Romantizmus je literárny smer podmienený zmenami v spoločnosti a politickom živote po buržoáznych revolúciách v Európe, ktoré vyhlasovali rovnosť všetkých ľudí, právo každého jednotlivca na slobodný, úspešný život - na rozdiel od klasicizmu (predchádzajúceho literárneho obdobia), ktorý podriadil osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať nadosobné „vyššie" zákony. V porovnaní s realizmom (nasledujúcim literárnym obdobím), ktorý opisoval a kritizoval realitu, romantizmus často prostredníctvom ľudovej slovesnosti uniká do minulosti, resp. uplatňuje idealizáciu.
Romantizmus slobodu a voľnosť poskytol aj pre umelca, ktorý sa v predchádzajúcom období musel podriadiť objektívnym zákonom tvorby, napodobňovať prírodu a rešpektovať prísne formálne požiadavky. Čo sa týka útvaru i témy, romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet.
Romantizmus je individuálnou vzburou proti svetovému poriadku a spoločnosti, prináša postavy osamotených ľudí, vyvržencov spoločnosti, tulákov, zbojníkov, ľudí stojacich na pokraji ľudskej spoločnosti. Na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane je spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť - tak vzniká jeden zo základných protikladov romantizmu.
Romantický hrdina však vzdoruje osudu, moci, tyranom - človek môže byť neslobodný, pripútaný o skalu, ale vnútorne je slobodný, nevzdáva sa. (Ján Botto: Smrť Jánošíkova - postava Jánošíka. Je prikovaný ku skale, ale sníva sa mu sen o voľnosti).
Pre romantizmus je príznačný rozpor medzi snom, túžbou a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spoločnosť svojím nespravodlivým systémom alebo pokryteckou morálkou neraz zapríčiní, že postava sa ocitne na okraji ľudskej spoločnosti, napr. Jánošík zo Smrti Jánošíkovej od J. Bottu. Romantická postava je schopná silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad chladnú logiku rozumu. Často sa vyznačuje schopnosťou obetovať svoj život za slobodu či šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus, napr. divný Janko z diela J. Kráľa Zakliata panna vo Váhu a divný Janko).
V romantickom diele nájdeme postavy bez jedinej zlej vlastnosti (napr. Martin z diela Andreja Sládkoviča Detvan). Dokonca sa idealizujú i historické postavy (napr. Matúš Čák, ktorý so zbraňou v ruke zabral majetky cirkvi a feudálov, vystupuje v diele Jozefa Miloslava Hurbana Olejkár ako ušľachtilý muž, ktorý chce obnoviť spoločný štát Čechov a Slovákov- Veľkú Moravu) a na druhej strane sú postavy charakterovo úplne čierne (napr. cár z diela Sama Chalupku Mor ho!, zlatník z diela J. M. Hurbana Olejkár).
Romantická postava je jedinečná, jediná svojho druhu, jej osud sa nemôže opakovať a nepripomína osud niekoho, koho sme poznali (napr. Matúš Čák, Jánošík, Margita a Besná). Postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné sami sebe (harmónia kontrastov): Jánošík je zbojník, kradne, a lup potom rozdeľuje biednemu ľudu. Spisovatelia pod vplyvom filozofie J. G. Herdera považujú ľudovú slovesnosť za prameň svojej tvorby. V romantizme sa píše poézia, próza i dráma. Veľmi frekventovaná je balada pre svoju tragičnosť a vypätosť deja, novým žánrom je básnická poviedka. Znovu sa miešajú žánre (synkretizmus) a vzniká tak lyrickoepická poézia.
Typy romantickej postavy v slovenskej literatúre
Slovenská literatúra je dôkazom fantázie autorov pri vytváraní romantických postáv- rodinné zázemie, pôvod postavy, morálne vlastnosti, spoločenské zatriedenie, súčasnosť alebo historicita postavy.
