Vymenujte znaky druhej vlny slovenského realizmu a aplikujte ich na literárnych dielach najvýznamnejších predstaviteľov.
REALIZMUS JE - metóda umeleckého poznania, založená na analýze charakteru v jeho historicko-spoločenských súvislostiach. Realizmus popiera estetické princípy romantizmu, ale súčasne naň nadväzuje. Zobrazuje postavy zo všetkých spoločenských vrstiev. Autori kritizovali spoločnosť.
Druhú fázu vývinu slovenského realizmu signalizuje nástup mladšej generácie, reprezentovanej najmä tvorbou Jozefa Gregora - Tajovského, Boženy Slančíkovej - Timravy, a predvojnovou tvorbou Ladislava Nádašiho - Jégého i Janka Jesenského.
Pre tvorbu týchto autorov sú príznačné demokratickejšie názory na národný život, prejavujúce sa v zdôrazňovaní sociálnych probllémov i v kritickejšom obraze slovenskej spoločnosti. Motív zemianstva je pre nich už neaktuálny.
Okrem toho sa mladá generácia - najmä v poézii zaujíma aj o citové a myšlienkové krízy človeka, vyvolávané stratou ideálov, nádejí príznačných pre súmračné obdobie buržoázie (poézia básnikov Slovenskej literárnej moderny).
Znaky druhej vlny Slovenského realizmu:
poézia: jazykovo-gramatická zložka básni sa zjednodušila, témy básni: vnútorný citový život lyrického subjektu
próza: záujem o vnútorný život človeka, zameranie sa najeho sociálnu situáciu, úsilie analyzovať skutočnosť
dráma : oživuje ju ľudová reč postáv, realistické charaktery, konllikt blízky aktuálnej skutočností zo živoťa.
- Diela podávajú neprikrášlený obraz o živote najnižších ľudových vrstiev.
- Autori prenikajú do psychiky jednotlivca, zobrazujú citové drámy zo sklama¬ných očakávaní a nesplnených túžob.
JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ (1874 - 1940)
Tajovského tvorba osciluje medzi dvoma výraznými žánrami - poviedkou a drámou.
V dráme opäť využíva dedinské prostredie, nadväzuje na tradíciu ľudovej veselohry (vkladanie spevov a zvykov), chalupkovskej komédie a badateľný je vplyv čechovovskej drámy. Konflikty medzi postavami sú realistíckým obrazom slovenskej dediny.
Znakv Taiovského tvorbv:
• zobrazuje chudobných ľudí, ktorí živorili a predsa boli naplnení bohatstvom ľudského citu - sluhov, učňov, siroty,
• kritizuje ľudí, ktorí si svoje nešťastie zapríčinili vlastnou vinou, nič neodpúšťa, pranieruje alkoholizmus,
• útočí proti slovenskej pasivite, odnárodňovaniu, neochote prijať vzdelanie,
• kritizuje sociálne pomery na dedine, útlak obyčajných ľudi
• tvori monografické po¬viedky, kde sa sústreďuje na jednu postavu, na jej utrpenie, biedu, vyjadruje súcit,
• nahrádza kukučínovskú mäkkosť podania osobnou pritomnosťou v rozprávani, výrečnosťou detailu zovňajšku postavy (oblečenie, gesto a mimika) a reči.
Poviedky sa kompozične rozdeľujú na tri časti
- v úvode sa rozprávač (štylizovaný autor) stretáva s hlavnou postavou, zobrazuje "náhodnú" situáciu, snaži sa odhaliť pričiny bezútešného postavenia hrdinu;
- v jadre sa dopÍňa osud hlavného hrdinu, mozaikovito je prostrednictvom autorskej reči prerozprávaná jeho biografia;
- v závere sa čitateľ vracia do reality, rozprávač opäť vedie dialóg s postavou, konštatuje sa jej nezmenená situácia.
