4. Baroková literatúra (16.stor.-18.stor.)
Pre barok je charakteristické šírenie reformačných myšlienok, vojnové konflikty a rozpor medzi katolíkmi a protestantmi. Barok vznikol v Taliansku v 16. storočí a koncom 17. storočia sa rozšíril do celej Európy. Z renesancie prebral túžbu po poznaní, zmyslovosť a zmyselnosť, ale zároveň sa v ňom prejavuje neviera v človeka a v jeho pozemský svet, pocit pominuteľnosti človeka a jeho márnosti. Barokový človek je zmietaný neistotou svojho bytia, stupňovanou vojnami a nepokojmi, v dôsledku čoho sa upína k nadpozemským istotám. Skutočnosť sa v jeho víziách premieta do alegórií a symbolov, nad rozumom víťazí fantázia a viera. K najznámejším autorom tohto obdobia patria: Torquato Tasso, Hans Jacob von Grimmelshausen, John Milton- Stratený raj, Raj znovu nájdený či Ján Amos Komenský- Veľká didaktika, Svet v obrazoch.

Slovenská baroková literatúra (1650-1780). Protihabsburské povstania, náboženské nepokoje a kruté vojnové pomery nahlodali dôveru v ľudské sily pri ovládaní osudu, ľudí navyše ožobračovali aj dôsledky vojen, hlad, epidémie, mor. Proti útlaku protestovali vzburami a útekom do hôr (Jánošík). Najpodstatnejším hnutím bola reformácia a protireformácia. Strediskom katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave, ktorá bola jedinou v celom Uhorsku. Zakladanie tlačiarní, záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku, pestrosť žánrov, to sú najpodstatnejšie literárne znaky tohto obdobia. Najznámejšími slovenskými barokovými autormi boli: Benedikt Szollosi- Písne katholické, Peter Benický, Hugolín Gavlovič- Valaská škola mravúv stodola, Škola kresťanská, Ján Simonides, Samuel Hruškovic, Daniel Krman ml.- Cestovný denník, Adam František Kollár, Móric August Beňovský.

5. Klasicistická a osvietenská literatúra (17.stor.-18.stor.)
Pre 17. storočie je charakteristický pokrok vedy a záujem o tajomstvá vesmírnych zákonov a prírodných javov. Na európskom území nedochádza k rozsiahlym vojnám, ale iba k miestnym stretom. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi. Vláda sa podľa nich má usilovať o blaho ľudu. Cirkev sa stáva terčom kritiky. Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Američania vyhlasujú nezávislosť, vo Francúzsku v roku 1789 vypukla revolúcia. Medzi znaky klasicizmu patrí v prvom rade to, že vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí. Usiloval sa o tvorbu klasických estetických noriem odvodzovaných z antických vzorov so zameraním na spoločenské a mravné problémy. Hlásil sa k filozofickým východiskám racionalizmu a k abstraktne ponímaným ideám pravdy, harmónie a krásy. Chcel zobraziť rôzne ľudské charaktery (hrdina, ničomník, lakomec). K najvýznamnejším autorom tohto obdobia patria: Corneille, Racine, Moliére- Lakomec, Fontaine (bájkar), Voltaire.

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780-1830) je charakteristická tým, že sa rozvíjala v čase zakladania manufaktúr, rozvoju obchodu, zmien v poľnohospodárstve, rozvíjania sa kapitalizmu, rozpustenia žobravých reholí, hospodárskych reforiem či zrušenia cenzúry. K znakom slovenského osvietenstva patrí: prekvitanie osvetovej činnosti, zakladanie učených spoločností, vychádzanie periodickej tlače a pretrvávanie konfesionálnych sporov. Najznámejšími slovenskými osvietenskými autormi boli: Anton Bernolák, Jozef Ignác Bajza- autor prvého slovenského románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, Juraj Fándly, Ján Kollár- Slávy dcera, Ján Hollý- Selanky, Svätopluk, Ján Chalúpka- Kocúrkovo.


6. Preromantická a romantická literatúra (koniec 18.stor.-polovica 19.stor.)
Pre toto obdobie je typické to, že ide o akési medzirevolučné obdobie (1789-1848). Na sile nadobúdajú myšlienky nacionalizmu a liberalizmu a dochádza ku vzniku nových národných štátov. Sentimentalizmus alebo preromantizmus je umelecký smer, ktorý odmietol nespravodlivosť feudalizmu a zdôrazňoval citové hodnoty jednoduchého človeka. Najdôležitejšími znakmi preromantizmu sú zmysel pre veľkosť, vznešenosť, pôvodnosť a požiadavka tvorivej slobody. Prejavoval sa najmä v druhej polovici 18. storočia. Romantizmus je myšlienkové hnutie a jeden z hlavných umeleckých smerov 19. storočia. Rušil hodnoty, ktoré prinieslo osvietenstvo a klasicizmus, proti klasicistickým pravidlám uplatňoval tvorivú slobodu umelca, proti racionalizmu staval cit, vášne, fantáziu a vôľu, proti aabstraktnému poňatiu človeka zdôrazňoval konkrétneho jedinca, proti všeobecnému poňatiu ľudstva staval ideu národa. K najvýznamnejším autorom tohto obdobia patria: George Gordon Byron, Victor Hugo, Heinrich Heine, Sándor Petofi, Edgar Allan Poe, Božena Nemcová, Karel Hynek Mácha.

