Klasicizmus je literárny smer 17. – 18. storočia, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie. Klasicistickí autori spravidla otvorene neprejavujú osobné názory a vzťah k dobovej problematike. Ich cieľom je zobrazenie noriem spoločenskej mravnosti. Súkromie ľudí musí byť utajené, citová zložka ustupuje zložke racionálnej, pretože klasicizmus úzko súvisí s racionalizmom a oproti baroku hlása striedmosť.
Na konci 17. a začiatku 18. storočia rozklad feudalizmu pokročil už natoľko, že vznikol silný odpor proti feudálno - absulutistickému zriadeniu a najmä proti jeho hlavnej bašte cirkvi. Toto hnutie sa nazýva osvietenstvo. Osvietenstvo je teda myšlienkový prúd, ktorý vyvolal nástup protifeudálných síl vrcholiacich vo Francúzskej revolúcii roku 1789, ktorá svojím krvavým priebehom ukončila relatívne slobodomyseľné ovzdušie v Európe. Súčasťou hnutia boli reformistické snahy absolutistických panovníkov, ako aj pokrokové spoločenské postoje meštiackej vrstvy a pokusy osvietených teológov zbaviť spoločnosť zaostalosti, cirkev tmárstva a ľud povier a nevedomosti.
Filozofickým základom osvietenstva sa stal racionalizmus ( Descartes, Montesquieu, Voltaire, Rousseau a encyklopedisti ), ktorí sústredili všetky dovtedy dostupné vedecké fakty do prvej encyklopédie na svete a ktorí uprednostňovali hodnotu ľudského rozumu, myslenia, vedy, skúsenosti a výskumu. V tomto smere osvietenstvo nadväzuje na humanistické snahy. Osvietenstvo žiada oslabenie feudalizmu, podporuje slobodu jednotlivca, rozvoj remeselnej a priemyselnej výroby, čo vyvolalo potrebu vzdelania pre široké vrstvy spoločnosti. Panovníci, ktorí reformami a šírením vzdelania podporili toto hnutie, sú osvietenými panovníkmi ( napr. Ľudovít XVI. , Mária Terézia, Jozef II., Katarína II., Fridrich II. ).
Spoločenské pomery v tomto období boli preto nasledovné:
a) obdobie 30 – ročnej vojny,
b) obdobie krízy feudalizmu,
c) upevňovali sa absolutistické monarchie,
d) do popredia sa dostáva buržoázia,
e) sociálne a náboženské nepokoje ( reformácia ).
Čo sa týka spoločenského východiska, situácia bola teda nasledovná:
a) do popredia sa dostáva ľudský rozum,
b) zakladateľom racionalizmu bol René Descartes,
c) základným princípom bola myšlienka „Myslím, teda som“,
d) klasicizmus vyžadoval rozumovú disciplínu, kvôli čomu toto obdobie rešpektovania vlastného rozumu nazývame osvietenstvo.
Literatúra sa snažila vytvoriť taký obraz človeka, v ktorom by zobrazila všetky črty človeka a vytvorila rôzne typy postáv. Klasicizmus však nedovoľoval autorovi zaujať svoje stanovisko k skutočnosti. Žánre sa delili na nízke a vysoké. K tým vysokým sa zaraďovali: óda, elégia, žalm, epos, tragédia. K nízkym zasa bájka, satira a komédia. Nepripúšťalo sa ich prelínanie. Vysoké žánre spracúvali vznešené ( historické, nadčasové ) námety a ich hrdinami boli šľachtici, vládcovia, veľmoži. Nízke žánre si brali námety zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti – meštiaci. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom a dráma dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt: jednotu miesta, deja a času.
Klasicistická literatúra 17. – 18. stor.
Ideové ciele osvietenstva v umeleckej tvorbe podporil nový umelecký smer - klasicizmus. Klasicizmus ( v preklade z latinčiny vynikajúci, prvotriedny ) je literárny smer, ktorý napodobňoval formy antického umenia, riadil sa podľa prísnych estetických pravidiel a noriem.
Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:
a) harmonická súmernosť,
b) jasnosť a logika,
c) jednoduchý dej bez odbočení,
d) presnosť jazykového vyjadrenia,
e) dodržanie žánru.
Pri dramatickej tvorbe bola bezpodmienečnou požiadavka jednoty deja, miesta a času. Jednotlivé dejstvá sa hrali na tej istej scéne, všetko sa odohrávalo v ten istý deň, dej nesledoval epizódne príbehy. Dej musí prebiehať vznešene, na scéne sa nesmie odohrať vražda, kvôli čomu sa súboje dejú mimo scény a výsledok príde oznámiť postava. Pohyby v tragédii sú kontrolované rozumom, nesmú byť poznačené nekontrolovaným citom. Za prehnaný pohyb sa považuje zdvihnutie ruky do výšky nad rameno. Žánre sa delili na vysoké ( napr. óda, epos, tragédia ) a nízke ( napr. bájka, satira, komédia ). Lyrickoepická poézia, tragikomédia či iné „hybridné" žánre neboli povolené. Vo vysokých žánroch vystupovali králi, šľachta ( napr. P. Corneille: Cid ), neurodzené postavy ( napr. úžerník v diele Moliéra Lakomec ) sa mohli nachádzať len v nízkych žánroch.
