Slovenská romantická literatúra
- silnie národno-osloboditeľské hnutie
- vzniká Slovenské národné hnutie
- nová generácia Mladé Slovensko - združenie mladých ľudí, ktoré svoju činnosť zameralo na ľudové vrstvy.
- rastie národný a hospodársky útlak zo strany Maďarov a rakúskych krajín.
- generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, S. Chalupka, J. Botto, J. Kráľ, A. Sládkovič, J. M. Hurban, J. Kalinčiak) sa začala formovať v polovici 30. rokov v samovzdelávacích študentských krúžkoch – vznikla Spoločnosť českoslovanská (1829, zakladateľmi boli Samo Chalupka, Daniel Lichard, Samuel Godra a Karol Štúr). Chceli viesť cvičenia v materinskej reči, táto činnosť sa rozšírila aj do spolkov v iných mestách (Levoča, Kežmarok).
V roku 1835 zmenila svoj program - začali ich zaujímať nielen národné, ale aj politické otázky (Ľ. Štúr). - Štúr v tomto období prednášal na katedre literatúry a reči slovenskej bol zástupcom profesora Palkoviča, avšak r. 1843 bol tohto miesta pozbavený. Musel odísť do Levoče a jeho prívrženci išli s ním na protest (J. Kráľ).
- Uzákonenie spisovnej slovenčiny v roku 1843. (Štúr, Hurban a Hodža na fare v Hlbokom). Základom tohto jazyka bol stredoslovenské nárečie a fonetický pravopis.
- štúrovci museli vytvoriť svoju estetickú literatúru: chceli, aby bola literatúra demokratická a ľudová, aby sa do rovnováhy dostalo subjektívne aj objektívne hodnotenie, odmietali západoeurópsky individualizmus a titanizmus, chceli aby obsahom diel bola slovenská skutočnosť, aby postavy pochádzali z ľudu (z ľudového odboja), námety čerpali z minulosti a z prítomnosti, vzorom pre literatúru bola ľudová slovesnosť (vychádzali zo sylabicko-prozodickému systému), veľmi silne sa uplatňoval senzualizmus.
- znaky: využívajú autoštylizáciu, symboly, zosobňovanie, zdrobneniny, opisy prírody, opakovacie figúry, kolektívneho hrdinu, námet z minulosti, témy aby mohli vyjadriť svoje pocity, hrdina je idealizovaný (vyčlenený zo spoločnosti: väzeň alebo zbojník).
Samo Chalupka
- 1812 – 1883
- spoluzakladateľ spoločnosti českoslovanskej- vyštudoval teológiu vo Viedni (pôsobil ako kňaz v L. Lehote) - jeho básne hovorili jasnou rečou, boli dynamické, odvážne, revolučné a ako prvý začal používať Štúrovu spisovnú slovenčinu (boli ľubozvučné).
- „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj, ľúbil som.“ (motto jeho života)
- motívy: ľudového odboja (Branko), protiturecké (Turčín Poničan), Jánošíkovské (Kráľohoľská) a historické (Mor ho!)
- Mor ho!
- hrdinská lyricko
- epická báseň,
- dej: K rímskemu cisárovi, ktorý sa so svojim vojskom usadil na brehu rieky Dunaj, prichádzajú slovenskí poslovia. Nesú mu od kňazov a rady starších posolstvo. Priniesli ho v mieri, ale zároveň má byť pre cisára aj varovaním. Ich zvykom nie je napádať cudzie vlasti, ale už mnohí okúsili ich veľkú silu. Nakoniec sa cisára spýtajú, či prichádza ako nepriateľ, alebo prišiel k nim v mieri. Ak sem došiel ako nepriateľ, Slováci sú rozhodnutí proti nemu bojovať, ale ak je tu v mieri, tak mu z vďaky ponúkajú chlieb a soľ. On však tieto dary odmietol a pyšným hlasom odpovedal na ich dary tak, že kto sa postaví proti Rímu, utrpí záhubu a ľud bude zotročený. Nech všetci vedia, že je mocným panovníkom Rímu a Rím je zas pán sveta. Posli sa ani na okamih nezľakli, iba sa cisárovi do očí pozreli. V očiach sa im zablyslo, vytasili meče a jedným hlasom zvolali: „Mor ho!” „A ty, mor ho! – hoj mor ho! Detvo môjho rodu,kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu, a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Na poplach si vojaci z cisárovej družiny chytili zbrane a za okamih bola celá slovenská družina obkľúčená. Aj keď posli vedeli, že vojsko cisára neporazia, neprestavali bojovať za svoju rodnú vlasť. Radšej pomrú ako hrdinovia, než aby ostali nažive ako otroci. Po skončení boja stál cisár na bojisku, ale nemal dôvod radovať sa z víťazstva. Videl mŕtvych Slovákov, ale tak isto aj hromadu svojich vojakov, ktorí tam bezhybne ležia - mŕtvy.
