO - satirický obraz odrodilého meštianstva. Autor ho vidí realisticky, vysmieva sa z jeho mravov. - námet čerpá zo slov. malomesta v časoch Bachovho absolutizmu - Kocúrkovská tematika
- faloš. uhorské vlastnectvo, odrodilstvo, hlúposť, spoločen. pretvárka, pomýlená výchova mládeže, sebectvo  KRITIKA
- ku komickým situáciám, zvratom, scénam dochádza na základe zámeny postáv. (nový prvok v slov. dramat. tvorbe)
- odhaľovanie skutočného charakteru postáv, víťazstvo lásky nad sebectvom, ušľachtilosti nad špekuláciami, úcty k národu nad pohŕdaním národným citom
DEJ Evička Sokolová, dcéra bohatej vdovy v prvej chvíli odmietne Jelenského a s napätím očakáva príchod Jelenksého z Pešti. Jelenský prichádza do Kocúrkova inkognito, získava si sympatie Evičky. (Umožňuje autorovi celý rad komických situácií, odhaľujúcich pravé charakterové vlastnosti postáv)

DROTÁR - dej je situovaný do mestského prostredia, autor tu kladie do protikladu mravnú hodnotu pánov a obyčajných ľudí. Obyčajný drotár sa dostane do rodiny továrnika, kde však všetkých prevýši svojimi ľudskými vlastnosťami. Autor záporné postavy zobrazuje realisticky. Veselohra je založená na zámene postáv. (situačná komika)

Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch
Postavy: Grófka Eliza Hrabovská
Oriešok (školský učiteľ)
Miluša (jeho dcéra, grófkina spoločnica)
Ľudovít Kostrovický)
Rohon (zememerač, Kostrovického priateľ)

Stručný dej: Oriešok prichádza na zámok za dcérou Milušou. Stretá sa aj s grófkou, ktorú prosil o podporu pri oprave školy. Grófka pomôže Orieškovi a dohodne sa s ním o príprave privítania mladého baróna Kostrovického, ktorý sa má stať jej manželom. Úradník Suchay prichádza oznámiť, že je koniec žatvy a žnice a ženci chcú osláviť radostné obžinky. Grófka sa rozhodne spojiť oslavy s privítaním mladého baróna.
Barón Kostrovický píše list, že syn príde s priateľom Rohonom, s ktorým študuje v Pešti. Grófka chce dobre spoznať baróna a rozhodne sa preobliecť za kráľovnú plesu a Milušu za grófku. Tento nápad však dostane aj barón, ktorý sa preoblečie za inžiniera Rohona a jeho priateľ za baróna. Rohon sa po stretnutí s Milušou preoblečenou za grófku hneď zamiluje. Grófovi sa nepáči jej vystupovanie a rozhodne sa odísť. Svoje rozhodnutie však zmení, keď ho očarí krása kráľovnej obžiniek, za ktorú sa prezliekla grófka. Nič netušiaci barón sa do nej na prvý pohľad zamiluje.

Inžinier nemôže viac skrývať lásku k Miluši a rozhodne sa priznať. Miluša ho však predbehne a povie, že nie je grófka, ale jej spoločníčka. Neskôr sa Miluša spolu s grófkou dozvedá, že Rohon nie je barón a žiada grófku o Milušinu ruku. Po otvorení obžiniek sa barón priznáva, že je inžinier. Nútia ho, aby si zobral za ženu kráľovnú plesu, aby zachránil jej česť. Deva je všakpodľa správania nevzdelaná a barón ju odmieta. Keď sa od Orieška dozvedá, že Miluša je jeho dcéra a má dobré vychovanie, chce si ju vziať. No stále netuší, že za devu je prezlečená grófka. To sa dozvie, až keď požiada Oriešku o Milušinu ruku. Po vyjasnení nedorozumení si Miluša berie Rohona a barón grófku.
Téma: Život na grófkinom zámku. Spolužitie Slovákov s Maďarmi.
Idea: Vzájomná úcta a porozumenie medzi slovenským a maďarským národom. Touto hrou chce autor ukázať, ako by mohli žiť vo vzájomnej úcte a porozumení národy v Uhorsku.

- zápletka spočíva v dvojakej zámene postáv Miluši s grófkou a Rohona s barónom. Zámena postáv vytvára mnoho komických udalostí, zaľúbia sa do seba /tí, ktorí sa majú/, koniec = dve svadby.
- chcel poukázať na vlastenectvo slov. inteligencie a vlastenectvo je neodmysliteľné bez lásky k ľudu. Prostredníctvom tohto vlastenectva si inteligencia získava rešpekt u šľachty. Palárik zidealizoval šľachtické postavy.
- Palárik vyzýva, aby nezapierali národy Uhorska svoj pôvod, chce, aby sa na Slovensku rozprávalo po slovensky.
Citáty: Orieška v rozhovore s barónom Kostrovickým:
"...aby si Slováci a Maďari sväté práva spoločnej
krajiny Uhorska spojenými silami bránili, národnosti
svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety -
bez ktorej blaho vlasti ani myslieť sa nedá - jeden
druhému úprimne dopriali a aby žiadnej nenávisti,
žiadneho sváru medzi nimi nebolo..."

Milušin názor na vlastenectvo:
"Ó, darmo sa sebec tým menom honosí:
Kto nie je priateľ ľudu, ten neni vlastenec,
lež márny šarlatán alebo streštenec, ktorý len
nesvornosť rozsieva v krajine!..."


JÁN CHALUPKA (1791 Horná Mičiná (BB) - 1871)
- bol prvým úspešným slovenským dramatikom
- učiteľsko-farmárska rodina
- evanjelický farár v Brezne
- v malomestskom živote našiel Chalupka prameň pre námety svojich veselohier
- vedúcou silou v spoločnosti bolo meštianstvo, ale podedilo mnoho chýb z odchádzajúcej feudálnej triedy: triedna neuvedomelosť, odnárodňovanie, poníženosť k šľachte, konzervatizmus, rodinkársky egoizmus, klebetníctvo, namyslenosť, neúprimnosť... - Chalupka poukazoval na tieto chyby.

veselohra: KOCÚRKOVO, ALEBO LEN ABY SME V HANBE NEZOSTALI
- vviedol do liter. pojem "kocúrkovo", ktorým dodnes označujeme pomery a ľudí s obmedzeným myslením.
Predstavil v nej svet malého mesta s troma hlavnými zložkami spoločnosti:
- predstaviteľ feudalizmu: zeman a cirkevný inšpektor Pán z Chudobíc
- preds. malomestskej buržoázie: čižmársky majster Tesnošil a jeho rodina
- mladá pokroková generácia: učiteľ Sloboda

Je to obraz dvoch protichodných svetov - zanikajúceho feudalizmu a zrodu národne uvedomelej inteligencie. Pán z Chudobíc a Tesnošil sú smiešne figúrky. Ich názorová zadubenosť a obmedzenosť, neschopnosť tvorivého činu, sú vážnou prekážkou pochopiť súčasné spoločenské pomery (nástup kapitalizmu). Rodina
Pána z Chudobíc i Tesnošilova sú slovenského pôvodu, ale vzdávajú sa svojej slovenskej národnosti, aby si zachovali zdanie spoločenského významu. Vzdávajú sa slovenskej reči a deformujú ju používaním maďarských a latinských slov a fráz. Ale ani jednu ani druhú reč neovládajú.
Protiklad tejto spoločenskej triedy (príslušníci úpadkového feudalizmu) vykreslil Chalupka v národne uvedomelom inteligentovi učiteľovi Slobodovi. V ňom sa črtá postava blízka štúrovskej generácii. Z jeho názorov preráža duch národnej znášanlivosti.
Hra Kocúrkovo bola veľmi úspešná a tvorila základ repertoáru ochotníckych scén. Kocúrkovo sa udržalo na našich popredných scénach dodnes. Chalupka svojimi hrami dal nielen základ ochotníckej činnosti na Slovensku, ale určil jej pokrokové pôsobenie. Jeho tvorba mala ohlas v neskoršom období (Palárik, Záborský).
- opis domu pána z Chudobíc: „Tamto, kde je tá hŕba hnoja pred dverami. Tamto, vraj, tamto, kde tá jedna tabla na obloku je papierom zalepená."

Dejovou osnovou sú voľby nového učiteľa a jeho príchod do Kocúrkova. Nového učiteľa chce získať pán z Chudobíc pre maďarizáciu a Tesnošil za muža svojej dcéry. Ústrednou postavou je Tesnošil. Na ňom a jeho rodine sa Ch. vysmieva všetkému, čím vtedy trpela malomestská spoločnosť. Niet v ňom ani iskierky podnikavosti a samostatnosti, typických čŕt novodobej buržoázie. Ich obmedzenosť v chápaní smeru spol. vývinu je prekážkou v prijímaní premien, ktoré prinášal kapitalizmus. Tesnošilov syn je lenivý, dcéra rozmaznaná, vzdorovitá, bezočivá. Jediným cieľom jeho ženy Madleny je bohato vydať dcéru.
Pán z Chudobíc - zeman, ktorý vychádza na mizinu - zánik feudalizmu
Sloboda - ožení sa s dcérou starého učiteľa, víťazí nezištnosť a úprimnosť citov pred vypočítavosťou Tesnošilovcov.
Postavy sa stávajú smiešnymi tým, že chcú byť múdre.
JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ (1874 Tajov (BB) - 1940 Blava)
- robotnícka rodina, detstvo prežil u starých rodičov
- bankový úradník
- legionár v Rusku
- jednoduchý jazyk
- patrí k vrcholným autorom druhej vlny sloven. realizmu

Jeho tvorba sa rozvíjala súbežne s tvorbou Ferka Urbánka (Škriatok, Rozmajrín, Pani richtárka) a Jozefa Hollého (Kubo, Geľo Sebechlebský).
- štvordejstvová veselohra: ŽENSKÝ ZÁKON - ukazuje, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy. V hre sa uplatňuje autorovo humorné videnie dedinského sveta. Humor preniká všetky zložky diela, od základného postoja spisovateľa k životu cez komickú stavbu situácií, charakteru, dialógov i gesta postáv. No za týmto humorným životným postojom je v hre vážna otázka o hodnote človeka v skapitalizovanej spoločnosti, ktorá vytvára vyostrené dramatické napätie.
- konflikt hry je motivovaný sociálne, ale závažnú mieru na jeho rozvedení majú rodinné záujmy a rozdielne charakterové vlastnosti postáv. Na deji sú zainteresované všetky postavy hry.

- Miško Malecký sa zaľúbi do polosiroty Aničky Javorovej. Ich životnému šťastiu prekáža hašterivosť a tvrdohlavosť oboch materí a klebetníc a Dora. Miško dá pred odchodom na vojenčinu Aničke sľub, že po vojne si ju zoberie za ženu. Keď sa však začne hovoriť o tom, kde budú mladí žiť, nastane zvada - každá matka ich chce mať u seba. Kým je M. na vojne, obe matky sa hnevajú, aj vďaka klebetám Dory. Mišova mať sa dozvedá, že richtárovci by chceli jej syna za zaťa, to sa jej páči a Dora ju v tom podporuje. Miškov otec podporujee mladých, utešuje aničku. Nakoniec zvíťazí láska oboch. Všetci sú šťastní, najviac Miškov otec, ktorý si stále prial, aby zdravý rozum zvíťazil nad mocou klebiet a ženskeého hnevu.
dráma: NOVÝ ŽIVOT - rozvíja v nej tragický príbeh richtárovej rodiny Jahodovcov. Tajovský v hre ostro odsúdil túžbu dedinského človeka po popanštení i ľudské sebectvo a chamtivosť. V porovnaní s predchádzajúcou hrou sa táto hra rozvíja v pochmúrno-tragickom tóne. I postavy prechádzajú silným vnútorným zápasom, prežívajú bolestné rozpory a ťažko si vykupujú "mravné obrodenie", vnútorný pokoj i stratené šťastie.

štvordielna hra: STATKY - ZMATKY - Tajovský tu ukázal ako majetok opantal celé myslenie i konanie starého skupáňa Palčíka a jeho ženy Mary. Honba za majetkom spôsobila rozvrat v rodinách a zmätok v dušiach. Tajovského hra Statky-zmätky má výrazný kriticko-realistický charakter a predstavuje jedno z vrcholných diel v slovenskej predprevratovej literatúre.
DEJ: Palčík s Marou navrhnú Žofke a Ľavkovi (rodičom Ďurka), či by nepristali na Zuzku Kamenskú. Ľavkovci súhlasia, aj kvôli majetku, ktorí majú mladým Palčíkovci prenechať. Keď príde Ďurko, pristane aj on. Zuzka po váhaní pristane tiež. Ďurko má ale rád Betu, za ktorou chodí aj po svadbe. Zuzka mu to vyčíta, a nakoniec odchádza od neho domov. Ďurko sa ožení po druhý krát - s Betou, ktorá príde bývať k Palčíkovcom namiesto Zuzky. Palčík na nich nechce nič prepísať, lebo že sa zle starajú o majetok. Túžba po majetku rozloží aj vzťah Ďurka a Bety, takže aj tá ho opúšťa. Ďurko sa snaží vrátiť k Zuzke, a svojmu synovi, no tá poznajúc jeho nestály charakter ho odmietne.
jednoaktovka: V SLUŽBE - základný konflikt hry vyrastá z vystupňovaného triedneho rozporu medzi bohatým gazdom Štefanom a jeho sluhom Janom.
- hra predstavuje ideový vrchol v Tajovského tvorbe. Autor v nej zobrazil spoločenské podmienky, v ktorých dozrievalo triedne vedomie sproletarizovaných más o nevyhnutnosti organizovaného boja proti utláčateľom.
Jano: „Ale počkaj, my sa tiež pozbierame. A keď sa vy, gazdovia, zbíjate do hŕbky, budeme sa aj my, robotníci.“
- Janov odpor je skôr živelný, nepozná iné východisko, ako utlmiť svoj hnev, ako v alkohole, poddá sa gazdovi

POPREVRATOVÉ DRAMATICKÉ PRÁCE:
hra SMRŤ ĎURKA LANGSFELDA - tu zobrazuje udalosti a osudy hrdinov z revolučných rokov 1848-49 - oslavuje hrdinských bojovníkov
hra BLÚZNIVCI - stvárňuje tu tragický osud notára Messerschmidta, otvorene kritizujúceho prázdne vlastenčenie a plané národovectvo.

Základný konflikt jeho prozaických i dramatických prác vyrastá z neprekonateľného rozporu medzi túžbou prostých ľudí po šťastnejšom živote a krutým vykorisťovateľským buržoáznym systémom. Rozvíja realizmus Kukučína a obohacuje ho o nové sociálne skutočnosti, zaujíma kritické a protestné stanovisko voči zobrazovaným javom.


JONÁŠ ZÁBORSKÝ (1812 - 1876)
- reagoval vo svojich prózach na všetky podstatné krízové javy porevolučného obdobia.
poviedka: DVA DNI V CHUJAVE - skladá sa z 2 častí:
a) DEŇ ŠKAREDÝ - je ostrou satirou na byrokraciu a zemianstvo
b) DEŇ PEKNÝ -
Kým v prvej časti položil dôraz na sociálnu kritiku, v druhej časti sa snažil nájsť aj isté východisko z nepriaznivého sociálneho a duchovného položenia slovenského ľudu. Autor tu ľud vykreslil s jeho hrubými mravmi a pijanstvom. Tento stav vidí ako dôsledok bezprávneho zaobchádzania s ľudom. Vykorisťovateľov predstavuje statkár Kobzay, ktorý sa k ľudu správa panovačné a urážlivo. Satira poviedky je založená na vyjadrovaní hlavných postáv a na situáciách.
Záujem o históriu priviedol Záborského k tvorbe historických tragédií a drám. Svojimi historickými hrami chcel J. Záborský vyvrátiť falošné romantické predstavy maďarských historikov, dejinný vývin v Uhorsku sa snažil zobrazovať verne, rešpektujúc pritom slovenské hľadisko.
Tematicky sa Zábor. drámy rozčleňujú do 3 väčších cyklov:
1. cyklus - tvoria drámy z dejín Veľkomoravskej ríše a dejín slovensko-uhorských
2. cyklus - -"- drámy čerpajúce námety z dejín srbsko-uhorských
3. cyklus - -"- 9 drám z čias vzbúr v Rusku
Okrem toho vytvoril Záborský ešte viacero veselohier a frašiek. Z nich je umelecky najhodnotnejšia 5-dejstvová veselohra: NAJDÚCH.
- zobrazuje tu komické črty života drobného zemianstva, rozdiely medzi panskou a sedliackou morálkou Je to satira na sloven. zemianstvo. Statkár Kobozy utráca majetok a jediné východisko vidí v bohatej neveste. Jeho syn Gejza sa vyznačuje nadutosťou a hlúposťou. Predstavuje mravný úpadok zemianstva. Pokrok predstavuje Jablonkay. Záborského postavy sú zosmiešnené, často zveličené, alebo zjednodušené.
Východiská konfliktov
Chalupka - proti odnárodňovaniu
Záborský - negatív. str. zem.
Palárik - spolunažívanie národov
Tajovský - majetok, peniaze


7b.Kompozícia epického diela


8a.Svetový realistický román – obraz spoločenských pomerov 19 stor. (H. de Balzac, Ch. Dickens, N.V. Gogoľ)

V polovici 19. st. nastáva obdobie priemyselnej revolúcie. Manufaktúrna výroba je nahrádzaná strojovou výrobou. Robotníci strácajú prácu, rozširujú sa triedne boje. Upevňujú sa kapitalistické vzťahy, založené "na všetko prevracajúcej moci peňazí".
S priemyselnou revolúciou bol spätý rozvoj prírodných vied. Za skutočné hodnoty v ľudskom poznaní sa začali považovať iba tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom, alebo uskutočniť v praxi. Rozmach prírodovedeckého bádania ovplyvnil aj filozofické myslenie, najmä pozitivizmus. (jeho predstav. bol franc. filozof August Comte), vyzdvihujúci proti špekulatívnosti konkrétne ľudské poznanie, objektívnu analýzu spoločenských i prírodných javov. Za skutočné považoval pozitivizmus iba to, čo sa dalo zmyslami a skúsenosťou dokázať. Mal značný vplyv na vývin európskeho myslenia a literatúry. Aj v tvorbe spisovateľov sa sústredilo úsilie na poznanie skutočnosti, na objektívne zobrazenie každodenného života človeka, spoločnosti. Kládol sa dôraz na pravdivosť zobrazovaných spoločenských procesov, ľudských vzťahov i charakterov.
REALIZMUS - je nová umelecká metóda, autor svoje skúsenosti pravdivo prenáša do liter. diela. Vytvára typy postáv, ktoré svojimi vlastnosťami charakterizujú dobu a spoločnosť.


POROVNANIE ROMANTIZMU A REALIZMU
Realizmus vznikol ako reakcia na predchádzajúce umelecké smery, najmä na romantizmus. Popiera jeho estetické princípy, ale zároveň naň nadväzuje. Je ďalším stupňom vo vývine umenia a slovesnej tvorby.
Ak pre romantického spisovateľa mala závažný význam fantázia a snovosť, tak pre spisovateľa realistickej orientácie rozhodujúcim zostáva zobrazenie všedného života na základe spoločenskej i vlastnej skúsenosti. Ak romantický autor staval proti prízemnosti života buržoáznej spoločnosti veľkolepú minulosť, či hmlistú víziu /vidinu/ budúcnosti, realista zostáva na pôde súčasnosti, odhaľujúc mechanizmus kapitalistického systému i jeho zástoj v mrzačení ľudských charakterov a vzťahov.
Je to krutý a násilný zákon moci a peňazí v buržoáznej spoločnosti, ktorý je základným motivačným zdrojom konfliktov v realistickej próze. Z literárnych žánrov sa do popredia dostáva román, schopný poskytnúť svojím rozsahom priestor na zobrazenie „hroznej poézie života" meštiactva.

Romantický hrdina žil bohatým vnútorným životom, zachovával si ušľachtilosť ducha, preto sa cítil osamotený, výnimočný. Naproti tomu umelec - realista vidí človeka (epickú postavu) v konkrétnom spoločenskom prostredí, odhaľuje nevyhnutné spojenie spoločenského a osobného v charaktere ako určitom ľudskom (umeleckom) type.
Realizmus objavil postavy zo všetkých sociálnych prostredí a vrstiev, počínajúc londýnskym a parížskym podsvetím a končiac najvyššími kruhmi aristokracie a buržoázie.
V dielach romantického autora sa prejavuje jeho citový život, fantázia, jeho sny. Pre realistického autora je prvoradý reálnyživot, zobrazuje všedný život na základe spoločenskej alebo vlastnej skúsenosti. Romantizmus zobrazuje veľkolepú budúcnosť alebo hmlistú víziu do budúcnosti. Realizmus zobrazuje súčasnosť, odhaľuje kapitalistický systém a jeho zástoj v mrzačení ľudských charakterov a vzťahov. Je to krutý zákon moci a peňazí. Realistický hrdina je spoločenský a obľúbený, autor taktiež vykresľuje všetky spoločenské vrstvy. V realizme ide predovšetkým o pravdivé zobrazenie človeka a spoločnosti, v ktorej žije. Typickou postavou realistického diela je obyčajný človek so svojimi dennými a všednými starosťami.
Najvýznamnejším predstaviteľom francúzskej realistickej literatúry je


HONORÉ DE BALZAC (1799 - 1850)
Jeho prvým veľkým úspechom bol r. 1831 román: ŠAGRENOVA KOŽA - napísal ju na základe rozprávky z tisíc a jednej noci, o zázračnej šagrenovej koži. Mladý Rafael túži po bohatstve, moci a zábave. Vlastní talizman - šagrenovu kožu, ktorá mala schopnosť vyplniť každé majiteľovo želanie, ale zároveň skracovala majiteľovi život. Autor tu chcel ukázať rozdiel medzi "chcieť a môcť" a ako sa človek v živote vyčerpáva týmito úkonmi. Človek, ktorý sa všetkého nasýti, túži po ozajstnej láske. Narodil sa v rodine sedliackeho zbohatlíka. Neskôr sa presťahoval do Paríža, kde sa pokúsil zbohatnúť špekuláciami na burze a tak sa dlhy a veritelia stali pre neho celoživotným mučivým bremenom. V tvorivej práci nepoznal oddych. Mala mu zabezpečiť nielen slávu, ale i vytúžené spoločenské postavenie.
Od r. 1833 sa zapodieval koncepciou rozsiahleho románového cyklu, ku ktorému r. 1841 napísal predhovor a pomenoval ho ĽUDSKÁ KOMÉDIA. Tvoril ho do konca života. Ľudskú komédiu, ktorá obsahuje okolo 97 diel, rozdelil na 3 časti:
1. ŠTÚDIE MRAVOV
a) výjavy zo života súkromného - OTEC GORIOT, a i.
b) výjavy zo života provinčného - EUGÉNIA GRANDETOVÁ, STRATENÉ ILÚZIE
c) výjavy zo života parížskeho - LESK A BIEDA KURTIZÁN
d) výjavy zo života politického - ...
e) výjavy zo života vojenského - ...
d) výjavy zo života vidieckeho - ...
2. ŠTÚDIE FILOZOFICKÉ - ŠAGRÉNOVÁ KOŽA, a i.
3. ŠTÚDIE ANALYTICKÉ

OTEC GORIOT - dej sa začína v roku 1819, v starom a ošarpanom penzióne, ktorý patril pani Vauquerovej. Žilo tam viacero nájomníkov. Medzi nich patril aj otec Goriot, ktorého ostatní považovali za čudáka a posmievali sa mu. Bol to však veľmi dobrý človek, ktorý pre blaho svojich dcér obetoval všetko. Medzi ďalších nájomníkov patril Vautrin a Eugene de Rastignac. Vautrin utiekol z väzenia. Láka Eugena na zlé veci. Mladučký študent práv sa dostane za pomoci svojej sesternice pani de Beauséant do vyššej parížskej spoločnosti. Tu sa dozvie všetko o otcovi Goriotovi, ktorý svoju prvú dcéru Delphinu vydal za nemeckého bankára de Nucingen a druhá Anastasie si vzala za manžela grófa Restaud. Obidve ho takmer zapredali. Chodili za ním iba vtedy, keď potrebovali peniaze na splatenie dlhov. Aj to tak, aby ich nikto nevidel. Už od samého začiatku ho zaťovia nemali radi. Eugene zahorí láskou k Delphine, ktorá mu ju opetovala. Zároveň sa stáva i dobrým priateľom Goriota. Delphin sa im snaží zabezpečiť nový domov. Celá situácia sa však mení, keď Goriot začne vážne chorľavieť a jeho život je ohrozený. Pri smrteľnej posteli zomierajúceho Goriota bol iba jeho priateľ Eugene. Jeho dcéry sa s ním neprišli ani rozlúčiť. Neboli ani na pohrebe, lebo ich nechceli pustiť manželia. Zaťovia nezaplatili trovy. Všetko to zaplatil jeho dobrý, verný priateľ Eugene. Na náhrobok dal vyryť : „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restaud a barónky de Nucingen, pochovaný na trovy dvoch študentov."
POSTAVY: Otec Goriot - starec, ktorý sa utiahol do penziónu pani Vauquerovej r. 1813, bol výrobcom cestovín. Po príchode do penziónu bol bohatý, no postupne schudobnel. Je láskavý, čestný, veľkodušný. Mal dve dcéry, pre ktoré by urobil všetko na svete.

Anastasie - je mladšia dcéra otca Goriota. Mala aristokratické sklony. Vydala sa za grófa de Restaud a tak opustila otcovský dom, aby sa vyšvihla do vysokých spoločenských kruhov.
Delphine - mladšia dcéra otca Goriota. Vydala sa za bankára
de Nucingen. Neváži si svojho otca, je ľahostajná, neverná, sebecká.
Eugéne de Rastignac - chudobný študent študujúci právo, túžil sa dostať do vyššej spoločnosti. Bol dobrý, spravodlivý a štedrý. Mal rád otca Goriota. Postupne zisťuje, že peniaze nie sú všetko.
Vautrin - je akýmsi opakom otca Goriota. Pozná morálku i zákony spoločnosti v ktorej žije a neraz na ňu doplatil, ale osvojil si ju ako nebezpečnú zbraň a bojuje so spoločnosťou jej vlastnými metódami. Poučuje Rastignaca, že úspechy možno dosiahnuť len chladnokrvnosťou cez ženy z vyšších kruhov. Cez jeho postavu
Pani Vauquerová - má okolo 50 rokov, sklenený pohľad, nevinný výzor. Obyvatelia penziónu ju považovali za dobrú ženu, no pokladali ju za nemajetnú.
V románe Otec Goriot zobrazil Balzac tragiku obetavej a bolestne zraňovanej otcovskej lásky. Tragédia meštiaka Goriota je svedectvom o morálke spoločnosti, v ktorej moc peňazí narušila najzákladnejšie ľudské vzťahy.
Popri postave chudobného študenta Rastignaca, ktorý sa nechce stať obeťou bohatých, zaberá pomerne veľký priestor postava Vautrina. Prechádza viacerými dielami a v románe Lesk a bieda kurtizán sa tento bývalý galejník dostáva k vysokej funkcii v parížskej polícii. Víťazí takto nad spoločnosťou, ktorej zákony pokladal za výsmech spravodlivosti.
román: STRATENÉ ILÚZIE - hlav. postavou je mladý básnik Lucien, ktorý je presvedčený o svojej skvelej budúcnosti. Hnaný túžbou po sláve odchádza do Paríža, aby tam získal literárne vavríny. Nakoniec zanecháva vážnu literárnu prácu, a vrhá sa do žurnalistickej kariéry. Zdá sa, že mu už nič nestojí v ceste, no vzápätí nasleduje hrozný pád. V úsilí dostať sa z kritickej situácie stráca Lucien aj posledné zvyšky zmyslu pre ľudské hodnoty, zrádza priateľov, falšuje zmenky, až sa ocitá na pokraji samovraždy. Zachráni ho tajomná postava španielskeho kanonika. Výmenou za svoj život, stráca však Lucien dušu.


CHARLES DICKENS
V jeho rozsiahlej tvorbe je zjavná spätosť osudov hlavných hrdinov s autorovým vlastným životom, trpkými skúsenosťami z detstva. Angl. meštianstvo ho prijalo ako obľúbeného autora hneď po vyjdení jeho diela Kronika Pickwickovho klubu. Je to humoristický román. Pán Pickwick neoplýva veľkou múdrosťou, skôr sa snaží pôsobiť ako spravodlivý, láskavý a dobrými skutkami známy občan. Naivnosť, s akou často zapadne do intríg klamárov, z ktorých sa však vždy šťastne dostane, vyvoláva úsmev. Ani obraz dlžníckeho väzenia do ktorého sa dostal Pickwick spolu so Samom Wallerom. Fleetská väznica naplnená rôznymi typmi je miestom, kam sa dostanú často z nedorozumenia nevinní ľudia, na ktorých sa obohacujú chamtivý advokáti, špekulanti. Pickwick obžalovaný pre nesplnený údajný sľub manželstva domácej panej, je takou obeťou. Autor odhaľuje ľudskú biedu a nešťastie, kritizuje anglickú spoločnosť a súdnictvo.Kritiku vyslovuje opisom prostredia a opisom postáv.
- Bol veľkým humanistom, žiadal ľudské práva pre najchudobnejšie vrstvy. Útočil na anglické zákonodarstvo, kritizoval anglické školstvo, ponižujúce tresty v školách, súdnictvo. Poukazoval na spoločenské rozdiely. V závere svojich románov necháva však zvíťaziť dobrotu a mravnosť, jedinca nad spoločenskou nespravodlivosťou, romantickú túžbu nad reálnou skutočnosťou.
Ďalšie diela: Oliver Twist - sociálny román, vyrastá v sirotinci, týranie, tresty.
DAVID COPPERFIELD - obsahuje veľa autobiografických čŕt. Je to realistický obraz súdobého Anglicka (opis škôl, vykorisťovanie detskej práce). Obsahuje aj romantické prvky (atmosféra napätia, očakávanie hrozných udalostí)
- zaraďujeme ho medzi pikarexné romány.
- hlavnou postavou je tulák, šibal, ktorý zažíva rôzne dobrodružstvá, prostredníctvom ktorých autor dokresľuje jeho charakter. Podľa autora prostredie nemusí vplývať na charakter človeka. David ostáva neskazený, aj keď sa stýka s mestskou spodinou. Jeho tvorba spadá do obdobia "Viktoriánskej literatúry". Literatúra mala vznešenú úlohu - vychovávať spoločnosť. Väčšina diel končila tým, že zlo stihne trest a dobro odmena.
Dickens vytvoril plejádu zábavných postáv a postavičiek. Kritizoval ľudské hriechy a slabosti, ale neurážal svojou kritikou, skôr chcel humorne na ne poukázať.
"Aj takýto býva človek, a keď sa spozná v nastavenom zrkadle,
možno sa zahanbí, a bude sa chcieť polepšiť."


