Úvod do Klasicizmu

Začína 1730- 40 a končí 1827 úmrtím L. v. Beethovena. V tomto období bol veľký vedecký rozmach, nové poznania, myslenie, myšlienky osvietenstva a racionalizmu. Vznikla aj prvá encyklopédia – vysvetľovala všetko, založená na rozume a vedeckej báze. Klasicistické ideály: vyrovnanosť, jednoduchosť, každý prvok má mať význam, zdôrazňuje sa láska, sloboda, láska k prírode. Estetické ideály: jasnosť, presnosť, prehľadnosť, pravidelnosť, rešpektovanie zákonitostí a pravidiel, zdôrazňovanie morálnych hodnôt.

2 vývojové obdobia: raná fáza, vrcholná fáza.

V porovnaní s barokovou hudbou je to hudba jednoduchšia a nadľahčenejšia, snažia sa o max. dokonalosť v jednoduchosti, využíva sa princíp kontrastu, skladatelia boli najprv v službách cirkvi, až neskôr sa osamostatnili a začali tvoriť ako slobodní umelci.  Skladatelia boli i v službách pánov, osamostatniť sa podarilo až Beethovenovi. Obľúbené bolo domáce muzicírovanie – rozšírený hudobný amaterizmus. Hrávalo sa v palácoch, pre nejaké sviatky pánov, verejné koncerty, opery pre uzavretú i verejnú spoločnosť.

Zmeny v spôsobe komponovania:
1.princíp jednoty a kontrastu
2.princíp pravidelnej (periodickej) taktovej stavby

Píše sa hudba hlavne inštrumentálna, vokálna, vokálno-inštrumentálna. Melodika je spevná, prehľadná, diatonická, niekedy pod vplyvom ľudovej hudby, využívala melodické ozdoby – obľúbené tzv. manheimské vzdychy, bola tvorená zväčša z rozkladov akordov, stupnicových behov. Rytmika je pravidelne členená, prehľadná . Téma prevažuje pravidelná taktová stavba, zreteľne ukončená, schopná tematickej a motivickej práce, princíp kontrastu. V akordike prevládajú diatonické akordy, dur a mol trojzvuky a D7, založená na terciovej stavbe akordov.

Faktúra – homofónia, vzťah melodiky a harmónie – nedeliteľné zložky, jedna zložka v prevahe, homofónia – 1 hlas melodická prevaha + harmonická výplň; polyfónia – súčasne viaceré samostatné melódie.
Harmónia – T-S-D-T, menšie používanie mimotonálnych a alterovaných akordov, modulácie do blízkych tónin so skorým návratom..
Polyfónia - zatlačená do pozadia, iba ako pomocná zložka, osobitnú úlohu má až u Beethovena.

Inštrumentácia – symfonický orchester :
Malý klasický orchester (30, 40 členov) – sláčikové kvinteto (1.2 husle, viola , čelo, basa), 2 flauty, 2 hoboje, 2 fagoty, 2 klarinety, niekedy ich mohli nahradiť 2 lesné rohy, 2 trúbky ; +1 pár tympanov ; môže byť aj menší zbor.
Veľký klasický – beethovenovský orchester (nasrupuje až od Beethovena) – sláčikové kvinteto, všetky drevá po dvoch, výnimočnš pikola, kontrafagot ; plechy – 4 lesné rohy, 2 trúbky, 3 pozauny. Bicie: tympany, činely, triangel, veľký bubon. Dychy sú všeobecne chápané ako zdôrazňovanie melódie, podpora slákov – vyššie dychy, hlavne ako harmonická výplň – držané tóny, i sóla.

Ťažisko práce všade je v sláčikových nástrojoch. Skladatelia boli inšpirovaní tureckou orientálnou hudbou, preto používali nové nástroje. Čembalo sa mohlo použiť v ranej fáze ako baso continuo, postupne je vytlačený a nahrádza ho klavír.

V klasicizme sa ustálili sonátová forma a sonátový cyklus.
Sonátová forma: využíva princíp jednoty a kontrastu, je typická pre klasicizmus. Delí sa ma diely : expozícia – nástolia sa témy
Rozvedenie - rozvedenie, spracúvanie nejakej myšlienky
Repríza – opakujú sa témy z prvej časti + ostatných v základnej tónine. 2 kontrastné myšlienky.
SF : sa často používala ako predohra, vždy bola prvá časť symfónie, sólového koncertu v sonátovej forme. Mohla byť použitá aj v druhej časti v pomalej, i v záverečnej – finálnej časti. V sonátovej forme je 1. časť spracovaná v 3 základných dieloch.

