Slohový postup je spôsob, ako sa skladajú, členia alebo spájajú jednotlivé zložky textu. Rozlišujeme štyri základné postupy:
1. rozprávací,
2. opisný,
3. informačný,
4. výkladový a úvahový.
Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky (slová, vety) v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný (štylizovaný) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom (cieľom) vypovedá. Rozlišujeme týchto šesť štýlov:
1. náučný (odborný, vedecký), napr.: Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie ...,
2. administratívny (úradný, kancelársky), napr.: 6. júla 2007 o 16,30 hod. sa bude konať ...,
3. hovorový, napr.: Bude nám tam fajn ...,
4. umelecký, napr.: Stojí vysoká divá Poľana ...,
5. publicistický, napr.: V pražskej Sazka Aréne sa dnes odohral ...,
6. rečnícky, napr.: Milí hostia!
Slohový útvar (žáner) je konkrétny, uzavretý a ukončený jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu. Napríklad:
1. rozprávací slohový postup – rozprávanie príbehov, reprodukcie, ...,
2. opisný slohový postup – opis umeleckého diela, opis pracovného postupu, opis osoby – charakteristika, odborný opis, citovozafarbený opis prírody, ...,
3. informačný slohový postup – správa, oznámenie, žiadosť, objednávka, pozvánka, ...,
4. výkladový a úvahový slohový postup – výklad, úvaha, výťah, ...,
Rozprávací slohový postup je zo všetkých slohových postupov najvyvinutejší, typovo najbohatší. Rozvíjal sa od prvých rozprávaní videného, cez fantastické rozprávky a dospel až k modernému románu a dráme. Rozprávací slohový postup je založený na dejovej línii, ktorá sa odohráva v čase a v priestore. Prevládajú v ňom teda slovesá. Je jedným z najzovretejších slohových postupov, pretože jednotlivé komponenty nemôžeme ľubovoľne vymieňať alebo radiť za sebou ( ako napr. pri opisnom alebo informačnom slohovom postupe ). Postava nemôže zomrieť skôr, než sa narodila, preto dejovosť, príbehovosť a časová línia rozprávanie pevne zovierajú.
Základným útvarom rozprávacieho slohového postupu je rozprávanie. Málokedy sa v rozprávaní nachádza len rozprávací slohový postup ( čisté rozprávanie ). Väčšinou rozprávač zachytí vlastnosti človeka, výzor, počasie, opíše krajinu atď. ( komplexné rozprávanie ).
Malé útvary rozprávania:
Epigram - krátka satirická báseň s nečakaným záverom, napr. J. I. Bajza: Slovenské dvojnásobné epigramata.
Aforizmus - výpoveď, ktorá niekoľkými slovami vtipne vyjadruje životnú pravdu. Zvyčajne sa skladá iba z jedného súvetia a druhá veta prináša to nečakané, napr.: Len jedna vec na svete je horšia, než dostať sa ľudských rečí: nedostať sa do nich. O. Wilde.
Vtip - najznámejší útvar rozprávania, šíriaci sa ústnym podaním, je postavený na nečakanom závere. Vtip o známej osobnosti sa nazýva anekdota. Vtipom nazývame hlavne tie príbehy, ktoré sú založené na humore, vyžadujú ukončenie pointou ( pointe, z fr. – špička ).
Pointa je prekvapivé, nečakané, vtipné, paradoxné vyvrcholenie deja.
Umelecké rozprávanie sa člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv.
