referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Martin, Maroš
Pondelok, 11. novembra 2019
Prehľad literárnych periód
Dátum pridania: 02.02.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emiceha
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 917
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 21.9
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 36m 30s
Pomalé čítanie: 54m 45s
 
9. Svetová medzivojnová literatúra (1918-1945)
Ako celok bolo 20. storočie storočím kontrastov, prostredníctvom ktorých si ľudia vo víre katastrofálnych vojenských konfliktov, rasistických a náboženských nepokojov, uvedomovali večné predstavy o ľudskej slobode, sociálnej spravodlivosti, spoločenskej rovnosti a demokracie. 20. storočie bolo preto aj storočím rozmachu nových myšlienkových, umeleckých a literárnych smerov uplatňujúcich sa v poézii, z ktorých treba spomenúť pragmatizmus, secesiu, futurizmus, kubizmus, kubofuturizmus, imaginizmus, dadaizmus, surrealizmus (smer založený na snahe spontánne a bez rozumovej kontroly vyjadrovať to, čo sa deje v ľudskom podvedomí), expresionizmus, konštruktivizmus či poetizmus. Ten vznikol v Čechách v 20- tych rokoch 20. storočia. Zdôrazňuje aktívny postoj k životu, jeho zachytenie prostredníctvom citových a fantazijných schopností umelcov. Inšpirovaný bol hravosťou dadaizmu a uprednostňoval imagináciu, fantáziu, sen, poznávanie exotických krajín. Základom poetistickej tvorivej metódy je hra a rozumom nekontrolovateľné voľné asociácie. Poézia mala prinášať čitateľom radosť a krásu. Básnici písali predovšetkým básne- pásma a hlavným vyjadrovacím prostriedkom sa stala metafora. Ďalšími znakmi poetizmu sú sklon k paródii, zľahčovanie, cestovanie, obľúbenosť ľudovej zábavy, opojenie naivným umením. Predstaviteľmi poetizmu v Čechách sú: Karel Teige a Vítězslav Nezval. Najvýznamnejšími básnikmi tohto obdobia boli: Filippo Tommaso Marinetti, Guillaume Apollinaire, Vladimír Majakovskij, Sergej Jesenin, Andre Breton, Petr Bezruč, Jiří Wolker.

Prvoradou úlohou prózy a drámy tohto obdobia bolo zobraziť vojnovú tematiku, opísať vojnové hrôzy a varovať pred nimi. K takýmto spisovateľom patrili aj predstavitelia tzv. stratenej generácie. Ide o označenie generačne blízkej skupiny amerických básnikov a prozaikov, ktorí začali tvoriť v 20- tych rokoch 20. storočia. Ich videnie bolo ovplyvnené zážitkami z 1. svetovej vojny a pocitom kultúrnej vykorenenosti Američana v Európe, pocitom neschopnosti zaradiť sa po vojne do života. Základnou témou ich diel je sklamanie a skepsa, rozklad ľudských a spoločenských hodnôt a hľadanie východiska v úteku do prírody alebo ku kultúre. Maličkosti každodennosti nahrádzajú trvalé hodnoty. Hrdinami ich próz sú jednotlivci stratení v labyrinte sveta, sú to obvykle rozporuplní, silno citovo založení ľudia, ktorí nikde nenachádzajú zakotvenie. Preto žijú v provizóriu a ich jedinou hodnotou v tomto svete je kamarátstvo. Predstaviteľmi tohto typu literatúry boli: Ernest Hemingway, John dos Passos, Francis Scott Fitzgerald, William Faulkner, Harry Sinclair Lewis, Theodore Dreiser. Svojou tvorbou sa k nim približovali: Erich Maria Remarque, Thomas Mann, Hermann Hesse, Lion Feuchtwanger, Romain Rolland, Henri Barbusse, Marcel Proust.

Súčasťou nemeckej literatúry tohto obdobia bola aj pražská nemecká literatúra. Ide o tvorbu autorov spojených miestom narodenia a väčšinou aj pôsobením v Prahe. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto typu literatúry boli Franz Kafka a Max Brod.

V medzivojnovom období pôsobili aj nasledovní autori: Michail Šolochov, Michail Bulgakov, Karel Čapek či Jaroslav Hašek.