Klasicizmus vychádzal z filozofie racionalizmu, osvietenstva a ideálov feudálneho absolutizmu, ktorý považoval za absolútne dokonalý spoločenský poriadok a preto sa snažil aj o dokonalé umenie. Podobne ako v renesancii autori považovali antické umenie za ideál umenia. Krása, pravda a dobro museli byť súčasťou každého umeleckého diela. Uprednostňovali rozum pred citom, spoločenský a štátny záujem pred osobným, povinnosti pred láskou ( hlavne v tragédii), napodobňovali prírodu, pri povahokresbe nevytvárali individuality, ale nadčasové, všade sa vyskytujúce charaktery človeka ( skupáň, pokrytec atd'. ), nemajú typy závislé na prostredí a spoločenských podmienkach ako v realizme.
Klasicistickí autori a ich diela
Cid
Autorom je francúzsky dramatik Pierre Corneille. Je to dráma, v ktorej sa dostáva do konfliktu láska a povinnosť, čo je základný klasicistický konflikt. Cid ako hlavná postava je typický hrdina klasicizmu. Používa vznešený jazyk a viazanú reč. Novosť Cida v porovnaní s dovtedy bežnou dramatickou tvorbou spočíva v tom, že hra bola bez vedľajších epizód, vystupoval v nej malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovali na jediný cieľ.
Faidra
Autorom tejto tragédie je Jean Racine. Hovorí o žene, ktorá miluje vlastného syna, pričom autor tento čin odsudzuje.
Lakomec
Lakomec je najznámejším dielom J. B. Moliéra. Hlavný hrdina tejto komédie Harpagon – skupáň a lakomec je typ človeka, ktorého cieľom je honba za majetkom. Sluha mu musí strážiť majetok, lebo sa bojí jeho odsudzenia. Harpagonova dcéra Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom a syn Kleant miluje chudobnú Marianu. Tú si však chce zobrať za ženu Harpagon. Kleanta chce oženiť s bohatou vdovou a Elizu so starnúcim boháčom Anselmom. Keď zistí, že sa mu stratili peniaze, ktoré ukryl jeho šibalský sluha, je ochotný vydať na šibenicu kohokoľvek. Po ubezpečení, že sa mu skrinka s peniazmi vráti a že Valér a Mariana sú Anselmovými deťmi, dáva súhlas na ich svadby.
Commedia dell arte
Je to talianska komédia, ktorá bola opakom vznešenej klasicistickej tragédie, ktorá bola veľmi obľúbená u ľudového publika. Hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu.
Encyklopedisti
- Voltaire. Základom jeho tvorby bolo presvedčenie, že všetko je na svete správne zariadené, že každé zlo je na niečo dobré. Napísal poviedku Candide alebo Optimizmus.
- Rousseau. Základom jeho tvorby bolo presvedčenie, že rozum neprináša len pokrok, ale aj biedu. Vyzdvihol cit proti rozumu. Napísal román Emil alebo O výchove, resp. dielo Spoločenská zmluva.
- Diderot. Bol hlavný organizátor Encyklopédie, zasvätil jej väčšiu časť svojho života, uplatnil v nej poznatky z rôznych odborov, filozofie a remesiel.
Dobrodružná literatúra
- Robinson Crusoe. Dobrodružný román vychádzajúci z pamäti stroskotaného námorníka. Autorom je Daniel Defoe.
- Guliverove cesty. Filozofický román s ostrým satirickým zafarbením, v ktorom autor kritizuje pomery v Anglicku, nedostatky európskej civilizácie a racionalizmus. Autorom je Jonathan Swift.
České národné obrodenie – ČNO
Jozef Dobrovský. Je zakladateľom modernej jazykovedy a slavistiky a autorom týchto diel: Dejiny českého jazyka a literatúry, Nemecko – český slovník.
Jozef Jungman. Obohatil český básnický jazyk a napísal Slovník česko – nemecký.
Romantizmus je literárny smer 18. – 19. stor., myšlienkové umelecké hnutie, ktoré kladie do protikladu neuspokojenú skutočnosť a rôzne predstavy o činoch, ktoré sa zrodili v predstavách a fantázii hrdinu. K hlavným znakom romantizmu patria: individualizmus, subjektivizmus, titanizmus, modernizmus, obdiv k prírode, obdiv k minulosti, hlásenie slobody tvorby, synkretizmus, hudobnosť v lyrike, základnou témou bola slávna minulosť alebo sen o krásnej budúcnosti, najrozšírenejšími literárnym druhom bola lyrika, najrozšírenejšími žánrami balada a veršovaná poviedka. Romantizmus čerpal prvky z ľudovej slovesnosti a preto sú tam prvky hovorovej reči. Romantizmus objavil nový typ hrdinu – romantický hrdina – výnimočná osoba, často spoločenský vydedenec ( zlodej, vrah, kat, žobrák, tulák ). Romantický hrdina je väčšinou idealizovaný, túži po láske, ale vie, že ju nenájde. Často sa ocitá v neriešiteľnom konflikte s okolitým svetom.
