Romantizmus je literárny smer podmienený zmenami v spoločnosti a politickom živote po buržoáznych revolúciách v Európe, ktoré proklamovali rovnosť všetkých ľudí, právo každého jednotlivca na slobodný, úspešný život - na rozdiel od klasicizmu, ktorý podriadil osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať nadosobné „vyššie" zákony.
Romantizmus slobodu a voľnosť poskytol aj pre umelca, ktorý sa v predchádzajúcom období musel podriadiť objektívnym zákonom tvorby, napodobňovať prírodu a rešpektovať prísne formálne požiadavky. Čo sa týka útvaru i témy, romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet.
Romantizmus je individuálnou vzburou proti svetovému poriadku a spoločnosti, prináša postavy osamotených ľudí, vyvržencov spoločnosti, tulákov, zbojníkov, ľudí stojacich na pokraji ľudskej spoločnosti. Na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane je spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť - tak vzniká jeden zo základných protikladov romantizmu.
Romantický hrdina však vzdoruje osudu, moci, tyranom - človek môže byť neslobodný, pripútaný o skalu, ale vnútorne je slobodný, nevzdáva sa (napr. anglický autor Percy Bysshe Shelley, 1792-1822, v diele Odpútaný Prometeus). Pre romantizmus je príznačný rozpor medzi snom, túžbou a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spoločnosť svojím nespravodlivým systémom alebo pokryteckou morálkou neraz zapríčiní, že postava sa ocitne na okraji ľudskej spoločnosti, alebo doženie človeka k smrti, napr. Werther z Utrpenia mladého Werthera od Johanna Wolfganga Goetheho, Esmeralda z Chrámu Matky Božej v Paríži od Victora Huga atď. Romantická postava je schopná veľkého silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad chladnú logiku rozumu. Často sa vyznačuje schopnosťou obetovať svoj život za slobodu, či šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus).
V romantickom diele nájdeme postavy bez jedinej zlej vlastnosti, dokonca sa idealizujú i historické postavy a na druhej strane sú postavy charakterovo úplne čierne. Romantická postava je jedinečná, jediná svojho druhu, jej osud sa nemôže opakovať a nepripomína osud niekoho, koho sme poznali (napr. Quasimodo, Frollo). Postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné sami sebe (harmónia kontrastov): Quasimodo je škaredý a Esmeralda krásna, Quasimodo je škaredý, ale dobrý, Frollo je kňaz, ale je morálne zvrhlý, zaoberá sa tajne alchýmiou. Schillerova postava Viliam Tell je horár, ovláda zbraň, ale nechce ju spočiatku použiť ani proti násiliu. Otec z Goetheho balady Kráľ tmy je milujúcim otcom, ale neuverí svojmu synovi, že mu hrozí nebezpečenstvo.
Predovšetkým stredoeurópski spisovatelia pod vplyvom filozofie J. G. Herdera považujú ľudovú slovesnosť za prameň svojej tvorby. V romantizme sa píše poézia, próza, dráma. Veľmi frekventovaná je balada pre svoju tragiku a vypätosť deja, novým žánrom je básnická poviedka. Znovu sa miešajú žánre, napr. lyrickoepická poézia. Prvýkrát vznikajú diela s hororovým prvkom, napr. Alan Edgar Poe: Jama a kyvadlo alebo sa využívajú nadprirodzené javy v baladách.
Typy romantickej postavy vo svetovej literatúre
Svetová je dôkazom fantázie autorov pri vytváraní romantických postáv. Všimneme si rodinné zázemie, pôvod postavy, morálne vlastnosti, spoločenské zatriedenie, súčasnosť alebo históriu postavy.
Vietor Hugo ( 1802-1885 ): Chrám Matky Božej v Paríži
Pôvod viacerých postáv je zahmlený, osudovo sa stretávajú alebo sú k sebe priťahovaní. Esmeraldu vychovali cigáni, ale nie je cigánka, vymenili ju za znetvorené dieťa Chudôbke, rozmarnej parížskej dievčine Po strate dieťaťa sa z nej stane bláznivá žena, ktorá mnoho ráz pokrikovala z klietky hanby po nepravej cigánke Esmeralde, v ktorej v závere svojho života spoznáva vlastnú ukradnutú dcéru. Quasimodo je pohodené dieťa, najdúch, našli ho v kostole. Postavy sú veľmi kontrastné voči inej postave ( Quasimodo škaredý - Esmeralda pekná, Frollo zlý - Esmeralda dobrá atď.), ale vytvárajú kontrast aj sami sebe:
- Esmeralda je krásna a hlboko mravná, ale žije uprostred najhoršej spoločnosti, kde sa na morálku nepotrpí. Kvôli láske k Phoebovi by zišla na scestie.
