Viacerí romantickí spisovatelia sa zapojili do revolučného hnutia ako občania, ako spisovatelia alebo členovia revolučných hnutí.
Ján Botto (1829-1885): Smrť Jánošíkova, lyrickoepická skladba.
Skladá sa z deviatich spevov. Heroizmus a tragika ľudového zbojníka a bojovníka za práva ľudu symbolizuje osud slovenskej romantickej generácie. Básnik práve preto nevyužil príležitosť a nenapísal romantické dielo o živote a boji Jánošíka, ale zobrazil zlapanie, uväznenie a smrť zbojníka.
Autor reaguje na situáciu, ktorá nastala po revolúcii 1848-1849, po roku nádeje, očakávania a boja so zbraňou v ruke platila ústava jeden rok a po nej nastala doba, keď bol zakázaný akýkoľvek národný pohyb (Bachov absolutizmus).
Dej skladby:
- I. spev - Jánošík je ešte na slobode, vatra horí, opis zbojníckej družiny. Jánošík výzorom a vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie - červený dolomán, zelenú košieľku, palošík a pištoliek dvoje. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným, štedro „meria dukáty z klobúka" a vzácnu látku „meria od buka do buka". Vzbudzuje rešpekt u pánov. Družina je mu oddaná, siroty sa za neho modlia.
- II. spev - zlapanie Jánošíka za pomoci starkej na prípecku, vatra nehorí, zavládol smútok. Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, ani „more drábov" ho nezastraší, lebo má v opasku silu. Protifeudálne zameranie postavy vrcholí. Po zlapaní sa Jánošík väzniteľov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta ponuku vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov („teraz ma zjedzte, keď ste si ma upiekli“).
- III. spev - Jánošík je vo väzení. Ako postava je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina obletená v bielom, ktorá s ním prišla rozlúčiť - symbolizuje dušu ľudu.
- IV. spev - väzenie, sen o slobode. Jánošík je romantickým hrdinom, trpiacim protikladom sna a skutočnosti. Vo sne je voľný, v skutočnosti je pripútaný o skalu. Nezlomený je i v tejto situácii: „rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári."
- V. spev - úvahy o slobode národa, svitá deň popravy. Postava prechádza ďalšou transformáciou. Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov, národných buditeľov. Jánošík obžalúva ministra Bacha za príkaz: „Spať večne", ktorý vydal národom rakúskej monarchie po revolúcii 1848/49. Zakázal akýkoľvek národný pohyb. Vyjadruje vieru tých, ktorí za práva svojho národa bojovali a prehrali: „No príde i prísť musí ten veľký deň súdu – i za stôl si zasadne pravda môjho ľudu." So silným emocionálnym nábojom vyjadril pocity romantikov, ktorí prví išli bojovať za národné práva a prví boli potrestaní šibenicou, väzením alebo policajným dozorom: „My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!" Jánošík presne formuluje, za čo ho (aj iných) idú potrestať: „Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly." (slobodu) To už nehovorí zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ale ten, ktorý na poslednú chvíľu oživil národnooslobodzovacie hnutie. Prelo je tu i badateľný zemepisný posun - od Kráľovej hole k Tatrám - symbolu celého Slovenska.
- VI. spev - cesta na popravu. Jánošík vystupuje vo veľmi ušľachtilej podobe, nie je už jedným z ľudu, ale svojím nadhľadom, schopnosťou analyzovať situáciu ľudu, stojí ako jeho duchovný vodca - cíti sa zodpovedný za osud ľudu. Cestou na šibenicu odmietne sa pomodliť, kňaz sa má radšej pomodliť za národ, ktorý žije v neslobode. Presne vystihuje stav bezmocnosti a neuvedomenia slovenského ľudu v 19. storočí:
„Že žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže. " - VII. spev – poprava. Príroda reaguje na jeho smrť, ľudia smútia. Zaznamenávame návrat k „tradičnej"' romantickej podobe hrdinu. Jánošík stojí neohrozený pred šibenicou, zrak upretý na svoj kraj a mysľou je pri najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére - „hory stenajú jeho žiaľom", „slnce v zlatej kolíske nad horou umiera ".
- VIII. spev - Slovensko po poprave Jánošíka. Jánošík ako postava tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa mýtoch. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a jeho zmŕtvychvstaní.
- IX. spev - svadba s kráľovnou víl. Jánošík je alegorickou bytosťou, presne takou ako víla, či Rusalka. Je ženíchom kráľovnej víl.
Samo Chalupka (1812-1883): Mor ho! - hrdinská epická skladba.