Slovenská medzivojnová literatúra (1918-1945) sa vyvíjala v období, kedy sa Slovensko stalo súčasťou Československej republiky založenej v októbri 1918. Nový štát zbavil Slovákov maďarizačného útlaku, slovenčina začala prenikať do škôl a úradov, stala sa štátnym jazykom, vznikali slovenské kultúrne ustanovizne- Univerzita Komenského v Bratislave, SND, bola znovu obnovená činnosť Matice slovenskej. V roku 1918 ukončená prvá svetová vojna však zasiahla do života ľudí natoľko, že sa odrazila aj v slovenskej medzivojnovej literatúre.

Spisovatelia (básnici) sa rozdeľovali do skupín nasledovným spôsobom:
1. staršia generácia- Janko Jesenský, Vladimír Roy,
2. prechodná generácia- Martin Rázus, Štefan Krčméry,
3. mladí autori- Emil Boleslav Lukáč (neosymbolizmus), Ján Smrek (vitalizmus), Ladislav Novomeský (ľavicová avantgarda, DAV), Rudolf Fabry, Štefan Žáry (nadrealizmus), Janko Silan, Rudolf Dilong (katolícka moderna), Valentín Beniak, Maša Haľamová (individuálne formovaní básnici).

Medzivojnovú prózu a drámu, zaoberajúce sa tematikou vojnovými zážitkami, spomienkami na mladosť, povojnovou sociálnou skutočnosťou, rozdeľujeme z hľadiska uplatňovania umeleckej metódy nasledovne:

1. Realizmus.
a) prvá línia, priamo rozvíjajúca realistickú tradíciu, Ladislav Nádaši Jégé, Martin Rázus,
b) druhá línia, predstavujúca sociálno- psychologický realizmus, ktorý sa usiluje o prienik do vnútra človeka, Jozef Cíger Hronský, Milo Urban,
c) tretia línia, tzv. socialistický realizmus, Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ.

2. Lyrizovaná próza.

a) ornamentalizmus, ktorý vychádzal zo snahy povýšiť tvar literárneho diela na úroveň modernistických európskych prúdov. Preto autori vychádzali z expresionizmu, v ich próze dominovali pesimistické, tragické nálady a životné pocity, nešťastné postavy. Ich vnútorné predstavy chápu ako skutočnosť. Ornamentalizmus, čiže ozdobnosť jazyka, súvisel s experimentovaním s jazykom a so slovom. Jeho predstaviteľmi sú: Gejza Vámoš, Ján Hrušovský, Ivan Horváth.

b) naturizmus (lyrizovaná próza)- Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, František Švantner.

c) medzivojnová dráma- Ivan Stodola, Július Barč- Ivan, Peter Zvon.

10. Svetová literatúra druhej polovice 20. storočia (od roku 1945)
Druhá svetová vojna, najväčší konflikt v dejinách ľudstva, nesmierne ovplyvnila spoločenský, politický i umelecký vývoj celej druhej polovice minulého storočia a je inšpiračným zdrojom dodnes. Svet sa rozdelil na dva póly. Obdobie tzv. studenej vojny sa predĺžilo až do začiatku 90- tych rokov, kedy bol dovŕšený proces postupného rozvratu hospodárskych a politických systémov sovietskych satelitov a rozpadu samotného Sovietskeho zväzu.

Svetová literatúra v druhej polovici 20. storočia sa delí na: existencialistov (Jean- Paul Sartre, Albert Camus), autorov zobrazujúcich mládež (Jerome Salinger, William Golding), rozhnevaných mladých mužov (John Osborne, John Braine, Kingsley Amis), beatnikov (Lawrence Ferlinghetti, Allen Ginsberg, Jack Kerouac), neorealistov (Pier Paolo Pasolini, Alberto Moravia), predstaviteľov „nového románu“ (Allain Robbe- Grillet), postmodernistov (Umberto Eco, Vladimír Nabokov), predstaviteľov magického románu (Gabriel Garcia Márquez, Čingiz Ajtmatov), autorov zobrazujúcich ľudí v totalitnej spoločnosti (Boris Pasternak, Alexander Solženicyn, George Orwell, Jozef Škvorecký, Milan Kundera), predstaviteľov epického divadla (Bertold Brecht), americkej psychologickej drámy ( Tenessee Williams, Arthur Miller) či predstaviteľov absurdnej drámy (Friedrich Durrenmatt, Samuel Beckett, Eugéne Ionesco, Václav Havel).