FIODOR MICHAJLOVIČ DOSTOJEVSKIJ (1821 - 1881)
- je tvorca psychologického románu, patrí k vrcholným predstaviteľom v ruskej i svetovej realist. lit.
Najviac pozornosti venoval mestskému životu a v ňom vrstve existenčne živoriacich drobných meštiakov. Jeho "ponížení a urazení" sú zle platení úradníci, vyslúžilci, študenti, rodiny skrývajúce úzkostlivo svoju biedu a často závislosť od úžerníkov.
- narodil sa v rodine moskovského štátneho lekára. Po skončení vojen. inžin. školy pracoval v Petrohrade, no pre ťažkú chorobu, ktorá ho mučivo sprevádzala po celý život ho prepustili. Za účasť v Petrasevského revol. krúžku dostal trest smrti, ktorý cár zmenil na Deportáciu na Sibír.
- Najviac pozornosti venoval mestskému životu a v ňom vrstve najmä vrstve živoriacich drobných mešťanov (úradníci, študenti). Je tvorcom psychologického románu.
- nap. súbor noviel: BIEDNI ĽUDIA - opísal tu ľudí, ktorých prácu nevie nikto oceniť. Sú na okraji spoločnosti. Ich spoločenské postavenie sa prenáša aj do ich duševného sveta - sú rozorvaný a nespokojný.
- Dostojevského hrdinovia ich osudy čitateľa presviedčajú, že rast spoločnosti nemôže závisieť od individuálnych skutkov.
Idiot - konfrontuje etický ideál človeka s realitou vtedajšieho Ruska. Hl. postavou je Lev Myškin - človek čistý, úprimný, dobrý, obetavý. Jeho osobnosť je nejednoznačná, je pokladaný za človeka dobrého, ale pre svoj idealizmus je pokl. za idiota, ktorý sa neprispôsobil reálnemu životu.
V románoch: IDIOT, BRATIA KARAMAZOVCI - sa mravný konflikt stupňuje až k neriešiteľnosti. Knieža Myškin v prvom románe a mladý Aľoša v druhom veria v silu dobroty a vnútorné obrodenie človeka láskou a pokorou. Ich slová a skutky vyvolávajú v dušiach ľudí opantaných vášňami akýsi náhly stav dojatia i vôľu nájsť správnu cestu, a predsa sa všetko uberá k tragickému zavŕšeniu. Dostojevského hrdinovia, ich osudy čitateľa presviedčajú, že mravný rast spoločnosti nemôže závisieť od individuálnych skutkov dobroty a ľudskosti.
V románe ZLOČIN A TREST nastolil autor problém absolútnej slobody jednotlivca. Chudobný petrohradský študent Raskoľnikov si zdôvodňuje zavraždenie starej úžerníčky ideou, že berie na seba ťarchu potrebného činu, lebo odstráni škodlivú bytosť (racionálne odspravedlnenie). Autor ho vedie mučivým hľadaním poznania, že jeho čin mal osobné pohnútky. Východiskom mu je napokon priznanie, dobrovoľne prijatá pokora a oslobodzujúci cit lásky k žene (prostitútka Soňa), ktorá ho sprevádza i na nútené práce. Autor riešil problém individuálnej vzbury proti spoločnosti v presvedčení, že kresťanský humanizmus môže byť účinným prostriedkom proti spoločenskej nerovnosti. V tom bola jednostrannosť jeho filozofického prístupu k spoločenskej realite.
- psychologický román s kriminálnou zápletkou. Krim. zápletka je stavebným prvkom diela. Dram. napätie spočíva v psych. dráme hl. hrdinu /vnútorné monológy/.


NIKOLAJ VASILIEVIČ GOGOĽ (1809 - 1852)
povesť: TARAS BUĽBA - oslávil hrdinstvo a obete ukrajinského ľudu v boji za slobodu
komédia: REVÍZOR ???- dej: v hostinci sa ubytuje človek o ktorom si všetci myslia, že je revízor. Dobčinský a Bobčinský sa k nemu správajú ako ku revízorovi. Chlestakov túto úlohu prijíma. Presťahuje sa do domu starostu, a zaľúbi sa do jeho dcéry. Ťažisko hry spočíva v postavách, sú obmedzené, ľahkoverné, hlúpe, a intrigánske. Chlestakov prekračuje rámec hlúposti. Má rozumové schopnosti, ktorými dokáže ťažiť z iných ľudí. Autor tu odkryl stále sa prehlbujúcu skorumpovanosť cárskej byrokracie.
komédia: ŽENBA
román: MŔTVE DUŠE - hrdina diela Čičikov pôsobí neopakovateľne, keď skupuje "mŕtve duše" od statkárov a zoznamy mŕtvych nevoľníkov, ktoré majú vzbudiť v spoločnosti, do ktorej sa chce dostať, zdanie, že je boháč. Vložil tu do rozprávačského prúdu i vyjadrenie obdivu ku kráse a mnohotvárnosti ruského jazyka:
"Niet slova, čo by bolo také smelé, rázne, čo by tak vyletelo rovno zo srdca, čo by tak prekypovalo a vrelo životom, ako prieliehavé ruské slovo." Odhaľoval príčiny pokrivených ľudských vzťahov.


LEV NIKOLAJEVIČ TOLSTOJ (1828 - 1910)
Prostredia, ktorými prešiel zanechali stopy v jeho diele. Bol to napr. pobyt na Kaukaze, obrany Sevastopoľa, jeho teória "neprotiviť sa zlu násilím".Ako 82 ročný zanecháva rodinu no na tejto ceste do ústrania zomiera.
Román Anna Kareninová tragicky završuje konflikt hlavnej hrdinky s aristokrat. petrohrad. spoločnosťou, založenou na moci, pretvárke a egoizme.. Táto jej neodúšťa smelosť , s akou unikla z prázdnoty svojho manželstva. Dobrovoľná smrť je pre ňu únikom z neriešiteľného konfliktu s vlastnou spoloč. triedou. Nie je spokojná so životom, nájde si milenca, je odsúdená spoločnosťou, hodí sa pod vlak. "Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná je nešťastná po svojom."
SEVASTOPOĽSKÉ POVIEDKY - prenikol do mentality prostého ruského vojaka. Tolstého účasť na obrane Sevastopoľa dala poviedkam hodnotu umeleckého dokumentu.
Dielo VZKRIESENIE vznikalo v období, keď Tolstoj písal o hladujúcom ľude, protestoval proti krivdám na súdoch, vyslovil presvedčenie, že privilegovaná vrstva "má ísť medzi ľud, vedomá si svojej viny voči nemu".Pocity viny sa nesie i životom hlavnej postavy tohto diela šľachtica Nechľudova, ktorý sa rozhodne sprevádzať do vyhnanstva Kaťušu Maslovovú, lebo sa cíti vinný a zodpovedný za jej život. Súčasne sa chce vedome rozísť s koris- tníckou morálkou petrohradskej spoločnosti.
4 dielny román: VOJNA A MIER je širokým (>250 postáv) obrazom dejinnej epochy napoleonských ťažení proti národom Európy. Na historickom pozadí vykreslil autor živé typy predstaviteľov všetkých spoločenských vrstiev v Rusku a vyzdvihol hrdinstvo ruského ľudu pri obrane vlasti.
Dejové línie románu sú pospájané osudmi rodiny Bolkonských a Rostovovcov a filozoficky koncipovanou postavou Pierra Bezuchova, ktorá nesie výrazné autobiografické črty. Starý šľachtic Bolkonskij predstavuje slávu starého Ruska a vojenskú česť. Jeho syn Andrej spája v sebe hlbokú citovosť a mužnú statočnosť. Spolu s Bezuchovom a najkrajšou ženskou postavou v románe Natašou Rostovovou tvoria najpevnejšiu dejovú i myšlienkovú väzbu v diele. Realisticky pôsobivé sú obrazy historických udalostí, napr. borodinská bitka s postavou legendárneho Kutuzova, boj o Moskvu i obrazy ľudových hrdinov, ako napr. múdreho mužíka Karatajeva. Napoleona vykreslil autor ako človeka, ktorý nepochopil svoje dejinné poslanie a stal sa nepriateľom ľudstva.


8b.Charakteristika

Charakteristika je opisný slohový útvar, ktorý sa sústreďuje na typické, charakteristické Črty a ra podstatné rozlišovacie znaky. Charakteristika patrí k opisnému slohovému útvaru. Vystihuje základné, podstatné, typické – charakteristické znaky predmetu, javu, človeka.
Podľa toho, na čo sa charakteristika zameriava a aký štýl v nej autor používa, delíme charakteristiku na odbornú (charakteristika krajiny, mesta, obdobia, terénu), ktorá má informatívny účel a používa sa na praktické potreby a umeleckú. V umeleckej charakteristike predmetom zobrazenia je osoba (alebo rozprávková bytosť, zviera). Táto charakteristika má pôsobiť na citovú stránku čitateľa. Priama charakteristika vymenúva charakterové vlastnosti človeka. Má byť presným zhrnutím komplexného pozorovania a objektívneho hodnotenia osoby. Nepriama charakteristika vytihuje vlastnosti človeka z jeho konania. Pri charakteristike osôb sa môže používať priama reč, polopriama reč a nepriama reč.
9a.Analýzy spoločenských pomerov a života v dramatickej tvorbe I. Stodolu a J.B. Ivana

Rozvoj divadla na Slovensku
- 1. profesionálne divadlo vzniká v r. 1919 v Bratislave. Ďalšie vznikali v r. 1924 v Košiciach, v 30-tych rokoch v Nitre, počas 2. sv. vojny vzniklo Frontové divadlo  Divadlo SNP v Martine. Spočiatku bol nedostatok slov. hercov, režisérov, ale aj divadelnej tvorby. K prvým význ. hercom a režisérom patrili: Andrej Bagar, Janko Borodač, Hana Meličková. Slovenská dramatická tvorba sa v medzivojnovom období začína len rozvíjať.


IVAN STODOLA (1888 LM - 1978)
- písal satirické komédie, ale aj historické drámy a tragédie.
- prvá úspešná divadelná hra Náš pán minister - satira na slov. meštiactvo
Bačova žena
- tragédia. Hlavná hrdinka je žena (Eva), ktorá sa stáva ženou dvoch mužov. Jej prvý muž Ondrej Muranica odišiel za prácou do Ameriky. Pri banskom nešťastí stráca pamäť. Jeho žena sa dozvedela, že zomrel, a preto sa opäť vydáva za Miša. Pri železničnom nešťastí opäť sa Ondrovi vracia pamäť. Vracia sa domov. Prichádza ako bohatý človek a kupuje si panstvo. Ondrej chce, aby sa Eva k nemu vrátila. Miša vyhadzuje zo svojho panstva, čaká čo urobí Eva. Tá spácha samovraždu. (sebaobetovanie pri neriešiteľnom konflikte)
- kritizuje zlé sociálne podmienky a s tým súvisiace vysťahovalectvo, a ťažká práca v Amerike.
Čaj u pána senátora
- satira na meštiactvo vo všetkých podobách - v honbe za titulom, vysokým postavením, kariérou.
- Baltazár Slivka, obchodník s truhlami, jeho žena, ktorá túži po peniazoch - chce, aby Baltazár kandidoval za nejakú politickú stranu - spolu s ďalšími je pozvaný na čaj k senátorovi. Všetci mešťania teda chodia do kurzu spol. správania. Fraška vrcholí u senátora, keď všetci zistia, že ovládajú len pár konverzačných tém, napr. počasie, obliekanie.
Jožko Púčik a jeho kariéra
- je satirou na falošne chápaný humanizmus. Jožko Púčik je úradníkom spolku Humanitas. Obvinia ho z krádeže 43 000,--. Dostáva sa do väzenia, keď sa snaží vysvetliť, že je nevinný, nikto mu neverí. Začne teda klamať, že bol v detstve sadista, pričom by ani muche neublížil. Hneď si ho začnú všímať, navštívi ho predsedkyňa Humanitasu aj predstaviteľ Benevolencie. Tieto dva spolky súperia o starostlivosť o J. Púčika - tým dopomôže svojej sestre k lepšiemu životu. Peniaze sa našli a J. Púčik je oslobodený, tým je súperenie spolkov zbytočné.
- naivný, všetko hodnotí cez seba, tak, ako by sa zachoval on, dobrák
- vidí, že pravda nemá žiadnu cenu, čestnosť a statočnosť nemá miesto v buržoáznej spoločnosti
Náš pán minister


JÚLIUS BARČ-IVAN
Mastný hrniec
- komédia - Hl. postavou je prof. Babík. Z rádia sa dozvedá, že sa stáva ministrom, čím sa oňho zaujíma väčšina ľudí, hlavne mešťania. Neskôr vysvitne, že ministrom sa má stať jeho menovec.
- kritizuje falošnú pretvárku malomeštiackej spoločnosti.
- hra vzniká počas 2. sv. vojny, po niekoľkých uvedeniach bola zakázaná
- odsudzuje tu karierizmus, ktorý v začiatku klerofašistického slovenského štátu nadobúda nebývalé rozmery.
Matka
- psychologická dráma s vplyvom expresionizmu.
- hl. postavy: matka Anna, Jano, Paľo, suseda Mara, Kata Tomková
- hl. postavou sú matka a jej dvaja synovia Jano a Paľo. V postave matky je niečo iracionálne, osudové až veštecké. Dráma sa odohráva v troch dejstvách. Dej sa odohráva v baníckom prostredí, kde Jano žije s matkou a Paľo odišiel za prácou do Ameriky. Matke sa prisnil sen, že v bani sa stane nešťastie. Bránila mužovi ísť nasledujúci deň do bane, no on jej neveril. Na ďalší deň ho vyniesli mŕtveho z bane. Neskôr sa jej prisní ďalší sen, že Paľo sa vracia z Ameriky. Jano sa neteší príchodu Paľa, bál sa, že príde o majetok. Matka nechce však stratiť ani jedného, lebo cíti, že jeden z nich bude musieť odísť. Jano má otcovu silnú povahu a Paľo má povahu po matke. Paľo doniesol z Ameriky Janovi nôž, matka v tom vidí predtuchu tragédie. Paľo raz príde domov opitý, vzniká roztržka s Janom a matka ho chce zachrániť tým, že ho vyháňa z domu. Paľo býva u svojej milej Katy. Neskôr príde oznámiť matke, že sa budú brať. Prišiel Jano, po ostrej výmene názorov, sa začnú biť, matka sa postaví medzi synov a Jano namiesto Paľa zabije matku nožom.
- podstata hry spočíva v hlbokej analýze charakterov a v nastolení zložitých psychologických konfliktov.




9b.Náuka o slove (význam slova, jednovýznamové slová, a viacvýznamové slová, synonymá, homonymá, paronymá)

1. Viacvýznamové: oko, kohútik,
2. Synonymá (rovnoznačné) : krásny, nádherný
3. Homonymá (rovnozvučné) : stopky-stopky;
4. Antonymá (opozitá, protikladné) :dobrý, zlý
Lexikológia (náuka o slovnej zásobe)
Slovná zásoba (súhrn všetkých slov jazyka)
Jadro slovnej zásoby (slová, ktoré v bežnom živote používame najčastejšie)
Okraj slovnej zásoby (slová, ktoré v bežnom živote používame zriedkavo)
Slovo (skupina hlások, ktorá má v istom jazyku ustálený význam)
Lexikológia sa zaoberá slovnou zásobou jazyka. Pôvod slova je z gréčtiny, lexis = slovo, logos = náuka, reč. Všíma si vznik a pôvod slov, vzťahy medzi slovami, zmeny významu slov a pod.
Rozvíjať slovnú zásobu môžeme:

•Odvodzovaním
(predponami) nadčas, nadstavba, pračlovek,
(príponami) zverinec, vysťahovalec, nehodovosť, ministerka
•Skladaním slov
(samoobsluha, spoluzodpovednosť, A-vitamín, tukotvorný)
•Tvorením viacslovných názvov a skratiek
(autobusová doprava, PKO, VÚB)
•Rozširovaním a zužovaním významu slova
(názov malinovka z jedného druhu nápoja sa preniesol na všetky nápoje )
Etymológia
Etymológia je náuka o pôvode slov. Obsah slova (vecný význam) tvorí súbor jeho podstatných znakov (definícia).





10a.Obraz slovenskej dediny na prelome 19. 20. storočia, jeho umelecké stvárnenie v prózach M. Kukučina, J.G. Tajovského, B.S. Timravy

Znaky slovenskej realistickej poviedky:
- poviedka je malá realistická forma
- umelecky stvárňuje realisticky (bez príkrasu) jednotlivé udalosti zo života človeka
- vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako skutočné ľudská charakteristika (Maco Mlieč, Ondráš Machuľa, Adam Krt), do deja vstupujú vyformované, nevyvíjajú sa, a o ich živote pred opísanou udalosťou sa autor zmieňuje iba ako by mimochodom
- téma - z najrozličnejších oblastí života
- z hľadiska umeleckej výstavby sa poviedka pokladá za voľnejší útvar ako novela slov. lit.. Realistické poviedky a novely písali: Vajanský, Kukučín, Timrava, Tajovský.
Slovenská dedina a život v nej sa odrazili v mnohých dielach slov. literatúry. Mnohí autori načreli do hlbokej studnice života chudobného človeka, dedinskej inteligencie, odsúdili život a konanie chamtivých sedliakov.
No až realizmus (Tajovský, Kukučín, Timrava) odkryli pravú tvár slovenskej dediny, dokázali kriticky poukázať na vtedajšiu biedu, nešťastie, pokorovanú ľudskú dušu, odsúdiť maďarizáciu, zobrazili postavenie inteligencie v národnom živote, poukázali na príčiny vysťahovalectva a vojny.


MARTIN KUKUČÍN (1860 - 1928)
- vlastným menom Matej Bencúr
- vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka, dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvár života na slovenskej dedine
- študoval na revúckom a martinskom gymnázium, lekárskej fakulty Karlovej univerzity, po skončení vysokej školy odchádza na ostrov Brač (do Dalmácie)
- r. 1907 odišiel do južnej Ameriky (mesto Punta Arenas), v zámorí prežil ako lekár obdobie 1. sv. vojny medzi chorvátskymi vysťahovalcami
- patrí medzi významných predstaviteľov slovenskej realistickej lit. V jeho tvorbe sa prehlbuje sociálny kriticizumus i metóda výstavby charakterov budovaná na analýze spoločensko - triednej podstaty ľudských vzťahov. Vidíme to vo viacerých prózach tohto obdobia, najmä v poviedkach Neprebudený, Keď Báčik z Chochoľova umrie, Dies Irae.
Kukučín bol veľkým realistickým umelcom, ktorý opisoval prevažne dedinských ľudí, ich drobné problémy, ale aj vnútorný svet, ich radosti a starosti. Vo svojich poviedkach často opísal svoje zážitky, skúsenosti i poznatky zo stretnutia s mnohými ľuďmi.
NEPREBUDENÝ
Hl. postavy: Ondráš Machuľa - úplne najchudobnejšia spol. vrstva - husiar, Zuzka Bežanovie, stará Bežanka, Jano Dúbravovie - sedliaci.
Témou je tragicky sa končiace úsilie "neprebudeného" Ondráša Machuľu včleniť sa do života dediny. Je to dospelý človek s detskou naivnou dušou. Príbeh sa odohráva v dedinskom prostredí. Autor zobrazuje tragický príbeh duševne zaostalého Ondráša Machuľu, ktorý naletel na žart Zuzky Bežanovie, ktorá mu povedala, že si ho zoberie za muža a nechá Jana Dúbravovie. Tragickosť tejto poviedky spočíva v tom, že Ondráš nevedel pochopiť, že to bol žart. Keď má Zuzka s Janom svadbu tak tetka, u ktorej býval Ondráš ho zavrela do komory. Keď prišiel na svadbu tak tam vypukol požiar a Ondráš pri záchrane Bežanovie husí zahynie. Smrť pre neho znamenala vykúpenie.

DIES IRAE (Dni hnevu)
- nastolil v nej závažný problém doby: peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú v rozhodujúcej miere ľudské myslenie i konanie. Starého Sýkoru menia na úžerníka - netvora, nepoznajúceho ani rodičovskú lásku, ani prirodzené ľudské city, ani sústrasť s tragédiami. Viac ho zaujíma osud stratených peňazí ako osud vlastných dvoch synov. Cez túto postavu odsudzoval spisovateľ javy, ktoré prinášal kapitalizmus na slovenskú dedinu. Poviedka sa končí typicky kukučínovsky, harmonickým záverom.

RYSAVÁ JALOVICA
- patrí k prvým poviedkam. Už tu je zrejmé, že má záujem predovšetkým o zobrazenie života dedinského ľudu a že ho má rád. Videl jeho pracovitosť, jeho schopnosti, ale uvedomoval si aj jeho nedostatky - alkoholizmus, honbu za majetkom, závisť, nezhody medzi susedmi.
IDEA: Autor živo, prirodzene, s jemným humorom vykresľuje človeka Adama Krta, ktorý sa pre svoje ľudské chyby a slabú vôľu dostáva do nezávideniahodných situácií. Kukučín sa snaží cez postavu Adama a cez jeho príbeh širšie rozviesť myslenie, reč a životný štýl dediny.
Kompozícia: Pri výstavbe Adama Krta využil súbor rôznych epizód (napr. epizóda so starou kravou, o ktorej majiteľ tvrdí, že je jalovicou, strata kúpenej jalovice, Krtovo stretnutie so strašidlom, pomýlenie si vlastného domu s Trnkovým), anekdot (anekdota o mrhanovských hodinách) a počutého rozprávania.
Súbor epizód, anekdot a počutého rozprávania ako ľudových prvkov využil nielen ako prostriedok situačnej komiky, ale aj ako základný prostriedok výstavby postavy, odhalenia jej obrazu, charakteru, jej vonkajších znakov, no tiež vnútornej psychológie.
Jadrom poviedky je komicky ladený konflikt medzi Krtom s jeho záľubou v pití a jeho prísnou ženou Evou. Riešenie konfliktu je rozprávkovo zmierlivé. Záver poviedky vyznieva ako výstraha pred alkoholizmom.
Postavy: Adam Krt je gazda, ktorý v zime šije obuv pre dedinčanov. Je nízkej postavy. Oči má čierne, nos chudý a dlhý, tvár chlpatú neoholenú. Hoci nebol ešte starý, predsa nemal ani jeden zub. Jeho pravá noha bola asi o 2 palce dlhšia než ľavá. Bol pracovitý, mal rád pálenku, ale aj svoju ženu, ktorej sa bál a nadovšetko ju poslúchal. Mal výraz krta.
Eva - pracovitá, prísna, panovačná, mala rada poriadok
Vedľajšie postavy: sused Trnka, jeho žena, mrhanovský richtár, jeho žena, Martin Šmálok, rodina Ferkovcov
„Starý pozor na kapce, aby si ich nepotratil, na cukor, kávu, med, bryndzu, mak, piepor, papriku, olej a sviečky nezabudni. A nechže sa ti hrnčeky nepobijú!" volala Eva za svojím mužom Adamom Krtom, ktorý práve poberal sa na jarmok, aby zaopatril domácnosť týmito maličkosťami. Kapce, ktoré sa mu nezmestili do tanistry, prevesil na ohromnú čugaňu a išiel na jarmok.
Z Adamoviec odišli už všetci jarmočníci, preto Krt musí ísť osamote. „Jarmoky pre Krta nemajú žiaden pôvab a príťažlivosť, keď Eva stojí mu tam vždy za chrbtom, odoberajúc utŕžené peniaze. Ale dnes je v Mrhanove jarmoček, a to je pravý jarmok pre smädnú dušičku Krtovi, lebo Eva nemôže ísť s ním."

V Mrhanove sa Krt rozložil pod stenou akéhosi známeho. Ešte ani obed nebol a Adam nemal už čo predávať. Pobral sa teda na tú stranu, kde predávali rožný statok. Tu sa dojednal na kúpe kravy s Martinom Šmálkom za 49 rýnskych. Krt pozval Šmalka na bohatý oldomáš, za ktorý utratil 2 rýnske. Keď vyplácal jalovicu zistil, že zle počítal peniaze a na jalovicu nemal dosť peňazí. „Meštek oľahčel o 2 šajnové rýnske, vyplatené za mastný oldomáš, napojený Šmálok a švec konečne odišli, potešujúc sa aspoň tým, že tak zadarmo k oldomášu prišli." Smutný sa pobral kúpiť to, čo mu Eva prikázala. Keď odchádzal z rýnku, uvidel suseda Trnku, s ktorým sa hneval pre kohúta, ako vedie jalovicu. Dobehol ho a pozval na pohárik na uzmierenie. Tam sa dohodli na kúpe jalovice. Krt dal za ňu 33 zlatých a za 3 šajnové vyplatil oldomáš. Keď ich videla Trnková, odviazala jalovicu spred krčmy a pobrala sa domov. Keď dvaja nešťastníci vyšli z krčmy, kravy tam už nebolo. Hľadali ju po celej dedine, i richtára navštívili. Ten ich iba vysmial. A opäť sa pohádali a išli domov každý sám. Keď Krt prišiel k bútľavej vŕbe, pri ktorej vraj strašilo, uvidel mátohu a snažil sa ukryť do otvoru vo vŕbe. Potom hodil po mátohe palicu, tá sa premenila na psa, ako si Adam myslel. Bol to však pes, ktorý niekde strčil hlavu do dbanky a nemohol ju vytiahnuť. Keď mátoha odišla, pokračoval v ceste domov. Namiesto domov prišiel k Trnkovcom. Dom sa mu nezdal, pobral sa ďalej, až našiel ten svoj. Eva ho privítala nadávaním. A keď zistila, že všetok tovar rozbil "horké slzy jej kanuli lícami". Krt zaspal ako drevo i ona sa pobrala spať. Ráno Krt vedel, že je zle. Čakal, kedy mu Eva začne nadávať. Keď sa dozvedela, že jalovicu kúpil od Trnku a vypil s ním mernô, zobrala mu peniaze, podala mu zafúľaný kožuštek rozkazujúc mu: „Obleč sa! Ber halenu, čiapku a palicu! Neukáž sa v dome, kým nedovedieš jalovicu. Von!"
Chudák Krt odel sa a poberá sa von. Vo dverách povedá: „Žena dobre sa maj! Už ma viac neuvidíš."
Krt odišiel nevedno kam. O chvíľu prišiel sused Trnka a povedal, že jalovicu má doma. Eve prišlo Adama ľúto, začala ho oplakávať. Trnka ho hľadal po okolitých dedinách, no nikde ho nebolo. Na Štedrý deň sa Adam vrátil. Krt sa obrátil k žene: „Eva, tu máš peniaze, čo som vtedy zatajil. Tu sú dve zlatky, v píle som ich zarobil. Od tých čias nikdy nik neuvidí ma piť. Vy budete svedkovia." Od tých čias sa stal Adam Krt váženým občanom Adamoviec. "Plniac verný sľub po návrate svojom urobený, nedotkne sa vôbec žiadneho nápoja, okrem vody."
román DOM V STRÁNI - v centre románového príbehu stoja dve rodiny - rodina starého "težaka" Mateho Beraca spod Grabovika a rodina statkárky "šory" Anzuly.
Vzťahy oboch rodín sa komplikujú láskou mladého statkára Nika Dubčica k težakovej dcére Katici. Mate Berac je rozumný a rozvážny sedliak, preto ho láska dcéry Katice trápi. V románe má Katicina láska svoje prebúdzanie, vyvrcholenie i postupný zánik. Kolízia ľúbostného vzťahu medzi Katicou a Nikom sa začína tam, kde sa Nikovo citové vzplanutie dostáva do protikladu s Katicinou vypočítavosťou a vtedy, keď u Katice vzrastá vnútorné presvedčenie o pevnosti a istote Nikovej lásky, začína u neho postupná citová dezilúzia, vyvolaná rozumovou úvahou. Cez uvedený ľúbostný príbeh (komplikuje ho ešte vzťah medzi Paškom Bobicom a Katicou na jednej strane a Nikom i Doricou Zorkovičovou na druhej strane) nám spisovateľ odhaľuje základnú dynamiku spoločenského procesu, charakterizovanú rozpadom rodového patriarchálneho života sedliactva stelesneného v type Mateho Beraca a jeho rodiny (symbolizuje ho Mateho smrť v závere románu) i splývaním statkárstva s podnikateľskou buržoáziou, ktorej životaschopnosť zachytáva v obraze vypočítavého, rozumove založeného Zandomeho.
Kompozícia: 4 časti

1. Vzplanutie lásky medzi Nikom a Katicou
2. Katicino úsilie vymaniť sa z vlastného sociálneho prostredia a Nikova snaha priblížiť sa k težactvu.
3. Nikov rozchod s Katicou a úsilie šory Anzuly a obchodníka Zandomeho o jeho urýchlenie (Anzula pozve na obed Katicu, ale tiež dievča, ktoré ona vybrala Nikovi za nevestu. Niko obe porovnáva a prizná si, že Dorica svojím pôvodom, výchovou, spôsobom pohybovania sa, konverzáciou, duchaplnosťou prevyšuje težačku Katicu, ktorá je síce pekná, ale svoj sedliacky pôvod nezaprie)
4. Smrť M. Beraca - ako symbolický epilóg románu.

Hl. postava: Mate Berac - jeho životnou filozofiou bolo zachovávanie tradícií, pevné rozhodnutie neprotiviť sa pravde a rozumu, lebo "stálosti nemôže mať, čo nie je prirodzené". Je predstaviteľom patriarchálneho sedliactva, je silno spútý a zrastený s pôdou, verí jej, je jeho "matkou".
Smrť Mateho je symbolickou predzvesťou zániku patriarchálneho sedliactva i konca Nikovej lásky ku Katici, ktorá stroskotala na sociálnej nerovnosti.
V románe Dom v stráni sa jednoliatosť roľníctva ako spoločenskej sily začína narúšať. Katica sa búri i preto, že poznala mesto, Matija sa chce vydať za robotníka, syn Ivan chce odísť do Ameriky. Život začína byť komplikovanejším, nápor nových spoločenských síl nemôže zastaviť ani roľnícka patriarchálnosť a tradície. Tak sa postupne z Kukučínovho diela vytráca úsilie o harmóniu, spoločenské problémy sa komplikujú a vo väčšej miere sa začína objavovať v spisovateľovom diele motív dezilúzie. Preto sa v 2. časti románu častejšie stretávame s filozofickými úvahami.


BOŽENA SLANČÍKOVA-TIMRAVA (1867 - 1951)
- učil ju otec, neskôr navštevovala dievčenský ústav v Banskej Bystrici
- svoje liter. vzdelanie si dopĺňala čítaním domácej i svetovej literatúry
- vyrastala na vrchárskej dedine horného Novohradu, narodila sa v rodine farára Pavla Slančíka. Preto poznala dedinský život a vzťahy medzi ľuďmi. Dedinskú tematiku spracovala v prózach Ťapákovci, Na jednom dvore, Márnosť nad všetko a iné - nastoľuje v nich problematiku kapit. novohradskej dediny a jej odraz vo vedomí ľudí.
poviedka ONDRO KARMAN. V nej opisuje opičenie sa dedinského človeka po panskej spoločnosti. Ondro Karman sa stal cestárom a odrazu sa zmenilo jeho správanie, jeho reči i jednanie s ľuďmi. Zmenil sa ("Sfajnel") tak veľmi, že kostolník pri rozhovore s miestnym farárom ho nazve "maškarou". Je to ostrá satira, bičujúca „popanšťovanie" prostého ľudového človeka. Všetky tieto črty a poviedky z počiatočného obdobia majú monografický charakter, zobrazujú väčšinou jednu postavu, alebo typický príbeh.
Dievčenské postavy jej poviedok (Bez hrdosti) žijú väčšinou dvojakým životom. Navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne nesúhlasia s prázdnotou jej života, s malichernými záujmami a starosťami jej príslušníkov i s egoistickou morálkou. Preto sú v Timraviných črtách, poviedkach a novelách také časté vnútorné monológy, preto sú časté aj vnútorné deje obyčajne prelínajúce sa s dejmi vonkajšími.

ŤAPÁKOVCI
Medzi najkritickejšie poviedky našej literatúry patria Ťapákovci, kde pranieruje zaostalosť a zápecníctvo. Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa ich tlačí 16 - sú nedružní, málovravní, novoty ich nezajímajú, držia sa kŕčovite toho čo im zanechali dedovia. Z Ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy Iľja - zvaná kráľovná, Anča - zmija.
Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú leniví, málovravní, novoty ich nezaujímajú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia. Z ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy: tridsaťročná stará dievka kalika Anča - zmija a Iľa-kráľovná. Základný konflikt poviedky vytvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život ťapákovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, včítane jej nerozhodného muža. Nakoniec sa jej podarí presvedčiť muža Paľa a po mnohých nedorozumeniach prechádzajú do nového domu. V poviedke teda už ide o konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine.
Vonkajší dej poviedky (konflikt Ťapákovcov s Iľou) dopĺňa vnútorný dej (životná tragédia Anče - zmije). Obe sa navzájom prelínajú a doplňujú. Anča - zmija patrí k najtragickejším postavám v Timraviných poviedkach. Jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou (je citlivá, až nežná, ale osobné nešťastie ju robí zádrapčivou a drsnou) i kontrastom (túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre nevesty a bôľ z radosti iných).
V tejto, ale aj v ostatných dedinských prózach využila autorka niekoľko spôsobov pri vytváraní postáv. Najjednoduchším bol spôsob využitia miestnych prezývok a prezývok pridávaných k menu (napr. Anča - zmija, Iľa-kráľovná a pod.), vystihujúcich spravidla základnú charakterovú črtu.
Zložitejšie boli charakteristiky objektivizované, t.j. podávané tak, akoby o jednotlivých osobách informoval na deji nezúčastnený dedinčan. Najdokonalejšia je charakteristika vyslovovaná samotnými postavami, funkčne zapojená do rozvíjania vzťahov a konfliktov v poviedke, a tak postupne prerastajúca do charakteristiky spoločensko-triednej. Takýmito postupmi sa podarilo Timrave vytvoriť jedinečné typy, figúry i figúrky z novohradskej dediny i umelecky náročný obraz psychologicky a sociálne diferencovaného dedinského kolektívu.

novela SKON PAĽA ROČKU
Paľo Ročko - chudobný, biedny človek
Zuza - Paľova žena, pekná, mladá, prísna
Mara - Paľova matka

- V tejto poviedke zachytila autorka na osude slov. človeka dýchajúceho atmosféru povojnového života, poznačeného náladami živelnej vzbury i revoluč. myšlienkami doby, dôsledky deformačného vplyvu biedy a chudoby na citovú i mravnú stránku ľudského života. Nastolila tu problém plnohodnotných vzťahov ľudí, otázku poranenej ľudskosti, mravnej očisty človeka, ktorý tvárou v tvár smrti zvažuje svoje činy, ich dôsledky a príčiny.
- autorka využíva princíp prelínania vonk. a vnút. deja, doplňovaný kombináciou dvoch časových línií: prítomnosť udalostí a dejov odohrávajúcich sa v minulosti, ale cez vedomie Ročkovo zasahujúcich aktívne do súčasnosti, do jeho myslenia i činov.
Paľo Ročko ochorel, hneď ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krok spraviť svojej matke, lebo ho ničím nepodporovala. Jeho žena Zuza, ktorá bola mladá a pekná nebola spokojná, že jej muž leží v posteli, keď bolo ešte veľa práce okolo domu. Medzi sebou sa škriepili a Zuza ho poháňala neustále pracovať. Myslela si, že jej muž si chorobu len namýšľa. Ale tak to nebolo. Paľo, keď už nemohol znášať, ako ho žena neustále vyháňa do roboty, musel ísť na pole tĺcť skalky aj s bolesťami. Bol veľmi slabý, unavený a tak stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem. Zuza bola na trávu pre kozy, navarila a čakala na Paľa. Pritom rozmýšľala nad jeho matkou, s ktorou sa hnevala, nad tým ako si nedala nikomu zabrániť, keď sa vydávala. Bola taká zamyslená, že nezbadala suseda báčika Ondreja, ktorý priniesol vyrúteného Paľa v plachte ako poleno. Preľakla sa, že je mŕtvy, obložila ho teplými prikrývkami, naznášala lieky, aby čím skôr ozdravel a mohol pracovať.