Autor sa roku 1830 zúčastnil ako dobrovoľník na poľskom povstaní proti ruskej nadvláde. Poľská strana bola už na ústupe, autor bol v boji ranený. Jeho otec za ním na bojisko poslal známeho, aby ho dopravil domov. Rana sa mu otvárala a mal s ňou problémy celý život. Bojovník za slobodu je veľmi častá postava v epike Sama Chalupku. Napríklad v básni Branko spracoval povesť o skutočnom zbojníkovi Brankovi z Pohronia, ktorý zbíjal, pretože nebol spokojný s tým, že uhorskí páni nebránili svoju krajinu pred Turkami. V básni Turčín Poničan zasa opisuje dojímavú ľudskú drámu jednoduchej slovenskej ženy, ktorú poturčenec, kedysi unesený z domova, odvlečie do otroctva. Matka ho spoznáva- je to jej syn. Keď poturčenec zistí, že je to jeho matka, žiada ju, aby zostala pri ňom a vnúčati. Matka odmieta žiť v prepychu a radšej sa chce vrátiť do vlasti. Patriotizmus zvíťazil nad bohatstvom, materinskými citmi. V diele Mor ho! prichádza s kolektívnym hrdinom - bojovníci za česť svojho národa vystupujú ako jedna postava.
Autor našiel námet v Šafárikových Dejinách slovenskej reči a literatúry. Sarmatský kmeň Limigantov roku 358 napadol rímskeho cisára Constantina. Samo Chalupka považoval tento kmeň za Slovákov. Výkrik, s ktorým sa na cisára vrhla družina, mu pripomínal znenie slovenských slov Mor ho! (Nič ho!).
Dej skladby:
Dejovú líniu prerušuje opis družiny, lyrický opis slovenskej krajiny a charakteristika Slovákov. Zvláštnosťou je poňatie družiny ako kolektívneho hrdinu, všetci členovia naraz oslovujú cára a deklamujú odkaz kňazstva a staršiny rodu. (Všetci sú ako jede.; Rastom sú ako jedle, pevní- ani skala: zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala). Pokrik Mor ho! zaznieva na niekoľkých miestach textu ako dramatizujúci prvok. Slovenskí bojovníci prišli na hranice svojej zeme, aby sa rímskeho cára opýtali, s akým úmyslom k nim zavítal. Básnik ich nazýva orlami, čo je v slovenskej romantickej literatúre symbol slobody a boja za slobodu. („Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia“). Sú vyslancami svojej zeme, správajú sa hrdo, ale úctivo a prinášajú posolstvo staršiny (rady starších). Charakterizujú vlastnosti Slovákov a vyzdvihujú mierumilovnosť („Zvyk náš je nie napádať cudzie vlasti zbojom. Sloven na svojom seje, i žne len na svojom“). Pohostinnosť a hlavne úcta k slobode a rovnosti medzi ľuďmi- je to podpora ideálov revolúcie 1848/49 - rovnosti medzi ľuďmi („Pravda, bohmi vydaná, káže nám Slovanom, pána mať je nepravosť a väčšia byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva, sväté naše heslo je: Sloboda a sláva). Odpoveď cára je nadutá - cisár je pán sveta a podmienky bude diktovať Rím. Mladí bojovníci ho pokladajú za urážku a hoci sú v menšine, nedovolia urážať svoju zem a začne sa nerovný boj. („Mor ho!" kríkla družina slovenská odrazu a meč zasvietil v pästi každému víťazu: /„Mor ho! kríkla a razom na cára sa metá: To Ti na rímsku pýchu slovenská odveta“). Vedia, že zomrú, posledným pohľadom sa lúčia s vlasťou. Zomrú, ale cár sa hanbí za svoje víťazstvo, hromady jeho bojovníkov zostali na bojisku. Na záver znie posolstvo národu: „Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom“.
Revolučné básne Janka Kráľa (1822-1876)
Najtvorivejším obdobím Janka Kráľa bolo obdobie 1844-1849, teda obdobie tesne pred vypuknutím revolúcie a počas nej. V rámci Štúrovej skupiny patril k radikálom, a preto neprekvapuje, že sa na revolúcii zúčastnil medzi prvými. So svojím priateľom učiteľom Jánom Rotaridesom na Honte pripravujú povstanie. J. Kráľ pochopil revolúciu ako príležitosť zbaviť sa navždy poddanstva. J. Kráľ bol istý čas aj dobrovoľníckym kapitánom v Liptovskom Mikuláši. Za svoju činnosť mal sťaženú úradnícku kariéru, prekladali ho, žil v biede a nemohol vyživiť svoju rodinu. Výzvou k povstaniu je báseň Jarná pieseň. Revolučnú jar v Európe prirovnáva ku skutočnej jari. Kukulienka prebrala prírodu, svet zo zimného spánku. Autor sa pýta, či sa Slováci prebudia, alebo budú spať naďalej.
