Chronologické usporiadanie vývoja svetovej literatúry:
1. Staroveká literatúra (3000 pred n. l.-500 n. l.)
2. Stredoveká literatúra (5.stor.-15.stor.).
3. Humanistická a renesančná literatúra (14.stor.-17.stor.).
4. Baroková literatúra (16.stor.-18.stor.)
5. Klasicistická a osvietenská literatúra (17.stor.-18.stor.).
6. Preromantická a romantická literatúra (koniec 18.stor.-polovica 19.stor.).
7. Realistická literatúra (druhá polovica 19.stor.-začiatok 20.stor.).
8. Svetová literárna moderna (koniec 19.stor.-začiatok 20.stor.).
9. Svetová medzivojnová literatúra (1918-1945).
10. Svetová literatúra druhej polovice 20. storočia (od roku 1945).

Chronologické usporiadanie vývoja slovenskej literatúry:
I. Staršia slovenská literatúra (800-1780).
1. Slovenská stredoveká literatúra (800-1500).
2. Slovenská humanistická a renesančná literatúra (1500-1650).
3. Slovenská baroková literatúra (1650-1780).

II. Novodobá slovenská literatúra (1780-1918).
1. Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780-1830).
2. Slovenská preromantická a romantická literatúra (1830-1850).
3. Od romantizmu k začiatkom realizmu (1850-1880).
4. Slovenská realistická literatúra (1880-1918).

III. Slovenská literatúra 20. storočia (od roku 1900).
1. Slovenská literárna moderna (1900-1918).
2. Slovenská medzivojnová literatúra (1918-1945).
3. Slovenská literatúra po druhej svetovej vojne (1945-1989).
4. Súčasná slovenská literatúra (od roku 1989).


1. Staroveká literatúra (3000 pred n. l.-500 n. l.)
Počiatky nepísaného umenia možno vidieť v prejavoch pravekého človeka, závislého od prírody, bojujúceho proti hladu, chorobám a nepriateľom a oslavujúceho svoje božstvá. Tieto prejavy mali pôvodne podobu veršovaných pokrikov s často sa opakujúcimi slovami a rovnakými slabikami, s pravidelným rytmom a spravidla citovým zafarbením. Zariekadlá, zaklínadlá, príslovia, pranostiky, magické a obradné prejavy boli dopĺňané spevom a tancom. Najstaršie písomné pamiatky boli vytvorené orientálnymi kultúrami, ktoré zakladali prvé štátne zriadenia akými boli Mezopotámia, Egypt, India, Čína. Dialo sa tak v priaznivých prírodných podmienkach, spravidla v riečnych údoliach.

Sumerská literatúra
Mezopotámia bola centrom najstarších ľudských civilizácií (3500-359 pred n.l.). Priekopníkmi písma boli nesemitskí Sumeri, ktorí okrem desiatkovej počítacej sústavy vynašli spôsob záznamu reči. Išlo o obrázkové písmo, z ktorého sa vyvinulo písmo klinové. K najcennejším svedkom kultúry Mezopotámie patria zachované časti veľkých knižníc hlinených tabuliek. Najväčšia knižnica bola v Ninive a bola zriadená asýrskym kráľom Aššurbanipalom v 7. storočí pred n. l. Najznámejším dielom tejto literatúry je Epos o Gilgamešovi.

Staroegyptská literatúra
Umenie starého Egypta vzniká už v období Starej ríše od roku 2650 pred n. l.). V rovnakej dobe sa vyvíja obrázkové písmo- hieroglyfy. Jazykom bola egyptčina. Texty sa písali na steny chrámov, hrobových komôr a sarkofágov. Na papyrus sa písalo trstinovým perom. Hieroglyfy rozlúštil v roku 1822 Francúz Champollion. Najznámejšie diela tejto literatúry sú Kniha mŕtvych a Texty pyramíd.

Indická literatúra
Indická literatúra sa rozvíjala na rozsiahlom území dnešného Pakistanu a Indie. Jej centrom sa stali povodia riek Indus a Ganga. Najstaršími indickými pamiatkami slovesného umenia sú védy, čiže posvätné knihy o poznaní. Vo védach Indovia velebili svojich bohov, ktorí boli zosobnením prírodných úkazov a síl. Védy, napísané védskym jazykom, potom sanskritom, v zvláštnych veršoch vyjadrovali predstavy najstarších obyvateľov Indie o svete a vesmíre. Rozsahom sú védy asi šesťkrát obsiahlejšie ako Biblia. Umenie Indov je ovplyvnené náboženstvom. Vychádzalo z náboženstva védskych Indov, z brahmanizmu, hinduizmu, džinizmu a budhizmu. Náboženské diela sú spracované umeleckou formou, resp. umelecké diela majú náboženský obsah. K najznámejším takýmto dielam patria eposy Mahábhárata, Rámájana, Kámasútra.

