Predstavitelia socialistického realizmu (Kostra, Horov, Mihálik)

JÁN KOSTRA

Jeho poézia je návrat do poetických čias detstva. Sleduje harmonický obraz sveta, preto sú v jeho poézii motívy domova, detstva, ženy.

Jeho tvorbu tematicky rozdeľujeme:

1. domov – ide o predvojnové zbierky
2. vojna
3. domov v povojnových zbierkach
4. 50. roky – schematické zbierky
5. nepokoj (reflexie, zamyslenie sa nad zmyslom ľudského života a nad medziľudskými vzťahmi)
6. rozlúčkové zbierky – ide o poéziu trvalých hodnôt

-označuje sa za básnika intímnych nálad

V téme domova hľadá istoty. Sú to 30. roky, fašizmus, ohrozenie. Ostrovy istoty nachádza v detstve, žene, domove. Takouto zbierkou je zbierka HNIEZDA – stopy poetizmu; do popredia sa tu dostávajú motívy bezstarostného detstva, domova, ženy. Prejavil sa v nej ako citlivý lyrik.

Báseň: Slniečko septembra: ide o spomienku na školu, 1. trieda, spomienka na učiteľku, do ktorej sa zaľúbil. Spomína si aj na trest. Láska – to nie je len cit, ale aj chvíle sklamania. Sú to návraty do sveta detstva.
Báseň: Detstvo – vníma ho ako niečo čarovné, niečo, čo si vyžaduje ticho, už sa nevráti
Báseň: Samohlásky – vplyv poetizmu (takú podobnú báseň má aj Nezval). Je založená na zmyslovom vnímaní. Uplatňuje predstavivosť. Vracia sa do detstva, ktoré je preňho nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Písmenko, čo povie, sa v tých slovách potom často vyskytuje. Je to vyjadrená láska k životu. A – pripomína mu detstvo. E – spája so školou. Všetky obrazy z detstva - pocit istoty a bezpečia. Pomocou samohlások vyjadruje pocit bezpečia. Prechádza k pocitu vyhnania z tohto kúzelného bezpečného hniezda – to už je proces dospievania. U – detstvo končí – nastupuje čas dospievania. ,, Človek hodený na pospas krutej chvíle“ – je dospelý . Cez písmená prechádza od detstva k dospievaniu.

Zbierka MOJA RODNÁ – prehĺbenie motívu domova, lyrické vyznanie lásky domovu. Motív domova je u Kostru pokračovaním i prehĺbením mimoriadne živej témy v celej medzivojnovej slov. lit; najprv ako rozpor dediny a mesta či domova a sveta, neskôr ako symbol nár. istôt. V tejto zbierke vyslovil aj svoje osobné odmietavé stanovisko voči fašizmu. Báseň Moja rodná – stala sa tzv. emblenovými básňami. Boli najviac spojené s básnikovým menom a jeho poéziou. Téma – rodný kraj – s tým už sme sa doteraz stretli, ale je tu rozdiel – dôvod, prečo sa vracajú k téme domova. V básni je podobný motív ako Kraskova Otcova roľa. Po rokoch sa znova vracia domov = návratová báseň. Z prvých veršov znie nostalgická láska k znovuobjavenej kráse domova. Zmyslom jeho výpovede je výčitka, že ľúbiť vieme iba na diaľku. Odchod, zmena človeka vždy láka a tak sa obráti chrbtom „ k hrudi kamenistej.“ Je to lákavé, ale cudzina potom kontrastuje s rodným krajom a z toho vždy vzniká túžba po domove, ktorá sa končí návratom. Postavil to na senzuálnom vnímaní. Kladie dôraz na pocity. Vytvára veľmi zvláštne obrazy, originálne. Chýba interpunkcia. Je to už moderná báseň. Je to výčitka – kým on uznával + chválil ďalšie krajiny, našu nechal tak. Krajinu prirovnáva k žene = jemný erotizmus. „Ty bosá kráľovná moja pastierka jahniat najhlbších, svätica ...práčka...“ Lyrický hrdina sa rozhodol skončiť svoje blúdenie po svete – symbol návratu. Hruda kamenistá = SR. Trnka – v dejinách sme boli len taká trnka počas 1000 r. uprostred Európy. Obraz čistej chudoby, vernosti krajiny. „Ty, ktorá nepomohla si dosiaľ chvály z milencových úst“ – nemal o nej kto písať. V závere sa rozhoduje prísť; palica = symbol návratu a on ju láme.

