Klasicizmus je literárny smer 17. – 18. storočia, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie. Klasicistickí autori spravidla otvorene neprejavujú osobné názory a vzťah k dobovej problematike. Ich cieľom je zobrazenie noriem spoločenskej mravnosti. Súkromie ľudí musí byť utajené, citová zložka ustupuje zložke racionálnej, pretože klasicizmus úzko súvisí s racionalizmom a oproti baroku hlása striedmosť.

Na konci 17. a začiatku 18. storočia rozklad feudalizmu pokročil už natoľko, že vznikol silný odpor proti feudálno - absulutistickému zriadeniu a najmä proti jeho hlavnej bašte cirkvi. Toto hnutie sa nazýva osvietenstvo. Osvietenstvo je teda myšlienkový prúd, ktorý vyvolal nástup protifeudálných síl vrcholiacich vo Francúzskej revolúcii roku 1789, ktorá svojím krvavým priebehom ukončila relatívne slobodomyseľné ovzdušie v Európe. Súčasťou hnutia boli reformistické snahy absolutistických panovníkov, ako aj pokrokové spoločenské postoje meštiackej vrstvy a pokusy osvietených teológov zbaviť spoločnosť zaostalosti, cirkev tmárstva a ľud povier a nevedomosti.

Filozofickým základom osvietenstva sa stal racionalizmus ( Descartes, Montesquieu, Voltaire, Rousseau a encyklopedisti ), ktorí sústredili všetky dovtedy dostupné vedecké fakty do prvej encyklopédie na svete a ktorí uprednostňovali hodnotu ľudského rozumu, myslenia, vedy, skúsenosti a výskumu. V tomto smere osvietenstvo nadväzuje na humanistické snahy. Osvietenstvo žiada oslabenie feudalizmu, podporuje slobodu jednotlivca, rozvoj remeselnej a priemyselnej výroby, čo vyvolalo potrebu vzdelania pre široké vrstvy spoločnosti. Panovníci, ktorí reformami a šírením vzdelania podporili toto hnutie, sú osvietenými panovníkmi ( napr. Ľudovít XVI. , Mária Terézia, Jozef II., Katarína II., Fridrich II. ).

Spoločenské pomery v tomto období boli preto nasledovné:
a) obdobie 30 – ročnej vojny,
b) obdobie krízy feudalizmu,
c) upevňovali sa absolutistické monarchie,
d) do popredia sa dostáva buržoázia,
e) sociálne a náboženské nepokoje ( reformácia ).

Čo sa týka spoločenského východiska, situácia bola teda nasledovná:
a) do popredia sa dostáva ľudský rozum,
b) zakladateľom racionalizmu bol René Descartes,
c) základným princípom bola myšlienka „Myslím, teda som“,
d) klasicizmus vyžadoval rozumovú disciplínu, kvôli čomu toto obdobie rešpektovania vlastného rozumu nazývame osvietenstvo.

Literatúra sa snažila vytvoriť taký obraz človeka, v ktorom by zobrazila všetky črty človeka a vytvorila rôzne typy postáv. Klasicizmus však nedovoľoval autorovi zaujať svoje stanovisko k skutočnosti. Žánre sa delili na nízke a vysoké. K tým vysokým sa zaraďovali: óda, elégia, žalm, epos, tragédia. K nízkym zasa bájka, satira a komédia. Nepripúšťalo sa ich prelínanie. Vysoké žánre spracúvali vznešené ( historické, nadčasové ) námety a ich hrdinami boli šľachtici, vládcovia, veľmoži. Nízke žánre si brali námety zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti – meštiaci. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom a dráma dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt: jednotu miesta, deja a času.

Klasicistická literatúra 17. – 18. stor.
Ideové ciele osvietenstva v umeleckej tvorbe podporil nový umelecký smer - klasicizmus. Klasicizmus ( v preklade z latinčiny vynikajúci, prvotriedny ) je literárny smer, ktorý napodobňoval formy antického umenia, riadil sa podľa prísnych estetických pravidiel a noriem.
Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:
a) harmonická súmernosť,
b) jasnosť a logika,
c) jednoduchý dej bez odbočení,
d) presnosť jazykového vyjadrenia,
e) dodržanie žánru.