- Quasimodo je škaredý výzorom a znetvorený fyzicky, ale je schopný ušľachtilého citu, obety a má cit pre spravodlivosť.
- Phoebus je urastený a krásny tvárou, ale prázdny duchom a slabošskej povahy. Je vypočítavý, nezastane sa Esmeraldy a nezachráni jej tým život len preto, že by pred vznešenejšou spoločnosťou musel priznať styky s cigánkou.
- Kňaz Frollo sa nespráva ako kňaz, je natoľko očarovaný krásou Esmeraldy, že sa dopustí zločinu. Po nociach sa venuje alchymistickým pokusom, s čím by cirkev nesúhlasila. Ale má aj dobré stránky - bol dobrým študentom, bol múdry, postaral sa o pohodené dieťa.
Esmeralda je priťahovaná osudovou láskou k Phoebovi, hoci on ju nebude mať rád. Frollo sa nemôže ubrániť kráse Esmeraldy, je posadnutý prenasledovaním cigánok, čo nespôsobuje nič iné, len pre kňaza nedovolená túžba po žene. Quasimodov cit k Esmeralde je výlučný - miluje niekoho po prvýkrát a naposledy. Je jej bezvýhradne oddaný. Je šťastný, že ľúbi a nemusí byť milovaný.
Dejová línia je nasledovná. Je Sviatok bláznov, súťaž o najstrašnejšiu grimasu vyhráva znetvorený Quasimodo, zvonár v Notre Dume v Paríži. Po uliciach sa potuluje veľa ľudí a kňaz Frollo pokrikuje po krásnej cigánke Esmeralde, ktorá vystupuje s cvičenou kozičkou. Študent a dramatik Pierre Gringoire sa potuluje po Paríži a je svedkom pokusu o únos Esmeraldy. Zachráni ju krásny kapitán Phoebus. Únoscovia boli Frollo a Quasimodo, ale chytia iba zvonára. Pierre nemá v Paríži prístrešok, zablúdi do Dvora divov, kde nocuje parížska spodina, medzi nimi je aj Esmeralda. Hrozí mu smrť, lebo nikto nemôže vidieť, čo sa tam deje. Esmeralda ho zachráni tým, že vyhlási, že si ho berie za muža. Quasimodo je na pranieri, ľudia sa mu posmievajú, jediný človek, čo sa nad ním zľutuje, je Esmeralda, ktorá mu podá vodu. Znetvorený muž pocíti k nej vďačnosť a lásku, neskôr oddanosť. Esmeralda má schôdzku v pochybnej krčme s kapitánom, žiarlivý Frollo tam nikým nespozorovaný príde a pokúsi sa kapitána zabiť dýkou. Kapitán prežije, ale Esmeraldu obvinia z vraždy a uväznia. Quasimodo ju spod šibenice unesie a ukryje v chráme, ktorý má právo poskytovať azyl. Frollo podvodom dosiahne, že Esmeralda opustí azyl. Uväznia ju opäť ako Phoebovu vrahyňu. Kapitán nejde svedčiť v jej prospech. Esmeralda je v cele spolu s bláznivou Chudôbkou, ktorá v nej spozná svoje stratené dieťa podľa talizmanu. Esmeraldu obesia, na popravu sa díva z veže Frollo a Quasimodo. Frollo sa diabolsky smeje, keď dievčina umiera. Quasimodo ho zhodí do priepasti. Ukradne Esmeraldino telo a zanesie ho do hrobky. Po dvoch rokoch nájdu v hrobke dve kostry.
Typ „zbytočného človeka" v romantickej literatúre
Jedna časť romantických postáv reaguje na nespravodlivú spoločnosť, s ktorou nesúhlasia, pasivitou, nevyužitím svojho intelektuálneho potenciálu. V ruskej literatúre sa vytvorila postava „zbytočného človeka", šľachtica, ktorý prechádza bezcieľne životom, nevyužívajúc svoje nadanie.
