Ján Kollár je predstaviteľom slovenskej klasicistickej literatúry, ktorú určovala myšlienka slovenskej vzájomnosti: spojenie všetkých národov slovanských pod vedením Ruska. Rozsiahla zbierka SLÁVY DCÉRA sa skladá z predspevu a ďalších piatich spevov:

• Predspev bol napísaný v elegickom distichu (dvojveršie, ktoré sa skladá z hexametra a z pentametra) a vyjadruje žiaľ nad osudom lužických Srbov v Nemecku a zároveň prorokuje slávu budúcnosti.
  
  Hlavnou postavou skladby je Mína, ktorú Kollár spoznal počas štúdií v Jene. Každý z piatich spevov sa skladá z niekoľkých sonetov:
  
• 1.spev SÁLA obsahuje ľúbostné sonety. S Mínou si sľubujú vernosť.
• 2.spev LABE, RÉN, VLTAVA vzbudzuje vieru a nadej v lepšiu národnú budúcnosť
• 3.spev DUNAJ hovorí o utrpení slovenského národa a nápravu vidí v spojení s ostatnými slovanskými národmi
• 4.spev LÉTHE je slovanské nebo (raj) a 5.spev ACHERON symbolizuje slovanské peklo, čiže tých, ktorí neprajú Slovanom
  
  Skladba sa delí na dve zložky:
• V jednej poukazuje na problém vlastenectva. Nabáda ľudí, aby nosili svoju vlasť vo svojom srdci. Verí, že sa Slovanom bude dariť lepšie ako doteraz.
• Druhu zložku venuje láske k Míne, čo je veľmi zidealizovaná žena. 
• Kollár delí svoje srdce a dáva jednu polovicu láske a druhu obetuje vlasti, "jednu pulku vlasti a druhou Míne"

SLÁVY DCÉRA je preromantická skladba, ktorá obsahuje romantické a klasicistické prvky. Medzi romantické patri láska k žene, k vlasti a k Slovanom. K tým klasicistickým patri predspev, inšpirácia mytológiou a racionalizmus.

Andrej Sládkovič (1820-1872)je predstaviteľom slovenskej romantickej poézie. V lyricko-epickej skladbe MARINA sa inspiroval vlastnými pocitmi a zážitkami zo vzťahu k Márii Píšlovej, ktorú spoznal na lýceu. Skladba MARINA ma dve časti. Jedna je lyricko-epická a zobrazuje nešťastnú lásku k Márii. Druha je reflexívno- úvahová, ktorej objektom záujmu je vlasť a národ. Cela skladba je označovaná ako oslava krasy, lásky a mladosti.

• Vyjadruje rovnosť medzi citmi k žene a k vlasti:
  "Ako je krásna ta moja deva,
  aká k nej ľúbosť vo mne horieva:
  tak ty a k tebe, otčina!
  Ako tys` pekná, krajina moja,
  ako mladistvosť milá mi tvoja:
  tak pekná, milá Marina!" 
  
  "Vlasť drahú ľúbiť v peknej Marine,
  Marinu drahú v peknej otčine,
  a obe v jednom objímať!"
  
• Autor sa zaoberá aj otázkou mladosti:
  "A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?
  Ružových tvárí hlaď jará?
  Či údov sila? Či strmosť krokov?
  Toto sa všetko zostará!
  Mladosť je túžba živá po krase,
  je hlas nebesky v zemskom ohlase,
  je nepokoj duši svätý,
  je ta mohutnosť, čo slávu hľadá,
  je kvetín lásky rajská záhrada,
  je anjel v prachu zaviaty!"
  