Čínska literatúra
Politické a kultúrne centrá sa sústredili v povodí riek. Čínska kultúra má zmysel pre starostlivo zaznamenávanú a vyhranenú úctu k tradíciám. K najznámejším autorom a ich dielam patria: Konfucius- Hovory, Lao-c´- Tao-te-ťing.

Perzská literatúra
Civilizácia, ktorávznikla na dnešnom irackom území, si vytvorila svoje umenie ako pozoruhodnú syntézu cudzích kultúrnych tradícií a vzorov. Najznámejším dielom tejto literatúry je Avesta (zborník modlitieb) od Zaratustru.

Hebrejská literatúra
Hebrejské písomníctvo je v úzkom slova zmysle umením starovekých palestínskych Židov používajúcich hebrejský jazyk. Najväčším prínosom pre svetovú kultúru sa stala Biblia.

Grécka literatúra
Ide o literatúru gréckych kmeňov, ktoré sa od roku 2000 pred n. l. usadzovali v južnej časti Balkánskeho polostrova a na ostrovoch v Egejskom mori. Práve v tejto literatúre sa po prvýkrát v dejinách objavujú prvé divadelné hry (drámy). Najznámejšími autormi a ich dielami sú: Homér- eposy Ilias a Odysea, Sapfo (na ostrove Lesbos zriadila Dom múz), Anakreón (básnik oslavujúci víno), Ezop (bájkar), Sofokles- tragédie Antigona, Kráľ Oidipus, Elektra, Euripides- tragédia Medea, Aristofanes- komédia Lysistrata.

Rímska literatúra
Rímska literatúra sa začína rozvíjať v 3. storočí pred n. l. a veľa podnetov preberá z gréckeho písomníctva. Pri helenizácii Ríma sú do programu rímskych hier zavádzané dramatické predstavenia. Vzniká tzv. rímska komédia. Hrdinami sú zamilovaní mladíci, dievčatá, ktoré upadli do otroctva, neviestky, ľstiví proroci, sklamaní otcovia a lakomci. Najznámejšími autormi tejto literatúry sú: Plautus, Caesar, Cicero, Marcus Aurelius, Ovidius- súbor bájí Premeny (Metamorfózy), Vergilius- Pastierske spevy (Bukolika), Roľnícke spevy (Georgika), Horatius.


2. Stredoveká literatúra (5.stor.-15.stor.)
Stredovek je obdobím vojen, epidémií moru a iných chorôb, krížových výprav, ale tiež obdobím formovania štátnych organizácií, kolonizácií a rozdeľovania pôdy. Základnou ideológiou v Európe je kresťanstvo, ktoré ovplyvňovalo vieru, morálku, myslenie i názory na umenie. Výhradné postavenie vo všetkých oblastiach ľudského života mala cirkev. Cirkevné učenie ovplyvňovalo každodenný život a v nepokojnom období ponúkalo istotu a vieru v lepšiu budúcnosť. Školy a knižnice vznikali pri kláštoroch, výhradne v kostoloch a kláštoroch zhromažďovali rukopisne šírené knihy. Cirkevné učenie podporovalo stredovekú hierarchizáciu spoločnosti a viera v kresťanského Boha bola často ich jediným spojením. Kultúrne výtvory ľudí zobrazovali náboženskú tematiku, vyjadrovali obdiv ku kresťanským hodnotám a podporovali tak priamo či nepriamo vieru. Človek bol v stredoveku chápaný ako súčasť vyššieho poriadku, do ktorého nemá právo zasahovať. Meradlom všetkého bol Boh. V živote ľudí hrala veľkú úlohu askéza (odriekanie). Myšlienkovou spojnicou medzi antikou a stredovekom bola najprv patristika a neskôr scholastika.

Spoločným znakom stredovekej literatúry boli často sa opakujúce námety z Biblie alebo z antiky. Panovalo latinské modli sa a pracuj. Hrdinom je svätec alebo mučeník, rytier alebo kráľ. Cieľom stredovekej literatúry je poučovať, dojímať a vychovávať a až potom baviť. Dôležitým nebol obsah ale forma. Pôvodnosť diela nebola podstatná, autorov väčšinou nepoznáme, miesto a doba vzniku sa odhaduje podľa druhotných znakov, mnohé diela nie sú zachované v úplnosti. Stredoveká literatúra obľubovala alegóriu, používanie ustálených symbolov. Literárnou autoritou sa stala Biblia a neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Stredovekí autori tieto diela napodobňovali v obsahu i forme, veľa citovali a neusilovali sa o jedinečnosť. Vytvoril sa tak zvláštny postup pri písaní- imitácia. Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, preto sa v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali- parafrázovali. Často bola zdôrazňovaná poslušnosť, oddanosť Bohu alebo panovníkovi. Stredoveká literatúra sa spravidla člení na dva základné prúdy, na literatúru duchovnú a svetskú, ktoré sú realizované v širokej palete literárnych foriem- duchovná lyrika, duchovná epika, duchovná dráma, svetská lyrika, svetská epika, svetská dráma. K najznámejším dielam svetovej stredovekej literatúry patria eposy Pieseň o Rolandovi, Tristan a Izolda, Pieseň o Cidovi, Pieseň o Nibelungoch, Beowulf, Slovo o pluku Igorovom, Kronika česká, Dalimilova kronika. Z českých autorov treba spomenúť Kosmasa a Jána Husa.