Slovenská preromantická a romantická literatúra (1830-1850) sa vyvíjala na základe toho, že v celej Európe v tom čase silnela vlna národnooslobodzovacieho hnutia, ktorá vyústila do revolúcie v roku 1848. V Uhorsku na čele hnutia stála šľachta. Jej hlavným predstaviteľom bol Lajoš Košút, ktorý netajil radikálny odpor k politike Viedne a inklinoval k násilnej maďarizácii. Na Slovensku sa do popredia dostala mladá škola na čele s Ľudovítom Štúrom a jeho nasledovateľmi. K znakom slovenského romantizmu patrí: návrat k slovanským žánrom, ľudový hrdina, odsúdenie titanizmu (okrem Janka Kráľa), málo subjektívnosti, veľa kontrastov, synkretizmus (prekrývanie literárnych druhov), hlavným literárnym druhom sa stala lyrika, dominuje balada, pieseň, hrdinova nálada korenšponduje s prírodou, sylabický veršový systém. Najznámejšími autormi boli: Karol Kuzmány, Ľudovít Štúr, Samo Chalúpka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Jozef Miloslav Hurban.

Od romantizmu k začiatkom realizmu (1850-1880). Ide o obdobie, pre ktoré je typické:
1. 1849- vo Viedni sa vydávajú Slovenské noviny, na návrh Jána Kollára sú písané v staroslovienčine, čiže v slovakizovanej češtine.
2. 1851- odohráva sa stretnutie štúrovcov a bývalých bernolákovcov ( Ján Palárik, Andrej Radlinský, Martin Hattala), na ktorom sa obe strany dohodli na reforme jazyka a podľa Hodžových návrhov vypracoval Martin Hattala Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá upravila stredoslovenské nárečie podľa historických zásad.
3. 1860- prijatie tzv. Októbrového diplomu, v dôsledku čoho nastáva uvoľnenie režimu.
4. 1863- založenie Matice slovenskej (symbolicky 1000 rokov po príchode Konštantína a Metoda na VM).
5. 1867- Rakúsko- uhorské vyrovnanie.
6. 1874- boli zatvorené slovenské gymnáziá a o rok neskôr aj Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. Romantizmus ustupoval realizmu.
7. Najznámejšími autormi tohto obdobia sú: Ľudovít Kubáni, Gustáv Kazimír Zechenter- Laskomerský, Jonáš Záborský, Ján Palárik.


7. Realistická literatúra (druhá polovica 19.stor.-začiatok 20.stor.)
Narastajúca miera industrializácie, rýchlo sa šíriace myšlienky liberalizmu a nacionalizmu, rozmach technických a prírodných vied, to sú sprievodné znaky 19. storočia. Rozvoj priemyslu našiel ohlas vo filozofii pozitivizmu, ktorej zakladateľom bol August Comte. Táto filozofia zdôrazňovala objektívne poznanie skutočnosti, pričom pozitivisti pokladali za skutočné iba to, čo sa dalo overiť zmyslami. 19. storočie sa odvíjalo v znamení populačnej explózie a veľkej migrácie obyvateľstva najmä do Ameriky.

Realizmus je umelecký smer a zároveň metóda uplatňujúca sa od polovice 19. a v priebehu 20. storočia. Realizmus je založený na kritickom poznávaní skutočnosti, ktoré vychádza z pravdivého zobrazenia ľudskej osobnosti s jej rozmanitými vzťahmi k realite.  Kritický realizmus je umelecký smer, ktorý patrí k najvýraznejšej odrode realizmu. Je v ňom zosilnený rys kritickosti, reaguje na vlnu buržoáznych revolúcií v Európe, rozmach vedy a techniky, na vývoj spoločnosti, ktorá v súvislosti s pozitívnym ekonomickým vývojom nedokázala snívať. Najvýznamnejšími autormi tohto obdobia sú: Charlotte Bronteová, Charles Dickens, Stendhal, Honoré de Balzac, Gustave Flaubert, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, Anton Pavlovič Čechov, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Lev Nikolajevič Tolstoj, Jan Neruda, Alois Jirásek.