• Kompozícia: 291 desaťveršových strof; úvodom je báseň VENOVANIE; používa oneginsku strofu
• Básnické prostriedky:
  "nemožno mi ta neľúbiť!" – litotus
  "Ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna; ona mi kýva zo sto životov" – anafora

Ján Smrek (1898-1982)bol básnikom medzivojnovej literatúry. Jeho prínos do literatúry spočíva v tom, že do nej vniesol vitalizmus – um. smer oslavujúci život v jeho najzákladnejších prejavoch. V básnickej skladbe BÁSNIK A ŽENA zobrazuje autor dialóg medzi mužom a ženou o láske. Podnetom sa stal skutočný zážitok, keď počas prechádzky zbadal krásne magnetické dievča, ktoré ho hneď zaujalo svojim pôvabom. Všetko sa odvíja vo fantázii človeka.

Ma päť častí:

• V ZASNEŽENOM PARKU – básnik a žena vedu rozhovor o samote, smútku. Básnik sa sťažuje na ťažké postavenie básnika. Sľubujú si stretnutie pri čaji.
• POKRAČOVANIE JARNÉ – hlavným motívom je budovanie vzťahu. Žena dodržuje odstup, lebo sa boji, že iskra vzplanie vo veľký oheň. Básnik prejavuje svoje city.
• LETNÁ NOC NA VODE – láska sa formuje a stáva sa jediným zmyslom života. Žena si uvedomuje, že ona nebude nikdy jeho jedinou láskou – poézia.
• PADAJÚ LISTY – postupný rozchod
• PO DESIATICH ROKOCH – znovu sa stretávajú. Žena nie je šťastná, lebo nezakúsila takú lásku ako s nim.
  
  Autor využíva symboliku štyroch ročných období na to, aby zvýraznil priebeh vzťahu. V zbierke vystupujú dva charaktery: Muž a Žena:
  
• Muž už počul o láske veľa, ale nikdy ju naozaj nezažil. Podľa neho je láska pre všetkých a žiť sa oplatí len pre ňu. 
  "Závidím tým dvom tam, čo snehom spejú
  tak ruka v ruke, k sebe pritúlení,
  lepšie, jak šata, zhrieva ramä ženy,
  často i samé oči ženy hrejú..."
  
  Jeho poslanie na svete je milovať. Veľmi sensitivne si všíma ako žena reaguje. Je úprimný a neklame, "A myslím, nieto vo vás žiadnej pózy." Rozchod ho nepoteší, ale nesmúti príliš. Chce si pamätať spoločné chvíle. Nemôže na svoju osudovú ženu zabudnúť.
  
• Žena sa nechcela sklamať. Mala obavy, aký básnik bude, tak sa správala opatrne. Bola zdržanlivá, ale pod básnickým kúzlom zmäkla, "Vidíte, ženou som a bez ostychu na dúšok som vám skoro všetko riekla." Ma strach pred stereotypom vo vzťahu, "V láske našej ja vidím toľkú krasu, že všednosti tieň nesmie padnúť na ňu." Po tom, ako sa vydá, nie je šťastná, hoci ma všetko materiálne. Chyba jej láska.
  "Áno, môj drahý, taká zlata klietka
  čaká zas na mňa. Stratím sa v nej všetka,
  tak, ako sa i láska moja stráca.
  Komu ja dávam, ten ju nemá celú."
  
  Autor poukazuje na niektoré iné problémy, ako napríklad rozpor medzi materiálnym a citovým svetom, "Svet nás iné si dnes praje, chce hmotu, hmotu!". Opisuje typického umelca. Vyjadruje, že každý na svete môže milovať, ale len básnik z toho môže vyťažiť viac. Týmto kritizoval povrchnosť ľudí, ktorí si užívajú povrchnú lásku, život a "víno erotiky".
  
• Kompozícia: pravidelný verš; spevavosť
• Štýl: lyricko-epické dielo, ktoré obsahuje úvahy, opisy prírody, filozofovanie. Dielo nesie znaky vitalizmu, senzualizmu a sensitivizmu. Autor používa vznešený jazyk, základné umelecké prostriedky, inverzie, gradáciu a fiktívne dialógy.