Romantizmus je literárny smer podmienený zmenami v spoločnosti a politickom živote po buržoáznych revolúciách v Európe, ktoré proklamovali rovnosť všetkých ľudí, právo každého jednotlivca na slobodný, úspešný život - na rozdiel od klasicizmu, ktorý podriadil osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať nadosobné „vyššie" zákony.
Romantizmus slobodu a voľnosť poskytol aj pre umelca, ktorý sa v predchádzajúcom období musel podriadiť objektívnym zákonom tvorby, napodobňovať prírodu a rešpektovať prísne formálne požiadavky. Čo sa týka útvaru i témy, romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet.
Romantizmus je individuálnou vzburou proti svetovému poriadku a spoločnosti, prináša postavy osamotených ľudí, vyvržencov spoločnosti, tulákov, zbojníkov, ľudí stojacich na pokraji ľudskej spoločnosti. Na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane je spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť - tak vzniká jeden zo základných protikladov romantizmu.
Romantický hrdina však vzdoruje osudu, moci, tyranom - človek môže byť neslobodný, pripútaný o skalu, ale vnútorne je slobodný, nevzdáva sa (napr. anglický autor Percy Bysshe Shelley, 1792-1822, v diele Odpútaný Prometeus). Pre romantizmus je príznačný rozpor medzi snom, túžbou a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spoločnosť svojím nespravodlivým systémom alebo pokryteckou morálkou neraz zapríčiní, že postava sa ocitne na okraji ľudskej spoločnosti, alebo doženie človeka k smrti, napr. Werther z Utrpenia mladého Werthera od Johanna Wolfganga Goetheho, Esmeralda z Chrámu Matky Božej v Paríži od Victora Huga atď. Romantická postava je schopná veľkého silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad chladnú logiku rozumu. Často sa vyznačuje schopnosťou obetovať svoj život za slobodu, či šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus).
V romantickom diele nájdeme postavy bez jedinej zlej vlastnosti, dokonca sa idealizujú i historické postavy a na druhej strane sú postavy charakterovo úplne čierne. Romantická postava je jedinečná, jediná svojho druhu, jej osud sa nemôže opakovať a nepripomína osud niekoho, koho sme poznali (napr. Quasimodo, Frollo). Postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné sami sebe (harmónia kontrastov): Quasimodo je škaredý a Esmeralda krásna, Quasimodo je škaredý, ale dobrý, Frollo je kňaz, ale je morálne zvrhlý, zaoberá sa tajne alchýmiou. Schillerova postava Viliam Tell je horár, ovláda zbraň, ale nechce ju spočiatku použiť ani proti násiliu. Otec z Goetheho balady Kráľ tmy je milujúcim otcom, ale neuverí svojmu synovi, že mu hrozí nebezpečenstvo.
Predovšetkým stredoeurópski spisovatelia pod vplyvom filozofie J. G. Herdera považujú ľudovú slovesnosť za prameň svojej tvorby. V romantizme sa píše poézia, próza, dráma. Veľmi frekventovaná je balada pre svoju tragiku a vypätosť deja, novým žánrom je básnická poviedka. Znovu sa miešajú žánre, napr. lyrickoepická poézia. Prvýkrát vznikajú diela s hororovým prvkom, napr. Alan Edgar Poe: Jama a kyvadlo alebo sa využívajú nadprirodzené javy v baladách.
Typy romantickej postavy vo svetovej literatúreSvetová je dôkazom fantázie autorov pri vytváraní romantických postáv. Všimneme si rodinné zázemie, pôvod postavy, morálne vlastnosti, spoločenské zatriedenie, súčasnosť alebo históriu postavy.
Vietor Hugo ( 1802-1885 ): Chrám Matky Božej v Paríži
Pôvod viacerých postáv je zahmlený, osudovo sa stretávajú alebo sú k sebe priťahovaní. Esmeraldu vychovali cigáni, ale nie je cigánka, vymenili ju za znetvorené dieťa Chudôbke, rozmarnej parížskej dievčine Po strate dieťaťa sa z nej stane bláznivá žena, ktorá mnoho ráz pokrikovala z klietky hanby po nepravej cigánke Esmeralde, v ktorej v závere svojho života spoznáva vlastnú ukradnutú dcéru. Quasimodo je pohodené dieťa, najdúch, našli ho v kostole. Postavy sú veľmi kontrastné voči inej postave ( Quasimodo škaredý - Esmeralda pekná, Frollo zlý - Esmeralda dobrá atď.), ale vytvárajú kontrast aj sami sebe:
- Esmeralda je krásna a hlboko mravná, ale žije uprostred najhoršej spoločnosti, kde sa na morálku nepotrpí. Kvôli láske k Phoebovi by zišla na scestie.
- Quasimodo je škaredý výzorom a znetvorený fyzicky, ale je schopný ušľachtilého citu, obety a má cit pre spravodlivosť.