Používala sa rondová i variačná forma, 3- dielna zložená forma – da capo, v rámci foriem sa používa forma sonátového i suitového cyklu. – veľmi preferovaná.
Forma sonátového cyklu : cyklické dielo o viacerých častiach. Vybudovaný na kontrste, prenikol takmer do celej inštrum. tvorby, základný rozdiel je v obsadení (klavírna, husľová sonáta, symfónia....) Na začiatku sa tvorili 3 – časťové cykly, neskôr nadobudol 4 časti.
1. sonátová forma (rýchla – Sonátové Allegro) (v zátvorke ak má 3 časti)
2. pomalá, veľká alebo malá piesňová forma, variačná, rondová forma. (andante, adagio)
3. tanečná, menuet, neskôr scherzo, spravidla v zloženej piesňovej forme (finálna, rýchla)
4. rondová, sonátová forma. – finálna rýchla.

4 časti sonátového cyklu sú použité i v symfóniách, sláčikových triách, kvartetách, v sonáte........skoro vo všetkých inštrum.dielach; 3 časti iba v každom sólovom koncerte .

Forma sonátového cyklu :
1. sonátová forma
2. Piesňová, malý typ ronda, variačná alebo sonátová forma
3. Da capo forma (zložená 3 – dielna)
4. Rondová forma (vyšší typ), sonátová forma – finálna.

Tvorí sa: sonáty, symfónie, sólové koncerty, sláčikové kvartetá, klavírne sonáty, objavuje sa aj violončelová sonáta ( klavír + čelo), klavírne trio (čelo, basa, klavír), sonatína (menšia technicky a výrazovo sonáta), symfonietta (väčšia sonáta, náročnejšia).

Opery - vážna a komická, singspiel.

V tomto období vzniklo niekoľko významných škôl: Mannheimská škola : Ján Václav Antonín Stamic, František Xaver Richter, Antonín Fils, Jiří Čart, Christian Cannabich, Christoph Willibald Gluck – ako samostatná jednotka, nie škola, 1.viedenská škola : viedenský vrcholný klasicizmus, Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart, Ludwig van Beethoven

Raný klasicizmus
Plynulý prechod medzi barokom a klasicizmom sa označoval ako galantný štýl. Tento termín sa používal preto, lebo sa termín klasicizmus ešte nepoužíval. Je to obdobie, kedy sa vytváral klasicistický štýl vo všetkých významných strediskách (Taliansko, Nemecko, Fr., Česko).
Predstavitelia: Giovanni Battista Sammartini – tal. skladateľ, organista, mal vplyv na Manheimskú školu i na Glucka, ktorý uňho študoval. Píše chrámovú hudbu, opery, ale jeho význam je v symfóniách a v sonátach.

Staršia viedenská škola : Georg Matthias Monn (tvoril sonátový cyklus v aplikácii so symfóniou. Používa 4 časťový sonátový cyklus v symfóniách.
- Georg Christoph Wagenseil (tvoril opery, divertimentá, symfónie, koncerty)
- Carl Ditters von Dittersdorf (vytváral osobitý význam sláčikového kvarteta)
- Synovia J.S. Bacha: Carl Philipp Emanuel Bach (Berlínsky Bach ;klavírne sonáty, používa ja sonátovú formu – prechod čembala na klavírnu techniku. Je dôstojným predchodcom Beethovenových klav.sonát po výrazovej stránke., Johann Christian Bach - Milánsky, Londýnsky Bach ; píše hlavne inštrum.tvorbu, najmenší vplyv svojho otca, odmieta kontrapunkt, vplyv na W.A. Mozarta. Česká emigrácia : v Nemecku : František Benda ( huslista, skladateľ, koncerty, sonáty..)
- Jiří Antonín Benda (brat, píše inštrum.tvorbu i melodrámy : Ariadna, Médea, i on mal vplyv na Mozarta.) Ján Jiří Benda (brat).
- V Taliansku : Josef Mysliveček
- Vo Francúzsku : Antonín Rejcha (profesor na parížskom konzervatóriu), Ján Krumpholc, Ján Štich-Punto.
- Vo Viedni : Ján Křtitěl Vaňhal, František Kramář, Leopold Antonín Koželuh, Ján Václav Picho.
- V Londýne : Ján Ladislav Dusík (pianista, určil spôsob sedenia za klavírom....ako dnes)
- Berlínska škola : podieľala sa na vývoji raného klasicizmu: Carl Philip Emanuel Bach.