Jan Kostra je predstaviteľom modernejšej slovenskej poézie. Svojimi básnickými zbierkami nadväzuje na Wolkerov poetizmus, Smrekov vitalizmus a Novomeskeho socialisticky realizmus. Námet ženy a lásky vyjadril v skladbe AVE EVA.

Básnik sa nechal inšpirovať krásou, zvodnosťou žien, hriechom, radostným aj trpiacim materstvom. Opisuje jej vonkajšiu krasu, ale i vnútornú podstatu.

Tvrdí, že ženy likvidujú, ale aj vytvárajú, "že padol samovrah že vzniká báseň táto." Oslavuje prirodzenú krasu ženy, "vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá na deväť gombičiek sa prosto zapína." Zobrazuje ženu ako symbol života, "je smrti nepriateľ." Tvrdí, že krása ženy nie je trváca a rozpusti sa ako sneh. Zobrazuje ju aj ako rodičku. Obdivuje tajomnosť žien a prirovnáva ich k ružiam s lupeňmi – tajomstvo ženy je ukryte vo vnútri, nie je navonok viditeľné. Konštatuje, že ženy sú rôznorodé, "všetky sú rovnaké a predsa každá iná."

Forma básnickej skladby: bez interpunkcie; využíva protiklad, anafory, genitívnu metaforu; osemveršové strofy majú združený rým, ale nie sú spevavé; každá strofa nesie samostatnú myšlienku

Ženám sa vo svojej tvorbe venuje aj Vojtech Mihálik (1926-2001). Jeho zbierka TŔPKY je smutná. Žalujú sa v nej ženy, ktoré nesú na pleciach hromadu povinnosti, ktoré priniesla moderna doba. Píše o ženách, ktoré sú podľa zákona zrovnoprávnené, ale majú to v živote ťažšie ako muži. Píše o opustených ženách, o vdovách, sirotách žijúcich rodičov, starenkách –učiteľkách...

Báseň KRÁJANIE opisuje pocity ženy, ktorú nečakane opustil muž kvôli mladšej, "Ta druha ma boky, vie ponúknuť pohár smiechu", "Odišiel, v kúpeľni neutrel penu z mydla a zabudol zhasiť lampu." Žena analyzuje svoj vzťah a svoje postavenie vo vzťahu. Je jej ľúto, čo stratila, "A žene sa prvý raz podlomili kolena, prvý raz vybúšil plač." Autor používa spojenie "čierny kameň" ako symbol nešťastnej lásky.

Báseň ZAOSTALÉ ŽENY hovorí o stereotypnom živote ženy, ktorá stratila ideály a žije bežným rodinným životom. Pragmaticke povinnosti ich nútia nestarať sa o svoj zovňajšok, "už len ich vyschnuté prsia, spotene vlasy a púder ako odlúpnutá freska." Ich muži im len pridávajú starosti, "mechanicky si obúvajúci ponožky, na ktorých vlhnú cudzie pľuzgiere." Nakoniec vždy aj tak príde mladšia a chlap odíde, lebo nie je viazaný povinnosťami a zodpovednosťou voči rodine a deťom.

Báseň TREST ukazuje, že zločin muža môže mat dopad aj na jeho ženu. Nikto sa nezamýšľa nad tým, že keď muža odvedú do väzenia, ona zostane sama. Ukazuje socialistickú morálku a kolektívne predsudky.

Báseň Vdovy hovorí o ženách, ktoré až po smrti manžela si môže vydýchnuť. Konečne sa zbavili mužov a môžu byť slobodné a robiť si, čo chcú, "vyhnali stuchlinu a tymian, aby zažali lampu a uvarili čaj." V manželstve trpeli, "Tam teda leží ich dávno zabitá láska, hoci až dnes ju vložili do zeme." Nesú v sebe určité spomienky. V podstate sú šťastne, "aby nik na nich neuzrel žiarivú hviezdu."

Forma: 23 básni, ktorých hlavnou témou sú ženy; dve časové roviny – súčasnosť a retrospektíva; sentimentalizmus; konštatuje reálnu situáciu; adjektívne metafory