- Phoebus je urastený a krásny tvárou, ale prázdny duchom a slabošskej povahy. Je vypočítavý, nezastane sa Esmeraldy a nezachráni jej tým život len preto, že by pred vznešenejšou spoločnosťou musel priznať styky s cigánkou.
- Kňaz Frollo sa nespráva ako kňaz, je natoľko očarovaný krásou Esmeraldy, že sa dopustí zločinu. Po nociach sa venuje alchymistickým pokusom, s čím by cirkev nesúhlasila. Ale má aj dobré stránky - bol dobrým študentom, bol múdry, postaral sa o pohodené dieťa.
Esmeralda je priťahovaná osudovou láskou k Phoebovi, hoci on ju nebude mať rád. Frollo sa nemôže ubrániť kráse Esmeraldy, je posadnutý prenasledovaním cigánok, čo nespôsobuje nič iné, len pre kňaza nedovolená túžba po žene. Quasimodov cit k Esmeralde je výlučný - miluje niekoho po prvýkrát a naposledy. Je jej bezvýhradne oddaný. Je šťastný, že ľúbi a nemusí byť milovaný.
Dejová línia je nasledovná. Je Sviatok bláznov, súťaž o najstrašnejšiu grimasu vyhráva znetvorený Quasimodo, zvonár v Notre Dume v Paríži. Po uliciach sa potuluje veľa ľudí a kňaz Frollo pokrikuje po krásnej cigánke Esmeralde, ktorá vystupuje s cvičenou kozičkou. Študent a dramatik Pierre Gringoire sa potuluje po Paríži a je svedkom pokusu o únos Esmeraldy. Zachráni ju krásny kapitán Phoebus. Únoscovia boli Frollo a Quasimodo, ale chytia iba zvonára. Pierre nemá v Paríži prístrešok, zablúdi do Dvora divov, kde nocuje parížska spodina, medzi nimi je aj Esmeralda. Hrozí mu smrť, lebo nikto nemôže vidieť, čo sa tam deje. Esmeralda ho zachráni tým, že vyhlási, že si ho berie za muža. Quasimodo je na pranieri, ľudia sa mu posmievajú, jediný človek, čo sa nad ním zľutuje, je Esmeralda, ktorá mu podá vodu. Znetvorený muž pocíti k nej vďačnosť a lásku, neskôr oddanosť. Esmeralda má schôdzku v pochybnej krčme s kapitánom, žiarlivý Frollo tam nikým nespozorovaný príde a pokúsi sa kapitána zabiť dýkou. Kapitán prežije, ale Esmeraldu obvinia z vraždy a uväznia. Quasimodo ju spod šibenice unesie a ukryje v chráme, ktorý má právo poskytovať azyl. Frollo podvodom dosiahne, že Esmeralda opustí azyl. Uväznia ju opäť ako Phoebovu vrahyňu. Kapitán nejde svedčiť v jej prospech. Esmeralda je v cele spolu s bláznivou Chudôbkou, ktorá v nej spozná svoje stratené dieťa podľa talizmanu. Esmeraldu obesia, na popravu sa díva z veže Frollo a Quasimodo. Frollo sa diabolsky smeje, keď dievčina umiera. Quasimodo ho zhodí do priepasti. Ukradne Esmeraldino telo a zanesie ho do hrobky. Po dvoch rokoch nájdu v hrobke dve kostry.
Typ „zbytočného človeka" v romantickej literatúre
Jedna časť romantických postáv reaguje na nespravodlivú spoločnosť, s ktorou nesúhlasia, pasivitou, nevyužitím svojho intelektuálneho potenciálu. V ruskej literatúre sa vytvorila postava „zbytočného človeka", šľachtica, ktorý prechádza bezcieľne životom, nevyužívajúc svoje nadanie.
Alexander Sergejevič Puškin (1799-1837): Eugen Onegin
V románe vo veršoch sa nachádza rovnomenná postava. Eugen Onegin svoje dni napĺňa nudou, nesúhlasí s prázdnym životom petrohradskej šľachty, ale nič proti tomu neurobí. Ruská šľachta nevyužíva svoje vzdelanie v práci pre Rusko, mladí ľudia strácajú čas v šľachtických salónoch a v radovánkach. Nevidí alebo nechce vidieť, že existujú aj iní ľudia - morálni, priami a čistí. Tí by ho nudili. Zabije v súboji pre hlúposť svojho priateľa Lenského - súboj bola pánska hračka, vzrušenie, ktoré zaháňalo nudu. Odmietne úprimnú lásku mladej Tatiany, hoci sa mu ona sama musí k nej priznať. Až po rokoch pochopí, čo odmietol. Snaží sa ju už ako bohatú a vydatú získať, ale Tatiana ho odmietne.