Idealizovaná historická a ľudová postava, delenie postáv na dobré a zlé
Jozef Miloslav Hurban (1817-1888): Olejkár, novela spracúvajúca historickú tému zo 14. storočia.
V tomto diele nájdeme osobité romantické postavy. Hlavná postava olejkár Hrabovec je rozporná postava - je to šikovný liečiteľ, ktorý prežil nešťastnú lásku k sestre trenčianskeho zlatníka, ktorú mu jeho zemianska rodina nedovolila vziať si za manželku. Nešťastné dievča stratilo česť, nezvládla výsmech dediny a po narodení dieťaťa spáchala samovraždu. O tomto vzťahu nevie ani jeho žena Milada, ani okolie. Olejkár vie vyrobiť nielen lieky, ale aj jedy. Pod vplyvom trenčianskeho zlatníka sa dá zatiahnuť do úkladov proti Matúšovi Čákovi Trenčianskemu.
Zlatník je zápornou romantickou postavou, bez jedinej dobrej vlastnosti -je zlodej, spracúva ukradnuté cennosti z kostolov. Nenávidí Matúša Čáka, ktorý zavádza prísne poriadky, lebo kradnúť je čoraz ťažšie. Vydiera olejkára osudom svojej sestry, ktorá dobrovoľne zomrela po narodení nemanželského syna. Navádza Hrabovca na travičstvo a chce zavraždiť dvoch Matúšových ľudí, ktorých drží uväznených vo svojom dome. Zlatník ani po odsúdení svoje činy neoľutuje.
Úplne dobrou romantickou postavou s neznámym pôvodom a nešťastným osudom je Hrabovcov nemanželský syn Vít. Netušil, že je vlastným synom olejkára, u ktorého sa vyučil. Vyrastal u múdreho pustovníka v Tatrách. Bol dobrým a čestným človekom, zachránil život Matúšovi, keď ho upozornil na jed, ktorý po ňom poslal Hrabovec. Netušil, že sa mal stať nástrojom pomsty zlatníka a Hrabovca. Robí ho šťastným láska k Ľudmile, Hrabovcovej dcére. Jej matka praje ich zaľúbeniu, otec Hrabovec zakázal, aby sa čo i len stretli. Nakoniec vysvitne, že Vít a Ľudmila sú súrodenci. Jeho sestra Ľudmila s matkou vstúpia do kláštora a Vít bude v službách Matúša Čáka.
Medzi dobré postavy patrí i Matúš Čák Trenčiansky. Postava je idealizovaná, autor z krutého pána Váhu a Tatier urobil láskavého, vzdelaného človeka, ktorý sa snaží o obnovenie štátnosti pre Čechov a Slovákov. Vyniká jeho snaha zabezpečiť pokoj a poriadok pre ľudí na svojich panstvách.
Andrej Sládkovič (1820-1875): Detvan, lyrickoepická skladba.
V diele Detvan nájdeme kladnú romantickú postavu bez jedinej zlej vlastnosti. Postava kráľa Mateja Korvína je idealizovaná. Martin Hudcovie je romantická postava bez konfliktov a protikladov, jediným romantickým prvkom je to, že pociťuje v duši nedefinovanú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu. Zrodený ako syn prírody, ktorý od prvej chvíle je s prírodou úzko zžitý. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. Zabije kráľovského sokola, lebo útočil na malého zajačika. Vybojoval Elenu z rúk zbojníkov a zranil zbojníckeho kapitána, ktorý sužoval celý kraj. Vyhľadá kráľa a prizná sa k zabitému sokolovi. Kráľ ho získa do svojho Čierneho pluku. V citoch je priamy, verný svojej Elene i kráľovi. Cíti sa slobodný, cení si svoj pôvod, má v úcte tradície (nosí kroj) a predovšetkým svojho kráľa Mateja. Požiada kráľa, aby si ako vojak mohol nechať kroj.