Paľo musel ležať. Zuze sa nepáčilo ani jeho polihovanie ani choroba a v duši uznávala, že je potrebné pracovať, lebo ak sa oddá chorobe, tak skoro neozdravie. Paľo chcel žene pomôcť, ale nemohol. Trpel takou bolesťou, že už pomýšľal na doktora, ale nevedel akoby sa k nemu dostal. Vedel, že pán farár by dal koč a že by mu aj pomohol keby ho Paľo neoklamal a nenadával naň. Choroba mu nedala už ani spávať, upadol do horúčky a začal blúzniť. Zrazu sa mu zažia- dalo polievky z fary a posielal pre ňu Zuzu. Najskôr odmietala, lebo sa hanbila ísť na faru pre klamstvo. Klamala muža, že tam bola a nechceli mu ju dať. Neskôr, keď videla, že mu je horšie, prosila ľudí, aby išli za ňu prosiť na faru o polievku. Nikto nechcel ísť, lebo každý vedel, že oklamali farára. Keď sa dozvedeli o Paľovi na fare, poslali ku nim slúžku aj s polievkou. Paľo ju z chuti zjedol a bol rád, že im farár odpustil. Zuza si myslela, že ho polievka uzdraví. No mýlila sa. Jej muž práve prišiel na koči od farára. Bol u doktora. Mal ísť na operáciu, kým nebude neskoro. No Paľo nešiel. Preležal i ďalšie dni v horúčke a naďalej blúznil. Teraz už nechcel polievku z fary. Chcel vidieť svoju matku, ktorú vyhnal z domu a udobriť sa s ňou ako s farárom, lebo vedel, že čoskoro umrie. Zuza bola zľakaná a nevedela čo robiť. Keď sa už nemohla pozerať na Paľa ako trpí a volá na mater povedala si. „Už nedbám o nič. Pretrpela som pri jeho boku i viac zlého, dotrpí až do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila." Zuza šla a vyrozprávala materi, s ktorou sa hnevala ako je s Paľom zle, že ju chce vidieť, no ona povedala: "Ja sa nezmilujem a nezľúbi sa mi". Zuza odišla domov. Paľo chcel ísť na operáciu, ale už to mal zanedbané a tak ho neoperovali. Už mu iné nezostávalo ako čakať na smrť v posteli. Neprestajne kričal na mater. Zuza chodila za ňou, ale zbytočne. Až keď jej začali dohovárať susedia, aby mu odpustila a išla za ním začala rozmýšľať a uvedomila si, že mohla byť lepšou matkou, lepšie sa správať k synovi, nestarať sa koho si vezme za ženu. Po týchto výčitkách jej nedalo neísť k smrteľnej posteli svojho syna. Po príchode materi do domu sa Paľova tvár premenila, bola zjasnená, akoby videl krásne zjavenie. Jej ubiedená tvár prijala mäkký výraz tváre. Bolo jej ľahšie, že mu mohla odpustiť. Paľo žiadal k sebe ešte aj ženu s malým dieťaťom a potom už zavrel oči. Na jeho tvári sa rozlial pokoj.
„Oddýchne si už teraz, a potom ...potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáže v poslednej hodine mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil - toho tretieho kríža bol zbavený."
Téma: zobrazenie dediny a pomerov na dedine.
Hl. myšlienka: zlé majetkové pomery dokážu zničiť aj ten najkrajší cit dvoch ľudí - lásku, ktorú nedokázali zničiť rodičia a okolie. Túžba človeka po zmierení vo chvíli, keď vie že jeho život sa chýli ku koncu.
„láska sa pri biede minula"
„veď len preto zhrešil, že bol v biede"
„ľahko majetnému byť dobrým"
„Ale keď niet ani toho najpotrebnejšieho, človek do hriechu ľahko upadne. Tam je po láske, tam je v rozpore s celým svetom."
Paľo sa búri proti svojmu trpkému údelu ("načo je chudobný človek?") i proti nespravodlivosti v spoločnosti ("Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať - druhému"), ktorá zahubila aj jeho lásku.
Paľov individuálny protest signalizuje nové myšlienkové prúdy prenikajúce na slovenskú dedinu, no vyúsťuje do beznádeje a tragiky vyplývajúcej z blížiacej sa smrti.
Dielo Boženy Slančíkovej-Timravy dozrelo v samote novohradských dedín. Poznala ako málokto drsný vrchársky život a zobrazila ho neúprosne pravdivo. Postŕhala všetky ilúzie a falošné predstavy o živote vidieckej inteligencie a jej vzťahu k ľudu. Vo svojom diele sa prejavila ako originálny umelec. Vytvorila typ psychologickej a spoločensky analytickej poviedky, pričom využila svojrázne umelecké postupy i osobitý ironický tón.


JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ (1874 Tajov BB- 1940)
- patrí k vrcholným zjavom 2. vlny slov. realizmu
- bol najstarší z desiatich detí
- študoval v Banskej Bystrici, v Kláštore pod Znievom a na OA v Prahe
- vyrastal u svojho starého otca Štefana Grešku (dobrák od kosti, pracovitý a veselý človek). Tajovský si od neho odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie prostého dedinského človeka.
Niektoré jeho prvé črty mali národopisný charakter. Postupne však začína sám umelecky stvárňovať krátke výjavy a príbehy zo života slovenskej dediny a svoje prvé črty a poviedky zhrňuje do knižných zbierok: OMRVINKY a Z DEDINY.
V týchto začiatočníckych prózach nejde ešte o zložitejšiu fabulu, či kompozíciu, ale väčšina z nich má dokumentárny charakter. Spravidla ide o monografický analytický typ poviedky, ktorý sa stáva základným žánrovým útvarom Tajovského tvorby i neskôr. Rozprávanie autora sa koncentruje okolo určitej postavy, či príbehu. Príbeh rozpráva často niektorá zo zúčastnených postáv, prípadne vystupuje v poviedke i sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený v deji. Uvedený kompozično-štylistický postup priameho rozprávania umožňuje autorovi v plnej miere využiť spôsob ľudovej hovorovej reči, zvyšuje emocionálnu pôsobivosť i vernosť umeleckého zobrazenia skutočnosti.

Súbor poviedok z knihy ROZPRÁVKY svedčí o zrelom talente spisovateľa. Už v týchto poviedkach sa objavuje ostrá kritika súvekých sociálnych pomerov na dedine i obraz dôsledkov biedy a chudoby pre citový a mravný život ľudí.
Napr. v poviedke: PASTIERČA - zobrazil autor tragédiu "nerovnej" lásky medzi bohatým richtárovým synom Samkom a chudobnou sirotou po dedinskom pastierovi - Zuzkou. Spisovateľ v nej v umeleckej skratke podáva "filozofiu života" dedinského človeka, jeho náhľady, jeho vnútorný svet.

Poviedky a črty z rokov 1902-1903 zhrnul Tajovský do knihy BESEDNICE.V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. Takým je aj sluha MACO MLIEČ z rovnomennej poviedky. Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, že ho doopatruje do smrti. Maco rád opatroval kone. Aj keď neboli jeho, staral sa o ne ako o vlastné. Keď mu jedny kone ostareli, kúpil mu gazda nové. Raz podvečer viezol gazdu do mesta. Mladé nevycvičené kone sa mu splašili. Maco spadol a zlámal si nohu. Gazda ho dal i do špitála liečiť, lebo škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma malo zle vyhojiť. Vyliečil sa, ale noha ostala krivá. Nebol už súci ku koňom a potom i roky prichodili, prišlo mu robiť na voloch. O pár rokov však nevládal už ani volom jarma na šiju uložiť, tak opadol. Gazda premyslel teda tak, že ho dá ku kravám. V jeseni počal Maco polihovať na poli i doma. Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo.

Tak bolo do Vianoc. Po Vianociach prišla tuhá zima. V teľatinci bývalo mu zima, tak sa na noc pozakrýval handrami. I do jedla ho už museli súriť. Maco cítil, že sa blíži jeho koniec. Večer šiel ešte za gazdom, lebo ho svedomie trápilo. Gazda mu oznámil, že on mu je dlžný ešte trinásť grajciarov. Maco sa uspokojil, rozlúčil sa s gazdom i gazdinou a odišiel. Ráno ho našli mŕtveho. „Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať."
- poviedka je z dedinského prostredia, ale dôraz dáva aj na sociálne pomery alkoholizmus, zastaranosť, poverčivosť, konzervatívnosť. Autor v príbehu sám vystupuje, ale nerobí závery.
Tajovský v poviedke jasne odhalil dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú obidva svety vedľa seba bez otvoreného konfliktu, preto aj vzťah medzi Macom a richtárom má viac charakter paradoxu než zrážky, no sociálne pomery na prelome storočí, ako ich zobrazil Tajovský, signalizujú jej blížiacu sa nevyhnutnosť.
SPOD KOSY, TŔPKY, ZBOHOM
- autor rozširuje tematickú oblasť svojich próz o celý rad ďalších sociálnych javov, ako napr. vysťahovalectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské, narastanie národného i triedneho povedomia a pod.
poviedky MIŠO, HORKÝ CHLIEB, NA CHLIEB, MAMKA PÔSTKOVÁ.
V poviedke MIŠO autor zaznamenáva dôsledky krízy v živote predprevratovej spoločnosti, keď mnoho chudobných ľudí zápasilo o holú životnú existenciu. Podobný je aj osud poľnohospodárskeho robotníka Miša, ktorý sa po prepustení zo služby uchytí načas v práci u mäsiara, neskôr prejde do fabriky, robí prácu sezónneho robotníka a nakoniec končí ako žobrák na ulici. V slovenskej predprevratovej literatúre niet otrasnejšieho obrazu sociálnej i mravnej biedy zavinenej buržoáznym systémom, než je v uvedenej Tajovského próze.
V poviedkach HORKÝ CHLIEB a MAMKA PÔSTKOVÁ sa do centra rozprávania dostáva utrpenie žien. Obe boli ostrou kritikou falošnej ľudomilosti a humánnosti buržoáznej spoločnosti.


10b.Porovnajte rozprávací a opisný slohový postup

1.rozprávací
hovorový umelecký
štandardné i subštandardné slová, expresíva, frazeologizmy, obrazné pomenovania, krátke nedokončené a eliptické vety, modálne častice, jednoduché súvetia
intonácia, mimika, gestikulácia
- je najvyvinutejší a typovo najbohatší postup. Rozlišuje sa čisté rozprávanie od komplexného, v ktoromje aj opisný alebo dialogický postup. Charakteristickými črtami je ucelenosť, časová následnosť a príčinná súvislosť deja, aktualizovanosť, objektívnosť alebo subjektívnosť. Rozprávanie oboznamuje čitateľa s nejakým príbehom, udalosťou. Pri rozprávanísa zachycuje dej aj s okolnosťami, ktoré s tým súvisia. Formálne sa časová následnosť vyjadruje kategóriou slovesného času i časovými spojkami, príslovkami, slovesami. Používajú sa jednoduché vety. Uplatňuje sa v epických umeleckých textoch (rozprávka, povesť, poviedka, novela, román), v publicistických beletristických žánroch (fejtón, reportáž,..) a v hovorovom štýle.

2. opisný
publicistický umelecký
podľa jednotlivých žánrov ako vl., 2. a 4. ako v 2. + poetizmy a okazionalizmy
grafika, vertikálne i horizontálne členenie textu
- je najbližší informačnému s. post. Vzniká tak, že podavateľvyberá pre svoj prejav vonkajšie alebo vnútorné znaky, črty a vlastnosti osoby, veci alebo javu a zachytí ich tak, ako ich vidí vlastným okom. Charakteristické črty sú nesúdržnosť, výpočet vlastností, zameniteľnosť poradia slov alebo viet v súvislom texte, uplatňovanie prítomného času, subjektívnosť. Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky zobrazeného predmetu alebo javu. Opis môže byť statický a dynamický. Rozdeľujeme opis umelecký, praktický, odborný. Kompozícia opisu závisí od jeho funkcie. Jazykové prostriedky opisu sú podstatné mená, prídavné mená, príslovky spôsobu a miery, slovesá. Štylizácia opisu závisí od druhu opisu. Opisný slohový postup sa používa v návodoch, opisoch, posudkoch, životopisoch, charakteristikách, cestopisoch, reportážach,...




11a.Lyrický hrdina literárnej moderny ako odraz osobných a spoločenských konfliktov (Ch. Baudlaire, I. Krasko, J. Jesenský)

Od druhej polovice 19. storočia nastáva v literatúrach rýchlejšie striedanie škôl, prúdov, smerov a tieto zmeny vyplývajú zo zmien v spoločenskom živote - porážka Parížskej komúny, upevňovanie moci buržoázie, monopolizácia kapitalizmu, narastá robotnícka trieda, odpor voči spoločnosti, človek sa cíti bezmocný. Na básnikov vplýva pesimizmus a individualizmus. Preto začína vznikať lit. moderna ako prejav protirečenia spoločnosti a ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti. Taktiež lit. moderna súvisí s odporom umelcov voči meštiackej morálke. Vzniká pojem „umenie pre umenie". Niektorými znakmi súvisia novodobé smery s romantizmom.
Vlastnosti literatúry v tom-ktorom období sú závislé od umelec., spoločenských, ekonomických, kultúrnych činiteľov. V tomto období dochádza vo všetkých druhoch umenia k rozličným názorom, prístupom, pohľadom na skutočnosť (liter., výtvarné umenie, filozofia).
(Vznik moderny súvisí aj s odporom niektorých umelcov proti meštiackej ideológii a morálke. V spoločnosti aj v umení sa do popredia dostávajú nové myšlienkové a umelecké smery. Moderna začala vznikať ako prejav protirečení uprostred kapitalistickej spoločnosti a zároveň ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti.)
Moderné smery v niektorých prvkoch súvisia s romantizmom (rozpor medzi snom a skutočnosťou, nesúlad medzi osobnou psychikou básnických osobností a drsnou dobou).

Symbolizmus
- zaberá vedúce postavenie - jeho vzťah ku skutočnosti je iracionálny /rozumom nepochopiteľný, mnohovýznamový/.
- subjektívny idealizmus - psychologické východisko
- idealizmus, skepsa /nedôvera/
- básnik používa metaforu, personifikáciu, alegóriu /inotaj
- citovo zafarbené výrazy, symboly, výrazy z oblasti vedy, filozofie
- vystupuje tu lyrický hrdina, ktorý jednak prežíva ľúbostný cit a ďalej smútok nad neutešenou skutočnosťou.
- Jeho filozofickým východiskom bol subjektívny idealizmus. Z mravného hľadiska vystupuje v ňom do popredia jednak určitý druh individualizmu (i.= nadraďovanie jednotlivca nad celok), jednak skepsa (s. = pochybovanie) voči svetu a dobovým spoločenským okolnostiam.
- Paul Verlaine, hudba Frederik Chopin

dekadencia - samostatný prúd symbolizmu (z franc. décadence = úpadok). - obrana proti zložitej dobe. Symbolistický básnik utvára obrazy pomocou metafory (prenesené pomenovanie), alegórie (inotaj), personifikácie (zosobňovanie) alebo iných trópov (slovná zástupka). Slovník symbolistickej literatúry má niekoľko vrstiev a je niekedy ťažko pochopiteľný. Okrem slov osobného, citového rázu symbolisti používali výrazy z rozličných oblastí ľudskej kultúry, filozofie a vedy.

impresionizmus - (z latin. impressio = dojem, výraz, vnem) sa rozvíjal súbežne so symbolizmom. Jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života tak, ako ho zachytávajú ľudské zmysly. Preto sa senzualizmus pokladá za charakteristickú črtu impresionizmu.
- maliari Vincent van Gogh, Eduard Manet, Claude Monet
Začiatkom 20. storočia symbolizmus postupne strácal vedúce postavenie a úlohu zjednocujúceho činiteľa mladých pokolení. Z moderných smerov sa vyčlenila avantgarda (z franc. avantgarde = predvoj).

futurizmus - (z latin. futurus = budúci) patrí medzi prvé avantgardné smery, ktoré vyvolali veľký rozruch na zač. 20. stor. Prvý manifest futurizmu vyšiel v r. 1909. Za hlavný zdroj krásy sa tu vyhlasovali vedecké objavy, priemyselné výrobky, poézia strojov, bezdrôtovej telegrafie, rýchlej dopravy lietadlami.

kubizmus a kubofuturizmus - na zač. 20. stor. sa vzťah medzi slovesnou tvorbou a výtvarníctvom (najmä maliarstvom) zosilnil. Pričinil sa o to kubizmus (z franc. cube = kocka). Kubizmus sa usiloval odokryť charakteristické črty človeka a predmetu na základe geometrického stvárňovania umeleckej predlohy. Spojením tvorivých postupov kubizmu a futurizmu vznikol kubofuturizmus. Znamená to vlastne kombináciu statických a pohybových prvkov obrazu. - Pablo Picasso

expresionizmus - (z latin. expressus =výrazný, názorný, ostrý) vznikol tiež na zač. 20. stor. Rozvinul sa najprv vo výtvarnom umení vo Francúzsku a v Nemecku. Z myšlienkovej stránky sa zakladal na subjektívnom idealizme. Do popredia staval vnútorné zážitky umeleckého tvorcu alebo zobrazovaných postáv. Viacerí jeho stúpenci odmietali imperialistickú svetovú vojnu. Expresionizmus je príznačný pre veľkú časť európskej prózy v dvadsiatych a tridsiatych rokoch (Remarque).- Paul Gauguin


LITERÁRNA MODERNA VO SVETOVEJ LITERATÚRE:
Základy európskeho symbolizmu položil francúzsky básnik


CHARLES BAUDELAIRE [1821 Paris - 1867]
- položil základy európskeho symbolizmu
Kritizoval hlúpu meštiansku spoločnosť doby, nenávidel ju, búril sa proti nej. bás. kniha: KVETY ZLA - ústredným motívom je láska, založená na konkrétnom osobnom zážitku. Nezakrýva jej očarujúcu silu, ale ani sklamanie, pocity bolesti z nej. Pretože Baudelaire nenašiel v osobnom živote a spoločnosti svojich čias uspokojenie, priklonil sa k pesimizmu.
báseň ČLOVEK A MORE - človek a more sú si veľmi podobní. Sú to silné živle, ktoré bojujú o moc. Ak nemajú možnosť rozletu, búria sa. More dáva najavo svoju silu rozbúrenými vlnami, záplavami, hukotom, podvodnými vírmi. Ľudia dávajú najavo hlavne schopnosť rozmýšľať a konať, stavajú hrádze, more zdolávajú na člnoch. Aj keď je medzi nimi rivalita sú si podobní. Tak ako aj morská hladina je len málokedy pokojná, tak i človek je tvor stále nespokojný, neustále sa za niečím ženie.
"hladina - duša tvoja v nekonečnosti vĺn večného nepokoja"
"a duch tvoj - hlbina má taktiež horkú chuť"
- autor tu prirovnáva dušu človeka k morskej hlbine. Obe sú temné, záhadné, svedomie človeka tiež občas nie je celkom čisté. Nepoznáme úplnú hĺbku duše človeka, tiež ani morského dna. Autor tu vyjadruje nemožnosť úplného poznania človeka, jeho vnútra, najskrytejších myšlienok. Rovnako aj more nie vždy je dokonale preskúmané, poznané. Podstat. a príd. mená nám umožňujú lepšie pochopiť charakter mora a človeka, ich podobnosť. Prídavné mená tiež dodávajú básní pochmúrnu, pesimistickú náladu.
IVAN KRASKO (1876 Gemer - 1958 BA/Lukovište)
(Ján Botto)
- G študoval v RS, v Sibini a v Brašove (Rumunsko), kde zmaturoval, Praha chemická fakulta Vysokého učenia technického
- cez 1. sv. vojnu bol na ruskom a talianskom fronte.
- žil dlhší čas v Piešťanoch

- svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak. Uverejňoval ich v Slovenských pohľadoch. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze.
- vo svojom básnickom diele uskutočňoval viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry.
- jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským veršom a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.

Nox et solitudo (Noc a samota)
- názov obsahuje základné postoje moderného básnika: Noc a samota. Svojho lyrického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou umiestnil do ovzdušia „búrnej, tmavej noci" a tklivej samoty. Jeho poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej často vynárali spomienky na rodný kraj a najdrahšiu bytosť - na matku. Jeho básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit, príroda, úvahy nad vlastným ľudským osudom i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete.
Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova. Preto sa v nej vynárali často spomienky na rodný kraj a najdrahšiu preňho bytosť - na matku, ako to vyplýva aj z tohto úryvku básne Vesper dominicae (Nedeľný večer).

„Tam niekde v diaľke si domy čušia.
v čierňavých horách Z tých v jednom iste
dedinka biela ustarostená
túli sa k zemi matička moja
pokojná, tichá. samotná sedí
V nej starodávne pri starom stole."
vážneho vzhľadu

Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu, čiže: všetko podrobuje osobnému pohľadu. Kraskov básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit (Plachý akord), príroda (Topole, Zmráka sa), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Quia pulvis sum = Pretože som prach), i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Dôležité mieste tu zaujíma b. JEHOVAH. Krasko v nej vyslovuje ostrú kritiku na politiku tzv. pasivity v predvojnovom slovenskom živote. Rámec básne tvoria biblické motívy, ale jej obsah je historicky konkrétny. Tu máme veľmi dobrý príklad na individuálnu stránku Kraskovej tvorivej metódy a na zvláštnosti slovenského symbolizmu.
- je to zúfalý výkrik hrôzy nad hynutím národa vychádzajúci z vnútra človeka. Privoláva najhoršie rany na tento národ, ak nepremôže svoju slabosť vlastnými silami. To je postoj kontrastujúci s názorom staršej generácie.

VERŠE
- v tejto zbierke ďalej rozvíjal hlavné motívy svojej poézie. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete, prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval hodnoty života, čo sa prejavilo v básňach. Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodný a sociálnej povahy.
- táto zbierka je venovaná snúbenici, mala veľký úspech. Básnik hľadá východisko z krízy, pomáha mu pri tom citové uspokojenie, obraz domova, ktorý si básnik privoláva je odlišný od pokojnej idyly, je nabitý energiou revolty, náladami vzbury, vnímaním nového oslobodzujúceho činu.
- Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Má však viac významových polôh ako v prvej zbierke. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania (v básni Askéti sa napr. hovorí: „Dnes sme už pokojní, samota žiadneho smútku už nemá.
„Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.", kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Vyplýva to napr. aj z poslednej strofy básne Pieseň, kde nachádzame tieto verše:

„Neveril, a neveriaci mnohé skúsi ...
Srdce rozbil v drobné kusy;
ale život - žiť sa musí
pre človeka.
Letia, letia divé husy
do ďaleka ..."
Autor do Veršov vložil motívy, ktoré značne rozšírili básnikov pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete (báseň Ja ako obdoba básne Noc, ktorá bola pôvodne zaradená do Nox et solitudo, ale tam nevyšla), prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Ivan Krasko si stále viac uvedomoval nadosobné hodnoty života (vyjadril to napr. v básni Život). Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to vo viacerých básňach. Z tohto hľadiska ústredné miesto v jeho tvorbe zaujímajú také verše, ako sú Otcova roľa, Baníci, List slečne Ľ. G.

Lyrický hrdina tu má objektívnu spoločenskú funkciu. Hľadá riešenie sociálnej situácie v prospech celku. Ivan Krasko použil aj v týchto básňach symbolistické metaforické prostriedky. Jeho vízia o oslobodení pracujúcich ľudí v básni Baníci sa opiera o autorovu reálnu nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou svetovou vojnou, príde raz éra slobody pre tie spoločenské vrstvy, ktoré v minulosti najviac trpeli sociálnym a národným útlakom.
b. Solitudo - pocit tuposti človeka - bolestný výsledok neúspešného hľadania citovej harmónie.
b. Otcova roľa - v tejto básni vyjadruje svoje primknutie sa k ľudu, k jeho sociálnym tradíciám a hodnotám. Táto báseň je akoby výčitkou vedomia básnika, ktorý odišiel "z otcovej role" - z rodnej vlasti.
b. Baníci - vyjadruje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slov. ľud pred I. sv. vojnou, príde raz éra slobody. Je to symbolický príbeh o pokúšaní démonom, ale vernosť človeka k ľudom práce premôže démona a dáva človeku (básnikovi) zmysel života.
Život - jedna z radostnejších básní, uvedomuje si krásy života, jeho osobné smútky sa menia na chuť pasovať sa so životom a jeho nástrahami.

Znaky symbolizmu: topoľ - symbol pesimizmu, trag. životného pocitu, noc - bezvýchodiskovosť, otcova roľa - rodný kraj
Ivan Krasko uskutočňoval vo svojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo" ..."Atrament ešte čerstvý, rudý ..."). Symbolizmus ho naladil na schopnosť eufonickej výstavby verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda"). A konečne nachádzame uňho aj dynamické prvky („Tak tíško dvíha mesiac biele čelo nad vrcholmi hôrnych balvanov"). Ani tieto postupy nemožno od seba oddeľovať. Účinnosť Kraskovej poézie vyplýva z ich vzájomného pôsobenia.
Ivan Krasko má zásluhu o modernizáciu verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. V porovnaní s predchádzajúcimi básnickými školami sa takmer úplne vzdal inverzie (obrátený poriadok slov). Používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša.


JANKO JESENSKÝ [1874 Martin- 1945 BA / MT ]
- chudobná zemianska rodina
- študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Kežmarku, Rimavskej Sobote
- právnická fakulta Prešov, Kluž, Budapešť
- advokát Bánovce nad Bebravou
- prekladateľ - Blok, Jesenin, Puškin
- kritický realista
- opiera sa o Sládkoviča, Hviezdoslava, Vajanského/Byrona, Puškina, Heyna

Debutoval b. zb: VERŠE - most medzi realizmom a modernou
- skladá sa z 6 tematických cyklov. Jej hlavnú časť tvoria básne s ľúbostnou tematikou. Jesenského pohľad na ženu je celkom osobný. Vidí v nej rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť, ktorou zmietajú mnohé rozpory. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok.
Zachytáva tu aj dojmy z veľkomesta, z kaviarní, parkov, z prostredia plného ruchu, šumu, kde sa žije navonok veselo a bezstarostne, ale kde i radosti majú svoj rub. Takéto porovnávanie cudzieho veľkomestského sveta s domácim prostredím privádzalo básnika k oslave domova, k ospevovaniu jeho krás. Jesenský zobrazoval i sociálne otázky, o čom svedčí najmä báseň: Pieseň poddaných.
romantické znaky - striedavý verš, intímna lyrika, metafory, prirovnania

zb. ZO ZAJATIA - autor zaujal kritický postoj k cárizmu
Významné miesto tu zaujímajú verše s ľúbostnou a intímnou tematikou. Jesenský je tu ospevovateľom pevného ľúbostného citu, ktorý medzi ním a milovanou ženou nemohli oslabiť ani nedohľadné vzdialenosti.

zväzok: VERŠE II - básne osobného a spoločenského charakteru. Autor tu zaradil i väčšiu epickú skladbu: Náš hrdina. (4 spevy). Básnik tu zobrazil ľúbostný vzťah mladého právnika k meštianskej dcére Elene. Rozprávačom príbehu je striedavo spisovateľ a hlavná postava. Celé dielo sa vyznačuje kritikou malomestského životného štýlu.
zb. PO BÚRKACH - vyslovil tu trpké sklamanie z pomerov v prvej republike. Otvorene vystupoval s kritikou dobovej politickej situácie. Vo viacerých básňach (napr. Mistríky) verne zobrazil biedu ľudových vrstiev. Janko Jesenský má v tématike i výrazových prostriedkoch mnoho spoločného s Vajanským, Hviezdoslavom, Kraskom, ale aj s Bezručom.
PRÓZA - Malomestské rozprávky, Cestou k slobode (spomienka na 1. vojnu), Demokrati
V rokoch druhej svetovej vojny vystupoval Jesenský ako vášnivý obhajca humanizmu. Každým svojím veršom odsudzoval fašizmus, odmietal neľudské poriadky. Odbojová poézia J. Jesenského mala príležitostný charakter
(Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa II, Reflexie, Jesenný kvet).


11b.Jazyk, štýl, čtylotvorné činitele, koncept

Jazyk a myslenie tvoria jednotu, v ktorej má vedúcu úlohu myslenie. Jazyk vystupuje ako prostriedok, nástroj myslenia. Poznáme dve základné funkcie jazyka: poznávacia (kognitívna) funkcia a dorozumievacia (komunikatívna) funkcia. Hovoríme aj o funkcii estetickej, reprezentatívnej a akumulatívnej (zhromažďovanie poznatkov). Vznik reči je v priamej súvislosti s prácou, pretože vtedy začal človek využívať na dorozumievanie rečové ústroje. Jazyk vznikol až vtedy, keď sa u človeka vyvinula schopnosť myslieť. Jazyk je systém znakov, musí byť vyjadrovaný artikulovanými hláskami (alebo písmenami). Využíva sa ako nástroj myslenia a dorozumievania. Pretože ľudská spoločnosť sa člení na značný počet skupín, vznikajú jazykové bariéry. Odborníci sa preto snažia vytvoriť umelé jazyky, ktoré sa používajú ako pomocné svetové jazyky. V súčasnosti je najrozšírenejším svetovým jazykom angličtina. Najznámejším umelým jazykom je esperanto.
Každý jazyk sa postupne vyvíja. Zanikajú staré slová (archaizmy) a vznikajú nové slová (neologizmy). Mení sa aj gramatická stavba jazykov. Výskumom jazyka sa zaoberá jazykoveda (lingvistika). Jej hlavnými odvetviami sú lexikológia (náuka o slovnej zásobe) a sémantika (náuka o význame jazykových jednotiek). Jazykoveda skúma pôvod a tvorenie slov, význam slov

Funkčné jazykové štýly verejného styku
- náučný = používa sa v odborný dielach,
- administratívny = je písomný štýl, na úpravu existujú štátne normy, hl. znaky – vecnosť, stručnosť, prehľadnosť
- publicistický = používa sa pri písaní správ, komentárov, fejtónov...
- rečnícky = používa sa v rétorike, využíva bohatú slovnú zásobu, jej cieľom je živo upútať
- umelecký = používa sa pri písaní básní....