V jazyku sa prejavuje prirodzená hovorovosť Vo svojich dielach analyzoval dušu dedinského človeka.
zbierky poviedok - Rozprávky, Besednice, Rozprávky pre I'ud, Smutné nôty, Spod kosy, Tŕpky
poviedka Mamka Pôstková - poviedka opisuje utrpenie čestnej, pracovitej, statočnej dedinskej ženy, ktorá prežila ťažký život s mužom pijanom, synom ľahtikárom, ktorý opustil ženu s deťmi a robil v inej dedine; rozprávačom je bankový úradník, ktorého rozprávanie pôsobí hodnoverne, objektívne; prejavuje svoju náklonnosť k postavám pomocou zdrobnenín, prísloví, nárečových prvkov; mamka dlhovala banke tri koruny a úradníci vždy udivení sledovali, ako čestne vracala grajciar po grajciari zo svojej dlžoby; nakoniec zrobená, zostarnutá predá aj perinu, aby mohla banke splatiť dlh a pokojne zomrieť; mamka Pôstková predstavuje na rozdiel od Maca Mlieča morálnu silu ľudu.
poviedky Apoliena - poviedka o hluchom dievčati, ktorému sa rovesníci vysmievajú a svoje správanie k nej zmenia až vtedy, keď zistia príčinu jej hluchoty - otec opilec ju často bil
poviedka Maco Mlieč Poviedka so sociálnym ladením o robotnom, dôverčivom, poctivom človeku. Rozprávač poznal Maca a vedel, že jeho gazda - richtár, má asi šesťdesiat rokov. Maco vyzeral oveľa starší, celý život ťažko pracoval a peniaze od gazdu nedostával. Nemal rodinu, na svoju sluhovskú vernosť a prácu bol pyšný. Kým boli jeho rodičia nažive, tak mu gazda platil, ale keď mu pomreli, tak slúžil iba za oblečenie, tabak a pálenku. V službe si zlomil nohu, gazda ho síce dal do nemocnice, ale noha mu zostala krivá. Nikdy nespával a ani nejedol s čeľaďou !, najskôr opatroval kone, keď už nevládal, dali ho k volom a potom ku kravám. Spával v te1inci, lebo tam bolo teplo a teliatka mu neublížili. Na jeseň začal Maco polihovať, nepomáhali mu žiadne bylinky. Počas Vianoc ho premáhala slabosť a dusilo ho. Nastali tuhé mrazy a jeho v telinci drgľovalo od zimy. Do jedla ho museli nútiť. Maco išiel za gazdom, aby mu niečo nedlhoval a richtár ho aspoň teraz uistil, že peniaze mu zajtra vyplatí. Uľavilo sa mu: "Ale nie, gazda môj, neustávajte sa. Mi to bude vari dosť na pohreb. Len ma," pristúpil hu gazdovi a chytil ho za ruku, "nie aha haťuhu, dakde pod plot... " Maco v noci zomrel, gazda mu vystrojil krásny pohreb, celá dedina ho chválila, ale sluhovia si pošepkávali, že však ho mal za čo pochovať.
Štruktúro dielo:
• Autor vyrozprával poviedku v prvej osobe (ja- rozprávanie), ale na deji sa nezúčastnil, čim vyvolal dojem skutočnej udalosti.
• Hlavná postava, Maco, je vykreslený prostredníctvom kontrastu: skromnosť, dobrota, pracovitosť, ľudskosť sú v kontraste s jeho odpudzujúcim zovňajškom a s charakterom gazdu. Medzi nimi nedochádza ku konfliktu, Tajovský to riešil paradoxom: krátko pred smrťou sa príde Maco opýtať gazdu, či mu niečo nedlhuje, aj keď takmer celý život zadarmo lopotil na jeho statku. Autor ho charakterizuje aj pomocou jazyka s mnohými dialektizmami, opis osoby použitím expresívnych slov a hyperbol pripomína takmer karikatúru.
Poviedka Horký chlieb
dramatická tvorba :
jednoaktovky Matka, Tma, Hriech, V službe
veselohra Ženský zákon - konflikt hry Ženský zákon je motivovaný sociálne, kde závažnú úlohu hrajú rodinné záujmy a rozdielne charaktery postáv. Autor charakterizuje postavy dialógom, využíva ľudovú, hovorovú reč; Záver hry je zmierlivý.
dráma Statky-zmätky. - sociálna dráma v štyroch dejstvách; názov vyjadruje hlavnú myšlienku: statky (majetky) spôsobujú zmätky v medziľudských vzťahoch; nad ľúbostným citom víťazia majetkové záujmy a tým autor kritizuje mamonár¬stvo; chcel ukázať spoločenské, morálne i osobné následky honby za ma¬jetkom: rozbroje v rodinách, vzájomnú nenávisť, rozbitie manželstiev, morálny úpadok;
BOŽENA SLANČÍKOVÁ TIMRAVA
Timrava využívala iróniu, výsmech, satiru, prezývky, ľudovú reč postáv.
Timrava v poviedkach (aj niektorých novelách) uplatnila ten istý ideový postup, spočívajúci na princípe: ilúzia – dezilúzia - zmierenie sa s realitou.