Sloboda, revolúcia, to boli základné pojmy v jeho tvorbe. Také vrúcne slová o slobode sa nenájdu u iného autora: „Niet krajšieho v svete mena, ak sloboda svätá, všemohúce toto meno nikto nezahatá!“ Zvoláva kliatbu na vlastný rod, ak nevyužije príležitosť na oslobodenie. A, vy bratia naši rodní, roztratení v svete, zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete! Romantický protiklad jednotlivca a spoločnosti, porovnanie jeho očakávaní a reálneho stavu spoločnosti, je najzreteľnejší v básni Šahy. Báseň vznikla počas jeho uväznenia v tejto väznici, najpevnejšej v Uhorsku. Báseň Šahy je skutočne romantickou básňou, je nabitá citom a utrpením, láskou k slobode. Básnik je v prostredí väznice a hrozí mu smrť. Dráma sveta je básnická zbierka, v ktorej vyjadril pesimistický náhľad na minulosť a prítomnosť. Históriu opisuje ako vládu diabolských síl, ktorá vedie k vojnám a zotročovaniu ľudstva. Príchod nového veku slobody neočakáva s pokorou a pasivitou, verí vo víťazstvo kresťanstva.
Baladická tvorba Janka Kráľa a Jána Bottu
Všetky svoje rozpory, smútok a nespokojnosť so svetom, ale aj lásku k ľudu a vôľu priniesť mu slobodu vyjadril Kráľ v balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. V prvej časti podáva lyrický obraz svojho vnútra, nenachádzajúceho nikde pokoj. Nepochopenie vháňa hrdinu do samoty, do prírody. Lyrický hrdina sa mení na baladickú postavu divného Janka, ktorý sa rozhodne oslobodiť zakliatu pannu. Druhá časť básne je baladický príbeh. Janko v nom uvidel zakliatu pannu uprostred Váhu a vrhol sa do vody, aby ju zachránil. Hrdina s titanským činom hynie pre rozpor medzi vidinou a skutočnosťou. Je to základný konflikt romantického pocitu života. Ideovým zámerom balady napriek jej pochmúrnosti a tragike je šľachetná obeť za blížneho. Janko predstavuje typického romantického hrdinu. Je samotár, burič, hrdý mladý človek. Túži po plnosti života, ale v zápase o uskutočnenie svojho sna hynie.
Najznámejšou baladou Jána Bottu je balada Margita a Besná, v ktorej poukázal na hrôzu, utrpenie a životnú tragiku. Dejovo sa viaže na dve skaly, medzi ktorými preteká rieka Váh. Skaly, nebezpečné pre pltníkov, boli opradené povesťou o vdove, ktorá svoju peknú nevlastnú dcéru zo žiarlivosti sotí z vysokej skaly do Váhu. Pod ťarchou výčitiek sa pomätie a neskôr na tom istom mieste sama skočí do Váhu. Ústrednou ideou balady je víťazstvo spravodlivosti.
Prozaická tvorba Jána Kalinčiaka
Najkrajšou jeho romantickou povesťou je Púť lásky. Jej dej sa odohráva v časoch tureckých vpádov. Janko Černok chce získať Žofiu. Jeho protivník a sok v láske, aga Osman, ho počas svadby zajme. Žofia sa dostane k agovi Osmanovi, ktorý, keď vidí, že nezíska jej lásku, Černoka prepúšťa. Obaja sa vracajú domov, a keď sa zdá, že ich láske nič nestojí v ceste, Janka, oblečeného do tureckých šiat, zabijú sedliaci. Žofia o niekoľko týždňov zomiera. V závere povesti autor dodáva, že k Černokovmu a Žofiinmu hrobu chodí po nociach Žofiin otec a mládenec aga Osman. Janko Černok i aga Osman sú výnimoční ľudia, silní jednotlivci a individualisti. Žofia svojou krásou, ľúbosťou i odvahou predstavuje prvý kladný ženský typ v slovenskej próze.
Život zemanov, ich spory a charakter Kalinčiak vykreslil vo svojej vrcholnej próze Reštavrácia. Jej námetom je obraz kortešačiek (získavania voličov) a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána. V boji o zemianske hlasy medzi dvoma hlavnými kandidátmi na úrad vicišpána, Adamom Bešeňovským a Jánom Potockým, sa rodina Levických pridáva striedavo na stranu obidvoch. Obaja kandidáti si získavajú hlasy voličov hostinami, pijatikou a podplácaním. Tento boj vyznačujúci sa podvodmi sa napokon končí svadbou Števka Levického s Aničkou Bešeňovskou. V povesti niet víťazov ani porazených, všetci dosiahli to, po čom túžili. Kalinčiak zobrazuje zanikajúci svet zemanov s úsmevom a humorom, ale i napriek tomu je jeho pohľad na zemianstvo kritický a presvedčivý.