Funkčné jazykové štýky súkromného styku
- hovorový = realizuje sa ústne, je otvorený pre všetky slová slovnej zásoby





12a.Obraz 1. a 2. svetovej vojny v tvorbe R. Rollanda, E.M. REmarqua, E. Hemingwaya, J. Haška

Na prelome 19. a 20. storočia vstúpil kapitalizmus do svojho najvyššieho štádia - imperializmu. Jeho vnútorné protirečenia vyústili do prvej svetovej vojny (1914 - 1918), ktorej padli za obeť milióny ľudských životov a nesmierne materiálne i kultúrne hodnoty.
V umení protimeštiackeho zamerania sa už pred prvou svetovou vojnou začali rozvíjať 2 hlavné prúdy: avantgardný a socialisticko realistický.
AVANTGARDNÉ SMERY:
1.Kubizmus - rozv. sa v maliarstve,do maľby vniesol rozklad na geometr. tvary
2.Futurizmus - odrážal prudký civilizačný pokrok na zač. 20. stor., syntézou týchto dvoch smerov vznikol kubofuturizmus.
3.Expresionizmus - expresionisti postavili proti falošnej buržoáznej morálke slobodu prírodného a pudového života, proti krutosti súvekej spoločnosti utopistickú predstavu sveta založeného na láske.
4.Dadaizmus - vylúčili z básne akýkoľvek zmysel a rozbíjali aj slovo ako základnú významovú jednotku
5.Surrealizmus - na hlavný zdroj umeleckej tvorby povýšil logikou nekontrolované oblasti ľudskej psychiky - sen a podvedomie
6.Konštruktivizmus -za najdôležitejšiu stránku umelec. diela pokladal funkčnosť
7.Poetizmus - Nový ideál krásy hľadal v ľudskej družnosti a životnej aktivite, ale aj v objavovaní exotických krajín a v iluzívnom svete masovej zábavy.
Umelecké avantgardy boli živelnou revoltou proti ustáleným hodnotám 19. stor., voči meštiackemu životnému štýlu a konzervatívnemu umeleckému vkusu. Zároveň sa usilovali o nové videnie skutočnosti a o jej stvárnenie novými, netradičnými výrazovými prostriedkami.
I. svetová vojna výrazne zasiahla do života ľudí, svoj odraz našla aj v literatúre. vzniklo mnoho diel, v ktorých spisovatelia zobrazili utrpenie vojakov a civilného obyvateľstva. Svojimi dokumentmi sa obracal k svedomiu sveta a vyjadrovali všeobecnú túžbu po mieri.
I. svetová vojna bola dôsledkom narastajúcich konfliktov medzi imperialistickými mocnosťami. Základom bol boj o moc a úsilie o nové rozdelenie sveta. na vojnu bolo najlepšie pripravené Nemecko. Usilovalo sa zvíťaziť v rýchlej bleskovej vojne na západnom fronte a poraziť ruské vojská skôr ako sa bude môcť obrovská ríša zmobilizovať. Tento predpoklad Nemecku nevyšiel.
I. svetová vojna nútila človeka uvažovať o jej príčinách, o podstate a spôsobe zabrániť jej. Spis. odsudzovali vojnu ako nespravodlivú, obhajovali jej neľudskosť a mnohí z nich sa priamo zúčastnili bojov na fronte. Najväčšou ťarchu vojny niesli európske štáty, a preto sa táto téma prejavila najmä v európskych literatúrach.

OKOLNOSTI 1. SV. VOJNY
Imperialistické veľmoci sa od konca 19. storočia usilovali o nové rozdelenie sveta, a preto hľadali vhodnú zámienku na rozpútanie vojny. Tou sa stal atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda, ktorý bol spáchaný v júni 1914 v Sarajeve (Bosna). Rakúsko-uhorská vláda obvinila Srbsko, že podporovalo sprisahancov, ktorí následníka trónu zastrelili, a 28. júla 1914 vypovedala Srbsku vojnu.
K malému napadnutému Srbsku sa pripojili Rusko a Francúzsko. Najvýbojnejší európsky štát Nemecko tak získal podnet zaútočiť proti týmto krajinám. Postupne sa do vojny zapojilo 33 štátov a vojna sa stala svetovou.
Prvá svetová vojna bola otrasom, ktorý nútil každého mysliaceho človeka uvažovať o jej podstate a príčinách i o spôsobe zabrániť jej opakovaniu. Toto sa odrážalo aj v literatúre. Záver mohol byť len jediný: odmietnutie nespravodlivej vojny, odhalenie jej neľudskosti a mravné odsúdenie jej strojcov.
STRATENÁ GENERÁCIA: - boli to pôvodne americkí spisovatelia, ktorí prežili 1. svetovú vojnu na európskych frontoch. Neskôr generácia tých, čo neboli schopní včleniť sa do povojnovej spoločnosti.
„Sme opustení ako deti a skúsení ako starci, sme drsní, i smutní, i povrchní"


ROMAIN ROLLAND (1866 - 1944)
- francúzsky spisovateľ, vo svojom svedomí odmietal vojnu a vzal si na seba povinnosť bojovať za pochopenie medzi ľuďmi.
- bol synom notára z burgundského mesta Clamecy
- študoval v Paríži históriu, ktorú krátky čas aj vyučoval
- dlhý čas žil vo Švajčiarsku
- sám komponoval a odborne sa zapodieval hudbou a umením

Do prózy vstúpil veľkým dielom JÁN KRIŠTOF. Využil v ňom svoje veľké hudobné vedomosti. V pozadí je poznanie Beethovenovho života a jeho tvorby, ako aj vlastná životná skúsenosť autora. Vytvoril príbeh geniálneho nemeckého hudobníka žijúceho v Paríži. Hrdina Rollandovho románu Jean Christoph Kraft, svojím humánnym založením vysoko vyrastá nad nežičlivú dobu. Rolland majstrovsky vykresľuje ľudí, ktorí prekonávali malosť epochy mohutným romantickým vzopätím individuálnych síl. V Jánovi Krištofovi vytvoril román -rieku. Mohutný tok života je v ňom zviazaný so životom hrdinu od jeho útlej mladosti na brehu Rýna cez stretnutia s ľudovými piesňami, tvorivé problémy a nadväzovanie priateľských stykov až po dozretie jeho vlastných revolučných myšlienok a postojov. Vrodená a vypestovaná hodnota jeho osobnosti sa prejavuje aj v internacionálnom cítení a v mravnom presvedčení o možnosti dorozumenia medzi ľuďmi.
Skoro po prvej svetovej vojne vydal román DOBRÝ ČLOVEK EŠTE ŽIJE, plný povestného galského humoru, ale aj vážnych životných otázok.

Peter a Lucia (čiták)
- novela s protivojnovým protestom a prejavom autorovho odporu proti vojne. Tragická idyla, ako ju nazval autor, vznikla v roku 1918 pred koncom I. sv. vojny. Dej sa odohráva od stredy večera 30. 1. do Veľkého piatku 29. marca 1918. Inšpiráciou k napísaniu tohto diela mu bola skutočná udalosť, keď na Veľký piatok nem. vojská bombardovali Paríž a medzi obeťami boli aj jeho priatelia.
- tento príbeh je akousi hrou o láske a smrti. A láska tu slúži ako jedna zo zbraní, ktorými bojuje proti vojne.
- využíva kronikársky štýl - dejové pásmo sa vyvíja po časovej osi, udalosti nasledujú chronologicky za sebou.
- hlavným konfliktom v diele je ľudská láska dvoch ml. ľudí proti nezmyselnej vojne.
- používal polovetné konštrukcie.
Posledným veľkým románovým dielom Rollanda bol široký obraz života, opäť román - rieka, OČARENÁ DUŠA. Heroickú úlohu tu autor zveril žene, Anete Rivierovej, ktorá sa vymaňuje z meštiackych predsudkov a bojuje za svoju predstavu života pre seba a svojho syna. Počas jedenásťročnej práce na románe autor reagoval aj na aktuálnu politickú situáciu v duchu pozitívneho spoločenského ideálu.
V Anete vytvoril typ priameho, otvoreného človeka, ktorý s hrdosťou nesie bremeno slobodnej matky v meštiackej spoločnosti. Jej samostatnosť i demokratizmus, schopnosť preniknúť k životnej pravde sa prehlbujú. Neprechádza životom jednoducho, bez omylov, ale má v sebe odhodlanie a silu porozumieť veciam, meniť seba i svet. Pozoruhodný je Rollandov prienik do psychológie postáv. Vonkajší svet je tu často iba pozadím, na ktorom sa rozvíja bohatý citový a myšlienkový svet hrdinky. Spolu so zosiňovaním sociálneho dôrazu v románe Očarená duša silnie tendencia k publicizmu, k priamym prejavom autora.


ERICH MARIA REMARQUE (1898 - 1970)
(Erich Paul Kramer)
- narodil sa v Osnabrücku v rodine kníhviazača
- rovno z gymnaziálnych lavíc ho povolali do armády
- od r. 1916 prežil 2 roky v zákopoch
- potom bol učiteľom, obchodníkom a takmer desaťročie novinárom a redaktorom
- roku 1932 odišiel pred narastajúcim fašistickým nebezpečenstvom do Švajčiarska, kde neskôr zomrel
- patril k predstaviteľom "stratenej generácie" - strácal ideály vo svojej vlasti, bol poznačený vojnou.

1. román Na západe nič nového - v románe opisuje skupinu študentov v zákopoch. Otrasné zážitky mladých ľudí, ktorí ešte ani nestačili žiť a vstúpiť do života a už sa s ním museli lúčiť, a museli stáť tvárou v tvár smrti. Je to kronikársky záznam života skupiny študentov až do ich smrti. Autor rozpráva jednoducho, vecne. Používa bežnú hovorovú reč, nevyhýba sa ani vulgárnym slovám. Napäté ovzdušie boja vytvára krátkymi vetami. Na stupňovanie deja používa monológ aj dialóg. Ideou je ostré odsúdenie vojny, ktorá ničí všetky hodnoty a je zároveň výsmechom vlastenectva. Hl. hrdina Paul Bäumer stráca vojnou ilúzie. Paul sa bojí, že ľudia po vojne zostanú bezcitní, nebudú vedieť pracovať, lebo sa naučili narábať iba so zbraňou.
Názov je odvodený z obvyklej lakonickej novinárskej správy, za ktorou sa skrývali na fronte stovky tragédií. Román je príbehom autorovej generácie. Skupina študentov konfrontuje svoje naučené predstavy o živote, potrebe vedomostí, slušnosti, úcte k predstaveným, so skutočnosťou vojny. Každého z vojakov tieto dni poznačili, mnohých umlčali. V tých, ktorí prežili, sa z času na čas prebúdza elementárny pocit solidarity.
19-ročný Paul Bäumer je účastníkom i rozprávačom príbehov celej skupiny. Rozpráva jednoducho, vecne, potláčajúc citové vzrušenie. Autorou snahou je podať „správu o generácii, ktorú zničila vojna napriek tomu, že unikla jej granátom."
CESTA SPÄŤ - zobrazuje osudy vojakov, ktorí sa vracajú do mierového života
TRAJA KAMARÁTI - sú oslavou priateľstva a lásky ako poslednej záchrany pred nežičlivými silami života.
VÍŤAZNÝ OBLÚK
- Remarque vytvoril svojimi dielami osobitný obraz človeka vo vojne a v krízových spoločenských situáciách. Predstavil ho ako vyhnanca uprostred ľudí, ktorí nie sú schopní zblížiť sa, aby spoločne čelili osudu. Jeho hrdinovia vyvolávajú sympatie i túžbu po zmene životných podmienok.


JAROSLAV HAŠEK (1883 Praha- 1923)
- vyštudoval obchodnú akadémiu
- počas 1. sv. vojny dezertoval z rakúskej armády
- vstúpil do čs. légií, Červenej armády, kde vykonával politickú funkciu
- po návrate do republiky r. 1920 sa uchýlil do Lipnice nad Sázavou
- tam sústredene pracoval na Osudoch dobrého vojáka Švejka a r.1923 tam zomrel

Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války
- nedokončený román je satirou na nespravodlivú vojnu. Humorom a satirou zobrazil vtedajší život. Množstvo príbehov podaných hovorovou rečou spája postava, ktorá nemá vo svetovej literatúre obdobu.
Množstvo epizodických príbehov podaných hovorovou rečou spája postava, ktorá nemá vo svetovej literatúre obdobu. Prefíkaný človiečik, obchodník so psami, prechádza bez obáv a zábran horúčkovitým ovzduším prvej svetovej vojny v Prahe, Českých Budějoviciach, Királyhide a na haličskom fronte. V dramatických situáciách, ktoré spravidla s nápadnou dobromyseľnosťou vyvoláva, využíva to, že bol vojenskými lekármi uznaný za hlupáka. Preto sa jeho prejavy, vyslovované s prostoduchou samozrejmosťou, pohybujú medzi prefíkanou, predstieranou obmedzenosťou a zastieranou normálnosťou, plnou výsmechu.
Hašek ich spojil so Švejkovou horlivosťou pri plnení „vlasteneckej povinnosti" a mravne i vecne pochybených rozkazov predstavených. Postavou Švejka sarkasticky zosmiešnil rozpadajúcu sa Rakúsko-uhorskú monarchiu a odhalil krutú nezmyselnosť vojny. Pomáha mu v tom aj preslávená Švejkova táravosť a pohotovosť pri rozprávaní až groteskných "príkladov zo života", ktoré obvykle pochovávajú aj posledné ilúzie o rozumovej či mravnej opodstatnenosti toho javu, ktorý Švejk svojím rozprávaním mieni podporiť.
Švejk je osamelý nehrdinský hrdina, ktorý si proti krutému a nezmyselnému pohybu mocného spoločenského mechanizmu pomáha dostupnými prostriedkami: vyčlenením sa z jeho systému (úradný hlupák) a účasťou pri jeho rozkladaní. Nastoľovanie dobových problémov a reakcia na ne prebieha ako mimovoľný proces, ktorý prekvapuje svojou pohotovosťou a šírkou.
Kompozične je román usporiadaný jednoducho. K skromnej dejovej línii sa voľne upína množstvo scén a historiek, zobrazujúcich v humornej a satirickej podobe svet, ktorý Švejk vníma a s ktorým sa musí vyrovnávať. V tejto postave sa vnútorne rozložený svet sceľuje do bizarnej, čudnej podoby ako v krivom zrkadle.
Dej: - úradný hlupák - Švejk najprv prekoná hrozbu odsúdenia za velezradu, ktorú si vymyslela horlivá rakúska polícia. Svojou ochotou pri vymýšľaní obvinení proti sebe zmätie aj surových policajných lekárov a úradníkov. S rovnakou ochotou vstupuje pred odvodovú komisiu a do armády, kde ako vojenský sluha prechádza množstvom situácii. Odhaľuje sa v nich funkčný ideový a mravný rozklad rakúskej armády. Švejk k tomu prispieva plnením nezmyselných rozkazov, naivným táraním a porovnávaním príbehov z civilného a vojenského života, ktorými odsudzuje nezmyselnosť vojny.


ERNEST HEMINGWAY (1898 - 1961)
- patril k „stratenej generácii" - ovplyvnený 1. sv. vojnou, aktívne sa jej zúčastnili a ich skúsenosti sa odrazili v dezilúzii, v užívaní života naplno (bohémsky život). Ovplyvnil ich psychológ Freud - zdôrazňoval individualitu a sex. slobodu. Nazývali ich kritici života 20. a 30-tych rokov.
- narodil sa v Oak Park v USA ako syn lekára a speváčky
- po štúdiu a prvých žurnalist. príspevkoch prišiel r. 1918 do Európy ako dobrovoľník v jednotke Červeného kríža na taliansky front. Bol ranený. V občianskej vojne v Španielsku bojoval na strane republikánov. Počas 2. sv. vojny prešiel viacerými bojiskami ako vojnový korešpondent. Po roku 1945 sa vrátil do USA, ale až do predčasnej smrti žil zväčša na Kube, blízko Havany
Svetový ohlas dosiahol románom: ZBOHOM ZBRANIAM, ktorý je autorovým zúčtovaním so skúsenosťou prvej svetovej vojny. Námetom románu je ľúbostný príbeh Frederika Henryho, amerického dobrovoľníka na talianskom fronte, a zdravotnej sestry, Angličanky Catherin. Jeho jadro je autobiografické.
Ich život najprv skomplikujú vojnové udalosti. Frederik je ranený a po návrate na front sa pri ústupe dostane ako dôstojník „s cudzím prízvukom" medzi prenasledovaných a spolu s tehotnou Catherin uniká do Švajčiarska. Ale ani tam mladý pár nenájde šťastie. Catherin i dieťa pri pôrode zomierajú.

román KOMU ZVONIA DO HROBU
V histórii troch dní, v ktorých skupina republikánskych vojakov pripravuje zničenie mosta a Robert Jordan prežíva vrchol svojho vzťahu k Márii, vytvoril Hemingway trvalý pamätník nielen sebe, ale i pokrokovým silám Španielska a občianskej vojny. Aj tu sa stretávame s hrdinom vo chvíľach najťažšej životnej skúšky, ktorú podstupuje s veľkým sebazaprením. Autor pracoval zložitou kompozičnou technikou paralelných dejových pásiem a dramatickým prelínaním časovej roviny.
novela: STAREC A MORE - bol za ňu aj za ostatné dielo poctený Nobelovou cenou. Je to príbeh veľmi jednoduchý, blízky symbolu. Starec Santiago, ktorý sa živí rybolovom, má v poslednom čase stále neúspech. S loďou, ktorá je stará a jej plachta pripomína prehrané boje, vydáva sa na lov, od ktorého očakáva rozhodnutie, či bude ešte schopný obstáť v "konkurencii" so starobou. Ďaleko na mori sa mu podarí zdolať mimoriadne veľkú rybu, ale počas návratu mu ju celú obžerú žraloky. Nebol porazený, ale nie je ani víťaz. Nevzdal sa, potvrdil si svoju ľudskú hodnotu. Budúcnosť patrí však mladému chlapcovi, ktorý chodieva so starcom na more, aby sa od neho naučil remeslo.
Hemingway vo svojich dielach vytvoril mužné typy hrdinov, ktorí si aj v nepriaznivých podmienkach uchovávajú svoje ľudské hodnoty. Spoločenský rozmer ich činnosti spravidla nevystupuje do popredia. Ich mravný príklad spočíva v rozhodnosti, sebavedomí a odhodlaní obetovať sa bez okázalosti pre dobrú vec.

12b.Publicistický štýl

Publicistický štýl a jeho žánre

Hlavné znaky:
1. Písomnosť – najdôležitejšia časť je titulok = musí upútať
2. Verejnosť – autor sa prispôsobuje všeobecnej vzdelanostnej úrovni čitateľa, využíva odborné termíny, hovorí o problematike odboru. Sloveso je v 3. Osobe množ.č.
3. Informatívnosť – používajú sa ukazovacie zámená, menej slovies, priraďovacie súvetia
4. Variabilnosť – nie všetko v novinách je publicistický útvar
5. Aktualizovanosť
publicistické žánre:
- spravodajské - správa (oznámenie), komuniké (oficiálne štátnopolitické vyhlásenie), rezolúcia (vyhlásenie v závere rokovaní, zjazdov a pod.), riport (krátka spravodajská reportáž), referát, interview, inzerát, reklama
- analytické (vysvetľujúce, úvahové a hodnotiace) - úvodník, komentár, recenzia, kritika, diskusia; glosa, entrefilet (poznámky na aktuálnu tému, často vtipné až ironické)
- beletristické (rozprávajúce a opisné, využívajú prostriedky umeleckej lit.) - fejtón, besednica,

Spravodajské:
SPRÁVA je najstručnejšie konštatovanie udalosti, nesmie však vynechať žiaden dôležitý fakt
- dôležitý je titulok – musí obsiahnuť celú správu

ROZŠÍRENÁ SPRÁVA má nadtitulok, titulok, mesto z ktorého je správa vysielaná
- titulok priláka pozornosť, nadtitulok podáva stručnú informáciu

INTERVIEW spravodajský útvať –vplyv administratívneho štýlu
- má dialogickú formu, predstavuje nejakú osobnosť, skladá sa z nadtitulku, titulku, stručnej charakteristiky, informácií z odpovedí na otázky

Analytické:
ÚVODNÍK patrí medzi analytické útvary
- patrí mu najdôležitejšie miesto v novinách a hovorí o probléme dňa – prvá strana
- je to novinárska úvaha v 3. Os. Mn. Č.

– KOMENTÁR analytický útvar s vplyvom
- využíva výkladové prvky
- je výklad, vo všetkom niečo vidí, kombinuje, naznačuje

GLOSA z gréčtiny – poznámka
- patrí medzi belestritický útvar a majú nejaké udalosti
- je vtipne podaný, iskrivý komentár na nejakú udalosť
- má ironickú pointu = nikdy to nie je dobromyselné pousmiatie sa nad nedostatkom

Beletristické:
REPORTÁŽ využíva prvky rozprávania a prvky opisného slohového postupu
- využíva výrazové prostriedky umeleckého štýlu
- približuje atmosféru podujatia, opisuje prostredie, ľudí

RIPORT novinár je aktívnym účastníkom
- podal udalosť ako očitý svedok, snaží sa informovať čitateľa

FEJTÓN je to duchaplné rozprávanie o aktívnom probléme, často zobrazuje jedinečnú, naoko drobnú príhodu, ktorá s použitím humoru charakterizuje našu súčasnosť
-využíva slovesá v 1. osobe jedn. č. a priamu reč






13a.Najvýznamnejšie umelecké prúdy a smery v západoeurópskej literatúre (existencializmus, fr. Nový román, neorealizmus, absurdná dráma)

Existencializmu
1. nemecký (al. aj teistický)- M. Heidegger, K. Jaspers
2. francúzsky (al. aj ateistický) - G. Marcel, J. P. Sartre, A. Camus, M. Merleau-Ponty

- vzniká po 1. SV a rezonuje do dnešných dní
- protest proti spoloč. kríze po 1. SV, proti odcudzeniu človeka
- centrálny pojem - pojem existencie
- človek sa narodí do sveta, kt. mu je cudzí - z toho sa rodí strach, úzkosť, starosť
- práve to, že nás čaká smrť je výzvou k autentickému naplneniu sv. existencie - no nie každý je toho schopný, mnohých pohlcuje svet, dav, nepravé bytia a stávajú sa niekým z davu
- existencializmus je iracionalizmom - človek sa v existenciálnej situácii, vtedy, keď sa má rozhodnúť naplno prejaví - človek je vede nedostupný
- skut. zmysel života sme schopní pochopiť len v hraničných situáciách (zoči-voči smrti, vážnemu rozhodnutiu, v momente, keď máme strach)
- filozofia existencie je širší pojem, kt. v sebe zahrnuje užší pojem existencializmus
- filozofia existencie bola inšpirovaná Kierkegaardom , Schopenhauerom, Niezschem
- rozvinula sa v Nem. v medzivojnovom obd. a jej hl. predstaviteľmi sú Karl Jaspers a Martin Heidegger
- existencializmus je spätý s vývinom franc. fil. a lit. počas 2. SV, a najmä po vojne


- zákl. pojem: existencia
- toto sa rieši už aj v 19. st. - Kierkegaard si ju volí v každom okamihu - človek sa človekom stáva - prechádza 3 štádiami
- človek sa stáva človekom, volí si existenciu a je za sv. voľbu zodpovedný
- človek je vrhnutý do slobody, je odsúdený na slobodu
- človek - buduje si existenciu vtedy, keď zažíva pocity strach a úzkosti - volí si medzi životom a smrťou = hraničná situácia
- fil., kt. sa zaoberá človekom ako konkrétnou bytosťou
- mystický existencializmus: zachytenie osobného vzťahu človeka k sebe, k iným ľuďom a k Bohu
- dialóg medzi ja a ty - otvorený, nie na princípe on a ona, ale tento rozhovor môže byť veľmi ťaživý a môže ublížiť
- aj Schopenhauer a Nietzsche sa zaob. osobným vzťahom, ale najvplyvnejší bol Kierkegaard

- podľa mystických existencialistov: starí fil. si zamenili bytie a to sa skrýva
- starí fil - bytie = voda; Sokrates sa nezaujíma bytím ako celkom, ale jeho časťou = súcno
- v bytí si uvedomujeme iba sv. existenciu


Francúzsky existencializmus
- na rozdiel od nem. fil. jeho vplyv (najmä v 2 desaťročiach po 2. SV) presiahol oblasť odbornej fil.
- zač. 50-tych rokov „existencializmus" vo Franc. znamenal určitý životný postoj
- v Paríži boli známe „existencialistické" kaviarne a kluby ako strediská stúpencov tejto fil. a zároveň vyznávačov určitého spôs. života
- mnohí franc. existencialisti boli významnými spis. a výrazne ovplyvnili franc. lit. a umeleckú scénu.

Neorealizmus
- zachoval si typické talianske crty, ktoré sú inde neopakovatelné - vznikol na konci II. svetovej vojny a v prvých rokoch po oslobodení
- na cele neorealistov stáli umelci, ktorí sa angažovali v hnutí odporu (proti fašizmu) a pracovali v socialistickom hnutí - stavali sa kriticky ku kapitalizmu
- v rokoch 1945 - 1950 sa k nemu hlásila velká cast filmových pracovníkov (Federico Fellini, Visconti), výtvarných umelcov a spisovatelov
- neorealizmus sa najviac uplatnil vo filme a vo výtvarnom umení, v literatúre išlo najma o prózu (súcastná problemaika - život velkomestských periférií (aj periférie spolocnosti, bieda juhotalianskych malorolníkov, námety z partizánskych bojov
- neorealisti používali bežný, hovorový jazyk a casto aj dialekty a slang
- vo filmoch casto hrajú ludia z konkrétneho prostredia a nahrádzajú hercov; práve príklon k bežnému, hovorovému jazyku je obohatením talianskej literatúry

Absurdná dráma
- 50. roky - nihilistická koncepcia (popieranie všetkého), a.d. vychádzala z existencialistickej filozofie. Bezvýchodiskovosť z rozporov spoločnosti povyšovala na nezmyselnosť života vôbec.
- antidráma - chýba súvislý dej, často i zápletka, motivácia konania postáv, medziľudská komunikácia postáv a rozuzlenie v závere hry. Hrdina je obyčajne osamelý človek, neschopný komunikovať s inými postavami. Jazyk neslúži na dorozumenie, pretože monológy sú nelogické.
-Eugéne Ionesco (Francúz RUM pôvodu), Friedrich Dürrenmatt (Švajčiar)


13b.Porovnajte umelecký a odborný štýl

Odborný štýl
- je objektívny, pracuje s faktami
- používa sa v novinách a pri odbornej praktickej práci – je písaný, teda je dôležitá grafická stránka, úprava
- používa cudzie termíny, odborné názvy
- patrí sem výklad a referát

Umelecký štýl
- je subjektívny
- vety sú dlhé, slová spisovné i nespisovné
- je tu rozprávanie, autorská reč, reč postáv, dramatizácia
- používa sa pri výklade, používajú ho aj básnici a spisovatelia
Umelecký a odborný štýl
Umelecký štýl zahrňuje slovesné prejavy, ktoré popri informačnej funkcii plnia aj estetickú funkciu. V odbornej literatúre sa označuje aj ako básnický štýl.
Charakteristické vlastnosti:
1. variabilnosť
2. polysémia výrazových prostriedkov
3. expresívnosť (výber jazyk. prostriedkov na vyjadrenie subjektívneho aspektu podávateľa)
4. metaforickosť
5. funkčná neusporiadanosť.

Variabilnosť znamená: využívanie synonymie a homonymie, bohatosť slovnej zásoby, pestrosť vo vyjadrovaní. Polysémia výrazov (viacvýznamovosť) je prostriedkom dramatického napätia v umeleckom texte a má vyvolať umelecký zážitok u čitateľa. Expresívnosť vyjadruje zainteresovanosť autora a prejavuje sa využívaním subjektívne ladených slov i neúplných a modálne zafarbených syntaktických konštrukcií. Metaforickosť je možnosť prenášania významu slova, či celého textu. Funkčná neusporiadanosť je prostriedkom sujetu umeleckého textu, napr. narúšanie časových alebo priestorových zákonitostí pri rozprávaní.
V umeleckom štýle sa niekedy estetická norma dostáva do kolízie so spisovnou normou. Tieto kolízie sú funkčné pri charakteristike postáv, prostredia alebo doby.
Podľa výberu a spracovania výrazových prostriedkov sa rozdeľuje umelecká literatúra na druhy, žánre a žánrové formy.



14a.Americká literatúra po roku 1945

- z hľadiska histórie sú Spojené štáty mladou krajinou, preto sa vedeli zbaviť pút predsudkov a zaužívaných konvencií starej Európy
- nenapodobňovali jej kultivovanosť a vkus
- Amerika sa stala krajinou neobmedzených možností, ktorá sa dravo derie dopredu
- jednotlivec je tu často bezmocný a nemôže ovplyvniť chod udalostí, ostáva mu iba vnútorná vzbura, skepsa, beznádej
- veľa autorov reagovalo na tieto problémy, ale najväčšiu pozornosť im venovali predstavitelia realizmu

John Steinbeck
- začal písať ešte pred 2. svetovou vojnou, ale najlepšie diela napísal po vojne
- zdrojom jeho inšpirácie bola príroda, život prostých obyvateľov Kalifornie
román Zlatý kalich
zbierka poviedok Nebeské pastviny
román O myšiach a ľuďoch
• obraz života bezdomovcov, ktorí putujú za prácou a snívajú o mieste, ktoré by mohli nazvať domovom
• realistický obraz života o biede ľudí v bohatej Kalifornii
román Ovocie hnevu
• sociálno-kritický román, za ktorý dostal v roku 1940
• prestížnu Pulitzerovú cenu
• je to rozsiahla próza o osudoch troch generácii rodiny Joadovcov, ktorí podobne ako tisícky drobných farmárov počas hospodárskej krízy prišla o farmu v Oklahome. Po opustení farmy, zlákaní sľubmi, odchádzajú za prácou do Kalifornie. Cestou sa stretávajú s opovrhnutím domáceho obyvateľstva, ale aj s porozumením a pomocou im podobných ľudí. Utrpenie z cesty zmierňujú predstavy o krajine, kde je všetkého dosť. Po strastiplnej ceste (starí rodičia zomierajú) sa ocitnú v utečeneckom tábore. Prácu nenachádzajú, pretože v Kalifornii je tiež bieda a poľnohospodársky robotníci štrajkujú. Na broskyňových plantážach ich štrajkujúci považujú za štrajkokazov. Keď šerifovia prídu zatknúť vodcov štrajkujúcich, syn Toma Joada jedného z nich zabije. Podarí sa mu ujsť a skrýva sa pred políciou. Rodina putuje ďalej za vidinou zárobku pri zbere bavlny. Dcére sa narodí mŕtve dieťa, povodeň ich vyženie z vagóna, kde našli útočisko, preto putujú ďalej.

