chudobnému poddanému ľudu a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá vyúsťuje do kritiky ich života, morálky a vzťahu k nižšie postaveným spoločenským vrstvám. Autor v takýchto básňach na nadanie chudobného ľudu, vyhlasuje súkromné vlastníctvo za zdroj rozbrojov medzi ľuďmi, uvedomuje si nepriateľský vzťah medzi chudobou a pánmi aj boháčmi, označuje pánov za príčinu biedy ľudu a vystupuje proti vykorisťovaniu poddaných. Gavlovičova kritika sociálnych nezrovnalostí už obsahuje niektoré prvky osvietenského myslenia, no v podstate neprekračuje hranice barokovej kresťanskej filantropie (ľudomilnosti). V hľadaní spravodlivosti odkazuje ľud na posmrtný život. Skladba je napísaná silne bohemizovanou slovenčinou (severo- západoslovenské nárečie s českými jazykovými prvkami). Hlavným prameňom sú mu štylistické prostriedky ľudového hovorového jazyka.

F. Duchovná lyrika

Náboženská poézia podčiarkovala vieroučnú a bohoslužobnú funkciu a prehlbovala mystické a pesimistické barokové črty. Baroková náboženská poézia zaujala významné miesto už v evanjelickom spevníku Cithara sanctorum- Písně duchovní staré i nové (Citara svätých), ktorý vydal Juraj Tranovský. V spevníku prevažujú české piesne. Slovenská piesňová tvorba a piesne s osobnou a spoločenskou problematikou sú zastúpené skromne (Již poslední časové konečně nastali. Piesne charakterizuje vycibrená čeština. Tranovského spevník slúžil ako učebnica veršovania a studnica národného uvedomovania. Dosiahol vyše sto vydaní. Barokovosť sa spojila s ľudovosťou v prvom tlačenom katolíckom spevníku Cantus catholici- Písně katholické, ktorý vydal Benedikt Szollosi. V úvode sa vyzdvihuje cyrilometodejská tradícia a minulosť Slovákov. Piesne sú zväčša českého pôvodu a vieroučné. Skromne sa uplatňuje slovenská piesňová tvorba a subjektívnejšie piesne (Obránce unavených, Bože lítostivý). Bohatšie je zastúpená ľudová vianočná tematika- uspávanky a koledy (Dejž Pán Búh večer vždy veselý).

G. Memoárová a cestopisná literatúra

Literárne najvyspelejšia je autobiografická próza cestopisného charakteru, ktorá zobrazuje súdy, život vo väzniciach, cestu na španielske galeje v Neapoli, útek z vojenského sprievodu a putovanie cudzinou, najmä Itáliou. O svojich dobrodružných osudoch píše v niekoľkých prácach Ján Simonides a Juraj Láni. Najpozoruhodnejšia je Simonidesova latinská rukopisná cestopisná próza Brevis consignatio (Krátke opísanie). Simonides sa zaujíma najmä o krajové zvláštnosti, antické pamiatky a život obyvateľstva. Jednoduchou zobrazovacou technikou dokáže vykresliť dramatické situácie, sugestívnu atmosféru a psychológiu ľudí. Vybrúsený rozprávačský štýl sa vyznačuje charakteristickými detailmi a jednoduchými opisnými aj emocionálnymi, dynamickými, ba až naturalistickými barokovými štylistickými prostriedkami. Najvýznamnejšiu cestopisnú prózu v staršej literatúre napísal Daniel Krman. Krman cestoval s náboženským poslaním za švédskym kráľom Karolom XII., ktorý bojoval v Bielorusku proti cárovi Petrovi Veľkému. Skúsenosti z cesty zaznamenal v latinskom rukopisnom cestovnom denníku Itinerarium (Cestovný denník). Krman sa zaujímal o zemepisné, sociálne, politické, národnostné, náboženské a kultúrne pomery. Denník sa vyznačuje veľmi dramatickým rozprávaním. Z ostatných Krmanových prác treba spomenúť básnickú oslavu slovenčiny ako matky slovanských jazykov (Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, z tak velikého dobrodiní) a gramatiku češtiny Rudimenta grammaticae Slavicae (Základy slovenskej gramatiky).

H. Odborná a vedecká próza

Najvýznamnejším vedcom bol polyhistor Matej Bel. Bel napísal množstvo článkov a diel po latinsky, nemecky maďarsky a česky. Zaoberal sa uhorskou kultúrou, históriou, jazykovedou, národopisom, zemepisom, hospodárstvom a prírodnými vedami. Bol priekopníkom moderných vedeckých metód a predchodcom osvietenskej vedy. Vychádzal z vopred vypracovaného výskumného plánu, zorganizoval si sieť spolupracovníkov, opieral sa o pramene a usiloval sa o kritické spracovanie materiálu. Za vedecké zásluhy ho vymenovali za člena mnohých učených spoločností (Olomouc, Petrohrad, Berlín, Jena a Londýn). Vyvrcholením Belovej vedeckej činnosti bolo rozsiahle dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). Obsahuje historické, zemepisné, národopisné a prírodovedné poznatky z niekoľkých uhorských stolíc. Bel na mnohých miestach obdivuje nadanie a pracovitosť slovenského ľudu a odsudzuje znevažovateľov slovenskej národnej minulosti.


Klasicizmus 17.-18.st

A. Prvá polovica 17. storočia priniesla pre západoeurópske národy dlhotrvajúce vojny a sociálne a náboženské nepokoje. Po ich prekonaní ožíva a upevňuje sa feudalizmus. Mocní vladári a bohatí feudáli vplývali aj na rozvoj kultúry. Umelecký štýl, ktorý vtedy vznikol, sa nazýva klasicizmus a je úzko spätý so životom šľachty a kráľovského dvora. Klasicizmus sa utváral pod vplyvom filozofie racionalizmu, ktorého zakladateľom bol René Déscartes. Podľa tejto filozofie človeku i svetu vládne rozum, ktorý umožňuje poznateľnosť sveta, pretože vo všetkom je zákonitosť i poriadok. Filozofický racionalizmus prenikol aj do umenia, v ktorom sa zdôrazňovala jasnosť a presnosť. Nicolas Boileau-Despéraux vyložil pravidlá klasicistickej poetiky v diele L´Art poétique (Básnické umenie). V protiklade k barokovému mysticizmu vyzdvihuje úlohu rozumu v umení. Klasicistická poézia musí mať na zreteli mravný cieľ pravdu, v ktorej bola obsiahnutá aj krása. Básnik sa usiloval nájsť pre svoju tvorbu vhodný literárny prameň. Stala sa ním antika. Pri zobrazovaní charakterov sa zachádzalo do jednostranností a všeobecností. Konflikty zobrazované v klasicistickom diele sa odohrávali zväčša v mravnej oblasti. Klasicizmus vytvoril veľké umenie späté s národným životom. Najčastejšie však vyjadroval záujmy vládnucich tried feudálov.

B. Klasicistická literatúra sa delila na vysokú (epos, óda, tragédia) a nízku (komédia). Problémy súvekého života a demokratické tendencie prenikli najviac do komédie. V nej mohli vystupovať postavy z nižších spoločenských vrstiev. Autorom pozoruhodných diel v tejto oblasti je Jean Baptiste Poquelin, pseudonym Moliere. Bol hercom režisérom i riaditeľom kočovnej hereckej spoločnosti. Poznal veľmi dobre francúzsku spoločnosť, a to najmä jej nižšie stavy. Vo svojich komédiách nastoľoval najrozmanitejšie otázky morálky aristokracie a meštiactva, postavenie ženy v rodinnom a spoločenskom živote. Medzi jeho