Neurodzená postava ( postava z ľudu alebo zo stredného stavu ) v romantickej literatúre
Romantizmus sa pod vplyvom ideálov francúzskej revolúcie „zníži" k neurodzeným vrstvám spoločnosti ( prvýkrát sa objavujú ľudové postavy v literatúre, napr. Schiller: Wiliam Tell - hlavná postava je hájnik, J. W. Goethe: Utrpenie mladého Werthera - Werther, neurodzený človek, nešľachtic, V. Hugo: Robotníci mora - chudobný rybár ), prikláňa sa k ľudovej tvorbe, napodobňuje útvary ( napr. pieseň, povesť, balada ), využíva témy ľudovej slovesnosti. Romantická láska sa nikdy nenaplní a nestane sa obojstrannou alebo manželskou, či inou harmonickou láskou, napr. v diele V. Huga Chrám Matky Božej v Paríži ani jedna láska nie je opätovaná: Esmeralda miluje Phoeba, ale on ju nie, je pre neho len ľahkou korisťou, Quasimodo miluje Esmeraldu, ale je taký znetvorený, že vidí v jej očiach len strach, nie lásku, kňaz Frollo je posadnutý Esmeraldou, jeho cit nemožno ani láskou nazvať, nikdy by nebol opätovaný. Zvyčajne okolnosti, spoločnosť a jej rozvrstvenie, charakterové alebo zovňajškové rozdiely medzí postavami a nepoznané prekážky nežičia romantickej láske. Mnohí básnici v diele využili vlastný príbeh lásky, ako napr. J. W. Goethe v nasledujúcom diele.
Johann Wolfgang Goethe (1749-1832): Utrpenie mladého Werthera, román v listoch.
Láska Werthera k Lotte nemôže byť šťastná pretože Lotta je zasnúbená s láskavým a bohatším Albertom, ktorému nemožno nič vyčítať. Spoločenské okolnosti slušnému dievčaťu nedovoľovali ani prejaviť mužovi lásku, nie to ešte zrušiť zasnúbenie, ktoré dohodli rodičia. Lotta nemôže zahodiť všetky svoje povinnosti, starostlivosť o súrodencov po matkinej smrti a odísť za svojou láskou a ani sa o to nepokúsi.
Dej románu: Werther je citlivý mladík bez šľachtického titulu, má rád prírodu, rád sa zblíži aj s ľuďmi z nižšieho stavu ako on. Prichádza na vidiek do okolia Waldheimu, aby zabudol na stratenú lásku. Sesternica Charlota ho na plese zoznámi s krásnym dievčaťom Lottou, ktoré bolo už zasnúbené. Lottin ženích prišiel tiež do Waldheimu a až vtedy si Werther skutočne uvedomuje, že existuje aj nejaký snúbenec. Bojuje proti silnému citu, odíde z toho kraja a nastúpi ako tajomník k istému veľvyslancovi. Má možnosť stretnúť urodzenú spoločnosť šľachticov, ktorí sa na neho pozerajú cez prsty. Ponížené postavenie sa mu nepáčilo, vrátil sa. Inde už ani nedokázal žiť. Vidieť Lottu vydatú za racionálneho Alberta, byť pri nej skoro každý deň a nemôcť sa jej naozaj priblížiť, to bolo ťažšie, než si sám myslel. Nevie vyriešiť svoju situáciu, nepomáha mu ani náboženská viera, čo mu odporúča priateľ, ktorému sa v častých listoch zdôveruje. Keď zistí, že Lotta ho musí požiadať, aby obmedzil návštevy v jej dome, vie, že je koniec, a rozhodne sa zomrieť. Pošle sluhu požičať Albertove pištole s tým, že sa chystá cestovať. V noci sa zastrelil. Nezomrel hneď, ešte na druhý deň dopoludnia žil. Na pohrebe sa nezúčastnil ani Albert, ani Lotta. Obaja boli jeho smrťou zronení. Samovraha neodprevadil na poslednej ceste ani kňaz, truhlu niesli miestni remeselníci a za truhlou šiel úradný sluha a jeho synovia.
Postava revolucionára, bojovníka za slobodu národa, bojovníka proti feudalizmu v svetovej romantickej literatúre
Viacerí romantickí spisovatelia sa zapojili do revolučného hnutia ako občania, ako spisovatelia alebo členovia revolučných hnutí.
Johann Wolfgang Goethe ( 1749-1832 ) bol Členom hnutia Sturm und Drang ( Búrka a vzdor), ktoré bolo zamerané proti vtedajšej spoločnosti. Dielom Prometeus oslavuje človeka a jeho slobodný čin.
Fridrich Schiller ( 1759-1805 ) vo svojich dielach bojuje proti feudálnemu uzurpátorstvu. V diele Zbojníci Karol Moor očistí svoje meno a pomstí krivdu tak, že sa stane zbojníkom, aj keď potom zomiera. Jeho brat zo zištných dôvodov (chce len pre seba rodinný majetok a bratovu snúbenicu ) ho očierni pred otcom. Stratí dedičstvo, česť a svoju milú. Dal prednosť spravodlivosti a pravde pred vlastným životom.
