Jacques Prévert bol populárnym básnikom, prozaikom, textárom piesní, filmovým scenáristom. Známym sa stal až po 2.sv.vojne zbierkou básní Slová. Obsahuje básne o láske, ale aj o všednom každodennom živote. V básňach používa vtip, slovné hračky, frazeologizmy. Láska je ústredným motívom celej Prévertovej poézie. Prévert objavil v poézii hmotný moderný svet, ku ktorému mal sám blízko. K tomuto svetu má raz nežný, inokedy trpký až ironický vzťah; báseň Pod radlicou- zbierka Dážď a pohoda. V jeho poézii sa stretneme s tzv. kinematografickým zostrihom, básňami- montážami. Posledná zbierka Veci a iné mu vyšla r.1972 a po smrti zbierka básní a prozaických textov Slnko noci. Celá Prévertova tvorba smerovala k jednému cieľu: vyjadriť pocity súčasného človeka. Proces analýzy človeka v jeho spoločenskom postavení vyvrcholil po 2.sv.vojne vo francúzskej literatúre existencializmu.
Existencializmus je myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie človeka. Existencialisti sa vo svojich dielach obracajú na človeka s filozoficko-etickým posolstvom. Zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje okolnostiam, rozhoduje sa iba na základe vlastnej vôle.

Významným predstaviteľom existencializmu bol Jean-Paul Sartre. Debutoval pred 2.sv.vojnou románom Hnus. Celý Sartrov román je preniknutý otázkami o zmysle ľudskej existencie, o poslaní jednotlivca. Pocity úzkosti, ale i nádeje, ktorými je preniknutý jeho hrdina, sú typické pre prvé obdobie jeho tvorby. Rád zobrazoval človeka v hraničných situáciách, najčastejšie v blízkosti smrti, keď už nemôže nič hrať a predstierať. Vidieť to najmä v zbierke kratších próz Múr. Titulná poviedka zbierky je sondou do vnútra človeka odsúdeného na smrť, ktorý trávi posledné hodiny v cele s ďalšími odsúdencami. Pocit nezmyselnosti a absurdnosti ľudskej existencie sa opakuje skoro v celej Sartrovej tvorbe. Už počas vojny napísal v teoretickom spise Bytie a ničota, že človek je „zbytočná vášeň“. Postupne prichádza k téze, že „človek je zodpovedný za všetkých ľudí“- existencializmus je humanizmus. V nedokončenej tetralógii Cesty k slobode, ktorá sa skladá z častí Vek rozumu, Odklad, Smrť v duši a Posledná šanca, vystupoval proti vojne i proti rasovej diskriminácii. V drámach prichádza Sartre s napínavým konfliktom a výnimočnými postavami: Muchy, S vylúčením verejnosti, Špinavé ruky. V dráme Diabol a Pánboh nastoľuje základné otázky ľudského bytia a konania. Sartre je na jednej strane idealistickým filozofom, zavrhuje materialistickú kauzalitu, človek je pre neho absolútne slobodný, ale na druhej strane v ňom dozrieva myšlienka splynutia existencializmu s materializmom. Roku 1964 udelili Sartrovi Nobelovu cenu, ktorú neprijal. V posledných rokoch života sa venoval politickej činnosti. Písal príležitostné state i obsiahle štúdie, v ktorých zaujímal stanovisko k aktuálnym spoločenským a politickým problémom.

Súčasníkom i oponentom Sartra bol Albert Camus. Na biedne detstvo spomína v knihe Prvý človek. Počas 2.sv.vojny sa aktívne zapojil do protifašistického odboja, po vojne sa venoval len literárnej činnosti, za ktorú dostal roku 1957 Nobelovu cenu. Debutoval románom Caligula. K základným dielam patrí román Cudzinec. V eseji Mýtus o Sizyfovi Camus priznáva, že konanie človeka môže mať aj zmysel. Vrchol Camusovej beletristickej tvorby predstavuje román Mor, ktorého dej sa odohráva počas 2.sv.vojny v alžírskom meste Oran. Individualistickú, anarchistickú vzburu propaguje v esejach človek, ktorý sa búri, v románe Pád a v zbierke poviedok Exil a kráľovstvo. Jeho tvorba strháva ilúziu spokojného meštianskeho prostredia, v ktorom sa jednotlivec stráca a nabáda k tomu, aby každý našiel odvahu vzbúriť sa proti zaužívaným konvenciám.