Elena, jeho milá, je ideálna predstaviteľka slovenského ľudu. Krásne dievča, poslušná dcéra, milujúca žena. Je verná Martinovi, rázne odmieta nadbiehanie neznámeho muža (kráľa).
Kráľ Matej je zidealizovaná historická postava, zaujíma sa o to, ako ľud žije. Má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory. Kráľ ocení statočnosť a čestnosť Martina. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou slovenského územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania (1471), keď arcibiskup dosadil na uhorský trón poľského Kazimíra. O to vrúcnejší vzťah prejavuje k Tatrám, Váhu, Hronu.
Skladba sa skladá z piatich spevov: 1. Martin, 2. Družina, 3. Slatinský jarmok, 4. Vohľady, 5. Lapačka.
Neurodzená postava (postava z ľudu alebo zo stredného stavu) v romantickej literatúre
Romantizmus sa pod vplyvom ideálov francúzskej revolúcie „zníži" k neurodzeným vrstvám spoločnosti (prvýkrát ľudové postavy, napr. A. Sládkovič: Detvan - hlavná postava je mladý chlapec z ľudu). Prikláňa sa k ľudovej tvorbe, napodobňuje útvary (napr. pieseň, povesť, balada). Objavujú sa témy ľudovej slovesnosti (napr. jánošíkovská téma), jazyk ľudu povýši na literárny jazyk (stredná slovenčina povýšená na spisovný jazyk Slovákov).
Spracovanie témy lásky v romantickej literatúre
Romantická láska sa nikdy nenaplní a nestane sa obojstrannou alebo manželskou, či inou harmonickou láskou. Zvyčajne okolnosti, spoločnosť a jej rozvrstvenie, charakterové alebo zovňajškové rozdiely medzi postavami, nepoznané prekážky, nežičia romantickej láske. Mnohí básnici v diele využili vlastný príbeh lásky, ako napr. A. Sládkovič v diele Marína.
Andrej Sládkovič (1820-1875): Marína, lyrická skladba.
Marína sa považuje vrcholné dielo slovenského romantizmu, podľa literárnej vedy je Marína „dcérou Kollárovej Slávy dcéry". Autor vychádza z vlastnej životnej skúsenosti, inšpirátorkou diela bola jeho študentská láska Mária Pišlová z Banskej Štiavnice. Kým si básnik rozširoval štúdium v Nemecku v Halle, Máriu rodičia vydali za bohatého pernikára Geržu. Skladbu s nevôľou prijal Ľ. Štúr, ktorý považoval ľúbostnú tému za málo vlasteneckú. Na Slovensku sa nenašiel vydavateľ. Vyšla v roku 1846 v Pešti. Najdôležitejšie tematické časti zbierky sa dotýkajú lásky k Maríne a lásky k vlasti. Na rozdiel od Kollára, ktorý v Slávy dcére delí srdce na polovicu a dáva ho žene i vlasti, Sládkovičovi splýva Marína s jeho vlasťou. Obe ich má rád (Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine, a obe v jednom objímať!)
Láska k Maríne prechádza od predstáv a opisu krásy Maríny (No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína.), cez vyznania lásky (nemožno mi ťa neľúbiť!), k prekážkam v láske (poslušnú dušu úbohej dcéry, s chlapom cudzím, ba odporným zverí, studený prsteň materí).
Keď sa dozvie, že mu Marína nebude nikdy patriť, mení ju na vílu, odmieta ju však nasledovať do nadpozemského sveta a zostáva na zemi, kde ho čakajú problémy jeho národa a vlasti. Ďakuje za krásny cit a spomienku na ich lásku si zachová (a diamant v hrude nezhnije!).
S láskou ospieval svoju rodnú zem od Tatier po Komárno, nad ktorou vládne kňažná Drahomíra z Velehradu. Verí, že Slovensku svitne na lepšie časy.
Okrem týchto dominantných tém uvažuje aj o kráse (ako najväčší estét spomedzi štúrovcov, krásu vidí v pravde a mravnosti. Oslavuje mladosť mysle a ducha, lebo jej patria nádeje tohto sveta.
