Návrat zakázaných autorov do slovenskej literatúry

Po august 1968 – konsolidačné obdobie – vojská Varšavskej zmluvy vstúpili na naše územie3 prúdy v literatúre: 1. exilový (Ladislav Mňačko) 2. samizdatový (Dominik Tatarka) 3. oficiálnyPo roku 1989 – zakázaní spisovatelia boli rehabilitovaní, zrušenie cenzúryLadislav MňačkoPočas 2. svetovej vojny sa pokúsil o emigráciu, chcel prekročiť nemecko-holandsku hranicu, ale zajali ho, uväznili v koncentračnom tábore a bol poslaný na nútené práce v Essene. Odtiaľ sa mu podarilo ujst a stal sa členom partizánskej skupiny. Po obsadení republiky v roku 1968 emigroval do Rakúska. Jeho prvým literárnym úspechom je autobiografický román z obdobia SNP Smrť sa volá Engelchen. Ustredným motívom je pocit viny partizána Voloďa.

Partizani opustili dedinku Ploština na kopaniciach, kde im obyvatelia poskytli pristresie a stravu. Kratko nato dedinu obsadilo nemecke komando a zaziva upali 27 chlapov. Partizani sa citia byt za tuto tragediu zodpovedni a hlavny velitel sa nevie zbavit pocitu viny. Jednou z najtragickejsich postav romanu je Marta, ktora sluzi nemeckym vojakom ako “dama na vecer” a na druhej strane zbiera potrebne informacie pre partizanov. Marta straca vo vojne vsetko, aj uctu k sebe samej. Postavy nezobrazuje ako hrdinov, ale ako jej obete, ktoré podliehajú depresiám. Je to retrospektívny príbeh – Voloďa sa zdôveruje sestričke so svojou vinou.Zbierka poviedok Oneskorene reportaze je svedectvom o nespravodlivych procesoch v 50. rokoch, teda kultu osobnosti. Su to reportazne portrety podvedenych a krivo obvinenych ludi. Z nej pochadza i roman Ako chuti moc. Spisovateľ tu analyzuje životný osud bývalého revolucionára, odbojára a neskôr popredného straníckeho a štátneho činiteľa, ktorého nekontrolovateľná moc sa postupne rozkladá mravne, ľudsky a politicky. Vystupuju tu charaktery s roznymi vlastnostami. Frank je prominentny fotoreporter uz 20 rokov. Jeho zalubou bolo odrazat druhu tvar vyznamnych ludi.

Mrtvy sef kabinetu je prvy muz v krajine, ktory zomrel ako 52-rocny a je tiez Frankov dobry priatel. Margita bola prva zena mrtveho sefa kabinetu, ktoru však zanedbal, lebo nebola reprezentativny typ. Kedysi mala vztah s Frankom ale ctiziadostivy sef kabinetu ju Frankovi prebral. Margita mal syna Martina, ktoreho otec vyhodil kvoli afere na Moskovskej univerzite. Vdova po sefovi kabinetu je jeho druha zena a tiez byvala sekretarka. Tito manzelia spolu nezili dobre, každý mal ine znamosti. Gavlovič je politicky sok a super sefa kabinetu, tiez je bodom na cele bezpecnostneho aparatu. Rozpravacom pribehu je Frank, znamy fotograf politickeho diania, v spolocnosti ktorej sa zucastnil pohrebu byvaleho priatela. Dej sa zacina pohrebom autor teda vyuziva retrospektivu. Cely pribeh sa odohrava pocas troch dni rozlucky. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti. Pripomina si chvile, ktore spolu prezili. Zo zaciatku boli velmi dobri priatelia, bojovali spolu v povstani, bok po boku znasali utrapy. Teraz uz mrtvy sef kabinetu sa snazil byt vždy medzi prvymi, bol vodcovsky typ a Frank sa mu podriadoval. Kde Frankovi prebral Margitu, po chlapsky si to vybavili a život siel dalej. Neskor sa s nou rozviedol, lebo mu nebola dost dobra, ale mali spolu syna Martina.