Historická dráma Wiliam Tell podporila národnooslobodzovací boj európskych národov. Schiller sa v nej postavil proti tyranii mocných. Zobrazil boj Švajčiarov proti rakúskym okupantom, ktorých predstavuje zemský správca Gessler. Nestačila im zem iného národa, chceli zničiť hrdosť Švajčiarov, a preto si brali ich ženy, domy, majetky, ohrozovali deti. Pokorovali ich tým, že dedinčania sa museli klaňať vystavenému klobúku, akoby to bol predstaviteľ rakúskej moci. Wiliam Tell sa nepokloní, pretože o nejakom klobúku nič nevedel. Gessler ho potrestá tak, že musí zostreliť jablko z hlavy vlastného syna. Keď sa dozvie, že slávny strelec z kuše mal pripravený druhý šíp pre neho, ak by syna trafil, dá ho zatknúť. Telí sa vyslobodí, utečie do hôr, stane sa bojovníkom proti rakúskej moci, hoci dovtedy bol zástancom dohody a miernych riešení. Gesslera zastrelí a to je signál, aby sa švajčiarske dediny oslobodzovali a agresorov vyhnali.
George Gordon Byron: Childe Haroldova púť, lyrickoepická skladba, básnický cestopis.
G. G. Byron ( 1788-1824 ) v diele ako lyrik zobrazí svoje pocity hnusu a nesúhlasu s vtedajšou spoločnosťou, jeho lyrický hrdina opúšťa Anglicko a cestuje po krajinách, v ktorých národy bojujú za svoju slobodu. Vytvoril postavu nenávidiacu každú nespravodlivosť a neslobodu ( byronizmus ). Vyčíta napríklad Portugalsku, že nepovstalo proti Anglicku, keď anglickí vojaci obsadili Portugalsko pod zámienkou, že mu pomôžu vyhnať Napoleona, a zabudli odísť. Nenávidí pasivitu, ústupčivosť, vyzýva k boju za slobodu. Zato chváli Španielov, ktorí viedli vojnu proti Napoleonovi partizánskym spôsobom z hôr. Najviac citu a sympatií má ku Grécku - kolíske európskej kultúry ( kamkoľvek kráčaš, všade je zem svätá ), ktoré trpí pod tureckou nadvládou. Byron svojimi peniazmi pomohol gréckym vzbúrencom, mal v úmysle bojovať priamo na barikádach, ale v bojových podmienkach ochorel na nákazlivú chorobu a zomrel.
Victor Hugo: Bedári, román
Victor Hugo ( 1802-1885 ) v románe Bedári reaguje na revolučné udalosti roku 1830 v Paríži Zobrazil boj na barikádach, aj keď revolučné udalosti sú iba historickou kulisou pre romantický príbeh Jeana Valjeana ( žána valžána ). Typicky romantická postava je obeťou nespravodlivej spoločnosti, lebo ho odsúdili za krádež chleba od hladu na galeje, z ktorých po dvadsiatich rokoch ušiel. Na slobode ukradne biskupovi Myrielovi strieborné príbory, polícia ho zatkne a predvedie pred biskupa. Láskavý kňaz povie, že príbory mu daroval, a pridá mu ešte dva svietniky. Jean Valjean sa prvýkrát stretol s láskou k človeku a milosrdenstvom. Tento čin ho tak zmení, že sa bude snažiť pomáhať iným, ale musí žiť so zmenenou identitou, lebo ho hľadajú ako utečenca. Zbohatne, stane s starostom celého kraja, ale policajt Javert sa presvedčí, že je bývalý galejník. Znovu sa dostane do väzenia a ujde. Sľúbi nešťastnej a opustenej žene Fantine, ktorá sa z hladu a biedy stala prostitútkou, že po jej smrti sa postará o malú dcérku Cossette. Bude ju vychovávať v Paríži. Cossettin milý, republikán Marius bojuje na barikádach, je ranený a Jean Valjean ho prenesie parížskymi stokami do bezpečia a zachráni mu život. Jean Valjean prezradí Mariovi, už manželovi svojej nevlastnej dcéry, kto je. Po počiatočnej nedôvere sa vďačný Marius predsa len vráti, Jean Valjean umiera a pri jeho hlave horia dva biskupove svietniky.
Karel Hynek Mácha: Máj, lyrickoepická skladba
K. H. Mácha ( 1810-1836 ) v diele Máj vytvoril postavu zbojníckého vodcu, ktorý žije na okraji spoločnosti preto, že ho spoločnosť odvrhla.
Vilém bol nemanželským dieťaťom a nemal rodinu, jeho rodinou sa stala zbojnícka družina, ktorá ho vychovala, jeho domovom česká krajina, ku ktorej má vrúcny vzťah. Spoločnosti berie to, čo mu nedala. Je chladný, neľútostný lupič, ľudia sa ho boja. Stane sa otcovrahom, zabije muža, s ktorým mu bola neverná jeho Jarmila, bez toho, aby vedel, koho zabil. V temnici, prikutý o skalu, zbavený slobody, si kladie otázky, či len on je zodpovedný za svoj tragický osud. Autor cíti s osudom nešťastníka, so žiaľom nad nešťastnou láskou. V závere skladby sa stotožňuje so svojím hrdinom.