Alexander Sergejevič Puškin (1799-1837): Eugen Onegin
V románe vo veršoch sa nachádza rovnomenná postava. Eugen Onegin svoje dni napĺňa nudou, nesúhlasí s prázdnym životom petrohradskej šľachty, ale nič proti tomu neurobí. Ruská šľachta nevyužíva svoje vzdelanie v práci pre Rusko, mladí ľudia strácajú čas v šľachtických salónoch a v radovánkach. Nevidí alebo nechce vidieť, že existujú aj iní ľudia - morálni, priami a čistí. Tí by ho nudili. Zabije v súboji pre hlúposť svojho priateľa Lenského - súboj bola pánska hračka, vzrušenie, ktoré zaháňalo nudu. Odmietne úprimnú lásku mladej Tatiany, hoci sa mu ona sama musí k nej priznať. Až po rokoch pochopí, čo odmietol. Snaží sa ju už ako bohatú a vydatú získať, ale Tatiana ho odmietne.
Neurodzená postava ( postava z ľudu alebo zo stredného stavu ) v romantickej literatúre
Romantizmus sa pod vplyvom ideálov francúzskej revolúcie „zníži" k neurodzeným vrstvám spoločnosti ( prvýkrát sa objavujú ľudové postavy v literatúre, napr. Schiller: Wiliam Tell - hlavná postava je hájnik, J. W. Goethe: Utrpenie mladého Werthera - Werther, neurodzený človek, nešľachtic, V. Hugo: Robotníci mora - chudobný rybár ), prikláňa sa k ľudovej tvorbe, napodobňuje útvary ( napr. pieseň, povesť, balada ), využíva témy ľudovej slovesnosti. Romantická láska sa nikdy nenaplní a nestane sa obojstrannou alebo manželskou, či inou harmonickou láskou, napr. v diele V. Huga Chrám Matky Božej v Paríži ani jedna láska nie je opätovaná: Esmeralda miluje Phoeba, ale on ju nie, je pre neho len ľahkou korisťou, Quasimodo miluje Esmeraldu, ale je taký znetvorený, že vidí v jej očiach len strach, nie lásku, kňaz Frollo je posadnutý Esmeraldou, jeho cit nemožno ani láskou nazvať, nikdy by nebol opätovaný. Zvyčajne okolnosti, spoločnosť a jej rozvrstvenie, charakterové alebo zovňajškové rozdiely medzí postavami a nepoznané prekážky nežičia romantickej láske. Mnohí básnici v diele využili vlastný príbeh lásky, ako napr. J. W. Goethe v nasledujúcom diele.
Johann Wolfgang Goethe (1749-1832): Utrpenie mladého Werthera, román v listoch.
Láska Werthera k Lotte nemôže byť šťastná pretože Lotta je zasnúbená s láskavým a bohatším Albertom, ktorému nemožno nič vyčítať. Spoločenské okolnosti slušnému dievčaťu nedovoľovali ani prejaviť mužovi lásku, nie to ešte zrušiť zasnúbenie, ktoré dohodli rodičia. Lotta nemôže zahodiť všetky svoje povinnosti, starostlivosť o súrodencov po matkinej smrti a odísť za svojou láskou a ani sa o to nepokúsi.
Dej románu: Werther je citlivý mladík bez šľachtického titulu, má rád prírodu, rád sa zblíži aj s ľuďmi z nižšieho stavu ako on. Prichádza na vidiek do okolia Waldheimu, aby zabudol na stratenú lásku. Sesternica Charlota ho na plese zoznámi s krásnym dievčaťom Lottou, ktoré bolo už zasnúbené. Lottin ženích prišiel tiež do Waldheimu a až vtedy si Werther skutočne uvedomuje, že existuje aj nejaký snúbenec. Bojuje proti silnému citu, odíde z toho kraja a nastúpi ako tajomník k istému veľvyslancovi. Má možnosť stretnúť urodzenú spoločnosť šľachticov, ktorí sa na neho pozerajú cez prsty. Ponížené postavenie sa mu nepáčilo, vrátil sa. Inde už ani nedokázal žiť. Vidieť Lottu vydatú za racionálneho Alberta, byť pri nej skoro každý deň a nemôcť sa jej naozaj priblížiť, to bolo ťažšie, než si sám myslel. Nevie vyriešiť svoju situáciu, nepomáha mu ani náboženská viera, čo mu odporúča priateľ, ktorému sa v častých listoch zdôveruje. Keď zistí, že Lotta ho musí požiadať, aby obmedzil návštevy v jej dome, vie, že je koniec, a rozhodne sa zomrieť. Pošle sluhu požičať Albertove pištole s tým, že sa chystá cestovať. V noci sa zastrelil. Nezomrel hneď, ešte na druhý deň dopoludnia žil. Na pohrebe sa nezúčastnil ani Albert, ani Lotta. Obaja boli jeho smrťou zronení. Samovraha neodprevadil na poslednej ceste ani kňaz, truhlu niesli miestni remeselníci a za truhlou šiel úradný sluha a jeho synovia.