Sef kabinetu bol v tych casoch este skutocny chlap, lenze po vojne sa dostaval vyssie a vyssie. Zabudal na starych priatelov a novych nenachadzal, lebo vsetci sa bali jeho moci a on sa zasa bal ich. Posledny krok k odcudzeniu urobil, ked opustil Margitu, neskor za nou vyhodil i syna Martina a ozenil sa so svojou byvalou sekretarkou. Ona bola zlom v ich priatelstve. Potom s uz s Frankom stykaval len oficialne. Podpisoval rozhodnutia, z ktorych sa niektore ukazali chybne a vždy za to vinil druhych. Nikomu naokolo uz neveril. Coraz viac sa zacal bat tych, nad ktorymi mal predtym moc a potom nastal jeho upadok. Clovek v pozadi, mocnejsi ako najvyssi, Gavlovic, rozhodol, ze nastala jeho spolocenska smrt a zakazal uverejnovat jeho fotky v novinach. Potom prisla aj jeho ozajstna smrt. Este i jej pricina sa zdala Gavlovicovi malo dostojna. Statnik zomrel na neprijemnu a nebezpecnu chorobu uremiu, poruchu obliciek, ale ako oficialna pricina smrti bola vyhlasena leukemia, lebo Gavlovic donutil troch lekarov, aby vystavili falosny umrtny list. Frank fotografuje ludi, ktori sa prisli rozlucit so sefom kabinetu, ludi, ktorym bol vacsinou uplne lahostajny, alebo ludi, ktori sa pretvarovali, a pritom ho z celej duse nenavideli.

Aj Gavlovicov rozluckovy prejav bol falosny a plny pretvarky. Dielo vyznieva ako kritika doby, štátnikov a moci, s ktorou narábajú, pritom autor poukazuje na skazu osobnosti dôsledkom túžby po čoraz väčšej moci.Ladislav ŤažkýPochádzal z Čierneho Balogu. Pocas 2. svetovej vojny narukoval na vychodny front. Tam pracoval ako kartograf, stal sa catarom, neskor aj utecencom, vaznom a vojnovym zajatcom. Po vypuknuti SNP bol ako vojnovy zajatec internovany do Rumunska, potom sa ocitol v zajati v Rakusku. Po vojne pracoval v kulturnej a politickej oblasti, ale za svoje presvedcenie a nazory bol vyhosteny zo spolocenskeho zivota a nemohol publikovat. V roku 1989 bol rehabilitovaný.Pre vsetky jeho diela je dolezity osobny zazitok, ktory autor ozvlastnuje a intenzivne preziva. Silnym motivom je aj domov, ktory predstavuje tradiciu, miesto istoty, v ktorom sa formuju medziludske vztahy. Hrdinovia v jeho dielach su obycajne zrasteni so svetom prirody a v prirode hladaju prirovnanie k vlastnemu zivotu. Motiv vojny je spojeny s cestou, putovanim a mnohymi utekmi. Hrdina – zbeh, dezerter sa vyskytuje vo viacerych prozach autora, prvykrat v diele Vojnovy zbeh, novele Dunajské hroby.- vojnové osudy vojakov na východnom fronte zachytil v románe Amenmaria. Sami dobri vojaciTento roman sa poklada za najlepsie dielo autora. Je to svedectvo o pocitoch človeka, obycajného slovenskeho chlapca, ktory sa zucastnil na vychodnom fronte. Prezival hanbu za to, ze pridlho zostaval na nespravnej strane bojiska.