V schátranej stodole nachádzajú umierajúceho starca s malým dieťaťom, ktoré Rose zachraňuje pred smrťou svojím materským mliekom.
• hoci je osud Joadovcov tragický, záver románu je symbolický – najchudobnejší zachraňujú život dieťaťa, zo zúfalstva vyviera nádej, vôľa žiť
• autor dosahuje umeleckú účinnosť jednoduchými výrazovými prostriedkami
• používa realistickú metódu rozprávania a epickú líniu len zriedkavo prerušuje autorskými úvahami o sociálnych problémoch
• autorovu reč prerušujú dialógy postáv, ktoré majú živý, hovorový a niekedy až humorný charakter
román Na východ od raja
• na podklade biblického príbehu o Kainovi a Ábelovi vykresľuje osudy troch generácii jednej rodiny v čase osídľovania Kalifornie od občianskej vojny až po 1. svetovú vojnu
Jerome David Salinger
- venuje sa najmä problémom detí a mládeže
psychologický román Kto chytá v žite
• príbeh rozpráva s odstupom jedného roka v sanatóriu sedemnásťročný hrdina Holden. Vyhodili ho zo školy, bojí sa vrátiť domov, preto sa skoro tri dni túla predvianočným New Yorkom. Stretáva sa s rôznymi ľuďmi, odsudzuje ich pretvárku, falošnosť, amorálnosť i duševnú plytkosť. Túži po láske, po čistých a úprimných vzťahoch medzi ľuďmi. Nie je naivný, snaži sa hľadieť na svet očami dospelého a súčasne sníva o tom, čo by chcel vykonať, o tom, čo považuje za jedinú prácu, ktorú by chcel v živote robiť. Sníva, že stojí chrbtom k hlbokej priepasti a čelom k žitnému poľu, kde sa hrajú deti, Keď sa niektoré z nich, zabrané do hry, priblíži k strmine, Holdenovou úlohou je vrátiť ho nazad, do žitného poľa. Žitné pole je symbolom Ameriky v minulosti, kým ju neznečistili továrne a dravosť za peniazmi. Holden sa nakoniec svojho sna vzdáva, vzdáva sa donkichotského idealizmu, prekonáva psychickú krízu, kapituluje pred presilou sveta pomocou čierneho humoru, pretože pochopí, že človek nie je schopný vysmiať sa svetu, zahubí zúfalstvo.
• hrdinove úvahy a konanie predstavujú revoltu americkej dospievajúcej mládeže, ktorá sa nemohla zmieriť so zaužívanými konvenciami sveta dospelých
• jej revoltu vyjadruje autor aj výberom jazykových prostriedkov, reč hlavnej postavy je živá, hovorová s množstvom slangových výrazov, časti i vulgarizmov, ktorou dokumentuje svoju vnútornú vzburu typickú pre tisícky mladých Američanov
poviedková tvorba Deväť poviedok

John Updike
- nadväzuje na Steinbeckov realistický obraz Ameriky
román Trh v chudobinci
román Králik, bež
• realisticky zobrazil pasivitu mladých ľudí
• hl. postava Harry je typickým rebelom 60-tych rokov
• z uznávaného basketbalistu, prezývaného Králik, sa po skončení kariéry stáva priemerný človek, ktorý nevie čeliť rodinným starostiam. Utečie od ženy a dieťaťa k milenke, pretože verí, že s ňou nebude mať jednotvárny život. Keď sa dozvie, že jeho žena s ním čaká dieťa, vracia sa k nej, ale po hádkach ju znova opúšťa. Jeho situácia sa mu javí ako bezvýchodisková, ale sám svojou slabošskou náturou nedokáže proti tomu nič robíť
• osudy Králika rozvíja v románoch Návrat Králika
Králik je bohatý
Králik na odpočinku
psychologický román Kentaur – s mytologickými prvkami
román Dvojice

Norman Mailer
- básnik, prozaik, dramatik
- bojoval v 2.

svetovej vojne v Tichomorí
román Nahí a mŕtvi
• dej románu je prerušovaný retrospektívami zo života jednotlivých postáv amerických vojakov bojujúcich v Tichomorí počas 2. svetovej vojny
• autor zobrazuje postavy v hraničných situáciách, ich bezmocnosť, často bezradnosť
• cesta prieskumnej jednotky do japonského tyla bola zbytočná, pretože boje sa medzitým skončlil. Zbytočné boli straty na ľudských životoch, zbytočné muky, ktoré museli živí pretrpieť
román Americký sen
Katova pieseň
Harlot a jeho prízrak
Oswald, americká záhada
Picassov portrét mladého muža

Joseph Heller
- popredný satirik
román Hlava XXII
• dej románu sa odohráva pred koncom 2. svetovej vojny po obsadení južného Talianska spojencami, na malom ostrove v stredozemnom mori je americká letecká základňa
• ústrednou postavou je kapitán Yossarian, ktorý nechce zomrieť nesmrteľnou smrťou, uvedomuje si svoje bezvýchodiskové postavenie v tupej vojnovej mašinérii, keď sa neprihliada na ľudí, len na plnenie príkazov
• román má 42 kapitol pomenovaných podľa hlavných postáv jednotlivých epizód
• voľné pokračovanie je román Záverečná
román Bombardovali sme New Haven
Niečo sa stalo
Zisk nad zlato

Beatnici
mladá generácia básnikov sa začala formovať na začiatku 50-tych rokov
beat generation vznikla vo San Franciscu, kde bolo najlepšie vidieť biedu Ameriky
básnikov spájal ich spoločný životný pocit plný rozporností, odmietanie spoločenských konvencií a hlásenie neobmedzenej slobody jednotlivca

Allen Ginsberg
- debutoval básnickou skladbou Zavýjanie, ktorá sa stala manifestom mladej generácie
- od odmietania modernej civilizácie, cez vyjadrenie vnútorného nepokoja až k nihilizmu sa dostáva v zbierkach Kadiš a iné básne, Sendvič reality, Pád Ameriky
§ beatníci písali verše predovšetkým na verejné recitovanie a často spolupracovali s džezovými hudoníkmi, preto ich básne vystihovali aj rytmus džezovej hudby
§ autori sa neusilovali o harmóniu a krásu, hlásali neviazanosť všetkých zmyslov
§ ich názory sú plné neurčitého mysticizmu, revolty a hoci chceli byť originálny, inšpirovali sa Waltom Whitmanom, ktorý vytvoril voľný verš, blízko hovoriacej reči, i Jeffersom

Lawrence Ferlinghetti
- vo svojom vydavateľstve vydával diela beatníkov a neskôr sám začal písať beatnicku poéziu
- jeho verše predstavujú kritiku spoločnosti
- k najvýznamnejším zbierkam patria Obrazy zašlého sveta, Vychádzajúc zo San Francisca, Krajina žitia a umierania


14b.Úradný list




15a.Slovenská a česká poézia medzi dvoma svetovými vojnami (E.B. Lukáč, J. Smrek, L. Novomeský, J. Wolker)

Emil Boleslav Lukáč
- teológia v BA, Paríži, Lipsku
- učiteľ SLJ v BA
- Národné noviny, tajomník spolku slov. spisovateľov
- vychádzal zo symbolizmu

Dunaj a Seina
- Dunaj mu symbolizuje domov, Seina - symbolizuje cudzinu (Paríž)
- vychádzal z francúzskeho aj z domáceho symbolizmu.
- protiklad domova a sveta, mesta a dediny, pričom dedina ako symbol rodného kraja splývala v jeho predstave s kladnými mravnými hodnotami, a na druhej strane mesto je mu symbolom nerestí a záporných spoločenských javov:
b. TAEDIUM URBIS (Hnus z mesta) - báseň symbolistická, nachádzame tu eufóniu - za sebou nasledujúce slová začínajú na rovnakú spoluhlásku „sláva, sprzna, slasť". - zovretá forma sonetu, veľa metafor, symbolov, ozdobných prívlastkov, medzi ktorými pôsobí kontrastne „mam a jed“ veľkomesta s predstavou čarokrásneho domova
O láske neláskavej
- intímna ľúbostná lyrika
- láska v sebe skrýva aj nenávisť, očarenie i sklamanie, sladkosť i trpkosť.
Oxymoron - spojenie dvoch pomenovaní, ktoré sa navzájom vylučujú.
zb. Križovatky
- odklon od intímnej lyriky, viac problematika všenárodná, objavujú sa aj motívy smútku, bezvýchodiskovosti, ktoré pramenia z jeho predtuchy vypuknutia ďalšej svetovej vojny - založená na symboloch a alegórii
zb. Elixír - záujem o verejné problémy, básnik zvádzal zápas v sebe, napätie medzi potrebami tela a ducha, rozumu a citu, večného blúdenia svetom bez istôt a istotami domova: je to boj o vnútornú rovnováhu vo svete plnom rozporov.
zb. Moloch, Bábel – protifašistické

Ján Smrek
(Ján Čietek)
- tovariš v Maďarsku, I. vojna v maď. armáde (Turecko, Palestína) - malária
- založil Edíciu mladých slov. autorov v Prahe
- patrí k najvýznamnejším básnikom symbolizmu, predstaviteľ vitalizmu. Venoval sa prekladaniu (z maďarčiny), tvorba pre deti.
- do slov. lit. vniesol motív mesta, lásky, vitalizmu, protivojnový tón
1. zb. Odsúdený k večitej žízni
- ešte pochmúrny charakter - symbolizmus (b. Dnes milujem svoj deň)
1. poézia mladosti založená na wolkerovskej chlapčenskej úprimnosti zo života, ťažbe žiť
Cválajúce dni - manifest vitalizmu - netradične opisuje život a lásku, krásu ženy, rytmický plynulý verš
Zrno (krásy Slovenska)
2. tvorba z II. sv. vojny Hostina, Studňa
- alegórie, symboly, nepodľahol pesimizmu
- tragická lyrika, ale aj lyrika nádeje a vzdoru
3. vrátil sa k poézií mladosti zmocnenej životnými skúsenosťami a istotami.
Básnik a žena
- pozostáva z kapitol. Je to dialóg medzi básnikom a ženou, ktorí sa stretávajú v každom ročnom období a každé obdobie symbolizuje stupeň ľudského života.
- témou je „veľká a večná téma umenia - láska"
Kapitoly: 1. V zasneženom parku, 2. Pokračovanie jarné, 3. Letná noc na vode, 4. Padajú listy, 5. Po desiatich rokoch
- vyjadruje svoj obdiv k žene, ale aj náhľady na umenie, ľútosť za krásou, ktorú odvial čas.
Iba oči - senzualizmus
Božské uzly - (aj Iba oči) - inšpirovaný českým poetizmom, zmyslové očarenie, stupňuje sa túžba po krásach sveta v poetisticky hravých veršoch z potuliek cudzinou, o láske a milovaní. Aj verše o tragickom osude vysťahovalcov.
pre deti: Maľovaná abeceda, Machule

Ladislav Novomeský
- člen skupiny DAV (1924). Bol predstaviteľom poetizmu.
- novinár, politik
- 1950 - 10 rokov väzenia
Nedeľa - nadviazal na odkaz J. Wolkera. Je to pieseň chlapca čo miluje veci i vecička sveta. Zbierka je sociálne ladená. Zaoberá sa sociálnymi problémami chud. vrstiev „básnik slovenskej chudoby"
- appolinairské pásmo
Romboid - je venovaná J. Kráľovi. Práve v tejto zbierke sa naplno prejavil poetizmus.
- sociálnosť, baladickosť, predstavivosť, bezstarostnosť.
Otvorené okná
- chcel otvoriť okná do sveta veľkého i malého, do dialok a domova, priblížiť slov. poéziu hlavne do Európy.
- avantgarda, sociálna lyrika
Svätý za dedinou
- básnik sa cíti ako svätý za dedinou, človek bezmocný proti vojne, napísal v období keď bolo vo vzduchu cítiť "čas pušiek, dýk a náreku".
Slovenská jar - viera víťazstva rozumu nad vojnovým šialenstvom.

Jiří Wolker (1900 – 1924)

"Jiřího Wolkra zná každý Čech. Tu oblibu si Wolker nezískal proto, že umřel mladý, ale proto že vystihl to nejpodstanější, co hýbalo jeho dobou – velikou touhou po spravedlnosti a po novém uspořádaní světa, zároveň s potřebou družné lásky."

Vo svojom básnickom diele vyjadril Jiří Wolker všetky aspekty proletárskej poézie. Najprv bol členom brnianskej Literárnej skupiny, no neskôr - počas štúdií v Prahe - vstúpil do umeleckého spolku Devětsil. Jeho životná púť sa skončila predčasne – po márnom liečení v Tatranskej Polianke zomrel v rodnom meste Prostějove. Verše písal už v študentských rokoch. Debutoval zbierkou Host do domu (1921), v ktorej vyslovil dôverný, láskyplný vzťah nielen k ľuďom, ale aj k prírode a k veciam. Kniha je vyjadrením ideálu harmonického sveta a krásy každodenného života a jej zlváštnym poetickým znakom je hojný výskyt personifikácie. V poéme Svatý Kopeček uplatnil spisovateľ pod vplyvom Guillama Apollinaira pásmový typ básnickej skladby, ktorá má jednak spomienkovú rovinu (roky básnikovho detstva - autobiografia), jednak zachytáva autorovu cestu k socialistickému svetonázoru (paralely medzi kresťanstvom a komunizmom, náboženské motívy) – je polytematická. Jiří Wolker uzavrel svoje dielo druhou zbierkou Těžká hodina (1922), v ktorej sa vyskytujú nové žánrové útvary, a to epické a baladické verše. Je ďalej autorom krátkych próz (Služka), próz pre mládež (Kominík) a jednoaktových divadelných hier (Nemocnice, Hrob, Nejvyšší oběť). Svoje poslanie literatúry podal v statiach Proletářské umění a Umění všední či nedelní.


15b.Tvorenie slov

Slová podľa zloženia rozoznávame: neodvedené, odvodené, zložené, združené pomenovania, ustálené spojenia, skratky a značky. Nové slová sa tvoria:
- odvodzovaním (deriváciou)
- skladaním (kompozíciou)
- skracovaním.
Odvodzovanie je najčastejší spôsob tvorenia slov. Odvodené slová sa tvoria od základových slov pomocou produktívnych prípon (sufixov) alebo predpôn (prefixov). Z hľadiska formy rozčleňujeme odvodené slová na dve slovotvorné časti:
- slovotvorný základ (časť odvodeného slova, ktoré zostane po odtrhnutí gramatických, slovotvorných prípon) mur-ár, učit-eľ
- slovotvorný formant (slovotvorná predpona a prípona) bez-právie, les-ník
Skladanie slov zložené slová sú slová, ktoré obsahujú aspoň dve koreňové morfémy a spravidla spájajúcu morfému.
- Nepravé zložené slová (zrazeniny) vznikajú spojením dvoch tvarov (bez spájacej morfémy, napr. kníhtlačiar, duchaplný).
- Pravé zložené slová vznikajú z dvoch slovotvorných základov (so spájajúcou morfémou, napr. kosoštvorec, krutovládca)
- Hybridné zloženiny (jedna časť slova je cudzieho pôvodu, napr. autodoprava)
- Zložené slová sú aj prídavné mená so spojovníkom (vedecko-technický).

Skracovanie slov sa používa na úsporné vyjadrovanie.
- skratky, ktoré sa používajú len v písomnom prejave, napr. atd., tzv., a pod.
- skratky, ktoré sa pri výslovnosti čítajú ako celé slová. napr. Ing., doc., ul., Prof., nám.
- značky, ktoré sa používajú v písomnom aj v ústnom prejave: napr. OSN, VSŽ, SAV. Niektoré sa skloňujú: napr. zo SĽUK-u, na SAS-e, z PEREX-u.
- značkové slová, ktoré vznikajú zo začiatočných písmen alebo slabík združeného pomenovania a skloňujú sa, napr. Slovakofarma, Biofond.
- značky: napr. m (meter), Cu (meď), za značkami sa nepíše bodka.
Univerbizácia je skracovanie dvojslovných alebo viacslovných pomenovaní (panelový dom - panelák, žiak prímy – primán). Uvedené slová sú štylisticky príznakové a vyskytujú sa v hovorovom štýle. Multiverbizácia je nahradenie jednoslovného pomenovania viacslovným Vyskytuje sa v odbornom štýle (vyrábať – uskutočňovať výrobu, kontrolovať – vykonať kontrolu).
Združené pomenovanie je také spojenie slov, ktorého jadrom je podstatné meno a ktorým sa vyjadruje jeden pojem (ľahká atletika, Vysoké Tatry).




16a.Téma domova a rodného kraja v poézii slovenských básnikov (J. Kostra, P. Horov, A. Plávka, M. Rúfus, M. Válek)


JÁN KOSTRA (1910 Štiavnička-1975 BA)
- G ZA, architektúra AA
- žurnalista, spolok Detvan, SŠ profesor
- výraznou mierou určoval ideový a umelecký vývin slovenskej poézie
- básnická tvorba je bohatá a tematicky rôznorodá. Najčastejšie motívy: domov, detstvo, príroda, aktuálne spol. a politické problémy
- lexicky najjednoduchší  najčítanejší

I. - časové rozlíšenie
1. zb. Hniezda (1937) - vplyv poetizmu a symbolizmu
- nepokračoval v sociálnej problematike (publikované v časopisoch), do popredia sa dostávajú motívy bezstarostného detstva, domova, ženy
zb. Moja rodná (1939) (rozbor z čítanky)
- Mníchovská zrada, básnik sa začína obávať o svoj domov, lebo sa schyľuje k vojne a tým sa mení hierarchia hodnôt. Na prvé miesto sa dostáva láska k domovu a vlasti. Prirodzený a človeku vlastný vzťah k domovu, vlastenectvo vo výpovediach subjektu básní sa opiera o historicky konkrétny základ. - ČS ohrozené nemeckým nacizmom.
- lyrické vyznanie lásky „vernej hrude kamenistej“, domovu dáva vlastnosti ženy: „A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa, šatôčku vyšívala v pokornej pýche svojej panenskej, ty ktorá nepoznala si dosiaľ chvály milencových úst.“
- opisuje chudobné Slovensko, dáva mu kontrastné vlastnosti: „pastierka jahniat najbelších ... práčka podkasaná, ... ty bosá kráľovná moja ... svätica slnkom opálená.“
- hovorí, že ľudia zabúdajú na svoju vlasť, odchádzajú za niečím príťažlivejším, ale nakoniec sa vrátia
poéma Ave Eva - prepracoval sa v nej od estetického k etickému hodnoteniu ženy. Je to báseň erotická, ale jej význam a hodnota sa nevyčerpáva.
- „etický vzťah k žene, súcit s jej osudom práve uprostred hrôz desivej vojny, no nadovšetko objektívna a spoločenská platnosť ženského života, inšpirácia ženskou krásou, panenstvom a materstvom v ľudskej kultúre.
II.
zb. Javorový list (1948) - na základe vlastných skúseností konfrontoval súčasnosť s minulosťou a odsúdil vyčíňanie fašistov za 2. vojny, konfrontácia života v západných a východných krajinách - napísaná voľným veršom
zb. Každý deň - výsledok hlbokého zamýšľania sa nad medziľudskými vzťahmi.

Vo svojej poézii Kostra nikdy nestratil zreteľ na človeka, ktorý sa tu realizoval cez závažné citové, myšlienkové a morálne hodnoty. Takého človeka má Kostra na mysli aj v posledných zbierkach, s ním sa spája posolstvo ľudskosti, oň opiera svoju vieru ako sa to odráža aj v básni Každý deň stretnúť človeka.
zb. Šípky a slnečnice (1960)
zb. Ozubený čas, Puknutá váza, Presila smútku - atmosféra vojny, strata istoty
Len raz - autobiografické dielo, zamýšľa sa nad poslaním poézie

PAVOL HOROV (1914 Zemplín - 1975 BA)
- Pavol Horovčák, G Michalovce, učiteľ, vydavateľstvo
- proti vojne a neľudskosti sveta využíval dve istoty: rodný Zemplín a matka
- od začiatku tvorby voľný verš
- prekladateľ BUL, RUS

40te roky: Nioba matka naša, Návraty
60te roky: Vysoké letné nebe
1966: Koráby z Janova

zb. Zradné vody spodné - sympatia k nadrealizmu, ale nie jednoznačný,
- 1. Mimóza (intímna a prír. lyrika), 2. Na sklonku (aktuálne spol. udalosti)
- vplyv Novomeského, viac ako o osobné bolesti a smútky sa zaujímal o problémy doby (ale aj intímna a prírodná lyrika)
zb. Nioba, matka naša (1942) - antický motív - matka zošalie zo smrti svojich synov - Nioba - symbol matky (matka zem, krajina, láska, domov...) - princíp síl, zabezpečujúcich život v protiklade k silám smrti. Útočiskom pred vojnovou hrôzou sa stali hodnoty späté s detstvom, rodiskom a matkou.
-vnútorný konflikt, napätie medzi silami ničiacimi a silami, kt. život obnovujú
Návraty (1944) - Zemplín, zmysel života, plynutie času, smrť
17 sonetov Nápisy na hroby - pochmúrna doba (strata otca v 1. vojne)
zb. Defilé - vojna, SNP, oslobodenie, masaker v Tokajíku 1944 - noc, nálada noci ako vládkyne zla, zabíjania, mŕtvych a smrti
Moje poludnie, Slnce nad nami - budovateľské nadšenie

zb. Vysoké letné nebe (1960) je poéziou návratu domov, do rodného kraja. Melodický verš a vysoko kultivovaný tvar básne nesú v sebe básnikovu istotu a vyznanie z hlbokej lásky k rodnému kraju i k životu. Podáva obrazy rodného Zemplína a dáva kraju neopakovateľnú podobu. Báseň je výpoveďou o premenách a nachádzame v nej spomienky na detstvo. Využíva retrospektívu a poukazuje na skutočnosť, že matka vždy nesúhlasila s jeho názormi, ale napriek tomu nebol zlým človekom.
- túžba človeka po sebaprekonávaní, konfrontácia starého a nového sveta, zamýšľa sa nad tým, čo pre čl. znamená domov, opisuje sviatočný i pracovný deň

Koráby z Janova - nový motív: cudzina - konfrontácia s domovom, aj konfrontácia budúcnosti a prítomnosti
ANREJ PLÁVKA (1907 Liptov - 1982 BA)
- G LM, nedoštudoval právo v Prahe, funkcie YMCA (Kresťanské združ. mladých mužov), vydavateľstvá,..
- v porovnaní s ostatnými viac nadväzoval na národné tradície
- básnickými postupmi sa približuje skôr štúrovcom a Hviezdoslavovi, než súčasníkom - štylistické prostriedky
- od ľúbivej poézie k moderne

TÉMY:
1. ľúbostné básne - Z noci i z rána (vplyv ľudových tradícií)
2. vzťah k domovu a matke zb. Tri prúty Liptova
- 3 prúty - príroda, ľud, história
- prelínanie lyrických a epických prvkov, jedinečná oslava rázovitého rodného kraja a ľudí zrastených s ním celý život, najmä otca, matky...
- pôvodne 3 spevy, uvedené troma básňami: Návrat (liptovská príroda a ľud), Pri kozube (história - 1848), Pieseň krásy (zrastenosti ľudu s tvrdou prírodou).
Po pridaní poémy Po rokoch  Liptovská píšťala
3. SNP - zb. Ohne na horách - SNP chápe ako obranu domova, no zároveň ako otváranie jeho perspektívy, nového života a nových medziľudských vzťahov.
4. človek - zb. Zrelosť
Miroslav VÁLEK (1927 TT - 1991 BA)
- G, OA TT, redaktor (Romboid), Zväz slov. spisovateľov, KSS, minister kultúry
- prekladateľ (POL, RUS, GER, FRA, ENG), národný umelec.
- mestský život, pesimistický pohľad na lásku (na rozdiel od Rúfusa)

- Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj - inak nazvané aj ako „Tri knihy nepokoja"
zb. Dotyky
- výpoveď o problémoch a citoch súdobého človeka, odmietol schematizmus 50. rokov
b. Nepochopiteľné veci - autor si všíma problémy, kt. sú neoddeliteľnou súčasťou súčasníka. Reaguje na to, že nepochopiteľné veci rozumom sú uznávané. Preto uprednostňuje lásku, lebo aj tá sa stáva nepochopiteľnou vtedy, ak milovanú osobu môžeme aj nenávidieť.
b. Dotyky - báseň má tri časti

l. časť: dotyky a vzájomný kontakt sú súčasťou života. Najnežnejším a najkrajším dotykom je láska, kt. spája autor s mladosťou - so študentskými rokmi. Prázdniny trávi na vidieku. Láska, kt. vznikla v škole v meste sa mu na čas stáva vzdialená a on bláznivo zamilovaný si nevie ani predstaviť, že tú dobu strávi bez svojej dievčiny. Robí všetko preto, aby boli spolu. Píše jej listy, telefonuje, telegrafuje, chce ju mať pri sebe.
„V kúpeľni nech horí voda,
v kuchyni nech tečie plyn“
Koná skutočne zamilovane, potvrdzujú to zmätené verše. Volá ju k
sebe na dedinu a sľubuje, že ju bude čakať.
„Pricestuj prvým vlakom, pricestuj za mnou."
„Pri vlaku Ťa bude čakať 7 párov koní so zlatou hviezdou/ na čele.“

2. časť: Ona je z mesta a má voči dedine predsudky. On jej ozrejmuje, že dedina už nie je dedinou. Už je moderná, stavajú sa nové domy, ulice.
„Nervózne prsty televíznych antén prepichujú tmu,
dvojstupy nových domov klušú do dedín."
„Dedinčan vie si nájsť cestu k tomu modernému.
Vie ešte vypnúť rádio a vie ešte snívať."
Dedinčania si vedia po práci oddýchnuť. Chce jej vysvetliť, že dedina je miesto, kde nájde niečo, po čom zatúži - pokoj, kľud.

3. časť: Autor vníma aj ďalšie problémy, ako je snaha prelomiť bariéru medzi mestom a dedinou. Je to proces násilný. Dedina si má zachovať vlastnú tvár a tradície a tým sa nenaruší prirodzený život. Válek je mladšou generáciou a vyjadruje sa ako vnuk starej generácie.
„Len stará mama sedí vo dverách ..."
Snaží sa o prirodzený kolobeh dediny.
„Na hody tu lietajú pečené husi."
„Na Martina padá prvý sneh."
Do prvej časti Dotykov = NITE, patria aj básne z textov Mira Žbirku, ako: Smutná ranná električka - autor sa vracia k láske, kt. má rôzne podoby - „Chodím k Tebe, keď ma voláš. / Chodím, aj keď ma nevoláš.“
Jablko, Po písmenku.
zb. Príťažlivosť - ohrozenie Zeme a ľudstva - tragická historická skúsenosť núti dnešného človeka hľadať opory a istoty v zemi, domove, ale najmä v spoločnosti - b. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať - básnikov návrat do minulosti (študentských čias), ktorú konfrontuje s prítomnosťou, konštatuje, že život je plný tragédií, spomína na prvé lásky
zb. Milovanie v husej koži, Zápalky.
Milan RÚFUS (1928 Liptov -)
- G LM, učiteľ SLJ FFUK
- detstvo, rodičia, príroda (na rozdiel od Váleka)

Až dozrieme
Optimizmus predošlej generácie vystriedal smútkom a tragizmom, ktoré vznikli z obavy o budúcnosť človeka vo svete plnom násilia a krutosti. Prehĺbil pohľad na človeka v celom jeho tragickom rozmere. Zobrazuje motív domova, detstva a lásky. Až dozrieme, to si uvedomíme až vtedy, keď dozrieme. Potom pochopíme zmysel aj tých predtým nepodstatných vecí. Dozrieť znamená pochopiť.
Na chotári malá jeseň sedí - motív lásky k rodičom a k dedine. Každoročne s príchodom jesene básnik pociťuje volanie domova, lebo jeseň vyvoláva spomienky na matku, rodisko. Autor v prvých veršoch charakterizuje vlastný obraz jesene.
„Kalné striebro nebies ospalých / natiera si na povrázky z medi.
Lastovičiek modré koraly / kosí slnce mliečnym jasom slepým,
tuhne západ hustým machom líc./ Nad zelenou mastnou hrivou repy/kradnú vrabce“
S jeseňou prichádza pochmúrny čas a spomienky na matku, kt. je smutná z odchodu jej syna. „Na cestu mi robí koláč biely / do kvásku jej slzy padajú."
Odchádza na dlhší čas. Matka akoby si nemohla zvyknúť na jeho odchod, stále myslí na neho a on na ňu: „Tretiu misku podá k večeri.“
Autor spája motív domova s motívom vzťahu k ľuďom. Nemôžeme povedať, čo je dôležitejšie. Vzťah k ľuďom je veľmi citový, pôsobivý.
zb. Zvony - zhrnuté výpovede o najzákladnejších otázkach ľudstva
- človek práce (nie socialistický) zápasiaci s každodenným údelom.
- detstvo - určujúci faktor v živote, spätosť človeka s prírodou, ľudská bolesť, vyplývajúca zo straty blízkeho človeka.
„Buď trpezlivá, vydrž pod nami (zem, rodisko)
a sprevádzaj nás v tomto ťažkom čase,
jak matky pohybujú perami / keď dieťa vraví báseň.“

Kolíska - touto básn. zb. chcel zachrániť detstvo, detský svet, lebo má pocit, že deti sa príliš rýchlo ženú do dospelosti.
„Čaká ich potom deň dlhý / prísneho a trpkého ľudského údelu."
Kolíska spieva deťom - kolíska je symbolom útleho detstva, dieťa je chránené pred zlom, nie je schopné vnímať svet. Deti by nikdy nemali poznať zlo, nespravodlivosť. Kolíska by mala stále prevádzať detský svet.
Deti - autor sa opäť prihovára dospelým, aby zachránili deti a ich svet.
Kniha rozprávok - (Ľ. Fulla) analýza podstaty krásy, výnam v živote človeka
Modlitbičky, Nové modlitbičky

ESEJESTICKÁ TVORBA:
Človek, čas a tvorba
Stať Sobotné večery - vyznáva sa zo svojho vzťahu k rozprávkam. Sám na nich vyrastal, rozprávala mu ich stará mať. Bol nimi unesený. Aj on vnímal nie obsahovú stránku, ale zvukovú. Naznačuje rozdielnosť medzi svetom detí a dospelých. V detstve sa tvorí väzba medzi človekom a rozprávkami. Podľa autora je rozpr. báseň napísaná v šťastnej chvíli zdokonalená stáročiami. Je tou orechovou škrupinkou, v kt. je uložený život.

Stať Slovo básnika - definuje tu vzťah k básni.
„Báseň je spojenectvo, aliancia pravdy a krásy, mohutné bratstvo, ktoré nás robí lepšími. Tam, kde holá pravda pre svoju neosobnú vecnosť nepreniká, tam, kde číra krása pre svoju jednostrannosť nevystihuje, tam musí prísť báseň, ktorá obidve vstrebáva a vytvára z nich jednotu. Nájsť mieru tejto hodnoty a zároveň jednoty, tomu sa hovorí umenie. Umenie je nenahraditeľnou súčasťou duševných bohatstiev ľudstva.“


16b.Hovorový štýl


17a.Človek v zápase o národné a sociálne oslobodenie a v boji proti fašizmu v slovenskej a českej próze (V. Mináč, R. Jašík, K. Čapek)


RUDOLF JAŠÍK (1919 Kysuce - 1960 BA)
- ukrajinský front, SNP, štátne funkcie
- nie profesionálny spisovateľ

Námestie svätej Alžbety (čiták)
- príbeh dvoch mladých ľudí (Igor a Eva) počas slovenského štátu
- podoba s Peter a Lucia (Rolland) a Rómio, Júlia a tma (Otčenášek)
Mŕtvi nespievajú
- nedokončená trilógia
- dve línie deja: východný front - domov
- hlavní hrdinovia sú priatelia cestár Lukan a učiteľ Kľak. Syn učiteľa Kľaka, keď zmaturoval, chcel skúsiť ľahký život odchádza na vojnu - dôstojník. Je tam aj Lukanov syn, s ktorým sa priatelia. Až tu si uvedomujú nezmyselnosť vojny, kľak začína piť, ale ani to ho pred vojnou nezachráni. Pýta sa, prečo vlastne Slováci bojujú proti ZSSR. Poručík Kľak sa dostáva do konfliktu s nadporučíkom Haičom, uvedomelým fašistom. Vojaci sa rozhodnú, že nebudú viac bojovať a idú domov. Kľako sa postaví na ich čelo, bojujú proti Nemcom.
- 2. línia - Kľako, Lukan a stranícky pracovník Driňa organizujú ilegálnu činnosť. Kľak je ideový vodca dediny.
- autor v tomto diele podáva drastický obraz slovenského štátu, zaoberá sa aj židovskou otázkou
- čakanie na obrat vo vojne, jednota slov. vojakov, postupne prichádzajú na to, že obhajujú cudzie záujmy.


VLADIMÍR MINÁČ (1922 Klenovec - 25.10.1996)
- SNP, Mauthausen, Dachau, MS, poslanec FZ
románová trilógia Generácia (Dlhý čas čakania, Živí&mŕtvi, Zvony zvonia na deň)
- život spol. spoločnosti počas vojny, SNP a prvých rokoch po vojne, postupné odhaľovanie a kryštalizovanie ľudských charakterov
- trilógia má expresionistický podklad, spočívajúci v úsilí autora stvárniť alebo vyjadriť vnútorné zážitky a predstavy aj za cenu istého skreslenia skutočnosti, no s tendenciou zvýrazniť samotnú umeleckú výpoveď o nej. Tento expresionistický podklad spočíva konkrétne v tom, že je postavená na protiklade Marka Uhrína a Labudu. Duchovný princíp ako princíp snahy a utrpenia stelesňuje postava Marka Uhrína, ktorý prekonáva svoje vrodené pudové sklony, práve tak ako ich kpt. Labuda využíva. Je tu aj typické opovrhovanie „tela“ duchovným princípom: Labudovo ironické správanie voči Markovi, jeho prirodzený egoizmus. Labudovi v 3. časti zostáva len trpký pocit zbytočnosti najmä preto, že to už nebol „chlap“ ako predtým. Naproti tomu Marek Uhrín je vývinovou románovou postavou, pretože stelesňuje sebaprekonanie.

Dlhý čas čakania - slov. štát, fašizmus, ľudské osudy - končí sa vypuknutím SNP
Tri druhy postáv - podľa vzťahu k fašizmu:
1. Dištancujú sa, žijú v očakávaní zmien (Marek Uhrín, kpt. Labuda, Oľga, Ema)
2. spojenie s fašizmom (architekt Ferkodič, starý Uhrín)
3. odporcovia (Janko Krap, jeho otec, robotníci)
Ziví a mŕtvi - zrýchlenie deja
- neľudské činy nacistov, vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť z účasti v SNP (továrnik Krempašský). Kladné postavy - Janko Krap, komisár Bende. Problematický: Marek Uhrín (váhavý)-jeho protipólom je povstalecký kpt. Labuda.
Zvony zvonia na deň - feb 1946 - feb 1948
- postavy konfrontuje s najdôležitejšími spol. javmi. Niektorí sa uplatnili, iní prežívajú pocit zbytočnosti (Labuda) a rezignácie.
Smrť chodí po horách - osobný zážitok SNP - vplyv Heminghwaya
Dúchanie do pahrieb - úvaha nad zmyslom národného osudu Slovákov, ich miesto v Európe, viera v prežitie národa aj v ťažkých podmienkach.