Slovenská stredoveká literatúra (800-1500). Prvým útvarom na území dnešného Slovenska, ktorý by bolo možné označiť ako rannú formu štátu, bola Veľkomoravská ríša. Jej kniežatá Mojmír a Rastislav museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Posilu sa Rastislav rozhodol hľadať u cisára Byzancie- Michala III. Ten žiadosti posolstva vyhovel a roku 863 vyslal na VM misiu vedenú solúnskymi bratmi Konštantínom a Metodom. Konštantín a Metod zostavili a priniesli prvý bohoslužobný jazyk- staroslovienčinu. Knieža Rastislav ich poveril založením učilišťa, v ktorom by vyučili kňazov ovládajúcich reč ľudu. Misijná činnosť oboch bratov marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad VM. Franskí kňazi oboch bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva a preto sa obaja vypravili do Ríma obhajovať slovanskú bohoslužbu. Pápež Hadrián II. Povolil slovanskú liturgiu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal meno Cyril. Onedlho zomrel. Cestou späť Metoda uväznili na dva roky vo Franskej ríši. Medzitým sa stal vládcom VM Svätopluk. Metoda pustili až po zákroku pápeža. Vrátil sa do VM, kde pokračoval v činnosti v učilišti, prekladal knihy a zákonníky. Po smrti Metoda pápež zakázal slovanskú bohoslužbu (895). Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii a preto väčšina žiakov musela odísť pred prenasledovaním. K najznámejším dielam patria: Proglas (Predslov k svätému evanjeliu), Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantínov, O písmenách, Moravsko- panónske legendy (Život svätého Konštantína, Život svätého Metoda), Život Naumov. Ide o pôvodnú literatúru, no na území VM vznikla i prekladová literatúra (misál- omšová kniha, evanjeliá, ...).


3. Humanistická a renesančná literatúra (14.stor.-17.stor.)
K charakteristickým znakom tohto obdobia patria: časté hladomory a epidémie, vojnové konflikty, rastúce spoločenské nepokoje, rozvoj námornej dopravy a rozkvet medzinárodného obchodu, expanzia krajín do okolitého sveta a vytváranie si kolónií, vzostup talianskych miest a meštianskeho stavu.
Humanizmus (ľudský) zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti v zodpovedajúcich životných podmienkach. Humanisti zdôrazňovali staroveký ideál krásy a dobra, boli zameraní proti feudalizmu a nadvláde cirkvi.

Renesancia (znovuzrodenie) je mohutný umelecký a myšlienkový smer, ktorým sa ľudia vymaňovali zo stredovekého spôsobu myslenia. Renesančné hnutie chcelo oslobodiť človeka pomocou obnovenia kultúry antických národov Grékov a Rimanov. Renesancia sa stavia proti nadvláde teológie, presadzuje rozvoj prírodných vied a vied o človeku. Proti kresťanskému ideálu pokory a askéze hlása príklon k radostiam pozemského života. Záujem sústreďuje na človeka.

Najznámejší autori a diela:
Dante Alighieri- Božská komédia,
Francesco Petrarca- Spevník,
Giovanni Boccaccio- Dekameron,
Francois Villon- Malý testament, Veľký testament,
Miguel de Cervantes- Dômyselný rytier Don Quijote,
Lope de Vega- Ovčí prameň,
William Shakespeare- tragédie- Hamlet, Romeo a Júlia, Othello, Macbeth, Kráľ Lear,
- historické hry- Richard III., Henrich VI.,
- komédie- Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Ako sa vám páči, Veselé panie z Windsoru.

Slovenská humanistická a renesančná literatúra (1500-1650) sa vyvíjala v pohnutých časoch tureckých vpádov, reformácie, protireformácie a prihabsburských povstaní. Matej Korvín sa zaslúžil o zozvoj a sprostredkovanie talianskeho a európskeho myšlienkového i umeleckého hnutia. Uhorsko sa začlenilo do Habsburskej monarchie a osmanskej ríši sa otvorila cesta do strednej Európy. Panovníci Habsburskej monarchie sa usilovali upevňovať feudálny spoločenský poriadok, zakladali sa školy, kníhtlačiarne a rozvíjala sa národná literatúra. Písali sa historické piesne, duchovná lyrika a ľúbostná lyrika. Najznámejšími autormi boli: Martin Rakovský- O spoločenských vrstvách v štáte, O svetskej vrchnosti, Jakub Jakobeus- Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa, Martin Bošňák- Píseň o zámku muránském, Juraj Tranovský- Písne duchovní, Pavel Kyrmezer- Komedie česká o bohatci a Lazarovi, Juraj Tesák Mošovský- Ruth.