A. Sládkovič bol najmenej ovplyvnený ľudovou slovesnosťou, má kultivovaný jazyk, osobitú metaforickosť, vytvára si nové slová. Používa 10-slabičný verš a jeho strofa sa skladá z desiatich veršov.
Postava revolucionára, bojovníka za slobodu národa, bojovníka proti feudalizmu v slovenskej romantickej literatúre
Viacerí romantickí spisovatelia sa zapojili do revolučného hnutia ako občania, ako spisovatelia alebo členovia revolučných hnutí.
Ján Botto (1829-1885): Smrť Jánošíkova, lyrickoepická skladba.
Skladá sa z deviatich spevov. Heroizmus a tragika ľudového zbojníka a bojovníka za práva ľudu symbolizuje osud slovenskej romantickej generácie. Básnik práve preto nevyužil príležitosť a nenapísal romantické dielo o živote a boji Jánošíka, ale zobrazil zlapanie, uväznenie a smrť zbojníka.
Autor reaguje na situáciu, ktorá nastala po revolúcii 1848-1849, po roku nádeje, očakávania a boja so zbraňou v ruke platila ústava jeden rok a po nej nastala doba, keď bol zakázaný akýkoľvek národný pohyb (Bachov absolutizmus).
Dej skladby:
- I. spev - Jánošík je ešte na slobode, vatra horí, opis zbojníckej družiny. Jánošík výzorom a vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie - červený dolomán, zelenú košieľku, palošík a pištoliek dvoje. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným, štedro „meria dukáty z klobúka" a vzácnu látku „meria od buka do buka". Vzbudzuje rešpekt u pánov. Družina je mu oddaná, siroty sa za neho modlia.
- II. spev - zlapanie Jánošíka za pomoci starkej na prípecku, vatra nehorí, zavládol smútok. Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, ani „more drábov" ho nezastraší, lebo má v opasku silu. Protifeudálne zameranie postavy vrcholí. Po zlapaní sa Jánošík väzniteľov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta ponuku vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov („teraz ma zjedzte, keď ste si ma upiekli“).
- III. spev - Jánošík je vo väzení. Ako postava je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina obletená v bielom, ktorá s ním prišla rozlúčiť - symbolizuje dušu ľudu.
- IV. spev - väzenie, sen o slobode. Jánošík je romantickým hrdinom, trpiacim protikladom sna a skutočnosti. Vo sne je voľný, v skutočnosti je pripútaný o skalu. Nezlomený je i v tejto situácii: „rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári."
- V. spev - úvahy o slobode národa, svitá deň popravy. Postava prechádza ďalšou transformáciou. Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov, národných buditeľov. Jánošík obžalúva ministra Bacha za príkaz: „Spať večne", ktorý vydal národom rakúskej monarchie po revolúcii 1848/49. Zakázal akýkoľvek národný pohyb. Vyjadruje vieru tých, ktorí za práva svojho národa bojovali a prehrali: „No príde i prísť musí ten veľký deň súdu – i za stôl si zasadne pravda môjho ľudu." So silným emocionálnym nábojom vyjadril pocity romantikov, ktorí prví išli bojovať za národné práva a prví boli potrestaní šibenicou, väzením alebo policajným dozorom: „My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!" Jánošík presne formuluje, za čo ho (aj iných) idú potrestať: „Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly." (slobodu) To už nehovorí zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ale ten, ktorý na poslednú chvíľu oživil národnooslobodzovacie hnutie. Prelo je tu i badateľný zemepisný posun - od Kráľovej hole k Tatrám - symbolu celého Slovenska.