Pri dramatickej tvorbe bola bezpodmienečnou požiadavka jednoty deja, miesta a času. Jednotlivé dejstvá sa hrali na tej istej scéne, všetko sa odohrávalo v ten istý deň, dej nesledoval epizódne príbehy. Dej musí prebiehať vznešene, na scéne sa nesmie odohrať vražda, kvôli čomu sa súboje dejú mimo scény a výsledok príde oznámiť postava. Pohyby v tragédii sú kontrolované rozumom, nesmú byť poznačené nekontrolovaným citom. Za prehnaný pohyb sa považuje zdvihnutie ruky do výšky nad rameno. Žánre sa delili na vysoké ( napr. óda, epos, tragédia ) a nízke ( napr. bájka, satira, komédia ). Lyrickoepická poézia, tragikomédia či iné „hybridné" žánre neboli povolené. Vo vysokých žánroch vystupovali králi, šľachta ( napr. P. Corneille: Cid ), neurodzené postavy ( napr. úžerník v diele Moliéra Lakomec ) sa mohli nachádzať len v nízkych žánroch.

Klasicizmus vychádzal z filozofie racionalizmu, osvietenstva a ideálov feudálneho absolutizmu, ktorý považoval za absolútne dokonalý spoločenský poriadok a preto sa snažil aj o dokonalé umenie. Podobne ako v renesancii autori považovali antické umenie za ideál umenia. Krása, pravda a dobro museli byť súčasťou každého umeleckého diela. Uprednostňovali rozum pred citom, spoločenský a štátny záujem pred osobným, povinnosti pred láskou ( hlavne v tragédii), napodobňovali prírodu, pri povahokresbe nevytvárali individuality, ale nadčasové, všade sa vyskytujúce charaktery človeka ( skupáň, pokrytec atd'. ), nemajú typy závislé na prostredí a spoločenských podmienkach ako v realizme.

Klasicistickí autori a ich diela

Cid
Autorom je francúzsky dramatik Pierre Corneille. Je to dráma, v ktorej sa dostáva do konfliktu láska a povinnosť, čo je základný klasicistický konflikt. Cid ako hlavná postava je typický hrdina klasicizmu. Používa vznešený jazyk a viazanú reč. Novosť Cida v porovnaní s dovtedy bežnou dramatickou tvorbou spočíva v tom, že hra bola bez vedľajších epizód, vystupoval v nej malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovali na jediný cieľ.

Faidra
Autorom tejto tragédie je Jean Racine. Hovorí o žene, ktorá miluje vlastného syna, pričom autor tento čin odsudzuje.

Lakomec
Lakomec je najznámejším dielom J. B. Moliéra. Hlavný hrdina tejto komédie Harpagon – skupáň a lakomec je typ človeka, ktorého cieľom je honba za majetkom. Sluha mu musí strážiť majetok, lebo sa bojí jeho odsudzenia. Harpagonova dcéra Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom a syn Kleant miluje chudobnú Marianu. Tú si však chce zobrať za ženu Harpagon. Kleanta chce oženiť s bohatou vdovou a Elizu so starnúcim boháčom Anselmom. Keď zistí, že sa mu stratili peniaze, ktoré ukryl jeho šibalský sluha, je ochotný vydať na šibenicu kohokoľvek. Po ubezpečení, že sa mu skrinka s peniazmi vráti a že Valér a Mariana sú Anselmovými deťmi, dáva súhlas na ich svadby.

Commedia dell arte
Je to talianska komédia, ktorá bola opakom vznešenej klasicistickej tragédie, ktorá bola veľmi obľúbená u ľudového publika. Hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu.

Encyklopedisti
- Voltaire. Základom jeho tvorby bolo presvedčenie, že všetko je na svete správne zariadené, že každé zlo je na niečo dobré. Napísal poviedku Candide alebo Optimizmus.
- Rousseau. Základom jeho tvorby bolo presvedčenie, že rozum neprináša len pokrok, ale aj biedu. Vyzdvihol cit proti rozumu. Napísal román Emil alebo O výchove, resp. dielo Spoločenská zmluva.
- Diderot. Bol hlavný organizátor Encyklopédie, zasvätil jej väčšiu časť svojho života, uplatnil v nej poznatky z rôznych odborov, filozofie a remesiel.

Dobrodružná literatúra
- Robinson Crusoe. Dobrodružný román vychádzajúci z pamäti stroskotaného námorníka. Autorom je Daniel Defoe.
- Guliverove cesty. Filozofický román s ostrým satirickým zafarbením, v ktorom autor kritizuje pomery v Anglicku, nedostatky európskej civilizácie a racionalizmus. Autorom je Jonathan Swift.

České národné obrodenie – ČNO

Jozef Dobrovský. Je zakladateľom modernej jazykovedy a slavistiky a autorom týchto diel: Dejiny českého jazyka a literatúry, Nemecko – český slovník.
Jozef Jungman. Obohatil český básnický jazyk a napísal Slovník česko – nemecký.