Hlavny hrdina Matúš Zraz nesie autobiograficke crty. Je kartograf, ma na starosti vyrobu planov a presunov. Je to odvazne vykreslena postava z problematickeho obdobia Slovenskeho státu. Nie je to pozitivny hrdina (nie v tom pravom slova zmysle). Je podozrivym mladym clovekom v uniforme slovenskej armady. Matus je zaroven rozpravacom, co posobi autenticky (pravdivo), ale aj subjektivne. Takto do romanu vstupuje celkova skusenost autora, ktora sa premieta aj do kompozicie jeho viet. Pouziva vacsinou suvetia, ktore sa miestami striedaju s jednoduchymi vetami. V Matusovom rozpravani sa niektore detaily opakuju viackrat, ale objavuju sa vždy v novych suvislostiach. Matus ma vrodene predpoklady pre spravnu orientaciu. Ma svoju mienku o vojne, vie na ktorej strane by mal bojovat, ale nevie to uskutocnit. Zakladny rozpor u Matusa je medzi jeho poznanim a neschopnostou zasiahnut do behu veci. Autor podrobne opisuje jeho pocitovy svet a nalady, a Matusove navraty do detstva a rodneho kraja v myslienkach. V myslienkach na detstvo Matus vidi oporny bod.

Jeho vnutorny svet je velakrat naplneny uzkostou, pocitom absurdity vsetkeho, ale napriek tomu veri v silu človeka, jeho schopnost zdvihnut hlavu zo svojho ponizenia. V priebehu romanu sa z chlapca stava dospely muz. Matus na fronte streta prislusnikov viacerych narodov, okrem Slovakov aj Rusov, Nemcov a Rumuna. Matus si nevie najst k tymto ludom vztah. Problemy ma hlavne s Rusmi, nechape, preco by mal proti nim bojovat, ked sa tak podobaju so Slovakmi. Matus často uvazuje nad poziciou Slovakov v tejto vojne. Pripada si ako medzi dvoma mlynskymi kamenmi. Chce byt zadobre aj s Rusmi aj s Nemcami. Vety-velakrat preplnene viacnasobnymi vetnymi clenmi. V takomto style sa odraza Matusovo uvazovanie. Velakrat si kladie niekolko otazok naraz, alebo v jeho monologoch najdeme zvolacie vety. Zoraznuje, ze vojna je tragediou ludstva a ludskosti. Nazov Sami dobri vojaci je ironickýEvanjelium čatára MatúšaAutor sleduje ďalšie osudy stratenej divízie, časť, keď sa Matúš vracia domov, pretože ujde z frontu. Miestami je dielo humorné až satirické, využíva vulgarizmy...opisy prírody.

Nezmyselnosť vojny – dozvedáme sa o nej zo zápiskov; je to akési svedectvo o morálnej, citovej, rozumovej výchove mladého človeka v extrémnej situá-cii.Dominik TatarkaStudoval na Filozofickej fakulte v Prahe na Karlovej Univerzite slovencinu a francuzstinu. Dostal sa aj na Sorbonu v Parizi. Po vstupe vojsk varsavskej zmluvy na nase uzemie v roku 1968 vyjadril svoj odmietavy postoj, bol vyluceny zo vsetkych organizacii a zil pod dozorom v statnej bezpecnosti. Neskor sa prestahoval do Prahy a nadviazal kontakt s Disidentskym hnutim. Disidenti tvorili opoziciu voci komunistickej strane, tajne vydavali vlastne casopisy a publikacie tzv. samizdaty. Ako prva mu vysla zbierka poviedok a noviel: V uzkosti hladania (1942)V tychto prozach autor analyzuje vnúorne, mravne a existencne otazky človeka, ktorý hľadá istoty. Je to dielo s nový videnim sveta a človeka. Počas vojny človek hľadá východisko z danej situácie, potrebuje lásku.Román Panna zázračnicavyjadruje zivotny pocit otravenosti vojnovej generacie. Vonkajsi ramec jednotlivych situacii vytvaraju bratislavske ulice, krcmy a ateliery, kde sa uskutocnili vystredne schodzky basnikov, maliarov a inych bohemov. Medzi tychto umelcov sa necakane dostava Anabella, predstavuje človeka zapasiaceho s temnotou, co je symbol zla, utlaku a nasilia vtedajsej doby. Pribeh je poznaceny experimentom, prevazuju psychologicke a uvahove prvky.