Znakv Timravinei tvorbv:
• dominuje psychologická a spoločensko-analytická poviedka,
• zobrazuje život na dedine neúprosne pravdivo,
• opisuje protirečivé a zložité ženské postavy, oproti ktorým zobrazila chlapov ako málo imponujúcich slabochov, smiešnych vo svojom sebavedomí; zobrazuje duševný svet ženy - jej myšlienkové pochody,
• pozorujeme v jej diele trpké tóny citového rozčarovania nad ľúbostnou disharmóniou, odromantizovanie lásky (lebo prezradila na ženy veci, ktoré dovtedy skrývala cenzúra hanblivosti),
• rozoberá emocionálny, morálny a spoločenský profil vidieckej inteligencie,
• vnútorný monológ postáv je často oveľa dramatickejší a z hľadiska ideového zámeru aj nosnejší ako vonkajšie dianie v diele
- pre slovenskú literatúru vytvorila moderný vnútorný monológ
- poviedky zo života dedinského ľudu (Na jednom dvore, Ťapákovci, Mocnár ),
- poviedky a novely zo života vidieckej inteligencie ( Bez hrdosti, Veľké šťastie, Pozde),
- poviedky a novely s témou vojny (Hrdinovia, Skon Paľa Ročku),
- práce s autobiografickým charakterom (Skúsenosť, Všetko za národ),
- divadelné hry (Chudobná rodina, Páva).
edinská tématika Na jednom dvore,
Ťapákovci / jedna z najkritickejších poviedok slovenskej literatúry/
základný konflikt vytvára napätie medzi Iľou -kráľovnou, snažiacou sa zmeniť zaostalý život Ťapákovskej rodiny a mrzáčkou Ančou-zmijou, postavou tragickou svojím márnym vzdorom. Konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život vyznieva v prospech kultúrnejšieho života na dedine.
Štruktúra diela: V diele stojí v protiklade chlapská ťapákovská neschopnosť konať.
Rodina Ťapákovcov žije patriarchálnym spôsobom v dome, v ktorom žili ich predkovia. Je ich 16 a nedajú sa vyrušiť zo svojho lenivého života. Sú so všetkým spokojní, mrzí ich len, že v dome nie je poriadna gazdiná. Najstaršia nevesta Iľa, ktorú pre jej povýšenosť nazývajú kráľovnou, sa síce cíti byť gazdinou, ale ostatné švagriné ju neuznávajú, lebo sa im nepáči, že im drží kázeň pre každú maličkosť, nič jej však nepovedia. Ozýva sa len sestra Anča, ktorú nazývajú zmijou pre jej ostrý jazyk a studené srdce. Je sice pekná v tvári, ale lámka jej pokrivila nohy. Nemôže chodiť, vláči sa po dome iba na dlaniach a kolenách. Je veľmi citlivá, ale uštipačná. Iľa je v dome nespokojná, chce zrušiť staré zvyky, ktoré sú u nich odjakživa zavedené. Preto požiada svojho muža Paľa, aby sa oddelili od bratov a postavili si dom. Vyhráža sa mu, že ak tak nespraví, odíde. Paľo však neberie jej reči vážne. Anča vyšíva svadobné čepce, ale sama nikdy taký nosiť nebude, lebo vie, že sa nevydá. Svojou pracovitosťou sa odlišuje od ostatných, ale z trucu chce, aby všetko ostalo pri starom. Iľa odchádza do služby k pani rechtorke.
Paľo nie je doma a všetci čakajú, čo urobí, keď sa vráti. On po návrate nezačne konať, až keď mu sused povie, že okolo školy sa poneviera nápadník, tak ide za ženou. Iľa sa nenechá prehovoriť. Zavolá si ju notár. Oznámi jej, že nemôže vykonávať dve služby: slúžiť u rechtorke a byť babicou. Preto si zbalí veci a ide bývať k rodičom. Paľo príde o týždeň za ňou a na jeseň postaví aj dom. Teraz je kráľovná šťastná a celá rodina je spokojná, hoci sa dusia v jednej izbe naďalej štrnásti. Nikoho nič neomína.