- štruktúra: ideou je právo na slobodu a odhodlanie postaviť sa presile aj za cenu straty vlastného života. Kolektívny hrdina (slovenský junáci – hrdí, smelí, obetaví) je idealizovaný v kontraste s negatívnym hrdinom (cisárom – pyšný, zbabelý zotročovateľ). Nedodržiava epický odstup medzi rozprávačom a dejom, rozprávač svojich hrdinov povzbudzuje, varuje ich pred nebezpečenstvom, rozpráva, akoby sa dej odohrával pred jeho očami a on sám bol súčasťou deja. Používa trinásťslabičný sylabický verš, sú tu zveličenia („Zem dupotom a nebo ryktom sa otriasa“), symboly (Tatry, Dunaj ako Slovensko), prirovnania („rastom sú ako jedle, pevní ani skala“), zvukomaľba („Duní Dunaj a luna za lunou sa valí“), synekdochy („a junák ti cárovi pozrel okom v oko“)...
Janko Kráľ
- 1822 - 1876
- jedným z tých, ktorí po zosadení Ľudovíta štúra z funkcie profesora demonštratívne opúšťajú Bratislavu.
- písal: piesne a balady inšpirované ľudovou slovesnosťou (Povesť, Kvet, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko), subjektívnu a reflexívnu lyriku (Duma bratislavská, Orol), básne s jánošíkovskou tematikou (Janko, Zbojníkova balada) a revolučnú politickú lyriku (Slovo. Duma dvoch bratov)
- Zakliata panna vo Váhu a divný Janko – tu vyjadril všetky svoje rozpory, smútok, nespokojnosť so svetom aj lásku k ľudu. Je to jeho najpôsobivejšia balada. - hlavná postava: Janko je najvýstižnejšou charakteristikou básnika, je divný, samotársky, ťažko hľadá vzťahy medzi ľuďmi (komunikácia), smutný, nepociťuje strach z neznámeho, nikomu nedôveruje, nikoho si neváži, nechodí do kostola, odmieta lásku, burič.
- dej: vychádza z ľudovej povesti o tom, ako smelý junák chce zachrániť Zakliatu pannu vo Váhu a to tak, že skočí do rieky. Aby mal šťastie, prevráti si všetko, čo má na sebe naruby. Zakliatu pannu sa mu nepodarilo zachrániť, lebo si zabudol prevrátiť vrecko. Základnú myšlienku povesti preniesol do širšieho kontextu. Zaktualizoval ju, čiže ju preniesol do doby, v ktorej žil. Zakliata panna vo Váhu tu predstavuje náš slovenský národ, ktorý drieme, nedokáže sa vyslobodiť a divný Janko chce tomuto národu pomôcť. ALE ešte nenadišiel ten správny čas.
Táto balada sa delí na dve časti:
1. Lyrický obraz Kráľovho vnútra. Dedina ani najbližší nechápu Janka. Nepochopenie vháňa hrdinu do prírody: „Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva, samotný na nábreží Váhu sedáva.“ V závere tejto časti sa hrdinovo vnútro premieta do tmy a tajuplnosti nočnej prírody.
2. Baladický príbeh. Opis prírody je dynamický, autor využíva gradáciu (stupňovanie deja), zveličenie. Základný konflikt – Prometeovský hrdina Janko zahynie pre rozpor medzi vidinou a skutočnosťou. Balada je citovosťou romantická, ale zobrazením života realistická (otec ho od malička mláti a matka ho neustále napomína). Táto balada jednoznačne vystihuje pocity mladej štúrovskej generácie po neúspešnej revolúcii. V centre pozornosti tu stojí človek, ktorý uvažuje o zmysle svojej práce a dochádza k záveru, že nech robí čokoľvek, jeho postavenie sa nezlepšuje.
Jám Botto
- 1829 – 1881
- spracoval jánošíkovskú tradíciu, baladická tvorba (Margita a Besná, Žltá ľalia, Ctibor), vychádzala z ľudových povestí.
- Smrť Jánošíkova – lyrickoepická básnická skladba, člení sa na 9 spevov- dej:V predspeve opisuje akýsi rozhovor medzi matkou a deťmi, ktoré odchádzajú z domu, aby sa pridali k rebelom (básnik sa bojí, že jeho verše nenájdu odozvu). Sympatizuje s rebelmi a obhajuje ich. Hovorí aj o tom, že „noc stoveká, noc poroby“ sa raz skončí a náš národ bude slobodný.
Prvý spev: autor opisuje Kráľovu hoľu. Na nej horí ohník a okolo sedia dvanásti sokoly - Jánošíkova družina. Detailne ich opisuje (opisuje ich ako oltárne sviece a hovorí, že sú ako by ich jedna mater mala). Opisuje aj samotného Jánošíka ako ich kapitána. Hovorí, že ich poznajú na celom Slovensku (od Tatier k Dunaju). Jánošík a jeho družina zbíjali, brali peniaze pánom a rozdávali ich ľuďom. Zrazu na Kráľovej holi už nehorí ohník ako voľakedy. Okolo neho sedia už len dvanásti chlapci a smutne hľadia do ohníka. Ohník pomaly dohára a tu počuť akoby to nadzemská moc hovorila o Jánošíkovom lapení. Chlapci vravia, že už sa minuli tie krásne časy a prichádzajú zlé.