Karel Čapek

Prozaik, žurnalista, dramatik, esejista, autor kníh pre deti, básnik, prekladateľ z francúzštiny, literárny, výtvarný a divadelný kritik, estetik, filozof, filmový libretista.

Narodil sa v rodine lekára MUDr. Antonína Čapka, ktorý bol tiež činný osvetovo aj politicky. Matka Božena Čapková zbierala slovesný folklór. Karel bol jeden zo siedmich detí. Jeho brat Josef vynikol ako jeden zo zakladateľov českého moderného maliarstva a tiež aj ako spisovateľ. Sestra Helena vydala tiež niekoľko prozaických kníh. Karel Čapek prežil detstvo v Podkrkonoší. Ešte v roku, keď sa narodil, sa rodina presťahovala do Úpice, kde 1895 – 1901 navštevoval obecnú školu a prvú triedu mešťanskej školy. Na gymnáziu študoval najprv v Hradci Králové, kde býval so svojou starou mamou, odkiaľ odišiel, keď mu údajne hrozilo vylúčenie pre účasť v študentskom krúžku, podozieranom zo sympatií k anarchizmu. Kvintu a sextu vychodil v Brne. Po tom, ako sa jeho rodičia presťahovali do Prahy, prestúpil sem na Akademické gymnázium. Debutoval básňami, ktoré uverejnil už ako tercián v časopise Neděle, 1908 – 11 publikoval prevažne práce napísané spolu s bratom Josefom. 1909 – 15 študoval na filozofickej fakulte predovšetkým filozofiu, dejiny výtvarného umenia, estetiku, francúzsku, anglickú a nemeckú filológiu. Z jeho seminárnej práce neskôr vzišla kniha o pragmatizme. Svoje štúdium prerušil pobytom v Berlíne a Paríži. V Paríži býval s bratom Josefom, s ktorým tu rozpísal prvú verziu hry Loupežník. 1917 sa stal súkromným učiteľom syna kniežaťa Valanského. Potom pracoval v knižnici Národného múzea a neskôr ako redaktor Národních listú, ale tu dal výpoveď na protest proti prepusteniu Josefa Čapka a zároveň proti politickému protimasarykovskému smerovaniu novín. 1921 nastúpili bratia Čapkovci do pražskej redakcie Lidových novin, kde Karel Čapek pôsobil až do svojej smrti. 1921 – 23 bol tiež dramaturg a režisér Vinohradského divadla. Pokúšal sa aj o filmové libretá ako Zlatý klíček alebo Rusalka. V tej dobe býva v malostranskom byte svojich rodičov a s bratom Josefom a jeho ženou. Rodičia ten čas bývali v Trenčianskych Tepliciach. Po matkinej smrti býval vo vlastnej dvojvile vo Vinohradoch s otcom a Josefom s manželkou. Po smrti otca s ním bývala aj herečka a spisovateľka O. Scheinpflugová, s ktorou sa1935 oženil.
Od začiatku 20. rokov veľa cestoval.


17b.Opis

Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky zobrazovaného predmetu alebo javu. Môže byť statický (opisuje objekt v stave pokoja) alebo dynamický (opisuje objekt v pohybe alebo opisuje následnosť činnosti pri výrobe niečoho – opis pracovného postupu).
Ak sa nehybný objekt opisuje tak, ako ho vníma pohybujúca sa osoba ide o opis s dejovým rámcom (dejový opis). Je častý v reportáži a v umeleckej literatúre.
Pri opise zložitejšieho prístroja alebo pracovného postupu býva často zmiešaný útvar statického a dynamického opisu (hybrid). Praktický opis je jednoduchý, používa termíny, ktoré môže pochopiť i laik. Odborný opis používa odbornú terminológiu daného oboru. Postoj autora je objektívny. Cieľom odborného opisu je poučiť prijímateľa o zobrazovanej veci. Používa dvojčlenné vety a súvetia (najmä podraďovacie). Umelecký opis (náladový) oboznamuje čitateľa s vlastnosťou spoločenských a prírodných javov, s vlastnosťami postáv. Využíva podst. a príd. mená (statický), slovesá (dynamický opis) a rôzne umelecké prostriedky. Opis, ktorý vystihuje príznačné črty postáv, ich duševné i telesné vlastnosti, sa nazýva charakteristikou.

Kompozícia opisu závisí od jeho funkcie. Kompozičný postup môže byť rôzny (opis zhora dolu, od podstatných znakov k menej podstatným, od celku k častiam a pod.). Jazykové prostriedky opisu: podstatné mená, príd. mená, príslovky spôsobu a miery, slovesá, odborné termíny.
Štylizácia opisu závisí od druhu opisu. V statickom, odbornom opise prevláda menné vyjadrovanie, trpný rod (pasívum) a polovetné príčasťové konštrukcie. V opise pracovného postupu prevláda slovesné vyjadrovanie (v 2. os. pl. rozkazovacieho spôsobu alebo v 1. os. pl. oznamovacieho spôsobu). Je potrebné používať v jednom opise rovnakú slovesnú osobu a dodržiavať časovú následnosť činností. Cieľom opisu je poučiť prijímateľa




18a.Obraz doby a medziľudských vzťahov v slovenskej próze po roku 1945 (F. Hečko, V. Mináč, P. Jaroš, V. Šikula, L. Ballek)


FRANTIŠEK HEČKO (1905 Suchá nad Parnou - 1960 MT)
- poľnohospodárska škola KE
román Drevená dedina(1951)
- obdobie 1945 - 1948 - združstevňovanie
- medziľudské vzťahy prispôsoboval ideológii
- vrchol socialistického realizmu
- jednoznačný sociálny kľúč - za premenu dediny sa postavila dedinská chudoba, proti bohatí roľníci
- socializmus ako historická nevyhnutnosť
román Červené víno (1948)
- autobiografické prvky
- vrchol socialistického realizmu
- západoslovenská vinohradnícka dedina 1905 - 1925
- tri generácie - patriarchálni Michal a Verona, ich syn Mikuláš, dcéra Jozefa, ale najmä syn Urban a jeho deti Marek a Magdaléna
- rozvíja dve línie slov. prózy 20. storočia: tradície dedinskej psych.- sociálnej prózy a výrazový systém lyrizovanej prózy, ktorý prispôsobil vlastnému chápaniu. Popritom čerpá z folklórnych tradícií.
- Jazyk románu je zaujímavý - reálne stvárnenie skutočnosti. Aby prostredie dotvoril čo najvernejšie, využíva Hečko jazykové prostriedky, kt. sa používajú v tomto prostredí. Ďalším prínosom románu je, že vychádza z pozície pozitivizmu. Autor dobre poznal toto prostredie, charakter ľudí, poznal vinohradnícku prácu, kt. je typickým znakom neľahkého života ľudí v oblasti Malých Karpát.

- mladí Urban a Kristína Habdžovci (Hečkovi rodičia) musia odísť zo starootcovského domu, pretože starí Habdžovci nechcú medzi seba prijať chudobnú nevestu Kristínu. Sťahujú sa inde (osada Vlčia dolina), prenajímajú si vinohrad a tvrdo pracujú. Urbanovi sa darí (ako jediného ho obíde choroba viníc). Silvester Bolebruch závidí Urbanovi šťastie aj Kristínu, ktorú miloval.
- Urban odchádza do vojny, Kristíne pomáha 14ročný syn. Trú biedu, Kristína ide prosiť Habdžovcov o jedlo, starý H. odmietne. Prababička Kristíne pomôže, pri ceste naspäť zamrzne. Potom sa ozve svedomie aj v jej synovi Michalovi H. a aj on pomôže Kristíne pomôže.
- Urban sa vracia z vojny, jeho syn Marek si začne s Luciou Bolebruchovou. Žijú stále chudobne. Marek sa stane najlepším žiakom, odchádza študovať do Prahy. Urbanov otec Michal zomiera, Urbanovi nikdy neodpustil. Zatiaľ čo je Marek na vojne, Kristína i Urban zomrú. Svadby: Marek + Lucia, Magdaléna Habdžová + Jožko Bolebruch.
- Marek vstupuje do KSČ a s Luciou odchádzajú z veľkostatku


RUDOLF JAŠÍK (1919 Kysuce - 1960 BA/Partizánske)
- ukrajinský front, SNP, štátne funkcie
- nie profesionálny spisovateľ

Námestie svätej Alžbety (čiták)
- príbeh dvoch mladých ľudí (Igor a Eva) počas slovenského štátu
- podoba s Peter a Lucia (Rolland) a Rómio, Júlia a tma (Otčenášek)
Mŕtvi nespievajú
- nedokončená trilógia
- dve línie deja: východný front - domov
- hlavní hrdinovia sú priatelia cestár Lukan a učiteľ Kľak. Syn učiteľa Kľaka, keď zmaturoval, chcel skúsiť ľahký život odchádza na vojnu - dôstojník. Je tam aj Lukanov syn, s ktorým sa priatelia. Až tu si uvedomujú nezmyselnosť vojny, kľak začína piť, ale ani to ho pred vojnou nezachráni. Pýta sa, prečo vlastne Slováci bojujú proti ZSSR. Poručík Kľak sa dostáva do konfliktu s nadporučíkom Haičom, uvedomelým fašistom. Vojaci sa rozhodnú, že nebudú viac bojovať a idú domov. Kľako sa postaví na ich čelo, bojujú proti Nemcom.
- 2. línia - Kľako, Lukan a stranícky pracovník Driňa organizujú ilegálnu činnosť. Kľak je ideový vodca dediny.
- autor v tomto diele podáva drastický obraz slovenského štátu, zaoberá sa aj židovskou otázkou
- čakanie na obrat vo vojne, jednota slov. vojakov, postupne prichádzajú na to, že obhajujú cudzie záujmy.
Na brehu priezračnej rieky - Kysuce
Povesť o bielych kameňoch - pod vplyvom naturizmu - 1. chlapec, ktorému zomrela matka - všetci tvrdia, že smrť bola pre ňu vykúpením, on sa s tým nedokáže zmieriť. 2. Starec zabíja hady a je ich - cíti sa vydedencom spoločnosti (ako chlapec) - končí sa smrťou starca - had ho pohryzie do tváre
zb. noviel Čierne a biele kruhy -
VLADIMÍR MINÁČ (1922 Klenovec - 25.10.1996)
- SNP, Mauthausen, Dachau, MS, poslanec FZ

románová trilógia Generácia (Dlhý čas čakania, Živí&mŕtvi, Zvony zvonia na deň)
- život spol. spoločnosti počas vojny, SNP a prvých rokoch po vojne, postupné odhaľovanie a kryštalizovanie ľudských charakterov
- trilógia má expresionistický podklad, spočívajúci v úsilí autora stvárniť alebo vyjadriť vnútorné zážitky a predstavy aj za cenu istého skreslenia skutočnosti, no s tendenciou zvýrazniť samotnú umeleckú výpoveď o nej. Tento expresionistický podklad spočíva konkrétne v tom, že je postavená na protiklade Marka Uhrína a Labudu. Duchovný princíp ako princíp snahy a utrpenia stelesňuje postava Marka Uhrína, ktorý prekonáva svoje vrodené pudové sklony, práve tak ako ich kpt. Labuda využíva. Je tu aj typické opovrhovanie „tela“ duchovným princípom: Labudovo ironické správanie voči Markovi, jeho prirodzený egoizmus. Labudovi v 3. časti zostáva len trpký pocit zbytočnosti najmä preto, že to už nebol „chlap“ ako predtým. Naproti tomu Marek Uhrín je vývinovou románovou postavou, pretože stelesňuje sebaprekonanie.

Dlhý čas čakania - slov. štát, fašizmus, ľudské osudy - končí sa vypuknutím SNP
Tri druhy postáv - podľa vzťahu k fašizmu:
1. Dištancujú sa, žijú v očakávaní zmien (Marek Uhrín, kpt. Labuda, Oľga, Ema)
2. spojenie s fašizmom (architekt Ferkodič, starý Uhrín)
3. odporcovia (Janko Krap, jeho otec, robotníci)

Ziví a mŕtvi - zrýchlenie deja
- neľudské činy nacistov, vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť z účasti v SNP (továrnik Krempašský). Kladné postavy - Janko Krap, komisár Bende. Problematický: Marek Uhrín (váhavý)-jeho protipólom je povstalecký kpt. Labuda.
Zvony zvonia na deň - feb 1946 - feb 1948
- postavy konfrontuje s najdôležitejšími spol. javmi. Niektorí sa uplatnili, iní prežívajú pocit zbytočnosti (Labuda) a rezignácie.

Smrť chodí po horách - osobný zážitok SNP - vplyv Heminghwaya
Dúchanie do pahrieb - úvaha nad zmyslom národného osudu Slovákov, ich miesto v Európe, viera v prežitie národa aj v ťažkých podmienkach.
VINCENT ŠIKULA (1936 Dubová pri Modre - )

Narodil sa 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre v rodine lesného robotníka. Do ľudovej školy chodil v Modre, potom dva roky študoval na Gymnáziu v Nitre, odkiaľ prešiel na Meštiansku školu do Modry. V štúdiu pokračoval na Hudobnej pedagogickej škole a po jej zrušení na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde študoval hru na lesnom rohu. Štúdiá zavŕšil roku 1959. Potom bol dva roky organistom v Ivanke pri Dunaji a tri roky učiteľom na Ľudovej škole umenia v Modre. Po dvojročnom tvorivom štipendiu sa stal redaktorom literárneho mesačníka Romboid a potom znova nastúpil na dlhodobé tvorivé štipendium. V rokoch 1969—1973 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. Od jesene 1973 až do odchodu na dôchodok roku 1992 bol redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave.

Debutoval zbierkou poviedok Na koncertoch sa netlieska (1964) a ešte v tom istom roku mu vyšla aj druhá poviedková kniha Možno si postavím bungalov. Obe knihy spája motív hlavného hrdinu, ktorý si hľadá miesto v živote. Do debutu zaradil poviedky z vojenského života, do druhej knihy poviedky situované do rodného kraja po bezprostrednom návrate hlavného hrdinu z vojenčiny. Príbehy poviedok sú založené na autentickom zážitku zo stretnutí so zaujímavými ľuďmi rôznych profesií a záujmov. V novele S Rozarkou (1966) rozvinul baladický príbeh mentálne postihnutej dievčiny, v ktorej napriek dospelosti zostalo zakódované detské videnie sveta. Kniha poviedok Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) je obrazom životných príbehov ľudí zo spoločenskej periférie, ktorí sú však často obdarení veľkou vnútornou silou. V zbierke poviedok a noviel Horská robota (1968) sa vrátil k osudom hrdinov, akých zobrazil v prvých dvoch knihách. V deviatich prózach súboru okrem známeho prieniku do citového sveta postáv rozvíja aj vážne až tragické motívy.
V nasledujúcom tvorivom období V. Šikula napísal románovú trilógiu Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma (1979). Zobrazil v nej udalosti v západoslovenskej dedine v rokoch druhej svetovej vojny, počas SNP a v prvých povojnových rokoch. Novela Vlha (1978) je príbehom mladej dvojice, robotníka a vidieckeho dievčaťa, z povojnového obdobia, próza Liesky (1980) zasa autobiografickým rozprávaním o období, keď si spisovateľ zarábal na živobytie ako organista. Baladický príbeh človeka zmrzačeného vojnou zachytáva novela Vojak (1981).

- konzervatórium - hra na lesnom rohu
románová trilógia Majstri, Muškát, Vilma (viď referát)
Muškát - SNP  koniec vojny
- Vilma nevedela, že Imro šiel k partizánom, Imro sa stal veliteľom, na konci vojny sa chorý vracia do Okoličného, nádej, že sa vylieči

novela S Rozarkou - rozprávač Ondrejko sa má starať o duševne zaostalú sestru Rozarku. Ondrejko sa usiluje splniť túto úlohu, chce preniknúť do duševného sveta sestry, napr. cez rozprávanie rozprávok, no nedarí sa mu to a Rozarka končí v ústave. Ondrejko zostáva sám so zúfalým pocitom svojho ľudského zlyhania.


LADISLAV BALLEK (1941 Terany (juh.) - )
- učiteľ, redaktor Sro, Zväz slov. spisovateľov, NR SR 1992-94
Južná pošta - detstvo
román Pomocník
- mäsiar Štefan, Eva - žena, Eva - dcéra, Volent Lančarič - pomocník
- Štefanovo mäsiarstvo vyhorelo, dostal nové, ku ktorému patril aj pomocník Volent. Š. si ho nechal - Volent vďačný
- aj vďaka Volentovým kšeftom bohatli, zo ženy a dcéry sa stali „dámy“, nemali radi Š, lebo sa neprispôsoboval novým pomerom, bol neschopný, nebol spoločenský
- Volent s Evou založili ilegálnu chovnú stanicu v horách (proti Š. vôli)
- Eva s Volentom nakoniec vyhnali Štefana z domu: „Si nula, všetko dokázal Volent.“) Štefan sa stáva pomocníkom mäsiara na dedine. Eva st. si našla nového muža - odstrčila Volenta, ktorý prichádza za Š. Z Evy sa stala pobehlica, z pomsti jej dcéra zviedla Volenta. Keď to povedala matke, tá dostala záchvat a musela odísť na liečenie. Eva ml. sa vydala za Volenta, nakoniec ho zavreli. Štefan prišiel k Eve ml. - žije s dvoma dcérami. Zmierili sa.

Narodil sa 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre v rodine lesného robotníka. Do ľudovej školy chodil v Modre, potom dva roky študoval na Gymnáziu v Nitre, odkiaľ prešiel na Meštiansku školu do Modry. V štúdiu pokračoval na Hudobnej pedagogickej škole a po jej zrušení na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde študoval hru na lesnom rohu. Štúdiá zavŕšil roku 1959. Potom bol dva roky organistom v Ivanke pri Dunaji a tri roky učiteľom na Ľudovej škole umenia v Modre. Po dvojročnom tvorivom štipendiu sa stal redaktorom literárneho mesačníka Romboid a potom znova nastúpil na dlhodobé tvorivé štipendium. V rokoch 1969—1973 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. Od jesene 1973 až do odchodu na dôchodok roku 1992 bol redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave.

Debutoval zbierkou poviedok Na koncertoch sa netlieska (1964) a ešte v tom istom roku mu vyšla aj druhá poviedková kniha Možno si postavím bungalov. Obe knihy spája motív hlavného hrdinu, ktorý si hľadá miesto v živote. Do debutu zaradil poviedky z vojenského života, do druhej knihy poviedky situované do rodného kraja po bezprostrednom návrate hlavného hrdinu z vojenčiny. Príbehy poviedok sú založené na autentickom zážitku zo stretnutí so zaujímavými ľuďmi rôznych profesií a záujmov. V novele S Rozarkou (1966) rozvinul baladický príbeh mentálne postihnutej dievčiny, v ktorej napriek dospelosti zostalo zakódované detské videnie sveta. Kniha poviedok Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) je obrazom životných príbehov ľudí zo spoločenskej periférie, ktorí sú však často obdarení veľkou vnútornou silou. V zbierke poviedok a noviel Horská robota (1968) sa vrátil k osudom hrdinov, akých zobrazil v prvých dvoch knihách. V deviatich prózach súboru okrem známeho prieniku do citového sveta postáv rozvíja aj vážne až tragické motívy.

V nasledujúcom tvorivom období V. Šikula napísal románovú trilógiu Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma (1979). Zobrazil v nej udalosti v západoslovenskej dedine v rokoch druhej svetovej vojny, počas SNP a v prvých povojnových rokoch. Novela Vlha (1978) je príbehom mladej dvojice, robotníka a vidieckeho dievčaťa, z povojnového obdobia, próza Liesky (1980) zasa autobiografickým rozprávaním o období, keď si spisovateľ zarábal na živobytie ako organista. Baladický príbeh človeka zmrzačeného vojnou zachytáva novela Vojak (1981).


18b.Administratívny štýl

Administratívny štýl je štýl verejného prejavu používaný v administratívnej praxi. Má charakter importovanosti (z latinčiny a nemčiny). Doslovným prekladom (kalkom) vznikli napr. spojenia: v uvedenej súvislosti, v súlade so zásadami, v úzkej súčinnosti. Je výlučne písomný a má informatívnu funkciu. Má sprostredkovať prijímateľovi presné údaje, fakty, bez doplňujúcich opisov situácie alebo vysvetľovania príčin. Základné znaky administratívneho štýlu: vecnosť, stručnosť, neutrálnosť, knižnosť,adresnosť. V lexike prevládajú nocionálne (citovo neutrálne) slová, kancelarizmy (pohľadávky, avizovať), odborné názvy, druhotné predložky (so zreteľom, v dôsledku, v spojitosti), skratky a značky (t.j., tzv., s.r.o., Sk, SAV, TA SR). V syntaxi sa vyskytujú variabilné vety (veľmi krátke, obsahovo zhustené, ale aj rozsiahle súvetia). Kompozícia má normalizovanú formálnu podobu (formát, záhlavie, evidenčné číslo), osobitosti sú v členení textu.
Žánre administratívneho štýlu:
1. dokumentárne (životopis, zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluvy)
2. oznamovacie (hlásenie, správa, vyhláška, prípis)
3. heslové (zoznamy, prehľady, súpisy, inventáre).
Podstatným znakom dokumentárnych žánrov je zachytenie presných údajov a faktov. Oznamovacie žánre nemajú dlhodobú platnosť. Za poloúradné prípisy sa považujú súkromné žiadosti, prihlášky, sťažnosti, objednávky.




19a.Konflikty súčasného človeka v slovenskej dramatickej tvorbe (Š. Králik, I. Bukovčan, O. Záhradník, P. Karvaš)

ŠTEFAN KRÁLIK (1919 - )
- lekár - inšpirácia
Mozoľovci - dedinské prostredie - kritický realizmus
Posledná prekážka
- odohráva sa v priebehu troch hodín - filozof. úvahy o človeku, zmysle života
- Doktor Lorenc hľadá východisko z manželstva (uzavretého z vypočítavosti) v láske k spolupracovníčke Helene. Helena jeho náklonnosť prijíma, ale keď sa z vojny vráti jej bývalá láska, teraz chorý Michal, odmieta Lorenca. Michalovi hrozí smrť, Lorenc ho má zachrániť. Ten stojí pred dilemou, operovať ho a stratiť Helenu alebo sa podriadiť osobnej túžbe. Nakoniec v ňom zvíťazí lekár. Lorencova žena Klára, ktorá roky trpí, od neho nakoniec odchádza.

PETER KARVAŠ (1920 BB - )
Polnočná omša (1958 - prológ+3dejstvá+záver)
- najskôr odmietnutá pre znesvätenie SNP, neskôr prijatá pre realistické zobr.
- dom na okraji mesta v povstaleckej oblasti na konci vojny
- Valentín Kubiš, jeho žena Vilma (hlava rodiny), deti Marián, Angela Ďuro (jeho dievča Katka)
- Vianoce - neistá situácia - Ďuro bojuje s partizánmi, jeho izbu má prenajatú nemecký poručík Breker. Ďuro sa náhle vráti a rodina ho ukryje. Vznikajú však rozpory, pretože sa tým všetci vystavujú riziku zastrelenia. Breker o Ďurovi vie, ale s rodinou sa pohráva, čaká, ako sa zachovajú. Vilma o Ďurovi povie kňazovi, ktorý to povie Nemcom - Ďura zastrelia. Rodina sa háda, kto za to môže. Breker Slovákom nadáva - zbabelí, zradcovia. Nakoniec prídu partizáni - rodina Brekera zatají.
Absolútny zákaz
- zákaz dívať sa z okna
- reakcia na absurdné procesy, priznania nevinných k zločinom
- potláčanie demokracie, slobody

IVAN BUKOVČAN (1921 - 1975)
- jeho postavy sa nemôžu na nikoho spoliehať, musia konať samé za seba - odhaľuje ich charaktery a preveruje morálne hodnoty.
Kým kohút nezaspieva
- 1944 - malé mesto - celý dej v pivnici, kam postupne Nemci privedú 10 ľudí - rukojemníkov za zastreleného Nemca. Ich charaktery sa prejavujú, keď im Nemci kážu vybrať jedného, ktorého zastrelia, ostatní budú prepustení.
- učiteľ, holič Uhrík - zabije tuláka, nakoniec sám vybehne von

sci-fi komédia Takmer božský omyl - nepomer medzi rozvojom vedy a morálkou čl.
Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom
- odsúdenie konzumnej spoločnosti
- Luigi odsúdený na smrť, ľudia chcú jeho srdce na experimenty - hyeny - nakoniec ho zlynčujú

OSVALD ZÁHRADNÍK (1932 - )
Sólo pre bicie (hodiny)
- konfrontácia sveta penzistov so svetom mladých
- Penzisti sa stretávajú, spomínajú na minulosť. Každá postava je svojská, má svoj názor na život. Divák sa postupne dozvedá, že spoločnosť starých ľudí, ktorí sa schádzajú v penzistovej domácnosti, sem prichádza z domova dôchodcov a pointou pri odhaľovaní tajomstiev je v závere obsah kufra starej pani Contiovej. Nosí v ňom svadobné šaty, hoci nikdy nebola vydatá a sníva o svojom domnelom synovi. Oslava jej narodení sa končí tragicky. Telefonicky sa rozpráva so svojím neskutočným synom, hoci všetci ostatní vedia, že je to len hra. Ne keď sa zdanie má stať skutočnosťou, dostáva infarkt.
- Hoci starí nechápu dnešný svet, všetkých spája vlastný svet, ktorý si bránia. Dvojica mladých, ktorí v hre vystupujú, žije v ilúzii o budúcnosti. Oba tieto svety nestoja proti, ale popri sebe.
- autor využíva symboliku v dialógoch i rekvizitách
19b.Vývin slovenského jazyka od čias Ľ. Štúra po súčasnosť
Tema 3b

20a.Obraz života človeka v slovenskej medzivojnovej próze (L.N. Jége, J.C. Hronský, M. Urban)


LADISLAV NÁDAŠI-JÉGÉ (1866 DK - 1940)
- začal písať satirické poviedky. Celé jeho dielo bolo ovplyvnené filozofiou pozitivizmu a naturalizmu.
- kritický realizmus
- Slovenské pohľady, Národnie noviny
Adam Šangala VIĎ 24 - STRUČNE
- hl. postavy: Adam Šangala, farár Konôpka, Betka Pohánková, gróf Praskovský, Klára Rovnianska
Dej sa odohráva v l7. st. Adam sa od priateľa Ovdruliaka dozvedá o smrti svojho otca. 24-ročný Adam mal aj l2-ročnú sestričku. Jeho otca obesili, lebo pytliačil a udal ho Juraj Dúboš. Zavreli do áreštu oboch a ujsť sa im nepodarilo. Adam prichádza domov k matke a súrodencom s touto zlou zvesťou. Na druhý deň šli pre otcovu mŕtvolu, aby ho pochovali. Adam sa rozhodol, že bude hľadať šťastie niekde inde. Svoj odchod zdržiaval niekoľko dní pre zlé znamenie - v pondelok ráno zbadal zemana, kt. začal bičovať sedliaka a plačúce l5-ročné dievča. Zastal sa sedliaka a zbil zemana. Sedliak však začal brániť zemana. Vznikla akási predtucha, že sa nemal miešať do cudzieho sporu.
Prichádza do mesta a stáva sa svedkom verbujúcich vojakov - boli protihabsburské vojny a obdobie reformácii. Protestantská liga je proti katolíckej cirkvi. Počul oznam, že ho hľadajú s popisom. Vtedy už vedel, koho zbil. Bol to gróf Markoč. Adam na oznam reagoval, že je to cigánstvo, čo počul starý strážmajster, kt. sa rozhodol, že ho udá. Potom sa však dohodli, že ho radšej zverbuje do vojska. Mal odísť s Jonášom Mihvokom na B-ský hrad, kde sa mal stať dragúnom. Adam vycítil, že Jonáš mu chce zobrať verbovné a tak sa vyhovoril, že ich zabudol v sedliackom odeve. Keď sa raz v noci prebudil, zbadal, že Mihvok mu prehľadáva veci. Vôbec mu nedôveroval. O jeho zámeroch sa presvedčil hneď na druhú noc, keď Mihvok zavolal vojakov, aby ho zlapali. Adam však včas z hostinca ušiel. Šiel na opačnú stranu, potom si to rozmyslel a okľukou sa vydal na B-ský hrad.
Cestou stretol ženy so záprahom, kt. ušiel kôň. Pomohol im a 2O-ročná Betka mu ponúkla, že keď príde do Trnavy, aby sa zastavil u Pohánkových. Po príchode na B-ský hrad sa mu posmievali, že je mladý, preto povedal, že ho zverboval strážmajster Sekera a tak ho teda predviedli pred majiteľa Petra Pavla Práskovského. Ten začal vyzvedať, prečo ho takého neskúseného poslali na tento zámok. Najskôr sa vyhovoril, že Mihvoka stratil, ale nakoniec povedal pravdu aj o grófovi Markočovi. Zachránila ho grófka Praskovská, lebo jej muž ho chcel zbiť. Stretáva sa aj s protestantským kaplánom Konôpkom. Praskovský slúžil Betlénovi - otec protestantov. Na tomto zámku dochádza k oslavám. Praskovského syn je ženatý s grófkou, kt. sa rada zabáva. Čaká dieťa. Adam sa zoznamuje s komornou tejto grófky Brigity - Žošou. Keď sa oslavuje, Adam jej pomáha s prádlom. Od nej sa dozvedá, že na hrade straší.

Ako sa grófka pozerala z okna, zbadala bielu mátohu, utrpela šok a porodila predčasne mŕtve dieťa. Na zámok prišiel aj Mihvok, kt. chcel Žošu, lenže už sa s ňou stretával Adam. Dal si do súvislosti Adama a prišiel na to, že príčinou nešťastia grófky bol Adam. Praskovský zvolal súd a odsúdili Adama na škripec. Adam nič nechápal a vo väzení pretrpel to najhoršie. Samuel Konôpka považoval súd za nespravodlivý a rozhodol sa Adamovi pomôcť.
Samo bol protestantom a vyštudoval teológiu. Uvedomoval si nielen svoju neistotu k cirkvi, ale aj uhorskú neistotu. Katolícku vieru v Uhorsku šíril Peter Pázmán dosť násilne. Zdalo sa mu, že Praskovský nie sú hodní cirkvi a rozhodol sa zo zámku ujsť spolu s Adamom. Vypracoval dobrý plán. Využil voľnosť pohybu a keďže Adama strážil len l vojak, útek sa podaril. Nastal problém dostať sa zo zámku. Natrafili na Mihvoka, ale útek zvládli. Potom sa rozhodli pre Trnavu. Adam si spomenul na Betku.
Na ceste zbadali sedliaka, kt. sa chcel obesiť. Adam mu však stihol prerezať povraz. Sedliak im potom povedal, že zabil pánovho psa, kt. hrýzol jeho dcérku. Konôpka mu to vyhovoril a dal mu aj dukáty. Sedliak prišiel domov s dukátmi a s farárom šiel do kaštieľa k pánovi Volkovi. U Volka boli práve na návšteve pán Šimon Rovniansky s manželkou Klárou. Šimon bol surový, neotesaný, mäkkého srdca. Klára sa dostala do bohatej rodiny, vzdelaná, príjemného vystupovania, dobrosrdečná. Sedliakove dukáty neboli pravé, ale Klára sa ho zastala a Volka mu odpustil. Adam s Konôpkom šli ďalej, skrývali sa pred zbehmi a vojakmi. Raz ráno počuli nárek a smiech. Spoznali mladého pána, Ondreja Praskovského, kt. mučila mladá zberba. Adam odmietol Ondrejovi pomôcť, ale Konôpka ho prehovoril. Adam všetkých zastrelil, l im ušiel a získali 5 koní. Pri najbližšej dedine sa rozhodli Ondreja z nosidiel vyložiť. Dostali sa na hrad Rovnianskych, kde sa Ondreja ujala Klára a všetko sa dozvedela od Konôpku. Ondrej si nemohol pripustiť, že je vďačný sedliakovi. Konôpka píše Praskovským list. Zaľúbil sa do Kláry a oddiaľoval odchod. Obaja si však báli priznať vlastné city.