Postava revolucionára, bojovníka za slobodu národa, bojovníka proti feudalizmu v svetovej romantickej literatúre
Viacerí romantickí spisovatelia sa zapojili do revolučného hnutia ako občania, ako spisovatelia alebo členovia revolučných hnutí.
Johann Wolfgang Goethe ( 1749-1832 ) bol Členom hnutia Sturm und Drang ( Búrka a vzdor), ktoré bolo zamerané proti vtedajšej spoločnosti. Dielom Prometeus oslavuje človeka a jeho slobodný čin.
Fridrich Schiller ( 1759-1805 ) vo svojich dielach bojuje proti feudálnemu uzurpátorstvu. V diele Zbojníci Karol Moor očistí svoje meno a pomstí krivdu tak, že sa stane zbojníkom, aj keď potom zomiera. Jeho brat zo zištných dôvodov (chce len pre seba rodinný majetok a bratovu snúbenicu ) ho očierni pred otcom. Stratí dedičstvo, česť a svoju milú. Dal prednosť spravodlivosti a pravde pred vlastným životom.
Historická dráma Wiliam Tell podporila národnooslobodzovací boj európskych národov. Schiller sa v nej postavil proti tyranii mocných. Zobrazil boj Švajčiarov proti rakúskym okupantom, ktorých predstavuje zemský správca Gessler. Nestačila im zem iného národa, chceli zničiť hrdosť Švajčiarov, a preto si brali ich ženy, domy, majetky, ohrozovali deti. Pokorovali ich tým, že dedinčania sa museli klaňať vystavenému klobúku, akoby to bol predstaviteľ rakúskej moci. Wiliam Tell sa nepokloní, pretože o nejakom klobúku nič nevedel. Gessler ho potrestá tak, že musí zostreliť jablko z hlavy vlastného syna. Keď sa dozvie, že slávny strelec z kuše mal pripravený druhý šíp pre neho, ak by syna trafil, dá ho zatknúť. Telí sa vyslobodí, utečie do hôr, stane sa bojovníkom proti rakúskej moci, hoci dovtedy bol zástancom dohody a miernych riešení. Gesslera zastrelí a to je signál, aby sa švajčiarske dediny oslobodzovali a agresorov vyhnali.
George Gordon Byron: Childe Haroldova púť, lyrickoepická skladba, básnický cestopis.
G. G. Byron ( 1788-1824 ) v diele ako lyrik zobrazí svoje pocity hnusu a nesúhlasu s vtedajšou spoločnosťou, jeho lyrický hrdina opúšťa Anglicko a cestuje po krajinách, v ktorých národy bojujú za svoju slobodu. Vytvoril postavu nenávidiacu každú nespravodlivosť a neslobodu ( byronizmus ). Vyčíta napríklad Portugalsku, že nepovstalo proti Anglicku, keď anglickí vojaci obsadili Portugalsko pod zámienkou, že mu pomôžu vyhnať Napoleona, a zabudli odísť. Nenávidí pasivitu, ústupčivosť, vyzýva k boju za slobodu. Zato chváli Španielov, ktorí viedli vojnu proti Napoleonovi partizánskym spôsobom z hôr. Najviac citu a sympatií má ku Grécku - kolíske európskej kultúry ( kamkoľvek kráčaš, všade je zem svätá ), ktoré trpí pod tureckou nadvládou. Byron svojimi peniazmi pomohol gréckym vzbúrencom, mal v úmysle bojovať priamo na barikádach, ale v bojových podmienkach ochorel na nákazlivú chorobu a zomrel.