ženy: ll'-kráľovná a Anča-zmija. Tieto ženy sú kontrastne vykreslené a aj v ich prezývkach je skrytá základná charakteristika. Iľa chce zmeniť zaostalý spôsob života ťapákovskej rodiny. Ide odhodlane za svojím cieľom. Je vzdelanejšia ako ostatní v rodine, preto odchádza z domu a snaží sa žiť inak, lepšie. Vďaka svojej vytrvalosti dosiahne, že aj jej muž Paľo odíde z rodičovského domu. Anča je stará dievka. Je najtragickejšou postavou v tvorbe autorky. Timrava vykreslila jej charakter pomocou protikladu: vnútri je citlivá a nežná, no jej osobné nešťastie ju robí závistlivou, hádavou, zádrapčivou a drsnou. Túži byť milovaná, no zostáva jej len vyšívanie čepcov pre mladé nevesty a žiaľ z radosti iných.
života vidieckej inteligencie:
Bez hrdosti – autorka opisuje mladého samoľúbeho učiteľa Sama Jablovského, ktorý vedie vidiecky spevokol a učí spievať sedliackych chlapcov; najviac je jeho osobnosťou očarená Milína Adamčíková, ktorá rozpačito prijíma všetky jeho opovážlivosti; sníva o jeho dotykoch, červená sa hanbou nad sebou; svoje zaľúbenie už nedokáže tajiť; hneď ako si je Samo istý jej náklonnosťou, nasleduje Milinu ako tôňa a inokedy si ju nevšíma; preto si Milina stále kladie otázku, či ju ľúbi alebo nie; trápi sa kvôli tomuto mužovi, nespí, neje, tvár jej horí, ale svoje očarenie nedokáže ovládať; ešte dlho sa musí presviedčať, že jeho najviac zaujima práve to trápenie, ktoré vyvoláva v duši dievčat, lebo svoju pozornosť vždy venuje nejaký čas inej a tú potom odvrhne; v závere na zábave Milina konečne vytriezvie z nereálneho vzťahu.
Dielo je obžalobou národnej vlažnosti. zároveň obrazom maďarizácie slovenskej dediny. Nositeľom odnárodňovacích snáh je Samo Jablovský, ktorého autorka zobrazila najmä z ľudskej stránky namysleného a sebeckého človeka. Jej sympatie sú na strane trpiacej Milíny, ktorá prechádza podobným pro¬cesom ako viaceré postavy v Timraviných prózach (od ilúzie cez dezilúziu až k rezignácii a viťazstvu nad sebou).
vojnová tématika Hrdinovia
Skon Paľa Ročku zobrazila povojnovú dedinu, sociálnu biedu, ktorá narušila vzťah muža a ženy, syna a matky. Poviedka s minimálnym príbehom o veľkej láske Paľa a Zuzy a jej rozplynutí, o ich snahe vymaniť sa z chudoby, o vine a dosiahnutí odpustenia.
Obsah diela: Paľo ochorie, ale jeho pekná žena Zuza si mysli, že len z lenivosti polihuje. Vyčítavo naňho gáni, až sa nahnevaný a hladný Paľo vyberie lámať kamene za dedinu. Cestou spomína na ich päťročné manželstvo. Robota ho unavuje, nevládze, často oddychuje a rozmýšľa o Zuze. Paľo zamdlie a chlapi ho donesú domov. V halucináciách ho ďobú kavky, kým nedosiahne odpustenie farára, ktorému neodslúžíli so ženou pol roka, ako sľúbili, dokonca proti nemu poburoval po dedine. V mysli vyčíta svojej žene falošnosť, vyhráža sajej testamentom, v ktorom dom napíše na dieťa, aby sa už nemohla vydať, ale presviedča sa o jej láske. Na smrteľnej posteli sa zmieri aj s matkou, ktorej ubližil. Konečne nachádza duševný pokoj a umiera.
Je to poviedka o uvedomovaní si lásky a sebaspytovaní vlastného svedomia. Autorka postavu Paľa skúša tak, že Paľo prežíva tri vnútorné katarzie: overuje si, či ho má jeho žena stále rada; presviedča sa o odpustení pána farára; urovnáva svoj vzťah s matkou, ktorej nielen ublí¬žil, ale vždy jej aj vyčítal svoju biedu. Preto ju zatrpknutý vyhnal zo svojho nového domu. Pritom si rozbila hlavu a potom žila u cudzích rudí. Až pri Parovej smrter¬nej posteli nastáva zmierenie postáv so svojím životným údelom.
Poviedka sa skladá zo štyroch častí. Dej sa odohráva v novom Paľovom dome (okrem Paľovho lámania skál za dedinou a opisu matkinho bývania u Petrášov).
• Timrava použila silné vnútorné monológy, v ktorých rozoberá bytostné otázky života: lásku a jej rozplynutie, previnenie a odpustenie, obetavosť a nezištnosť rodičovskej lásky, pýchu a pokoru