-domov sa stáva záštitou, istotou, (1939 – začala 2. sv. vojna), reaguje na rozdelenie republiky, nostalgicky znova objavuje krásu domova. Reaguje na spol. diania.
Báseň Demobilizácia :,,Nedovolia ti umrieť za tú zem“ – armáda mala zákaz brániť naše hranice, vydali sme sa napospas, „nik nečaká na tvoj návrat biedny “ – na nášho nikto nečaká, len matka milá = ,,jedna mäkká pokorená dlaň “.V porovnaní s Hniezdami a s Jarou – zmyslové vnímanie, tu vyjadruje konkrétne udalosti.

Lyrická poéma AVE EVA:
-mýtus ženstva ako veľký stimul pre život. Všíma si krásu ženy. Je to 13-slabičný verš s prestávkou po 6slabike – volá sa alexandrín.
-je to ľúbostné vyznanie básnika žene; oslava ženstva ako životodarného princípu. Skladá sa z 39 osemveršových strof, každá predstavuje samostatný celok. Autor si všíma ženu vo viacerých podobách ( milenka – žiadúca žena – ospevuje krásu, matka – nositeľka a ochrankyňa života, inšpirátorka – žena snov, príčina samovrážd; ako mužský osud, cez ktorý sa sebavyjadruje). Nevyjadruje lásku k jednej žene, ale ku všetkým. Ženu zobrazuje ako nevyhnutnú súčasť života mužov, bez kt. nedokážu žiť. Dokážu však mužom pomútiť hlavu. Žena = zdroj krásy, lásky i nešťastia. Dokáže dávať šťastie, ale vie byť i neľútostná. Človek ju potrebuje, aj keď ju nechápe.

-ľúbostná lyrika, nový pohľad na vzťah muža k žene
-ďalšia istota = žena
-1. strofa – ospevuje krásu ženy (ako steny katedrál)
-filozof . osnova básne je o živote, poslaní a údele ženy, žena je smrti nepriateľ, krehučká je = sila ženy
-žena (- krása, cit, humánnosť, odpustenie) – ženský svet, krása – mužský svet, hurhaj + lov žien – mužský svet.
-pozerá na ženu z rôznych hľadísk
-žena je osudová pre samovraha, inšpirujúca pre básnika
-ženy potrebujú byť dobývané, ale predsa sa nakoniec vzdajú
-ženy sú vo svojej ženskej podstate rovnaké, i keď každá je individuálna
-vnút. konflikt autora: aký postoj má k žene zaujať, žena mu je múzou
-konflikty : hriech – modlitba, kráľovná – korisť.

Zbierka KAŽDÝ DEŇ : je to zbierka, v ktorej nastolil potrebu spojenia poézie so životom. Priamočiaro sa vyjadruje, nevyjadruje obraznosť reči. Etický problém = medziľudské vzťahy, ktorými sa zaoberá. „Každý deň stretnúť človeka, to stačí“. Je to o človeku, no nie v plači, nie strachopuda, ktorý narieka, človeka obráteného tvárou do diaľky. Ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý obzorov nových...,ktorý bremä vláči, klesá a z prachu vzletí. Deň, v ktorom nestretneš ho, stratený je.
-obraz človeka, ktorý symbolizuje ľudstvo, túži po poznaní, novom, treba ísť ďalej
- deň je stratený, keď ho nestretneme, lebo človek potrebuje človeka. Je jedno, o akého ide, vždy potrebuje toho druhého, lásku. Ak stratíme osobu blízku srdcu, na pusť sa zmenia ulice zaľudnené.

Títo básnici majú básne, kt. spadajú do schematizmu, zb. od Kostru JAVOROVÝ LIST. „Všetko je dané človeku len raz, pretože je jeden život, jedna smrť a jedna láska.“