- VI. spev - cesta na popravu. Jánošík vystupuje vo veľmi ušľachtilej podobe, nie je už jedným z ľudu, ale svojím nadhľadom, schopnosťou analyzovať situáciu ľudu, stojí ako jeho duchovný vodca - cíti sa zodpovedný za osud ľudu. Cestou na šibenicu odmietne sa pomodliť, kňaz sa má radšej pomodliť za národ, ktorý žije v neslobode. Presne vystihuje stav bezmocnosti a neuvedomenia slovenského ľudu v 19. storočí:
„Že žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže. " - VII. spev – poprava. Príroda reaguje na jeho smrť, ľudia smútia. Zaznamenávame návrat k „tradičnej"' romantickej podobe hrdinu. Jánošík stojí neohrozený pred šibenicou, zrak upretý na svoj kraj a mysľou je pri najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére - „hory stenajú jeho žiaľom", „slnce v zlatej kolíske nad horou umiera ".
- VIII. spev - Slovensko po poprave Jánošíka. Jánošík ako postava tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa mýtoch. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a jeho zmŕtvychvstaní.
- IX. spev - svadba s kráľovnou víl. Jánošík je alegorickou bytosťou, presne takou ako víla, či Rusalka. Je ženíchom kráľovnej víl.
Samo Chalupka (1812-1883): Mor ho! - hrdinská epická skladba.
Autor sa roku 1830 zúčastnil ako dobrovoľník na poľskom povstaní proti ruskej nadvláde. Poľská strana bola už na ústupe, autor bol v boji ranený. Jeho otec za ním na bojisko poslal známeho, aby ho dopravil domov. Rana sa mu otvárala a mal s ňou problémy celý život. Bojovník za slobodu je veľmi častá postava v epike Sama Chalupku. Napríklad v básni Branko spracoval povesť o skutočnom zbojníkovi Brankovi z Pohronia, ktorý zbíjal, pretože nebol spokojný s tým, že uhorskí páni nebránili svoju krajinu pred Turkami. V básni Turčín Poničan zasa opisuje dojímavú ľudskú drámu jednoduchej slovenskej ženy, ktorú poturčenec, kedysi unesený z domova, odvlečie do otroctva. Matka ho spoznáva- je to jej syn. Keď poturčenec zistí, že je to jeho matka, žiada ju, aby zostala pri ňom a vnúčati. Matka odmieta žiť v prepychu a radšej sa chce vrátiť do vlasti. Patriotizmus zvíťazil nad bohatstvom, materinskými citmi. V diele Mor ho! prichádza s kolektívnym hrdinom - bojovníci za česť svojho národa vystupujú ako jedna postava.
Autor našiel námet v Šafárikových Dejinách slovenskej reči a literatúry. Sarmatský kmeň Limigantov roku 358 napadol rímskeho cisára Constantina. Samo Chalupka považoval tento kmeň za Slovákov. Výkrik, s ktorým sa na cisára vrhla družina, mu pripomínal znenie slovenských slov Mor ho! (Nič ho!).
Dej skladby:
Dejovú líniu prerušuje opis družiny, lyrický opis slovenskej krajiny a charakteristika Slovákov. Zvláštnosťou je poňatie družiny ako kolektívneho hrdinu, všetci členovia naraz oslovujú cára a deklamujú odkaz kňazstva a staršiny rodu. (Všetci sú ako jede.; Rastom sú ako jedle, pevní- ani skala: zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala). Pokrik Mor ho! zaznieva na niekoľkých miestach textu ako dramatizujúci prvok. Slovenskí bojovníci prišli na hranice svojej zeme, aby sa rímskeho cára opýtali, s akým úmyslom k nim zavítal. Básnik ich nazýva orlami, čo je v slovenskej romantickej literatúre symbol slobody a boja za slobodu. („Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia“). Sú vyslancami svojej zeme, správajú sa hrdo, ale úctivo a prinášajú posolstvo staršiny (rady starších). Charakterizujú vlastnosti Slovákov a vyzdvihujú mierumilovnosť („Zvyk náš je nie napádať cudzie vlasti zbojom. Sloven na svojom seje, i žne len na svojom“). Pohostinnosť a hlavne úcta k slobode a rovnosti medzi ľuďmi- je to podpora ideálov revolúcie 1848/49 - rovnosti medzi ľuďmi („Pravda, bohmi vydaná, káže nám Slovanom, pána mať je nepravosť a väčšia byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva, sväté naše heslo je: Sloboda a sláva). Odpoveď cára je nadutá - cisár je pán sveta a podmienky bude diktovať Rím. Mladí bojovníci ho pokladajú za urážku a hoci sú v menšine, nedovolia urážať svoju zem a začne sa nerovný boj. („Mor ho!" kríkla družina slovenská odrazu a meč zasvietil v pästi každému víťazu: /„Mor ho! kríkla a razom na cára sa metá: To Ti na rímsku pýchu slovenská odveta“). Vedia, že zomrú, posledným pohľadom sa lúčia s vlasťou. Zomrú, ale cár sa hanbí za svoje víťazstvo, hromady jeho bojovníkov zostali na bojisku. Na záver znie posolstvo národu: „Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom“.