Po roku 1945 autor zmenil metodu tvorby. Roman z tohoto obdobia, Farská republika, kritizuje pomery v Slovenskom state. Kritizoval spoločenské, politické a kultúrne pomery na Slovensku.Koncom 50. rokov sa jeho tvorba obratila celkom inym smerom. Z tohoto obdobia pochadza zbierka noviel Rozhovory bez konca. Tieto novely maju opat reflexivny charakter, nachadzame v nich uvahy o zmysle zivota, o význame mravnej obete a autor v nich vyuziva i svoje zazitky z Pariza, najma v novele Prutene kresla. Prútené kresláDej sa odohráva tesne pred 2. svetovou vojnou v Paríži, autor vychádza z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou.Zobrazuje lásku a priateľstvo muža a ženy bez ohľadu na národnosť, ale aj pocit cudzoty a vyhnanstva. Poukazuje na to, že národy sú schopné dorozumievať sa medzi sebou nielen v citovej oblasti. Bartolomej Slzička sa po príchode do Paríža ubytoval v penzione, nepáčil sa mu, najmä jeho izba a ani by neostal, keby nebol na schodoch uvidel mladú ženu. V uvítací večer ho postavili pred tri dámy prítomné v penzióne a podľa toho, ktorú si vyberie mali uhádnuť odkiaľ pochádza. Uhádli, že je Slovan. On si vybral Danielu. Od toho večera boli takmer stále spolu.

Ukázala mu Paríž a pomohla mu vybaviť nevyhnutnosti spojené s pobytom.Okolo Bartolomeja sa odvíja aj iný príbeh. Začína mať opletačky s políciou, pre politické letáky, ktoré predkladal. Úradom sa zdal byť podozrivý a tak sa už v duchu lúčil s Danielou, s Parížom. Nebola to láska, ale bolo to viac ako sympatie. Napriek Daniele si uvedomuje, že je cudzincom. Blížili sa Vianoce. Všetci návštevníci mali opustiť penzión. Daniela odišla medzi prvými. Bartolomej ju šiel vyprevadiť na stanicu. Keď sa vrátil do penziónu, objavil tajný vchod, zistil, že Daniela neodišla, ale ostal v penzióne. Spoločne odchádzajú k jej priateľke Mauricette. Spoločne oslavujú. Rozprávanie sa končí tým, že Jarmila poviem pár slov o láske.Démon súhlasu-publicistický text, autobiografická novela....pamfletVystupujú tu 2 postavy: Bartolomej Boleráz- spisovateľ, ktorý prežíva pocit, že spisovateľ je akýmsi svedomím ľudu a Valizlosť Mataj – politický činiteľCestujú na zjazd do Prahy a tam pri havárii im vymenia mozgy. Kritizuje spoločnosť v období kultu osobnosti, kedy ľudia akoby rozmýšľali cudzím mozgom.

Bartolomej sa cíti akoby vstal z mŕtvych a rozpráva posledné dejstvo zo svojho života..príbeh ako mal ísť schváliť 5 bodov programu; vyznamenanie diela o výstavbe ťažkého priemyslu= schematické dielo.Cestou sa rozprával s politikom, ktorý súhlasil s jeho názormi, aj Valizlosť súhlasil...ale na zjazde zdvihol ruku za vyznamenanie diela.Bartolomej bol odsúdený za názor, jeden deň ho zatracovali, druhý velebili.2. časť Démona súhlasu sa volá O vládcovi figúroviOsudy Štefana Šípika, ktorý bol školníkom a za zásluhy ho vyniesli funkčne hore. Do obce prišiel Figúra, ktorý zo školníka urobil vlasteneckého učiteľa. Figúr potreboval mať pod sebou len figúry, nie múdrych ludí.V rokoch normalizacie bol Tatarka dozivotne vykazany z oficialnej literatury. Nadalej však pisal zapisky formou dennika, ktore maju dokumentarny charakter. Tieto volne pisane texty neskor vysli pod nazvom Pisacky. Podobne dielo sa zrodilo v roku 1985, ked prazska historicka Eva Stolbova nahrala s Tatarkom rozhovory, v ktorych spominal na studia a stretnutia so spisovatelmi. Tieto rozhovory vysli pod nazvom Nahravacky