Na B-skom zámku sa Mihvok po odchode Adama prebral a zburcoval zámok. Ondrej ich začal prenasledovať, ale ho prepadli zbojníci, kt. Adam zabil. Medzitým prišiel od Konôpku list a Brigita odchádza do Rovnianskych pre Ondreja. Konôpka vedel, že bude musieť odísť, preto sa začal Kláre vyhýbať, ale opäť sa stretli, kde si otvorene vyjadrili svoj vzťah. Rozhodli sa pretrpieť lásku, lebo kňažstvo zvíťazilo. Prichádza Brigita, kt. však v Šimonovi nachádza životnú lásku a Klárou opovrhuje. Konôpka vyzval Šimona, aby neurážal Kláru, pretože dvoril Brigite. Šimon si uvedomil svoj čin a Praskovských vyhodil, na čo sa Brigita urazí. Klára videla, čo Šimon zapríčinil na podnet Konôpku a nahnevala sa. Adam s Konôpkom sa stali opäť vyhnancami.
Konôpkovi sa podarilo prehovoriť majstra Pohánku, aby dal Adamovi zamestnanie a vzdelanie. Pohánka musel prijať Adama za pisára kvôli Betke, kt. ho spoznala. Adam s Betkou sa potom chceli zobrať. Do Trnavy prichádza arcibiskup Peter Pázmán. Jeho cieľom bolo získať veľmožov, kt. prestúpili z evanjelickej do katolíckej cirkvi. Konôpka sa musel preto schovávať, kde často myslel na Kláru. V skupine na ulici spoznal Mihvoka. Bál sa, aby nenašli Adama a začal na nich kričať. Mihvok spoznal kňaza a šiel za Praskovským. Adam chcel prespať u Konôpku, kt. odmieta. V noci ho potom prepadli vojaci Praskovského. Adam sa rozhodol, že mu pomôže a vymyslel plán. Prichádza za kapitánom a nahovára ho, aby prepadli Praskovského sprievod. Stalo sa tak, Mihvok bol zabitý a Konôpka oslobodený. Betlén sa dozvedel, čo sa stalo a oslobodzuje Konôpku od kňazského stavu, lebo vedel o jeho vzťahu ku Kláre. Konôpka ide za Klárou, ale nachádza už iba jej hrob. Adam sa s Betkou oženil. Tá sa raz potom zdôverila kamarátke o Adamovom tajomstve, kt. vedela už celá dedina aj s biskupom. Ten ho dal potom verejne odsúdiť na smrť sťatím hlavy na Trnavskom námestí.
Adam Šangala - vysoký, urastený, bol vlastne celý život utečencom, pretože spravodlivosť ho prenasledovala za to, že sa postavil proti nespravodlivosti. Prvou predtuchou bolo to, že pomohol sedliakovi, kt. sa potom postavil proti nemu. Bola to doba krutovlády, biedy a lakomstva. Autor zdôrazňuje, že pokiaľ bude na svete toľko zla a krutej vlády, život každého človeka sa bude podobať na život Adama Šangalu.
Samuel Konôpka - bol človek, kt. aj keď bol kaplánom, musel bojovať proti morálke. A práve Adam mu umožňuje presviedčať ho, že to čo robí, robí dobre. Život ako taký mu nenaplnil cieľ a hlavne cirkev, preto sa jej napokon tiež vzdáva, hoci kvôli nej stratil životnú lásku - Kláru.

Dielo má výrazné naturalistické prvky a autor sa snaží pravdivo opísať nielen súčasnosť, ale dáva pohľad aj do minulosti. Dej je oživovaný dialógom, ktorý nám umožňuje prežívať podobné pocity, ako aj "štvanec" Adam Šangala.
- vládnu náboženské boje, autor sa snaží ukázať na spoluprácu katolíka a evanjelika. Román sa začína smrťou otca Adama a končí Adamovou smrťou. Kritika na poddaných: nevzdelanosť, ľahostajnosť, nedostatok zmyslu pre spravodlivosť, panstvo odsudzuje za surovosť, lakomosť.
- bol ovplyvnený pozitivizmom - konanie človeka je určené dedičnosťou a okolnosťami.
- taktiež bol ovplyvnený naturalizmom - 60.-te roky 19.stor. vo fr. Emilé Zola. Hl. znaky - vecnosť a dokumentárnosť - literatúra ako správa o živote. Spracovanie dovtedy nezvyčajných tém pre literatúru. Dôraz na biologickú podstatu človeka a dedičnosť.
Cesta životom
- Hl. postava: Jozef Svoreň - pomaďarčil si meno na Szvorenyi - je to záporná postava, je rozprávač príbehu, dokumentárny štýl.
- J.S. absolvoval „školu luhania a pretvarovania sa“. Tento spôsob chápania života sa stal jeho životným, vedúcim názorom
- kritika vrstiev , ktoré sa odnárodňovali, ich mravný úpadok. Hl. postava sa celý život prispôsobovala. Uvedomuje si svoju podlosť, ale už sa nemieni vrátiť do predchádzajúci koľají.
- prvky naturalizmu - drsný opis prostredia, života, postáv, sadizmus


MILO URBAN (1904 - 1982)
novela Jašek Kutliak spod Bučiny
- vnútorný konflikt postáv, Jašek je očarený prvou láskou, jeho osudová dobrota sa láme na tvrdosti života.
Za vyšným mlynom - dráma svedomia
- neskôr predloha pre operu E. Suchoňa Krútňava
- v osamelej hájovni pod Babou horou prežil radostné detstvo v dôvernom styku s prírodou. Už ako šestnásťročný začal publikovať.
- stal sa úradníkom a neskôr redaktorom v Bratislave
- vo svojich dielach vytváral tragické ľudské situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecne platné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty.

ŽIVÝ BIČ
- patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy. Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca „pánubohu za chrbtom", avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných, až monumentálne vykreslených postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť. Preto sa tento druh románu označuje ako unanimistický (lat. una anima= jedna duša).
Kompozične sa Živý bič rozčleňuje na 2 časti: STRATENÉ RUKY a ADAM HLAVAJ. Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti úzko spolu súvisia a vytvárajú jeden významový celok. V prvej časti autor súbežným radením zdanlivo izolovaných príbehov oboznamuje čitateľa s dobou, prostredím a postavami, rozvíja prvé konflikty.
Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom návrat Ondreja Koreňa z frontu ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Urban dedinský ľud neidealizuje, ale vedie ostrú deliacu čiaru medzi ním a príslušníkmi panskej vrstvy.
Už v prvej časti Stratené ruky sa čitateľ priamo v dejovej akcii oboznamuje s väčšinou románových postáv, ktorými Milo Urba zaľudnil svoj Živý bič. Niektoré z týchto postáv (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava, Mrva) vymodeloval podľa životných predlôh, pričom ich dotvoril v súlade s celkovým poňatím románu. Aj zúčtovanie ľudu s nenávideným notárom Okolickým v závere románu bolo podľa priznania autora motivované skutočnou udalosťou.

Druhá časť, Adam Hlavaj, je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu Živý bič, Adam Hlavaj, ktorý až v nej bezprostredne vstupuje do deja. Adam Hlavaj zbehne z východného frontu a skrýva sa v Ráztokách. Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil tragédiu jeho ženy Evy. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom deja až po záverečné kapitoly románu, keď do popredia opäť vystupuje ľud, aby sa živelnou vzburou proti pánom a rabovačkami pomstil za odveký útlak a vojnové útrapy. Adam Hlavaj je viacvýznamová postava. Je samým sebou, t. j. živelným vzbúrencom proti vojne a spoločenskému útlaku, pomstiteľom osobnej krivdy, ale aj symbolickým vyjadrením mravnej veľkosti slovenského ľudu.
- dôležitou epickou zložkou je obraz vnútorného sveta A. Hlavaja, ktorý po dezercii z vojny chcel pomstiť nielen tragédii svojej ženy, svojej rodiny, ale predstavuje živelná kolektívny oproti všetkému, čo ho utláča v mene slobody. Hlavaj svojim konaním symbolizuje zároveň odpor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku.
Milo Urban Živým bičom prekonal tradíciu popisného realizmu hlbším ponorom do individuálneho i spoločenského bytia. S tým súvisí uňho aj zmena v rozprávačských postupoch a výrazových prostriedkoch (vnútorný monológ, lyrizácia slovesného prejavu), ako aj v kompozičnej výstavbe románu (kontrastné radenie krátkych príbehov v prvej časti románu).
- prvé dielo, kde sa o slobode nerojčí, ale kde sa tento pojem chápe ako skutočnosť. V tom je veľký rozdiel medzi jeho dielom a Timravinými Hrdinami. Živý bič je realistický román, je preniknutý láskou k prostému človeku.

ROMÁNOVÝ CYKLUS o osudoch hornooravskej dediny Ráztoky a národa od zač. 1. svetovej vojny do konca 2. svetovej vojny. Tvorí ho 5 románov.
ŽIVÝ BIČ
HMLY NA ÚSVITE - autor tu analyzuje povojnové a poprevratové pomery
V OSÍDLACH
ZHASNUTÉ SVETLÁ - podáva umelecké svedectvo o dramatickom a tragickom období od predmníchovských udalostí v jeseni 1938 do vyhlásenia Slovenského štátu. Dielo má autobiografické črty v postave redaktora Adama Hlavaja a vystupujú v ňom viaceré postavy z predchádzajúcich románových prác.
KTO SEJE VIETOR - opisuje udalosti 40. rokov až do vypuknutia SNP

JOZEF CÍGER - HRONSKÝ (1896 Zvolen - 1960)
- 1. vojna - ITA front
- 16 rokov viedol časopis Slniečko
- emigroval do AUS, žil v Bavorsku, ITA, Argentíne

zb. poviedok Tomčíkovci - orientuje sa na dedinu, usiluje sa vystihnúť vonkajšiu skutočnosť a vnútorný svet človeka, vykresliť živé postavy
- rozprávajú vždy o biede, ale výsledným dojmom je šťastie. Sú nositeľmi posolstva - životná žičlivosť, spokojnosť s tým, čoho sa im dostáva od života
Jozef Mak (1933) VIĎ 24 - STRUČNE
- Dej sa odohráva pred l. sv. v. Hl. postava je Jozef Mak, kt. autor stvárnil ako fatalistickú - osudovú postavu. V závere románu ho autor charakterizuje „Trp Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko... Keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ. Ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný J. M."
Jozef Mak sa prebíja životom v ťažkých podmienkach. Už jeho detstvo mu určilo zlý osud. Narodil sa ako nemanželské dieťa - otec Gregor Bialoš. Od detstva znáša ponižovanie od svojho nevlastného brata Jana, kt. si preto matka obľúbila. Pochopenie nachádza len u krásnej matky, kt. vdovu s chlapcom prichýli, keď vyhorí chalupa. Matka má veľké obavy a tak dáva Jozefa do služby - honelník na salaši. Ujde ku drevorubačom. Potom sa osamostatní a postaví si chalupu. Začína sa jeho cesta života. Do chalupy si privedie Marušu, kt. má rád, ale musí ísť na vojnu. Vtedy mu Marušu preberá brat Jano a nasťahuje sa do jeho chalupy. Keď príde domov, Maruša je už vydatá a chalupa obsadená. Je to ďalšia rana. Maruša zistí, že s Janom nie je šťastná. Je chorá a dieťa je slabé. Jozef začína chodiť s Julou Petriskovou, kt. chodí Maruši opatrovať dieťa. Jule bolo veštené, že sa nevydá, takže sa jej vzťahu čuduje celá dedina. Jano prepustí časť chalupy Jozefovi. Odvíja sa život July a Jozefa. Jula ho má úprimne rada a snaží sa mu vyhovieť. Odmala bola vychovaná ako slúžka a tak sa aj stavia k Jožovi, čo mu niekedy vadí. Jula ho má ešte viac rada, ale zistí, že vzťah medzi Marušou a Jožom sa znovu obnovuje. Jula trpí a šťastie jej prináša narodený syn Jozef. Pomery v rodine sa zhoršujú. Jano je nezamestnaný a chce odísť do USA, lenže Maruša sa tragicky utopí. Jozefov život sa upraví v čase, keď čaká druhé dieťa. Pôrod sa však končí tragicky - Jula zomiera. Jozef to berie o to horšie, lebo až teraz pochopil, ako ho Jula mala rada a ako jej on ubližoval neverou s Marušou. Prijíma tento osud i to, že jeho neláska zabila Julu.
Jeho údelom bolo znášať utrpenie a zdieľať osud nešťastného človeka. Autor tým chce vysvetliť, že každému človeku je predurčené prijať osud, s kt. sa narodí. Tak Jozefovi nebolo určené poznať šťastie, alebo ho poznať iba málo. Tragikou postavy je aj to, že šťastie mohol nájsť v Jule, kt. mu bola oddaná celou dušou. Jozef po celý život hľadá šťastie a keď ho má pri sebe na dosah, neuvedomuje si to.
Osud Jozefa Maka je často stotožňovaný s osudom Hronského, pretože i napriek tomu, že mal vlasť rád, osud mu nedoprial prežiť tu do konca a umrieť. Bola to osudová nevyhnutnosť.
Idea románu je prostá vo svojej zložitosti. Je to humanizmus ľudského utrpenia. Jozef Mak je symbolom. Je nositeľom tohto utrpenia a zároveň aj jeho hrdinom. Román pobáda čitateľov k zamysleniu sa nad životom, nad základnými hodnotami, kt. ho tvoria.

Jozef Mak - jeho tragikou bola nešťastná láska k Maruši. Od malička sa stýkal s ponižovaním, a preto prehliadal Julu, kt. bola prvou bytosťou, čo ho mala rada. Jozef bol uzavretý k okoliu, ignoroval ho. Jeho uzavretosť vyplýva z jeho krutého osudu. Je ku svetu nedôverčivý. Vinu potom kládol na Jana, kt. mu Marušu prevzal. Jozef býval duchom neprítomný a Jula pritom vedela, že myslí na Marušu. Ich vzťah sa nakoniec vyjasní, ale keďže nebol nikdy naplnený, dovŕšený, spôsobil Julinu smrť.
Jula - bola plachá, ale vo vzťahu k Jožovi si vytvára sebadôveru a lásku. Mala Jozefa rada, lebo k nemu cítila vďačnosť, z čoho vyplývala jej oddanosť k nemu. S Jožom mohla prežiť to, čo jej bolo od detstva odopierané a to lásku. V strachu, aby ju nestratila k Jozefovi, bála sa o ňu bojovať s Marušou. Jozef nebol schopný presvedčiť Julu o jeho vzťahu k nej, na následok čoho Jula zomiera. Autor tu využil osudovosť July, že sa nikdy nevydá.
Expresionistické prvky: „Keď sa chodník zúžil, šla za Makom ako psík." - oddanosť k Jozefovi. Expresionistickým opisom autor dotvára náladu, vzťah dvoch ľudí. Tieto prvky vidíme aj v opise jesennej prírody: „Na strniskách sedela únava a nekonečná triezvota. Unavilo ma leto. Zošediveli jedle na úbočiach. Rodila som, rodila ako vedela, ale unavilo ma leto."
- nachádzame tu fatalizmus - podriaďovanie.

20b.Žánre odborného štýlu

Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť a objektívnosť. Táto vlastnosť je prítomná i vtedy, keď sa realizuje ústne (prednáška, referát). V náučných prejavoch je členenie výpovedí objektívne (1. východisko, 2. jadro výpovede). Ďalšími vlastnosťami sú monologickosť, verejný ráz (starostlivý výber slov, presnosť, zreteľnosť) a pojmovosť. Jazykové prostriedky (lexika) – prevládajú pojmové slová, v terminológii presné, jednovýznamové, ustálené názvy (termíny), domáce jednoslovné, viacslovné a zložené pomenovania, cudzie slová, hybridné slová (slová zložené z častí pochádzajúcich z rôznych jazykov) a doslovné preklady (kalky).
Z morfológie a syntaxe v náučnom štýle používame:
1. ustálené väzby
2. zložené prídavné mená
3. slovesá v 3. osobe
4. viacnásobné vetné členy
5. zhustené vyjadrovanie menného oproti slovesnému, príčastia a prechodníky
6. oznamovacie vety (pomerne dlhé, súvetia)
7. vsuvky (parentézy)
8. spájacie výrazy vo vete a medzi vetami
9. grafické označovanie.
Náučný štýl sa používa vo výkladovom a opisnom slohovom postupe





21a.Staroslovienska literatúra

Veľkomoravskú ríšu založil knieža Mojmír I. (830 - 846) a zveľadil knieža Rastislav (846 - 870). Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali šírením kresťanstva franskí kňazi. Preto Rastislav požiadal r. 862 byzantského cisára Michala III. (838 - 867) o vyslanie vierozvestov Konštantína (827 - 869) a Metoda (813 - 885). Konštantín a Metod po príchode r. 863 hlásali u nás kresťanstvo slovanským nárečím z okolia Solúna. Franskí kňazi obžalovali vierozvestov na pápežskom dvore. Konštantín a Metod museli prísť obrániť svoje učenie do Ríma. Pápež Hadrián II.(867 - 887) potvrdil slovanskú bohoslužbu a vymenoval Metoda za arcibiskupa.
Konštantín vstúpil v Ríme do kláštora, prijal meno Cyril a čoskoro zomrel. Za Rastislavovho nástupcu Svätopluka (871 - 894) Metod dosiahol v Ríme u pápeža Jána VIII. (872 - 882) nové schválenie slovanskej bohoslužby (880) ale po Metodovej smrti slovanská bohoslužba zanikla a jeho žiaci museli opustiť krajinu.
Významným kultúrnym činom Konštantína a Metoda bolo zostavenie prvého slovanského písma - HLAHOLIKY, založenie 1. slovanského liter. jazyka - Staroslovien-činy, a vytvorenie 1. slovanskej prekladovej a pôvodnej literatúry. (Cyrilika vznikla až na zač. 10. st. na bulharskom území. Starosloviensky jazyk bol macedónskym nárečím z okolia Solúna.)
písmo: HLAHOLIKA (vychádzala z malej gréckej abecedy)
jazyk: STAROSLOVIENSKY
Stredoveká literatúra vyrastala na základe feudálneho spoločenského poriadku a kresťanského náboženstva. Spočíva vo viere v božský, nadpozemský svet. Ľudský, pozemský svet je podľa nej iba jeho odrazom a symbolom.
V cirkevnom prostredí vznikala feudálna náboženská literatúra. Hl. hrdina: svätec. Literárne žánre: piesne, kázne, legendy, exemplá a dráma.
Vo feudálnej svetskej literatúre bola ústredným hrdinom zidealizovaná postava bojovníka, šľachtica a rytiera. Hrdina sa vyznačoval statočnosťou, oddanosťou feudálnemu pánovi.
Začiatky slovenskej literatúry siahajú do stredoveku. Slovenská stred. lit. sa delí na dve vývinové obdobia.
1. Literatúra písaná po starosloviensky (863-1000)
2. Literatúra písaná po latinsky (1000-1500) a po česky or slovakizovanou češtinou (od druhej polovice 14. stor.)

a) PREKLADOVÁ LITERATÚRA - bola určená na náboženské potreby, Konštantín a Metod preložili sv. Písmo, kázne, modlitby. Pôvodné preklady sa nezachovali, zachovali sa len odpisy ich žiakov z 10. a 11. storočia.
b) PÔVODNÁ LITERATÚRA - PROGLAS - napísal Konštantín
- veršovaný predhovor k prekladu evanjelia od Konštantína
- je to 1. slovanská báseň, oslava staroslovienskeho jazyka a prekladu evanj.

Medzi najvýznamnejšie Veľkomoravské pamiatky patria:
MORAVSKO - PANÓNSKE LEGENDY (koniec 9. stor.)
- zaoberajú sa Konštantínovým a Metodovým životom.
ŽIVOT KONŠTANTÍNA, ŽIVOT METODA
(legenda - liter. druh obľúbený hlavne v stredoveku, opisujú sa v nich životy svätých, ich mučeníctvo a zázraky. Cenné sú tým, že sa v nich zachovali skromné zmienky o živote ľudí.)
- pripisujú sa Konštantínovmu a Metodovmu žiakovi Klimentovi. Po smrti Konštantína a Metoda, žijú ich žiaci na území Bulharska, Čiech, Ruska.
ŽIVOT KONŠTANTÍNA - štýl diela je vznešený, prebrané sú doň citáty zo starého a nového zákona. Autor sa sústreďuje na vykreslenie Konštantínovho detstva, štúdia a činnosti. Vyzdvihuje jeho nadanie, súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy (obhajoba staroslovienskej vzdelanosti a bohoslužobného jazyka proti trojjazyčníkom /zástancom hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny/.
Vrcholí zápalistou obranou staroslovienskeho jazyka a slovanskej bohoslužby. „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché?"
Legenda ŽIVOT METODA - sa zaoberá najpodrobnejšie Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši. Je kratšia a vecnejšia, má menej legendových čŕt. Ukazuje väčší zmysel pre vykreslenie veľkomoravského spoločenského ovzdušia.
Zo základov staroslovienskej vzdelanosti a literatúry vyrastali slovanské národné literatúry, najmä v krajinách, kam sa uchýlila časť Metodových žiakov (Čechy, Bulharsko).
Na území Bulharska vznikli 2 diela:
ŽIVOT NAUMOV - hovorí o pôsobení Metodových žiakov na iných územiach ako Veľká Morava.
O PÍSMENÁCH - (prip. sa kňazovi Chrabrovi), rozpráva o vzniku hlaholiky, a cyriliky.
CYRILIKA - zjednodušená hlaholika, založená na veľkých písmenách gréckej abecedy. (Metodovi žiaci)

Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia sa na Slovensku pestovala najmä po 17. storočí. Prebúdzala záujem o dávnu históriu (Ján Baltazár Magin, Juraj Fándly) a o domáci jazyk (Daniel Sinapius-Horčička st., Anton Bernolák). Od čias národného obrodenia sa uplatňovala aj v umeleckej literatúre (Ján Hollý, Ján Kollár, Ľ. Štúr, J.M. Hurban,).


21b.Zápisnica

-je dôležitý dokument o priebehu schôdzky a diskusie, o rokovaní pracovného kolektívu. Umožňuje kontrolu práce a plnenia úloh




22a.Próza naturizmu, hlavné znaky a špecifické črty v konkrétnom diele (M. Figuli, D. Chrobák)

Lyrizovaná próza sa vyčlenila v 30.-tych rokoch ako protest proti vojne a fašizmu. V 30.tych rokoch padajú všetky doterajšie ľudské hodnoty: časť, svedomie, láska, spravodlivosť, pravda. Lyrizovaná próza sa snaží ich upevňovať, vracať ich, k nim sa utieka. Je príznačným javom vo vývine slov. prózy, spôsobila ju v povojnovom období otrasená dôvera autorov v silu rozume a snaha o obnovu citovosti. Je priblížením k romantizmu a odklonom od opisného realizmu. Tento prúd sa upínal k dedinskému a vrchárskemu prostrediu. Východiskom ich tvorby však nebola objektívna skutočnosť, ale svojská, fantazijná až rozprávková predstava o svete. Na lyrizovanú prózu mala vplyv aj svetová literatúra (hlavne francúzska a švajčiarska) - expresionizmus, francúzsky regionalizmus
Znaky lyrizovanej prózy
- rozpor medzi snom a skutočnosťou
- subjektívne prežívanie sociálnych protirečení
- odklon od mesta a prikláňa sa k dedine a prírode
- oslava až personifikácia prírody, príroda sa stáva jednou z postáv
- rozlet fantázie a predstavivosti, snov
- tajomnosť a záhadnosť
- cítiť obhajobu slobody, pravdy, spravodlivosti, ľudskosti a svedomia
- krásny metaforický a lyrický jazyk
- má vnútorný rytmus a rytmický jazyk
- oslabenie dejovosti /novela baladická rozprávka/, mnohé prózy prechádzali do roviny fantázie, mýtickosti
- témy lyr. prózy: láska, priateľstvo, česť, príroda, detstvo, domov
- jazykový prejav aj jazyk je lyrizovaný - stiera sa hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv, rozprávanie v 1. osobe, vnútorný monológ, využíva sa metafora, personifikácia
- postavy: chudáci, zbojníci


MARGITA FIGULI (1909 Vyšný Kubín - 1995)
- G DK, OA BB, úradníčka
- novelou Tri gaštanové kone dosiahla veľký čitateľský úspech. Toto dielo patrí k vrcholným dielam slovenského naturizmu.

Tri gaštanové kone (čiták)
- prvé dielo lyrizovanej prózy
- hlavnou myšlienkou je "Násiliu možno vzdorovať dobrotou srdca."
- autorka na neveľkom epickom priestore rozvinula ľúbostnú drámu so sociálnym pozadím. V centre príbehu stoja dve kontrastné postavy vnútorne čistá a citovo založená Magdaléna a jej nápadník Zápotočný - bezohľadný sebec a boháč.
- v jadre novely je boj o určité poňatie lásky. Na jednej strane je to láska ako strhujúca sila, ako vášeň a náruživosť, ktorá vedie až k zločinu, na druhej strane je podaná ako sila etická, ako sebaprekonávanie. Láska tvorí podklad príbehu, kde na jednej strane stojí náruživý Zápotočný, na druhej strane rozprávač príbehu - Peter.
- celá kompozícia je založená na váhavosti - uvážlivosti hrdinu. Peter, ktorý kráča svojou vlastnou cestou, nachádza východisko aj v najťažších situáciách tak, že sa radí nie s vonkajšími pomocníkmi /ľudskými a zvieracími/ ako je to v rozprávke ale predovšetkým sa riadi sám sebou.
- dej sa odohráva na Orave, nie je určený čas, ide o konflikt dobra a zla, existuje tu trojitá gradácia /vždy sa niečo trikrát opakuje/, dobro predstavujú Peter a Magdaléna, zlo Jano Zápotočný, Maliarička,. Magdaléna a Peter o sebe snívajú, Magdaléna sa sľúbila Petrovi (Peter je z Turca) za podmienok, že postaví dom, získa majetok a 3 gaštanové kone,
Magdaléna sľub nedodrží (je prinútená vydať sa za Zápotočného). Peter miloval Magdalénu a tým, že si ju nemohol vziať, sa jeho láska zväčšovala.
- jazyk je podobný básni, používa metafory, biblizmy.

štvorzväzkový román Babylon - posledné roky Chaldejskej ríše (538pnl)


DOBROSLAV CHROBÁK (1907 Liptov - 1951 BA)
- eltech Praha, ČS rozhlas BA
- je tvorcom vysoko kultivovaného jazyka, ktorý čerpal z ľudí. Lepšie rozumel dedene a psychike dedinských ľudí ako mestu.
1. zb. 8 noviel Kamarát Jašek
- hlavným hrdinom autor - rozprávač
- vykreslenie vnútorného sveta hl. postáv, ich vzťah k svetu.

novela Drak sa vracia
- podobá sa na rozprávku - Drakovi pripisujú čarovnú moc.
- hlavný problém: hľadanie stratenej cti a dôvery, hlavné postavy - Drak (Martin Lepiš), Šimon, Eve. Drak je postava tajomná, záhadná, nik nevie odkiaľ prichádza, je veľmi svojský, považujú ho za symbol zla, za vraha, je sám, človek prírody, považujú ho za čarodejníka. Drak stelesňuje v kolektívnom poňatí dediny zlo, a nešťastie, dedina sa s ním zmieruje, keď s nasadenímvlastného života zabraňuje nešťastiu. Chce, aby ho dedina prijala.
- dej sa odohráva v tatranskej prírode, je to vlastne jej oslava. Draka našli ako malé dieťa pohodené na ceste. Jeho opatrovateľom bol hrnčiar Lepiš. Po dedine sa povrávalo, že ho neskôr zabil. Drak opúšťa milú Evu (čaká s ním dieťa) a odchádza z dediny. Po rokoch sa vracia späť do dediny. S jeho príchodom sú spojené suchá a lesné požiare. Drak sa podujme zachrániť dedinský dobytok. Dedina mu nedôveruje, posiela s ním jeho najväčšieho nepriateľa Šimona Jariabku. Šimon najprv Drakovi neverí, no postupne zisťuje, že v stávke nie je len Eva, ale aj Drakova česť. Drakovi sa čriedu podarí priviesť a získava tým stratenú dôveru. Eva pochopí, že má rada Šimona. (konflikt so stádom). Šimon zapáli Drakovi chalupu, lebo ho podozrieva, že stádo predal Poliakom. Avšak Drak sa vráti aj so stádom, Eva zistí, že Drak ju neľúbi.
- hovorové výrazy, expresívne výrazy, metafory a prirovnania. Draka charakterizuje vonkajšími znakmi a Šimona vnútornými monológmi.
- rozprávačkou je Eva ako stará matka, ktorá hovorí tento príbeh vnukom.


22b.Životopis

ŽIVOTOPIS - opisný slohový útvar
- stručný prehľad o živote osoby, uvádzajú sa dôležité fakty (dátum a miesto narodenia, mená rodičov, bydlisko a iné, záujmy, záľuby, osobitné schopnosti)
- nie je správna ani prílišná skromnosť, ani prehnané vychvaľovanie
Životopis je dokument, ktorý má pre uchádzača o prácu veľký význam. Je to produkt, ktorý ho vlastne predáva. Životopis, po latinsky curriculum vitae (CV), má zdôrazniť hodnotu uchádzača pre potenciálneho zamestnávateľa. Má ukázať, čo uchádzač v profesionálnom živote dokázal, a čo môže priniesť spoločnosti, ktorá nového zamestnanca hľadá. Životopis je sprostredkovateľom prvého kontaktu medzi firmou, ktorá ponúka pracovnú pozíciu a uchádzačom o ňu. Prvý dojem je veľmi dôležitý a preto je pre uchádzača, ktorý chce uspieť potrebné, aby vedel, čo by životopis mal a čo nemal obsahovať, aby personalistu zaujal a zanechal v ňom čo najpozitívnejší obraz o kandidátovi. Ponúkame niekoľko tipov a trikov, ktoré by vám pri písaní takéhoto životopisu mohli pomôcť.

OSNOVA ŽIVOTOPISU
1. Dátum a miesto narodenia, ostatné miesta stáleho pobytu 2. Meno a povolanie otca, matky, súrodencov 3 Priebeh vzdelania (roky) 4. Schopnosti, záujmy, záľuby (jazykové, umelecké) 5. Zdravotný stav 6. Cieľ, ktorý chcem dosiahnuť, 7. Dátum, miesto a vlastnoručný podpis





23a.Ľ. Štúr a jeho doba

Ľudová slovesnosť - je súčasť ľudovej kultúry. Zahŕňa slovesné výtvory ústneho podania (rozprávky, básne, piesne, povesti, príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky, báje, balady). Ľudová slovesnosť je staršia než umelá literatúra, siaha do čias predtriednej spoločnosti.
Vlastnosti ľud. slov. - ústne podanie, rozširovanie tradíciou, kolektívny charakter: každé dielo malo pôvodne svojho autora, jeho meno sa však nezachovalo.

- rodinný obradový folklór (svadobné piesne, vykladačky, udalosti
- kalendárny obradový folklór (v súvislosti s roč. obdobiami, práce na poli, žatva, kosba)

Humanizmus - mnoho povestí bolo spojených s Matejom Korvínom (O kráľovi Matyášovi a bačovi), s tureckými vpádmi - oslava bojovníkov proti Turkom
- vojenské a regrútske piesne
Barok - stupňuje sa útlak na ľudí, sociálne piesne (Sadaj, slnko, sadaj)
- na 1. mieste zbojnícka tematika - Jánošík

Vplyv ľud. slov. na umelú literatúru - začala priťahovať záujem slovenských vzdelancov už v II. polovici 18. stor.. Najviac z však čerpali v období romantizmu v snahe preblížiť sa čo najviac ľudovým vrstvám (J. Kráľ).
- ľudová lyrika - piesne - zbojníka tematika
- ľudová epika - balady - zobr. spoločenské a rodinné vzťahy, v období tureckých vpádov = sociálne balady
- rozprávky, ľudová dráma
- ústna ľudová slovesnosť - historické piesne, povesti, zvieracie rozprávky, legendové miestne povesti, čarovné, dobrodružné, real. rozprávky.
Rozprávka - najvýznamnejšia forma ľudovej slovesnosti
- výraz ľudských túžob, snov a predstáv
- výraz odvekého zápasu ľudstva, zápas dobra a zla

Romantická balada - epický žáner ľudového pôvodu, dej má pochmúrny, tragický, vystupujú tu nadprirodzené bytosti, balada má tragický koniec, hrdina zahynie alebo býva potrestaný, námety z ľudových povestí
Poézia predstaviteľov slov. romantizmu (štúrovcov) sa stala ľudovou nielen svojím jazykom, ale aj umeleckým zameraním, priniesla nového ľudového hrdinu. Inšpirovala sa ľudovými revolučnými tradíciami, životom ľudu a slovenskou prírodou. Štúrovci nezobrazovali skutočnosť ako celok. V zhode s romantickými princípmi si vyberali také javy, udalosti, postavy, ktoré by najplnšie predstavovali ich ideál. Štúrovci si obľúbili najmä baladu. Ich poézia však nie je iba napodobňovaním ľudovej slovesnosti, tá je iba podkladom, z ktorého má vychádzať národné umenie.
Literatúra romantického obdobia výrazne nadväzuje na ľudovú slovesnosť. Využíva prvky ľudovej slovesnosti, lebo chce umelú literatúru približovať chápaniu širokých vrstiev. Súvisí to s celkovou orientáciou doby na široké ľudové vrstvy, ktoré sa v boji proti feudalizmu stávali spojencami buržoázie.