Dej skladby:
- I. spev: Jarmila čaká na Viléma, namiesto neho prichádza posol so správou, že Vilém je vo väzení za vraždu muža, ktorý ju zviedol. Jarmila v zúfalstve, že spôsobila nešťastie svojmu milému, skáče do jazera.
- II. spev: Vilém je vo väzení, vo sne sa vracia do svojho detstva a mladosti, dozvieme sa príbeh vodcu lupičov.
- III.spev: Svitol deň, keď bude Vilém popravený. Pohľadom sa lúči s prírodou, so svojou vlasťou a kat mu zotne hlavu a telo láme na kolese.
- IV. spev: Lúpežnícka banda sa dozvedá o poprave ich vodcu, príroda reaguje na jeho smrť.
- V. spev: Básnik prichádza na miesto Vilémovej popravy po siedmich rokoch.
Romantickí autori a ich diela:
Byron – Childe Haraldova púť, Džaur, Lara, Korzár, Maufred, Kain, Chillonský väzeň,
Shelly – Odpútaný Prometeus,
Scott – Ivanhoe, Talizman, Waverley,
Hugo – Ódy a rozličné básne, Spevy východné, Cromwell, Legenda vlkov, Bedári, Robotníci mora, Chrám Matky Božej v Paríži, 93,
Grimmovci – zozbierali nemecké ľudové rozprávky a potom ich vydali,
Goethe – Ifigénia v Tauride, Faust, Utrpenie mladého Werthera,
Schiller – Zbojníci, Úklady a láska, Panna Orleánska, Don Carlos, Mária Stuartová, Viliam Tell,
Puškin – Dedina, Voľnosť, Južné poémy, Cikani, Boris Godunov, Kaukazský zajatec, Eugen Onegin, Kapitánova dcéra, Piková dáma, Víchrice,
Erben – Kytice,
Mácha – Cikáni, Máj,
Nemcová – Pohorská vesnice, Chýže pod horami, Babička,
Mickiewicz – Konrád Wallendrod, Pán Tadeáš,
Petofi – Obeste kráľov, Apoštol,
Poe – Havran, Vražda na ulici Morgue, Jama a kyvadlo.
Rozprávací slohový postupSlohový postup je spôsob, ako sa skladajú, členia alebo spájajú jednotlivé zložky textu. Rozlišujeme štyri základné postupy:
1. rozprávací,
2. opisný,
3. informačný,
4. výkladový a úvahový.
Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky (slová, vety) v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný (štylizovaný) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom (cieľom) vypovedá. Rozlišujeme týchto šesť štýlov:
1. náučný (odborný, vedecký), napr.: Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie ...,
2. administratívny (úradný, kancelársky), napr.: 6. júla 2007 o 16,30 hod. sa bude konať ...,
3. hovorový, napr.: Bude nám tam fajn ...,
4. umelecký, napr.: Stojí vysoká divá Poľana ...,
5. publicistický, napr.: V pražskej Sazka Aréne sa dnes odohral ...,
6. rečnícky, napr.: Milí hostia!
Slohový útvar (žáner) je konkrétny, uzavretý a ukončený jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu. Napríklad:
1. rozprávací slohový postup – rozprávanie príbehov, reprodukcie, ...,
2. opisný slohový postup – opis umeleckého diela, opis pracovného postupu, opis osoby – charakteristika, odborný opis, citovozafarbený opis prírody, ...,
3. informačný slohový postup – správa, oznámenie, žiadosť, objednávka, pozvánka, ...,
4. výkladový a úvahový slohový postup – výklad, úvaha, výťah, ...,
Rozprávací slohový postup je zo všetkých slohových postupov najvyvinutejší, typovo najbohatší. Rozvíjal sa od prvých rozprávaní videného, cez fantastické rozprávky a dospel až k modernému románu a dráme. Rozprávací slohový postup je založený na dejovej línii, ktorá sa odohráva v čase a v priestore. Prevládajú v ňom teda slovesá. Je jedným z najzovretejších slohových postupov, pretože jednotlivé komponenty nemôžeme ľubovoľne vymieňať alebo radiť za sebou ( ako napr. pri opisnom alebo informačnom slohovom postupe ). Postava nemôže zomrieť skôr, než sa narodila, preto dejovosť, príbehovosť a časová línia rozprávanie pevne zovierajú.
Základným útvarom rozprávacieho slohového postupu je rozprávanie. Málokedy sa v rozprávaní nachádza len rozprávací slohový postup ( čisté rozprávanie ). Väčšinou rozprávač zachytí vlastnosti človeka, výzor, počasie, opíše krajinu atď. ( komplexné rozprávanie ).
Malé útvary rozprávania:
Epigram - krátka satirická báseň s nečakaným záverom, napr. J. I. Bajza: Slovenské dvojnásobné epigramata.
Aforizmus - výpoveď, ktorá niekoľkými slovami vtipne vyjadruje životnú pravdu. Zvyčajne sa skladá iba z jedného súvetia a druhá veta prináša to nečakané, napr.: Len jedna vec na svete je horšia, než dostať sa ľudských rečí: nedostať sa do nich. O. Wilde.