Victor Hugo: Bedári, román
Victor Hugo ( 1802-1885 ) v románe Bedári reaguje na revolučné udalosti roku 1830 v Paríži Zobrazil boj na barikádach, aj keď revolučné udalosti sú iba historickou kulisou pre romantický príbeh Jeana Valjeana ( žána valžána ). Typicky romantická postava je obeťou nespravodlivej spoločnosti, lebo ho odsúdili za krádež chleba od hladu na galeje, z ktorých po dvadsiatich rokoch ušiel. Na slobode ukradne biskupovi Myrielovi strieborné príbory, polícia ho zatkne a predvedie pred biskupa. Láskavý kňaz povie, že príbory mu daroval, a pridá mu ešte dva svietniky. Jean Valjean sa prvýkrát stretol s láskou k človeku a milosrdenstvom. Tento čin ho tak zmení, že sa bude snažiť pomáhať iným, ale musí žiť so zmenenou identitou, lebo ho hľadajú ako utečenca. Zbohatne, stane s starostom celého kraja, ale policajt Javert sa presvedčí, že je bývalý galejník. Znovu sa dostane do väzenia a ujde. Sľúbi nešťastnej a opustenej žene Fantine, ktorá sa z hladu a biedy stala prostitútkou, že po jej smrti sa postará o malú dcérku Cossette. Bude ju vychovávať v Paríži. Cossettin milý, republikán Marius bojuje na barikádach, je ranený a Jean Valjean ho prenesie parížskymi stokami do bezpečia a zachráni mu život. Jean Valjean prezradí Mariovi, už manželovi svojej nevlastnej dcéry, kto je. Po počiatočnej nedôvere sa vďačný Marius predsa len vráti, Jean Valjean umiera a pri jeho hlave horia dva biskupove svietniky.
Karel Hynek Mácha: Máj, lyrickoepická skladba
K. H. Mácha ( 1810-1836 ) v diele Máj vytvoril postavu zbojníckého vodcu, ktorý žije na okraji spoločnosti preto, že ho spoločnosť odvrhla.
Vilém bol nemanželským dieťaťom a nemal rodinu, jeho rodinou sa stala zbojnícka družina, ktorá ho vychovala, jeho domovom česká krajina, ku ktorej má vrúcny vzťah. Spoločnosti berie to, čo mu nedala. Je chladný, neľútostný lupič, ľudia sa ho boja. Stane sa otcovrahom, zabije muža, s ktorým mu bola neverná jeho Jarmila, bez toho, aby vedel, koho zabil. V temnici, prikutý o skalu, zbavený slobody, si kladie otázky, či len on je zodpovedný za svoj tragický osud. Autor cíti s osudom nešťastníka, so žiaľom nad nešťastnou láskou. V závere skladby sa stotožňuje so svojím hrdinom.
Dej skladby:
- I. spev: Jarmila čaká na Viléma, namiesto neho prichádza posol so správou, že Vilém je vo väzení za vraždu muža, ktorý ju zviedol. Jarmila v zúfalstve, že spôsobila nešťastie svojmu milému, skáče do jazera.
- II. spev: Vilém je vo väzení, vo sne sa vracia do svojho detstva a mladosti, dozvieme sa príbeh vodcu lupičov.
- III.spev: Svitol deň, keď bude Vilém popravený. Pohľadom sa lúči s prírodou, so svojou vlasťou a kat mu zotne hlavu a telo láme na kolese.
- IV. spev: Lúpežnícka banda sa dozvedá o poprave ich vodcu, príroda reaguje na jeho smrť.
- V. spev: Básnik prichádza na miesto Vilémovej popravy po siedmich rokoch.
Romantickí autori a ich diela:
Byron – Childe Haraldova púť, Džaur, Lara, Korzár, Maufred, Kain, Chillonský väzeň,
Shelly – Odpútaný Prometeus,
Scott – Ivanhoe, Talizman, Waverley,
Hugo – Ódy a rozličné básne, Spevy východné, Cromwell, Legenda vlkov, Bedári, Robotníci mora, Chrám Matky Božej v Paríži, 93,
Grimmovci – zozbierali nemecké ľudové rozprávky a potom ich vydali,
Goethe – Ifigénia v Tauride, Faust, Utrpenie mladého Werthera,
Schiller – Zbojníci, Úklady a láska, Panna Orleánska, Don Carlos, Mária Stuartová, Viliam Tell,
Puškin – Dedina, Voľnosť, Južné poémy, Cikani, Boris Godunov, Kaukazský zajatec, Eugen Onegin, Kapitánova dcéra, Piková dáma, Víchrice,
Erben – Kytice,
Mácha – Cikáni, Máj,
Nemcová – Pohorská vesnice, Chýže pod horami, Babička,
Mickiewicz – Konrád Wallendrod, Pán Tadeáš,
Petofi – Obeste kráľov, Apoštol,
Poe – Havran, Vražda na ulici Morgue, Jama a kyvadlo.