Súvislosti medzi romantickou literatúrou a ľudovou slovesnosťou sú väčšie v literatúrach tých národov, ktoré mali slabú buržoáziu a kde otázka spojenectva buržoázie s ľudom bola naliehavejšia. Takáto situácia bola napríklad na Slovensku a odrazilo sa to veľmi výrazne i v slovenskej romantickej literatúre.
Zásady romantickej literatúry teoreticky vyslovil v 50-tich rokoch štúrovec Ján Kalinčiak. Zdôraznil, že umelecké dielo musí byť výrazom básnikovej individuálnosti (subjektívnosť umenia) a národného charakteru. Preto pre slovenského autora môže byť vzorom "charakter národa" a prostriedky slovesného umenia, ktoré si národ vypracoval v ľudovej slovesnosti. Štúrovskí básnici neprijali antiku za vzor básnenia. Vyvinuli osobitné úsilie o uplatnenie „prapôvodných foriem" zo slovanských národných literatúr, najmä baladu, dumu a krakoviak. Okrem toho využívali rozličné piesňové formy národnej i slovanskej poézie "Prapôvodné formy" si štúrovci tvorivo prispôsobovali. Usilovali sa v nich zachytiť skutočnosť v pohybe a podať ucelený obraz doby (Sládkovičova Marína a Detvan).
Okrem poézie zaznamenáva vzostup aj próza, najmä historické povesti. Vznikajú aj prózy podobné ľudovým rozprávkam a drobnokresby zo súčasného života. Štúrovci videli záruku rozvoja národného života v ľude, v jeho kultúre a jazyku.


ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 Zay Uhrovec - 1856 Modra)
- narodil sa v tom istom dome ako Dubček
- politik, novinár, básnik, jazykovedec, lit. vedec
- študoval na lýceu v Bratislave, pôsobil v Spoločnosti česko-slovanskej ako podpredseda, študoval na univerzite v Halle jazykovedu, históriu a politiku
- po návrate sa stal námestníkom prof. Juraja Palkoviča (na Katedre reči a literatúry československej)
- jeho cieľom bolo oslobodenie slovenského národa
- chcel, aby sa nádod vzdelával, musela ho však literatúra zaujímať, t.j. musela vychádzať z jeho prostredia
Uhorská vláda nebola ochotná splniť vyjadrené požiadavky, preto sa Štúr v roku 1848 pridáva na stranu reakčnej Viedne. Po r. 1848 žije v Modre (pod policajným dozorom).

V roku 1843 uzákonil spolu s J.M. Hurbanom a M.M. Hodžom spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia
- dovtedy sa používala čeština a bernolákovčina.
- Štúr chcel pomocou jazyka zjednotiť Slovákov
- prvá kniha v novej slovenčine - Druhý ročník Almanachu Nitra

Nárečja slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí
- dôvody napísania: 1. jazykový (vytvoriť celonárodný jazyk)
2. politický (pomocou jazyka zjednotiť národ)
Náuka reči slovenskej
- gramatika novej uzákonenej slovenčiny
Znaky štúrovčiny:
- všade sa píše iba i (nie je y)
- všeobecné pods. mená sa píšu malými písmenami, iba slová Slovenčina,
Slovenskích ...píše Štúr s veľkými písmenami
- ď,ť,ň označuje mäkčeňom aj pred e,i,í,je,ja: kďe, ňje
- ľ vynechal zo svojej abecedy
- dvojhlásky sa píšu s j: ďjeťa, viďja ...a dvojh. uo : takuo, puovodná
- dvojité w sa nahradilo jednoduchým v : v tvorivosti ...
- ä,iu sa v štúrovčine nepoužíva: mekkuo, znameňú ...
- nemá é, ale je: dobrjeho, mekkje ...
- v minulom čase je u: robiu, písau ...
- dôslednejšie sa uplatňuje rytmické krátenie: bráňa, slúža ...
(Fonetický pravopis sa stal predmetom kritiky M. Hodžu. Za jeho stanovisko sa postavil aj Martin Hattala svojou KRÁTKOU MLUVNICOU SLOVENSKOU/1852/ a zaviedol do slovenčiny etymologický pravopis: písanie y, dvojhlásky ia, ie, iu, ô; d,t,n,l sa pred e,i vyslovuje mäkko, ale neoznačuje mäkčeňom, zaviedol ä, a iné zmeny)
Vydával Slovenskie národnie noviny s prílohou Orol tatranský - snaží sa tu o slovenské národné práva, zrušenie robôt, rozšírenie školstva. Stal sa poslancom mesta Zvolen. Po zrušení poddanstva a cenzúry sa začal orientovať na otázky národné, ktoré formuloval v diele ŽIADOSTI SLOVENSKÉHO NÁRODA.

O národných piesňach a povestiach plemien slovanských
Štúr hovorí, že v ľudovej slovesnosti u Slovanov je hlbší prejav ľudskosti ako prejavy iných umení ako napríklad maliarstvo. Podľa neho sú Slovania najspevnejší národ na zemi. Slovania v piesňach a povestiach našli najlepší spôsob vyslovovania sa, vyslovujú v nich svoje najvrúcnejšie city. Štúr požadoval, aby básnici hľadali podnety v ľudovej piesni. Chcel, aby len neopisovali ľudové diela, ale aby tvorili vlastné diela s prvkami ľudovej slovesnosti.
„Tak ako sa Egypťania preslávili stavbou pyramíd, Slovania vyniknú ľudovou slovesnosťou."

„V speve hovorí Slovan k svetu,
z pokolenia na pokolenie,
v speve sú jeho najvrúcnejšie city,
jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti
a celá jeho myseľ zložená"
„A preto i pravdivo i významne nazval sa národ
náš Slovanom, t. j. národom slovným, spevným."
CITÁT: (Reč na Uhorskom sneme 15. jan. 1848)
„Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide
vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej
slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez
ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá."
„Každý učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je
reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia
k vyučovaniu, bo v tejto nielen myslieť, ale
aj cítiť sme naučení, ak dobrému vyučovaniu
a vzdelávaniu aj toto je potrebné."

Politik - poslanec na uhorskom sneme za Zvolen. Snažil sa požadovať dobré podmienky pre Slovákov. V revolúcii 1848/49 sa Slováci pridali na stranu Viedne. Viedeň zvíťazila, ale Štúra dali pod policajný dohľad, nastáva obdobie „roky suchoty a nemoty". Sklamanie sa prejavilo v odmlčaní sa básnikov.
Reč na Uhorskom sneme
- vyjadruje túžbu po slobode. Podmienkou slobody je vzdelanosť („Bez vzdelanosti sa sloboda nedá uskutočniť"). Podmienkou vzdelania je materinská reč. Mare. reč - najlepšia k vyučovaniu, lebo v tejto reči je človek cítiť aj myslieť naučený. Za príčiny biedy považuje feudálne vzťahy, neúrodné zeme, väčší počet aristokracie, alkoholizmus.
Na sklonku života píše dielo Slovanstvo a svet budúcnosti - pol.-filozofický testament, stráca vieru, že sa Slováci sami oslobodia, nádejou je Rusko

Básnik: Spevy a piesne
báseň Rozžehnání
„My chytili sme sa do služby ducha a prejsť preto musíme cestu života tŕnistú."
1. oddiel: epické skladby - Svätoboj
2. oddiel: osobná lyrika - rodný kraj, ideál mladosti, straty blízkych
6a) - Botto: Likavský väzeň, Smrť Jánošíkova


23b.Jazyk v pracovnom styku (porada, referát, diskusia, diskusný príspevok, správa o činnosti)

Referát
- najdlhší spravodajský útvar = súhrnná komplexná informácia o istom podujatí
- funkciou je informovať a referovať, obsahom je vymenovanie uskutočnených podujatí a výsledkov so stručným hodnotením
Referát je súhrnná novinárska informácia ( referujúca správa ) z priebehu verejných podujatí, zasadaní, schôdzí a podobne. Na rozdiel od správy neoznamuje len začiatok a výsledok udalosti, ale opisuje jej priebeh a výsledky v časovej, okolnostnej a obsahovej komplexnosti. Môže mať aj komentujúci záver s dojmom, prípadne s hodnotením autora ( podobne ako pri komentujúcej správe ). Ale aj v tomto prípade je vhodnejšie uplatniť stanovisko alebo hodnotenie autora v niektorom zo žánrov publicistiky racionálneho typu. Referát má dve časti: základnú informáciu (perex, rámcovku, v ktorej sa odpovedá na základné spravodajské otázky kto, čo, kedy, kde, prípadne ako, prečo) a informáciu o priebehu udalosti, ktorá je ťažiskovou časťou referátu. Zásadne sa uplatňuje chronologický postup tvorby, no známy je aj voľne zostavený referát, pri ktorom sa nedodrží časový sled prvkov udalosti.
Diskusný príspevok
- účastníci diskusie ním vyjadrujú vlastný názor alebo návrh
- pripravujú sa písomne a diskutujúci sa vopred prihlásia do diskusie
1. nadviazanie – na niektorý predchádzajúci príspevok
2. stručné a vecné vyjadrenie vlastného názoru




24a.Obraz 1. svetovej vojny v slovenskej literatúre (Hrdinovia, Živý bič, Krvavé sonety)


P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)
(realizmus)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov
- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petófiho
- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval na príprave almanachu N a p r e d
- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav
- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove
- obrátil sa k ľudu ako jadru národa, bojoval proti jeho utlačovaniu. Tu tkvie základ demokratizmu a humanizmu jeho poetického diela

cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)
- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, reakcia básnika na pošliapanú a poníženú ľudskosť, je zhrnutím jeho sociálnych i mravných názorov.
V 1. časti (A národ oboril sa..) autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky. Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov („To ona panovačnosť nadutá"...). Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa. V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť.
- nie sú len odsúdením vojny, ale aj výrazom viery v ľudstvo vo víťazstvo života nad temnými silami sebectva a nadutej panovačnosti, výrazom viery, že starý svet bude nahradený novým, svetom bratstva a lásky.
A národ oboril sa na národ - ničivé dôsledky vojny na človečenstvo. Poukazuje na sebectvo jednotlivcov národov, ktorý túžia ešte po väčšom bohatstve. Žaluje tu buržoáznu spoločnosť - jej vzdelanie, kultúru. básnik si želá, aby už nebola vojna, ktorá zanecháva len vdovy, siroty a chce, aby sa ľudia venovali práci, v závere vyjadruje túžbu po lepšej spoločnosti.
„A jak v žne postať zbožia líha zrelá,
pod kosou, radom váľajú sa telá."


MILO URBAN (1904 Rabčice Orava- 1982)
- v osamelej hájovni pod Babou horou prežil radostné detstvo v dôvernom styku s prírodou. Už ako šestnásťročný začal publikovať.
- stal sa úradníkom a neskôr redaktorom v Bratislave
- vo svojich dielach vytváral tragické ľudské situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecne platné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty.
ŽIVÝ BIČ
- patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy. Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca „pánubohu za chrbtom", avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných, až monumentálne vykreslených postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť. Preto sa tento druh románu označuje ako unanimistický (lat. una anima= jedna duša).
Kompozične sa Živý bič rozčleňuje na 2 časti: STRATENÉ RUKY a ADAM HLAVAJ. Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti úzko spolu súvisia a vytvárajú jeden významový celok. V prvej časti autor súbežným radením zdanlivo izolovaných príbehov oboznamuje čitateľa s dobou, prostredím a postavami, rozvíja prvé konflikty.
Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom návrat Ondreja Koreňa z frontu ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Urban dedinský ľud neidealizuje, ale vedie ostrú deliacu čiaru medzi ním a príslušníkmi panskej vrstvy.
Už v prvej časti Stratené ruky sa čitateľ priamo v dejovej akcii oboznamuje s väčšinou románových postáv, ktorými Milo Urba zaľudnil svoj Živý bič. Niektoré z týchto postáv (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava, Mrva) vymodeloval podľa životných predlôh, pričom ich dotvoril v súlade s celkovým poňatím románu. Aj zúčtovanie ľudu s nenávideným notárom Okolickým v závere románu bolo podľa priznania autora motivované skutočnou udalosťou.
Druhá časť, Adam Hlavaj, je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu Živý bič, Adam Hlavaj, ktorý až v nej bezprostredne vstupuje do deja. Adam Hlavaj zbehne z východného frontu a skrýva sa v Ráztokách. Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil tragédiu jeho ženy Evy. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom deja až po záverečné kapitoly románu, keď do popredia opäť vystupuje ľud, aby sa živelnou vzburou proti pánom a rabovačkami pomstil za odveký útlak a vojnové útrapy. Adam Hlavaj je viacvýznamová postava. Je samým sebou, t. j. živelným vzbúrencom proti vojne a spoločenskému útlaku, pomstiteľom osobnej krivdy, ale aj symbolickým vyjadrením mravnej veľkosti slovenského ľudu.

- dôležitou epickou zložkou je obraz vnútorného sveta A. Hlavaja, ktorý po dezercii z vojny chcel pomstiť nielen tragédii svojej ženy, svojej rodiny, ale predstavuje živelná kolektívny oproti všetkému, čo ho utláča v mene slobody. Hlavaj svojim konaním symbolizuje zároveň odpor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku.
Milo Urban Živým bičom prekonal tradíciu popisného realizmu hlbším ponorom do individuálneho i spoločenského bytia. S tým súvisí uňho aj zmena v rozprávačských postupoch a výrazových prostriedkoch (vnútorný monológ, lyrizácia slovesného prejavu), ako aj v kompozičnej výstavbe románu (kontrastné radenie krátkych príbehov v prvej časti románu).
- prvé dielo, kde sa o slobode nerojčí, ale kde sa tento pojem chápe ako skutočnosť. V tom je veľký rozdiel medzi jeho dielom a Timravinými Hrdinami. Živý bič je realistický román, je preniknutý láskou k prostému človeku.

ROMÁNOVÝ CYKLUS o osudoch hornooravskej dediny Ráztoky a národa od zač. 1. svetovej vojny do konca 2. svetovej vojny. Tvorí ho 5 románov.
ŽIVÝ BIČ
HMLY NA ÚSVITE - autor tu analyzuje povojnové a poprevratové pomery
V OSÍDLACH
ZHASNUTÉ SVETLÁ - podáva umelecké svedectvo o dramatickom a tragickom období od predmníchovských udalostí v jeseni 1938 do vyhlásenia Slovenského štátu. Dielo má autobiografické črty v postave redaktora Adama Hlavaja a vystupujú v ňom viaceré postavy z predchádzajúcich románových prác.
KTO SEJE VIETOR - opisuje udalosti 40. rokov až do vypuknutia SNP


BOŽENA SLANČÍKOVÁ TIMRAVA (1867 Polichno)
- všíma si najmä život na slovenskej dedine, časté sú motívy nešťastnej lásky, sklamania, manželstva. Jej dedina a ľud sú odlišní od Kukučína. Poviedky sú psychologické, do popredia vystupuje veľký rozpor medzi buržoáziou a proletariátom. Timrava sa ponára do duše človeka prostredníctvom vnútorného monológu. Konanie ľudí je odôvodnené, má sociálne pozadie.
Hrdinovia
- v novele si najmä všíma, ako sa k vojne staval slov. ľud. Dej románu sa začína vyhlásením mobilizácie. Ľud prijíma vyhlásenie s odporom, tamojšia neslovenská buržoázia jasá radosťou a opovrhuje slov. ľudom. Notár Balán - hlavný predstaviteľ miestnej buržoázie, hovorí, že v meste panuje neslýchané oduševnenie, každý ide na vojnu so spevom a nadšením. Balánovi sa nepáči, že sedliaci nechápu, aký svätý cieľ ich volá. Vlastenectvo týchto bohatých pánov sa prejavovalo tým, že každého kto bol proti vojne vyhlasovali za vlastizradcu. Pravý opak je notár Širický, ktorý drží s ľudom. Nakoniec Širický musí odísť na vojnu, kde i zomiera. Neslovenská buržoázia, ktorá sa toľko vystatovala svojím hrdinstvom sa pomocou výhovoriek nedostala na vojnu. Román patrí k najlepším dielam, ktoré vytvoril slov. kritický realizmus.
- novela je kompozičná usporiadaná na princípe kontrastu, ktorý vytvára rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a pánskych vrstiev. V postave notára Baláňa vytvorila autorka typ cynického človeka v maske vlastenca, no podstate zbabelca a egoistu. Podnotár Širický si naopak plne uvedomuje nezmyselnosť vojny. Jeho protest prejavuje vo vojne v tom, že zachraňuje raneného ruského vojaka a pritom sám zahynie.
- hrdinom je celá dedina za vojny, znepokojovaná, okrádaná hmotne aj morálne. Situácie novely sú zamerané aj na nepatrné detaily, ale tým viac zdôrazňujú hrôzu vojny. Podrobne je líčený účinok zvesti o vojne, ustrnutie a zdesenie, aké nastalo medzi pokojným a tichým vidieckym obyvateľstvom.

poviedka V čase vojny - poznačená fatalizmom, autorka zobrazila spokojnosť gazdu Sekana z vojny, prinášajúcej mu možnosť zbohatnutia. Jeho postoj sa však mení, keď sa dozvie, že jeho syn, jedináčik, ktorý narukoval, padol.


24b. Kritika

- odhaľovanie a prekonávanie omylov a nedostatkov, rozlišovanie správneho a nesprávneho, pravdivého a nepravdivého, opravdivého a neopravdivého, hodnotného a nehodnotného, posudzovanie primeranosti norme, kritériu a pod.. Môže ísť o kritiku vedy, o kritiku náboženstva, umeleckú kritiku, filozofickú kritiku, kritiku spoločnosti, kritiku rozumu, kritiku poznania, kritiku skúsenosti a pod. Kritika je jedným zo základných aspektov filozofickej sebareflexie človeka a ľudstva.
kritika umelecká
- odvetvie umenovedy zamerané na výklad a hodnotenie súčasného umenia, ktoré rozoberá, vykladá, hodnotí a usmerňuje. Spätne sa obracia k umelcom a zároveň je medzičlánkom medzi umením a spoločnosťou. Popularizuje a presadzuje hodnoty a tendencie, prehlbuje pôsobenie umenia v spoločnosti, spolupôsobí na vývoj umenia. Preto formuluje umelecké a ideové požiadavky i meradlá a stupnice hodnôt. Nezaobíde sa bez znalectva a vyžaduje osobný postoj a cit pre umeleckú kultúru. Umelecká kritika úzko súvisí s koncertami, výstavami, sútažami a s umeleckým trhom
kritika filozofická
- sa podobá lekárskemu umeniu: lieči a oslobodzuje myslenie od chorôb, ktoré mu spôsobila metafyzická špekulácia
- fundamentálna disciplína filozofickej teórie poznania, ktorá
a) skúma a preveruje:
- podmienky možnosti poznania,
- samotnú existenciu poznania, vrátane jeho základnej pravdivosti
a istoty,
- možnosť poznania poznania, teda samotnú legitimnosť filozofickej teórie poznania,
- možnosť uplatnenia kritiky poznania, t. j. samotnú legitimnosť

kritiky poznania;
b) problematizuje nastolené problémy do takej miery, že dospieva
do štádia pochybovania o nich;
c) prekonáva pochybovanie na základe sústavy argumentov a dospieva
k istotám




25a.Exilová literatúra a tvorba rehabilitovaných autorov (D. Tatarka, L. Mňačko, L. Ťažký)

LADISLAV MŇAČKO (1919 Valašské Klobouky - 1994 BA)
- SNP - koncentrák, reportér v Pravde, 1968 emigroval do Rakúska
Prežil veľmi komplikovaný život pochádzal z moravy, mladosť prežil v Martine, vyučil sa za drogistu, prešiel viacerími zamestnaniami. V období prvej slovenskej republiky chcel emigrovať do ZSSR, v období povstania bol aktívnym členom partizánskej brigády Jána Žišku. Pracoval ako redaktor v kultúrnom živote. Po roku 1968 emigroval do rakúska a po roku 1989 žil striedavo v Bratislave a rakúsku. Stal sa známy románom Smrť sa volá Engelchen dej románu sa odohráva na slovensko-moravskom pomedzí v dedinke Ploština kde pôsobí partizánska jednotka pod vedením Voloďu, táto postava je značne autobiografická. Obyvatelia Ploštiny pomáhajú partizánom, prinášajú im informácie o pohybe nemcov a zásobujú ich potravinami. Keď sa partizáni dozvedia, že je prezradené ich stanovisko opustia Ploštinu, dedinu obsadí nemecké komando a dvadsať sedem chlapov za živa podpália. Toto strašné divadlo zo vzdialeného kopca vidia partizáni, zmocňuje sa ich pocit zodpovednosti za to čo sa odohralo v Ploštine a na toto si spomína veliteľ Voloďa keď leží v nemocnici. Židovka Marta – autor ju označil ako ženu na deň a na noc. Cez deň partizánom odovzdávala správy ktoré sa dozvedela v noci keď sa zabávala s nemeckými dôstojníkmi. Po vojne sa nevie vyrovnať s minulosťou a tak sa otrávi. Román má značné množstvo autobiografických prvkov. Oneskorené reportáže v ktorých hovorí o osudoch ponížených ľudí ktorých zlomila cudzia kariéra a sebectvo boli to ľudia ktorý boli bezmocní proti karierizmu. Zachytil mnoho súdnych procesov ktoré boli vykonštruované. Ako chutí moc tu podáva obraz o akýchsi Stalinových nasledovateľoch ktorý zneužívali svoju moc proti všetkým a všetkému čo viedlo tieto postavy k morálnemu rozkladu. V emigrácií napísal : Siedma noc, Agresori diela sa viažu k vstupu varšavských vojsk na naše územie v roku 1968 a k dôsledkom tejto udalosti. Napísal aj mnoho filmových scenárov. Na východ od Inturistu tu zachitil podobu reálneho socializmu v praxi je to kniha akýchsi satirických reportáží.

Smrť sa volá Engelchen
- autobiografické črty, motív viny:
- partizáni sa rozhodnú opustiť Ploštinu, osadu na kopaniciach, ktorej obyvatelia im celé týždne poskytovali stravu, prístrešok. Niekoľko hodín po ich odchode ju obsadí nemecké trestné komando a zaživa upáli dvadsaťsedem chlapov. Partizáni, uvedomujúc si, že spôsobili túto tragédiu, cítia svoju nepriamu zodpovednosť. Najmä protagonista nie je schopný zbaviť sa pocitu viny. Vidina horiacej Ploštiny, zuhoľnatených tiel ho prenasleduje do konca vojny aj v prvých mierových dňoch.

Ako chutí moc (čiták) - politický pamflet, život funkcionára od SNP až po smrť
- kľúčový princíp: Galovič = Bacílek, Mŕtvy = predseda NR SR Stredchaj
Súdruh Munchhausen - satira, spomienky baróna na pobyt v ČSSR
Oneskorené reportáže - 11 príbehov - monstrprocesy v 50. rokoch
LADISLAV ŤAŽKÝ (1924 Čierny Balog- )
- robotník, kartograf, východný front
- VŠ Praha - právo, ekonomika, Smena, Slovenský spisovateľ
- 1990 - 1993 čestný predseda Spolku slov. spisovateľov, MS
Narodil sa v Čiernom Balogu, prešiel zložitým umeleckým i ľudským vývinom, vystriedal viacero zamestnaní, zúčastnil sa i na SNP, po vojne angažoval sa v politickom aj spoločenskom živote pracoval v rôznych redakciách aj v zväze spisovateľov ale pre odmietavý postoj udalostí v roku 1968 mal pozastavenú činnosť v oblasti spoločensko-politického i literárneho života. Po roku 1989 opäť aktívne vstúpil do spoločenského života, kandidoval aj na prezidenta SR. Literárna tvorba je prevažne orientovaná na jeho skúsenosti z povstania, do literatúry vstúpil prózou Vojenský zbeh je to tematika prvej svetovej vojny ale venoval sa aj oblasti historických udalostí svojho kraja. Hosť majstra čerta je to akási aktualizácia horehronských prísloví a porekadiel. Amen Mária (samý dobrí vojaci) je to autobiografický román v ktorom hodnotí účasť slovenských vojakov a účasť na slovenskom fronte. Konflikt spočíva medzi nezmyselnosťou , povinnosťou a túžbou mladého muža. Hlavný hrdina Matúš Zraz. S touto postavou sa stretávame aj v ďalších románoch a takým je dvojdielny román Evanielijum čatára Matúša autor sleduje jeho osudy v období povstania kedy sa dostáva do nemeckého zajatia do Rakúska a Rumúnska. Obe časti zachytávajú životnú púť hlavného hrdinu. Kŕdeľ divých Adamov v ktorej zachytil svoju životnú filozofiu ovplyvnenú životnými skúsenosťami. Pivnica plná vlkov má dve dejové línie prvá sa viaže k vojne a druhá k združstevňovaniu. V osemdesiatich rokoch vznikli tri jeho prózy Márie a Magdalény v tejto známy hrdina Matúš Zraz putuje po rodnom kraji v povojnovom období. Aj v nebi je lúka tu získavame predstavu o živote sirôt, opustených ľudí, žobrákov atď. Pred potopou toto dielo je venované výstavbe vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. V poslednej fáze uplatňuje aj prvky detektívnej literatúry séria poviedok Smrť obchádza štadióny, Kto zabil Ábela. V svojej literárnej tvorbe venoval pozornosť aj emigrantom próza Dvanásť zlatých monarchov, Maršalova dcéra. V poslednom období sa venuje písaniu esejí, umeleckých úvah.

román Amenmária (Samí dobrí vojaci)
- autobiografia, vina, svedomie, morálne „testovanie“ slov. vojakov na východnom fronte (2. vojna) - „neslávny úsek slov. dejín.“
- konflikt medzi nezmyselnou povinnosťou, charakterom a túžbami mladého muža
- nepravidelné denníkové zápisky
- hl. hrdina Matúš Zraz sa stáva dospelým mužom v absurdnej mašinérii príkazov, zákazov a rozhodnutí, ktoré prináša vojnová skutočnosť na fronte i v zázemí. Uprostred nej je neskúsenosť, naivita a úprimnosť Matúša vystavená skúške charakteru.
Evanjelium čatára Matúša
- voľné pokračovanie Amenmárie
- ďalšie osudy „stratenej divízie“ po vypuknutí SNP - Nemci ich odzbrojili a odsunuli do zajateckých táborov v RUM a AUS. - putovanie hlavného hrdinu

trojnovela Kŕdeľ divých Adamov (Divý Adam,Dunajské hroby, Hriešnica žaluje tmu)
Divý Adam - Rakúsko
- Franto, Mária, syn Jano Svitek
- Jano sa dal k SS, chcel byť Nemcom, nie Čechom
- Franto syna nenávidí, provokuje SS, Jano si ho neváži
- Franto s Máriou odchádzajú do Blavy
- Franta idú súdiť za provokácie, oslobodia ho, lebo má syna v SS („dal mu dobrú výchovu“)
- Franto príde domov s Esesákmi, otec mu dá facku, SS ho začnú mlátiť, hodia ho do Dunaja. Jano si uvedomí („som sviňa SS“), skočí za otcom do rieky, ten sa nechce dať zachrániť, po vytiahnutí z vody sa so synom nerozpráva
- Jano odchádza naspäť k SS, nevie, čo má robiť


DOMINIK TATARKA (1913 Plevník - 1989 BA)
Narodil sa v Plevníku – Drienovom (1913). Zomrel v Bratislave (1989). Gymnázium začal študovať v Nitre, maturoval v Trenčíne v roku 1932. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte KU v Prahe ( slovenský jazyk- francúzsky jazyk) a na parížskej Sorbonne. V rokoch 1939-1944 pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine a zúčastnil sa v SNP. Za jednoznačný odmietavý postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie ho po roku 1968 vylúčili zo všetkých organizácií a bol pod dozorom štátnej bezpečnosti. Knižne debutoval súborom noviel a poviedok V úzkosti hľadania (1942). V siedmich prózach zbierky autor analyzuje vnútorné, mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „ hľadá " stratené istoty. Obraz človeka, poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti, vykresľuje román Panna zázračnica (1944). Opisuje úzkostný životný pocit „ otrávenosti " vojnovej generácie. V románe Farská republika (1948) sa stavia do pozície dôsledného kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v Slovenskom štáte. Jeho knižný výber poviedok a fejtónov Ľudia a skutky bol zošrotovaný. V tom istom roku mu vychádza román Prvý a druhý úder. V roku 1954 vydáva román Radostník s tematikou združstevňovania dediny a o rok neskôr budovateľský román Družné letá. Vo všetkých troch dielach splatil daň dobovému schematizmu. Cestopisná próza Človek na cestách (1957) hovorí o živote viacerých krajín ( Švajčiarsko, Anglicko, Francúzsko, Mongolsko). Kniha dvoch noviel Rozhovory bez konca (1959) na osobnej retrospektíve sa premieta do úvah o zmysle života ( Kohútik v agónii ) a významné mravnej obete ( Ešte s vami pobudnúť). V komornej novele Prútené kreslá ( 1962) vychádza z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. V satire – pamflete Démon súhlasu (1963), rozprávač Bartolomej Boleráz ma viaceré autobiografické črty. Jeho osobnosť je rozpoltená na dve protichodné časti : prvá sa chce riadiť vlastným rozumom a názormi, druhá sa však prispôsobuje všeobecnému pokrytectvu a súhlasu s názormi tých, ktorí sú pri moci. Pokrytectvo je príznačné pre Valizlosťa Mataja, kultúrneho a politického pracovníka. Ten si vlastné názory ponecháva pre seba a na verejnosti hlása opak. V rokoch normalizácie, keď bol doživotne vykázaný z oficiálnej literatúry, vďaka jeho kontaktom so spoločenstvom Charta 77 svoju literárnu tvorbu veľmi zosobnil.
Farská republika
- vplyv francúzskeho existencionalizmu
- kritika pomerov Slovenského štátu
Prútené kreslá - autobiografické črty
- Bartolomej Slzička rozpráva na dovolenke v POL Jarmile príbeh:
- ČS študent prišiel študovať do Paríža (z „krajiny nikoho“), býva v penzióne pre študentov, spočiatku mu nedôverujú, po Paríži ho sprevádza študentka Daniela, občas sa v ňom prebúdzajú spomienky na domov, Bartolomej má problémy s políciou, preto si nechce začať s Danielou, platonická láska, na Vianoce Daniela odcestuje k tete, on ju nájde v tajných dverách, zaspia v jednej posteli, ráno mu vyzná lásku. KONIEC
- vzťah muža a ženy, pocit vyhnanstva, clivota po domove
novela Panna zázračnica - prvky nadrealizmu, alegorické odsúdenie režimu SR, bohémske prostredie BA, hlavná postava Anabella - múza umelcov
Prútené kreslá - autobiografické črty (VIĎ. 22 PODROBNEJŠIE)
- Bartolomej Slzička prišiel študovať do Paríža, sprevádza ho Daniela, nakoniec mu vyzná lásku - láska k žene
Farská republika (1948)- kritika pomerov SR
Démon súhlasu (čiták)
-Bartolomej Boleráz - rozum a názory versus súhlas, pokrytectvo


25b.Pramene informácií a ich spracovanie

Informácia
- je to akýkoľvek údaj, poznatok, správa
- údaj, ktorý je dôležitý vzhľadom na potreby používateľa

Základné informácie: čo, kde, kedy, ako?

Informačný proces uskutočňujú informačné inštitúcie:
1. knižnice
2. bibliografické inštitúcie
3. strediská vedeckých a technických informácií

Komunikácia
- výmena informácií medzi podávateľom a prijímateľom v istej komunikatívnej situácii

Podstata a funkcie informatiky

Druhy informačných útvarov: plagáť, pútač, katalóg, oznámenie, pozvanie, príkaz, inzerát, potvrdenie, objednávka, urgencia, reklama, reklamácia, korešponďák, telegram, smernice...