Slovenská realistická literatúra (1880-1918) sa vyvíjala vo veľmi ťažkých časoch. V roku 1874 boli na príkaz vlády a ministra školstva zrušené všetky tri slovenské gymnáziá a až do roku 1918 neexistovala jediná slovenská stredná škola. Počas nasledujúceho roku bola zrušená aj Matica slovenská. V roku 1882 slovenskí študenti v Prahe založili spolok Detvan, ktorý organizoval vzdelávacie a kultúrne podujatia, oboznamoval českú spoločnosť so slovenskou kultúrou. Postupne vznikali ďalšie spolky ako Hlasisti alebo ženský spolok Živena. Slovenský realizmus rozdeľujeme na:
1. vlnu (1880-1900), nazývanú aj opisný realizmus,
2. vlnu (1900-1918), nazývanú aj kritický realizmus.

Znaky 1. vlny slovenského realizmu sú nasledovné:
a) dominuje sylabotonický veršový systém,
b) píšu sa veľké lyrické cykly a lyrickoepické skladby,
c) je zrejmý príklon k súčasným témam, opisuje sa materiálne bohatstvo, podnikateľská činnosť, vypočítavosť, manželstvo,
d) pohľad na skutočnosť je vonkajší.

Znaky 2. vlny slovenského realizmu sú nasledovné:
a) jazyk básní sa zjednodušil,
b) témy: vnútorný citový život lyrického subjektu,
c) záujem o vnútorný život človeka, zameranie sa na jeho situáciu,
d) zobrazujú sa citové drámy zo sklamaných očakávaní a nesplnených túžob.

Najznámejšími slovenskými realistickými autormi sú: Svetozár Hurban Vajanský, Terézia Vansová, Elena Maróthy- Šoltésová, Martin Kukučín, Božena Slančíková Timrava, Jozef Gregor Tajovský, Ľudmila Podjavorinská, Ján Čajak.


8. Svetová literárna moderna (koniec 19.stor.-začiatok 20.stor.)
Koniec 19. storočia sa nesie v znamení veľkých zmien ústiacich do katastrofálnych predstáv, chaosu a dezorientácie. Rýchle životné tempo, konkurenčný boj, rast sociálnych problémov vytvárajú spoločenskú situáciu plnú pesimizmu a beznádeje. Každodenná realita je vystavená ostrej kritike. Toto obdobie sa spájalo s neistotou, nepokojom, často sa hovorilo o kríze myslenia a kultúry vôbec. V literatúre sa v tom čase objavilo viacero nových myšlienkových prúdov.

Parnasizmus je francúzsky literárny smer z konca 19. storočia, ktorý sa snažil o dokonalú krásu literárneho diela precíznou formou a rozmanitosťou žánrov bez spätosti básne so spoločenskou realitou. Umenie si musí postačiť samo o sebe, jeho poslaním nie je zobrazovať reálny svet a jeho problémy. Lyrika sa mohla písať len neosobná. Za ideál krásy pokladali antickú literatúru.

Impresionizmus je umelecký smer, ktorý pôvodne označoval výtvarnú orientáciu voľnej skupiny mladých maliarov, ktorí sa spolu predstavili v Paríži roku 1874. Impresionizmus chce zachytiť okamžitý dojem zaťažený ani racionálnym, ani empirickým poznaním.

Symbolizmus je umelecký smer, ktorý vznikol v opozícii voči impresionizmu a naturalizmu. Základným výrazovým prostriedkom v literatúre sa stalo nepriame pomenovanie- symbol, ktorý slúžil na vyjadrenie abstraktného pojmu a mal zvýrazniť viacvýznamovosť básnickej výpovede.
ň
Dekadencia. Tento výraz pôvodne slúžil ako hanlivé označenie francúzskej poézie z konca 19. storočia, ktorá pohŕdala dobou, meštianskou kultúrou a jej tradíciami. Dekadencia s provokatívnou obľubou siahala k tabuizovaným témam- erotika, morbidita, poetizácia násilia a zla, neúctivý vzťah k Bohu, oslava Satana a kultu smrti.

K najvýznamnejším autorom tejto doby patrí: Charles Baudelaire, Paul Verlaine, Jean Arthur Rimbaud.

Slovenská literárna moderna (1900-1918). Začiatok 20. storočia znamenal pre Rakúsko- Uhorsko, konkrétne pre Slovensko, rozvoj priemyslu a hospodárstva. Prudký nárast dravého podnikateľského prostredia zhoršoval životné podmienky slovenských roľníkov. Zbedačený ľud sa začal masovo vysťahovávať za prácou do Ameriky. Vysťahovalectvo malo za následok znižovanie počtu obyvateľov slovenskej národnosti a zvýšený národnostný útlak. Vypuknutie prvej svetovej vojny znamenalo zhoršenie podmienok pre rozvoj hospodárstva.
Znaky poézie písanej autormi obdobia literárnej moderny sú nasledovné:
a) sústreďujú sa na vykreslenie atmosféry básne,
b) zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom,
c) dominuje symbolizmus, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia,
d) požíva sa sylabotonický veršový systém, no objavujú sa zárodky voľného verša.
Slovenskú poéziu tohto obdobia reprezentujú svojou tvorbou Ivan Krasko a Janko Jesenský.