Vtip - najznámejší útvar rozprávania, šíriaci sa ústnym podaním, je postavený na nečakanom závere. Vtip o známej osobnosti sa nazýva anekdota. Vtipom nazývame hlavne tie príbehy, ktoré sú založené na humore, vyžadujú ukončenie pointou ( pointe, z fr. – špička ).
Pointa je prekvapivé, nečakané, vtipné, paradoxné vyvrcholenie deja.
Umelecké rozprávanie sa člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv.
Rozprávač v rozprávaní môže byť:
a) autorský, vševediaci - pozerá sa na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami. Rozprávanie je v 3. os. sg. ( napr. H. de Balzac - Otec Goriot, Grófka najprv zbledla, vidiac netrpezlivosť svojho mula, ktorý prekutával oheň, hodil kutáč do kozuba, ako keby si popálil ruky a vstal ).
b) personálny, subjektívny - je tiež vševediaci, ale sa sústreďuje zvyčajne len na jednu postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu deja. Rozprávanie je v 3. os. sg. ( on-rozprávanie ), napr. J. Cíger Hronský: Jozef Mak.
c) priamy - úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil ( ich-rozprávanie, ja-
rozprávanie ). V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy - teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami. Napr. E. M. Remarque - Na západe nič nového.
d) oko kamery - zachytáva vonkajšie znaky, črty, činy postáv, o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania. V diele chýba vnútorný monológ, v ktorom sa prejavuje psychika postavy, nevieme, čo sa deje v duši postavy, čo si o udalosti myslí, postava si nič v duchu nehovorí.
Napr. Le Clézio (francúzsky nový román, literatúra po roku 1945): Ariadna.
Ako ju obchádzajú, kruh sa čoraz väčšmi zužuje, teraz sa už mihajú lak tesne vedľa, že Christine cíti teplé závany z výfukov. Stojí ako prikovane k zemi, srdce jej prudko tlčie, kolená sa jej podlamujú.
Poznámka: Málokedy je v umeleckom diele len jeden druh rozprávača,
napr. J. Cíger Hronský v diele Jozef Mak opúšťa epickú pozíciu rozprávača a sám ako autor vstupuje do diela, prihovára sa svojej postave.
V pásme postáv sa nachádza:
- replika ( prehovor jednej postavy v dialógu ),
- monológ ( súvislý, neprerušovaný prejav jednej postavy, častý v dramatickej tvorbe ),
- vnútorný monológ ( myslený, nevypovedaný prehovor postavy, v ktorom prejavuje svoje city, názory, plány atď. ),
- dialóg ( rozhovor najmenej dvoch postáv, ktorých repliky sa striedajú, repliky dialógu sa zapisujú priamou rečou ).
Druhy rozprávania:
a) klasické rozprávanie (v poézii, v próze a v dráme) - Dej v klasickom rozprávaní postupuje týmito krokmi:
1. úvod (expozícia) - opis prostredia, údaj o čase, zoznámenie sa s postavami,
2. zrod zápletky, zauzľovanie deja (kolízia),
3. vyvrcholenie deja (kríza),
4. obrat v deji, práve vo chvíli, keď sa už zdá, že všetko sa vyrieši (dramatický zvrat – peripetia),
5. rozuzlenie (katastrofa) a záver.
b) rozprávanie in medias res (z lat. - uprostred veci) - Nemá úvod, dej sa začína „akčne", rovno uprostred deja.
Napr. J. Kalinčiak: Reštavrácia.
„ Hej, na moj hriešnu dušu, bude!"
„Hej. na moj hriešnu dušu nebude!"
(Bez ďalšieho kontextu by sme podľa začiatku rozprávania nevedeli, o čom je reč.)
c) retrospektívne rozprávanie (retrospektíva, z lat. - pohľad späť) - Dej sa odvíja od konca príbehu. V diele Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen je celkom na konci vojny zranený partizán, prežije, leží v nemocnici a sestričke rozpráva, ako sa zranil, čo zažil v partizánskej jednotke. Najprv sme sa dozvedeli koniec príbehu a až potom začiatok.
d) epické rozprávanie - Je charakteristické pokojným plynutím deja, má málo dialógov, prevláda oznamovacia veta, má veľa súvetí.
e) dramatické rozprávanie - Charakterizujú ho prudké zvraty deja, veľa dialógov, veľa zvolaní, oslovení, nedokončených viet, krátke vety, menej súvetí, veľa slovies, prekvapujúca pointa.
f) priame rozprávanie - Starší termín pre ich-rozprávanie ( ja-rozprávanie). Rozprávač v 1. os. sg. rozpráva príbeh, akoby ho sám zažil.
Základné útvary: jednoduché rozprávanie v hovorovom štýle, fejtóny v publicistickom štýle, román, poviedka, novela, báj, dráma, epos, balada atď.
Kompozícia útvarov: prevažuje trojčlenná kompozičná štruktúra - úvod, jadro, záver.