Absurdná dráma sa začala vyvíjať v 5O.rokoch. charakterizovala ju nihilistická koncepcia života i človeka; vychádzala z existencializmu. Jej predstavitelia zmenili tradičnú štruktúru drámy na tzv. antidrámu, v ktorej chýba súvislý dej, často i zápletka, motivácia konania postáv a rozuzlenie v závere hry. Niektorí dramatici zabsurdňovali tragédiu tým, že ju menili na grotesku, ktorú chápali ako obrátenú formu tradična, aby takto odhalili rozpory sveta.
K najznámejším predstaviteľom patrí dramatik írskeho pôvodu Samuel Beckett. Spočiatku písal po anglicky a od polovice 40.rokov po francúzsky. V próze Malone umiera využíva prvky tzv. antirománu, uvažuje o zmysle ľudskej existencie a absurdnosti sveta. Už prvá dráma Čakanie na Godota nemá dejovú líniu a je prakticky bez dekorácií. Postavy sa pohybujú v akomsi začarovanom kruhu, z ktorého niet úniku. Scénicky hru realizovali divadlá rôznym spôsobom, od poňatia pesimisticky tragického až po tragikomické. V podobnom duchu napísal Koniec hry, Posledná páska, Ó, krásne dni. Za celoživotnú tvorbu mu 1969 udelili Nobelovu cenu. Čím viac sa približoval k smrti, tým menej slov jeho diela obsahovali. Obraz bol zložený z jednej vety, ktorá obsahovala 1200 slov, dielo Búrlivé ticho rozdelené do troch častí obsahuje 1800 slov.

D. Švajčiarska literatúra
V 50.rokoch inklinoval k absurdnej dráme švajčiarsky dramatik, prozaik, esejista, výtvarník Friedrich Durrenmatt. Paródiou veľkej osobnosti je komédia s kriminálnou zápletkou Manželstvo pána Mississippi. Populárnym sa stal komédiou Návšteva starej dámy- podobenstvo o moci peňazí, ktorá likviduje ľudskú morálku. Vzťah medzi morálkou a mocou rieši hra Fyzici. Durrenmatt je ako prozaik známy literárne hodnotnými detektívnymi románmi, napr. Sudca a jeho kat, Sľub, Rekviem na kriminálny román. Všetky jeho romány a divadelné hry sa zaraďujú k angažovanej literatúre, pretože odhaľujú závažné morálne problémy súčasnosti.
Druhým známym švajčiarskym prozaikom a dramatikom je Max Frisch. V divadelnej hre Don Juan alebo láska ku geometrii sa pokúsil narušiť obraz, ktorý si človek vytvára o ľuďoch i sebe. Vrcholom jeho tvorby sú tri romány myšlienkovo tvoriace voľnú trilógiu: Stiller, Homo Faber a Volajte ma Gautenbein. Snaží sa priblížiť k podstate ľudskej skúsenosti, ktorú nemožno opísať, iba zaodieť do rozličných príbehov. V jeho románe sú črty existencializmu i antirománu.

E. Nemecká literatúra
Po 2.sv.vojne sa rozvíjala v zložitej situácii s komplexom viny za vojnové hrôzy. Mnohí spisovatelia pociťovali depresiu a strach pred budúcnosťou, preto existencializmus, ktorý prichádzal z Francúzska, našiel v radoch inteligencie značný ohlas. Súčasne vládla medzi spisovateľmi rôznorodosť politických a estetických názorov. Ani Skupina 47, ktorá združovala väčšinou známych spisovateľov, nebola jednotnou literárnou školou, skôr voľným združením názorovo blízkych autorov.
Jedným z najvýznamnejších autorov tejto skupiny bol Heinrich Boll. Už v prvom románe Kde si bol, Adam? sa pokúšal vyrovnať s problémom vojny. Psychická deformácia človeka spôsobená vojnou je námetom románu A nepovedal jediné slovo. Povojnovej nemeckej skutočnosti venuje Boll pozornosť v románe Dom bez strážcu a najmä v generačnom románe Biliard o pol desiatej. Kritický pohľad na život v Nemecku predstavuje román Klaunove názory. Román je založený na vnútornom monológu hrdinu, prelínaní motívov a časových rovín, v ktorých mravne čistý hrdina chce zostať človekom uprostred chaotického sveta. Celá jeho tvorba je preniknutá kresťanským humanizmom, odsúdením fašizmu a vojny. Roku 1972 dostal Nobelovu cenu za celoživotnú tvorbu.

Svojráznym a provokujúcim prozaikom je Gunter Grass. Od r.1959, keď vydal prvý román Plechový bubienok, vyvolávala jeho tvorba búrlivé diskusie svojím groteskno-absurdným zobrazením skutočnosti. Groteskný pohľad na nacizmus predstavuje novela Mačka a myš a román Psie roky. Hoci Grass nehodnotí zobrazovanú skutočnosť, dosahuje jeho nový uhol pohľadu na spoločnosť veľkú pôsobivosť a presvedčivosť.
Populárnym i kritizovaným básnikom, prozaikom, no najmä dramatikom bol Bertolt Brecht. Do literatúry vstúpil na konci 1.sv.vojny. koncom 20.rokov sa stal dramaturgom a režisérom Nemeckého divadla v Berlíne. Postupne dospel k presvedčeniu, že tradičná dráma nevyhovuje novým podmienkam a v polovici 30.rokov začal uplatňovať princípy epického divadla. Prvá úspešná hra Žobrácka opera predstavuje kritiku spoločnosti. V epickej dráme Matka Guráž a jej deti využil Grimmelshausenov príbeh 30- ročnej vojny. Na pozadí historickej drámy Život Galileiho uvažuje Brecht o zmysle ľudského konania, o ústupkoch, ktoré človek spraví pod tlakom okolností. Typickou epickou drámou je Kaukazský kriedový kruh- podobenstvo zápasu dobra a zla.