Existencializmus je filozofický a umelecký smer, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i z hľadiska spoločenských vzťahov. Existencialisti sa vyjadrujú k základným otázkam ľudského bytia, pričom nestrácajú zo zreteľa estetickú funkciu umeleckého diela. Zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca. Podľa existencialistov život človeka záleží len na jeho voľbe. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje konvencii. Spoločnosť je pre indivíduum nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. Zbavuje ho osobitosti.

Neorealizmus je umelecký smer rozvíjajúci sa v 40- tych rokoch a na začiatku 50- tych rokov. Prevláda v ňom sociálna tematika, všíma si tienisté stránky talianskej malomeštiackej spoločnosti, kritizuje taliansky fašizmus.

Postmodernizmus je literárny a umelecký smer poslednej tretiny 20. storočia. Východiskom pre novú poetiku sa stáva odmietavý postoj ku konzumnej spoločnosti. Usiluje sa o alternatívnosť ľudských prístupov k svetu, odmieta víziu intelektuálnej a kultúrnej nadradenosti západnej civilizácie i nadradenosť racionality v procese poznania. Základnou požiadavkou je pluralita názorov a ich zrovnoprávnenie.

Magický realizmus je smer, ktorý sa rozvinul v rámci postmodernej doby v karibskej oblasti a ktorý tak nazvali jeho zakladatelia Guatemalčan Asturias a Kubánec Carpentier. V tajomnom svete diel magického realizmu sa prelína mýtické vesmírno s každodennosťou, tragédia s komickosťou, výmysel s realitou, život so smrťou.

Epické divadlo je doménou nemeckého dramatika Bertolda Brechta. Svoje hry stavia na rozbití divákovej ilúzie, že na javisku je predvádzaný skutočný život skutočných postáv. Divák si má stále uvedomovať, že sleduje len divadelné predstavenie a takto má byť angažovaný k aktívnemu porovnávaniu divadelného príbehu s realitou a svojim vlastným životom. Brecht nahradil dramatický prítomný čas epickým minulým, v hrách vystupuje množstvo epizódnych postáv, scéna sa často mení, dielo nie je členené na dejstvá, ale na scény, ktoré nie sú rovnako dlhé. Tajomstvo pointy stratilo svoje čaro, lebo epická hra v medzititulkoch povie dopredu, čo sa stane.

Slovenská literatúra po druhej svetovej vojne (1945-1989) je charakteristická v prvom rade tým, že je v znamení nástupu komunistickej ideológie k moci, Československo je izolované od ostatných krajín na západ od našich hraníc, je pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Obyvatelia boli nútení znovu odchádzať do emigrácie. Predstaviteľov poézie (básnikov) tohto obdobia delíme na:
a) staršiu generáciu- Ján Kostra, Pavol Horov, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik, Milan Rúfus,,
b) strednú generáciu- Ľubomír Feldek, Ivan Štrpka, Štefan Moravčík, Daniel Hevier,
c) mladá generáciu- Jozef Urban, Ivan Kolenič, Viliam Klimáček.

Slovenskú prózu a drámu druhej polovice 20. storočia zastupujú nasledovní autori:
a) próza- František Hečko, Rudolf Jašík, Alfonz Bednár, Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko, Ladislav Ťažký, Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Jana Juráňová,
b) dráma- Štefan Králik, Ivan Bukovčan, Peter Karvaš, Milan Lasica, Július Satinský, Stanislav Štepka.
V dráme je známe tzv. autorské divadlo, ktoré vzniklo tým, že dovtedy oddelené tvorivé aktivity autora a herca sa spojili. Tvorca, resp. vykonávateľ sa necháva vidieť priamo v divadelnej akcii. Zdôrazňuje sa osobnostná autentickosť výpovede autora, ale aj celej hry, lebo text nie je nikdy definitívny, ostáva otvorený. Autor ponecháva priestor hercovej tvorivosti, javiskovej skúsenosti a jeho osobnosti. Nie je prísne predpísané, ako by mal herec danú rolu prezentovať, tým pádom sa táto úloha nemusí pripisovať len jedinému protagonistovi, lebo každý iný herec do nej vkladá niečo nové. V oblasti výrazových prostriedkov dominuje používanie irónie i sebairónie. Snaha priblížiť sa divákovi vedie autora k používaniu žargónu a nárečia. 

 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.