Druhý spev: hneď zrána kráča paholček a zháňa ovečky a rozpráva o lapení Jánošíka. Hovorí ako Jánošík sedel v hostinci a popíjal vínko, keď ho tu obkľúčilo more vojakov. Jánošík sa však nezľakol a nebojácne bojoval proti presile. Keď tu zrazu počuje ako Gajdošík jeho druh kričí, aby ho chytili. Pochopí, že je to zradca a zabije ho. Už sa zdá, že sa mu podarí ujsť, no baba, čo sedí na peci zavolá nech mu pod nohy nasypú hrach. Jánošík sa pošmykne na hrachu a padá na zem, vojaci ho lapajú, ale on sa im vytrhne, už je skoro preč, no tá baba len zas volá nech ho rúbu do opasku, že tam je jeho sila a keď preseknú opasok stratí ju. I tak sa stalo jedna rana presekla opasok a Jánošík bol chytený. Vojaci chcú po Jánošíkovi, aby im prezradil kde ukryl poklad, a tak si zachránil život, no on odmietne a tak ho odvádzajú.
Tretí spev: Je noc.Za Jánošíkom prichádza jeho milá, aby sa rozlúčila. Cez okienko mu podáva kvety. Povedia si posledné zbohom. Jánošíkova milá sa rozbehne k Dunaju. Od žiaľu sa rozhodne spáchať samovraždu. Skočí do Dunaja a od vtedy už ju nikto viac nevidel.
Štvrtý spev: Jánošík sníva o slobode a mladosti. Začína svitať, ale Jánošíkova duša je pokojná. Na prahu sa zjaví strážnik a oznamuje mu, že sa má prichystať k odchodu.
Piaty spev: Strážnik si prichádza pre Jánošíka. Jánošík hovorí o slobode, ktorú mal a stratil a o pánoch- tyranoch a pýta sa skade berú právo brať život. Verí, že príde deň súdu a za stôl zasadne pravda ľudu. Vraví aj, že pre slobodu zomrie rád.
Šiesty spev: Jánošíka odvádzajú na čiernom voze. Kňaz sa chce za neho pomodliť, no on odmieta s tým, aby sa radšej pomodlil za ten biedny ľud, lebo on už odchádza a tak už netreba. Jánošík pozdvihne zrak k nebu a vrúcne sa modlí za národ, aby ho boh neopúšťal. Kráča k šibenici. Na čiernych stĺpoch sedia havrany a volajú ho k sebe.
Siedmy spev: Blíži sa večer. Na skale sedí kráľovná víl a vije veniec. Volá Janíčka do svojho náručia. On stojí na šibenici. Jeho účty s týmto svetom sú už uzavreté. Obleteli ho dookola zlaté motýle a on znovuzrodený odchádza s nimi. Bežia k nemu deti, pred domom mať, celá rodina. On sa s nimi víta. Zdvihne zrak na hory. Budí sa v ňom nádej, že tento svet bude raz slobodný. V tom kňaz povie: „Amen!“ A on sa už víta sa vílami. Prichádza list od kráľa, aby ho oslobodili, ale už je neskoro. Ľudia naokolo neplačú, len ticho odchádzajú domov.
Ôsmy spev: Je pochmúrne. Všade je smutno. Jar neprichádza. Staré baby sedia na peci a rozprávajú o Jánošíkovom poklade a o tom ako ho dostať a aj o to, že spolu s Jánošíkom zomrela aj jeho čarovná valaška, milá i družina. Keď tu jedna baba z kúta ohlási, že Jánošíka víly oživili, že ho sama na vlastné oči cez búrku videla.
Deviaty spev - Zjavenie: Rusalky oznamujú, že od Jánošíkovej smrti prešlo už sedem rokov. Chystajú sa na svadbu. Víly ohlasujú svadbu aká tu ešte nebola. Kráľovná víl sa vydáva za znovuzrodeného Jánošíka. Svadobčania prichádzajú. Všade je veselo.- štruktúra: Kontrast tragizmu a heroizmu: svetla a tmy, slobody a väzenia, života a smrti. Smútok je výsledkom porevolučného sklamania. Motív ohňa symbolizuje revolučnosť, odboj, vzburu.
Tragika nie je v Jánošíkovej smrti, ale v pasivite zastrašeného ľudu. Svadba Jánošíka s kráľovnou víl je dôkazom ožitia jeho odkazu v ľude. Využitá eufónia („Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? - dvanásti sokoli.“), hyperbola („Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne.“), rečnícke otázky („ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?“) a paralelizmus („Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krv tyranov trávničiek popíjal; zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že odkedy ten biedny ľud deriete?“)