Rozprávač v rozprávaní môže byť:
a) autorský, vševediaci - pozerá sa na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami. Rozprávanie je v 3. os. sg. ( napr. H. de Balzac - Otec Goriot, Grófka najprv zbledla, vidiac netrpezlivosť svojho mula, ktorý prekutával oheň, hodil kutáč do kozuba, ako keby si popálil ruky a vstal ).
b) personálny, subjektívny - je tiež vševediaci, ale sa sústreďuje zvyčajne len na jednu postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu deja. Rozprávanie je v 3. os. sg. ( on-rozprávanie ), napr. J. Cíger Hronský: Jozef Mak.
c) priamy - úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil ( ich-rozprávanie, ja-
rozprávanie ). V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy - teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami. Napr. E. M. Remarque - Na západe nič nového.
d) oko kamery - zachytáva vonkajšie znaky, črty, činy postáv, o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania. V diele chýba vnútorný monológ, v ktorom sa prejavuje psychika postavy, nevieme, čo sa deje v duši postavy, čo si o udalosti myslí, postava si nič v duchu nehovorí.
Napr. Le Clézio (francúzsky nový román, literatúra po roku 1945): Ariadna.
Ako ju obchádzajú, kruh sa čoraz väčšmi zužuje, teraz sa už mihajú lak tesne vedľa, že Christine cíti teplé závany z výfukov. Stojí ako prikovane k zemi, srdce jej prudko tlčie, kolená sa jej podlamujú.
Poznámka: Málokedy je v umeleckom diele len jeden druh rozprávača,
napr. J. Cíger Hronský v diele Jozef Mak opúšťa epickú pozíciu rozprávača a sám ako autor vstupuje do diela, prihovára sa svojej postave.
V pásme postáv sa nachádza:
- replika ( prehovor jednej postavy v dialógu ),
- monológ ( súvislý, neprerušovaný prejav jednej postavy, častý v dramatickej tvorbe ),
- vnútorný monológ ( myslený, nevypovedaný prehovor postavy, v ktorom prejavuje svoje city, názory, plány atď. ),
- dialóg ( rozhovor najmenej dvoch postáv, ktorých repliky sa striedajú, repliky dialógu sa zapisujú priamou rečou ).
Druhy rozprávania:
a) klasické rozprávanie (v poézii, v próze a v dráme) - Dej v klasickom rozprávaní postupuje týmito krokmi:
1. úvod (expozícia) - opis prostredia, údaj o čase, zoznámenie sa s postavami,
2. zrod zápletky, zauzľovanie deja (kolízia),
3. vyvrcholenie deja (kríza),
4. obrat v deji, práve vo chvíli, keď sa už zdá, že všetko sa vyrieši (dramatický zvrat – peripetia),
5. rozuzlenie (katastrofa) a záver.
b) rozprávanie in medias res (z lat. - uprostred veci) - Nemá úvod, dej sa začína „akčne", rovno uprostred deja.
Napr. J. Kalinčiak: Reštavrácia.
„ Hej, na moj hriešnu dušu, bude!"
„Hej. na moj hriešnu dušu nebude!"
(Bez ďalšieho kontextu by sme podľa začiatku rozprávania nevedeli, o čom je reč.)
c) retrospektívne rozprávanie (retrospektíva, z lat. - pohľad späť) - Dej sa odvíja od konca príbehu. V diele Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen je celkom na konci vojny zranený partizán, prežije, leží v nemocnici a sestričke rozpráva, ako sa zranil, čo zažil v partizánskej jednotke. Najprv sme sa dozvedeli koniec príbehu a až potom začiatok.
d) epické rozprávanie - Je charakteristické pokojným plynutím deja, má málo dialógov, prevláda oznamovacia veta, má veľa súvetí.
e) dramatické rozprávanie - Charakterizujú ho prudké zvraty deja, veľa dialógov, veľa zvolaní, oslovení, nedokončených viet, krátke vety, menej súvetí, veľa slovies, prekvapujúca pointa.
f) priame rozprávanie - Starší termín pre ich-rozprávanie ( ja-rozprávanie). Rozprávač v 1. os. sg. rozpráva príbeh, akoby ho sám zažil.
Základné útvary: jednoduché rozprávanie v hovorovom štýle, fejtóny v publicistickom štýle, román, poviedka, novela, báj, dráma, epos, balada atď.
Kompozícia útvarov: prevažuje trojčlenná kompozičná štruktúra - úvod, jadro, záver.