Johann Joachim Quantz
Johann Graun

Mannheimská škola
Dôležitá interpretačná a kompozičná škola. Využívali hlavne durové tóniny, uprednostňovali homofóniu, používali spevnú melodiku pod vplyvom ľudovej hudby, kládli dôraz na prepracovanú agogiku – tempový priebeh skladby, dôraz i na dynamické prepracovanie. Prínos : dynamické značky sa začali zapisovať do nôt – zaviedol Stamic, Používajú cresc. a decresc. na veľkých plochách. Hlboké sláky sa zapájajú do motivicko- tematickej práce a tak sa škola podieľa na zrušení bassa continua, Vytvorenie malého klasického orchestra, Stamic sa podieľal na tom, aby sa do orchestra dostal klarinet. Skladatelia tejto školy s obľubou používali melodické ozdoby, tvorili sonátové formy – zvírazňovali kontrastnosť medzi hlavnou a vedľajšou myšlienkou. Vytvárali aj sonátový cyklus : Karel Stamic : Jarná symfónia : Sonátové Allegro, Andante, Menuett, Finále. S obľubou sa komponovala koncertantná symfónia na spôsob concerta grossa – orchester a sólisti. Tvorili sa inštrum.diela i vokálne. Charakteristické ne nich boli manheimské vzdychy - úseky zo stupnice – sekundové prieťahy.

Opera
Tvorila sa vážna, komická, singspiel s uzavretými hud.číslami. Buffa v klasicizme potláča kult árií, využíva ensamble, finálna záverečná časť – dramatičnosť, konečnosť celej opery. V Neapole bol potlačený recitativ, zavádza sa recitativ secco. Skladatelia komickej opery: Baltasare Galupi , Domenico Cimarosa, Nicolo Piccini, Giovanni Paisielo, Jean Jacques Rausseau, Piere Alexandre Monsigni, André Ernest Modest Grétny, Francois Joseph Gossec ; Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart – Skladatelia singspielu.

CHRISTOPH WILLIBALD GLUCK

Narodil sa blízko českých hraníc v Nemecku, študoval hudbu v Taliansku, stal sa úspešným skladateľom koncertantného typu opery s uzavretými hud.číslami. Ako 50 ročný začal spolupracovať s libretistom Ranierom de Calzabigim a uskutočnil opernú reformu. Skomponoval 3 reformné diela pre Viedeň a 3 pre Paríž. Ťažko svoj reformu presadzoval, vytvoril typ klasickej vážnej opery.

Tvorba : opery pre Viedeň : Orfeus a Euridika, Alceste, Paris a Helena
Opery pre Paríž : Ifigénia v Aulide, Ifigénia v Tauride, Armida
Jeho operná reforma je reakciou na nedostatky vážnej opery 18.stor. Zdôrazňoval v nej dramatickú zložku – všetko v službách textu a dramatičnosti. Nič samoúčelné. Opera opäť ako dramatické dielo. Libreto je na najvyššej úrovni – drama per musica. Nadväzuje naňho Richard Wagner v 2. opernej reforme.

Reforma:
1.dramatičnosť libreta
2.po dramatickej a výrazovej pravdivosti
3.zavádza mohutné a účinné zbory
4.zavádza accompagnato, obmedzuje recitatico secco
5.uplatňuje i menšie sólistické útvary popri áriách
6.spája accompagnato s áriou – zvýšená dramatičnosť
7.spája recitatívy a árie do väčších výstupov
používa aj balety, dáva prednosť piesňovým útvarom, hudba má vyjadrovať text – umelecká pravdivosť.

Komická opera
Vznikla ako prejav meštiackeho vkusu namierený proti veľkoleposti vážnych opier. John Gay a Johan Christoph Pepusch – Žobrácka opera, Giovanni Battista Pergolesi – Slúžka paňou. Rýchly spád deja, ľudovosť melodiky, tanečnosť, dramatičnosť. Využívala secco recitatívy, krátke piesňové útvary, ensemble.