Revolučné básne Janka Kráľa (1822-1876)
Najtvorivejším obdobím Janka Kráľa bolo obdobie 1844-1849, teda obdobie tesne pred vypuknutím revolúcie a počas nej. V rámci Štúrovej skupiny patril k radikálom, a preto neprekvapuje, že sa na revolúcii zúčastnil medzi prvými. So svojím priateľom učiteľom Jánom Rotaridesom na Honte pripravujú povstanie. J. Kráľ pochopil revolúciu ako príležitosť zbaviť sa navždy poddanstva. J. Kráľ bol istý čas aj dobrovoľníckym kapitánom v Liptovskom Mikuláši. Za svoju činnosť mal sťaženú úradnícku kariéru, prekladali ho, žil v biede a nemohol vyživiť svoju rodinu. Výzvou k povstaniu je báseň Jarná pieseň. Revolučnú jar v Európe prirovnáva ku skutočnej jari. Kukulienka prebrala prírodu, svet zo zimného spánku. Autor sa pýta, či sa Slováci prebudia, alebo budú spať naďalej.
Sloboda, revolúcia, to boli základné pojmy v jeho tvorbe. Také vrúcne slová o slobode sa nenájdu u iného autora: „Niet krajšieho v svete mena, ak sloboda svätá, všemohúce toto meno nikto nezahatá!“ Zvoláva kliatbu na vlastný rod, ak nevyužije príležitosť na oslobodenie. A, vy bratia naši rodní, roztratení v svete, zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete! Romantický protiklad jednotlivca a spoločnosti, porovnanie jeho očakávaní a reálneho stavu spoločnosti, je najzreteľnejší v básni Šahy. Báseň vznikla počas jeho uväznenia v tejto väznici, najpevnejšej v Uhorsku. Báseň Šahy je skutočne romantickou básňou, je nabitá citom a utrpením, láskou k slobode. Básnik je v prostredí väznice a hrozí mu smrť. Dráma sveta je básnická zbierka, v ktorej vyjadril pesimistický náhľad na minulosť a prítomnosť. Históriu opisuje ako vládu diabolských síl, ktorá vedie k vojnám a zotročovaniu ľudstva. Príchod nového veku slobody neočakáva s pokorou a pasivitou, verí vo víťazstvo kresťanstva.
Baladická tvorba Janka Kráľa a Jána Bottu
Všetky svoje rozpory, smútok a nespokojnosť so svetom, ale aj lásku k ľudu a vôľu priniesť mu slobodu vyjadril Kráľ v balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. V prvej časti podáva lyrický obraz svojho vnútra, nenachádzajúceho nikde pokoj. Nepochopenie vháňa hrdinu do samoty, do prírody. Lyrický hrdina sa mení na baladickú postavu divného Janka, ktorý sa rozhodne oslobodiť zakliatu pannu. Druhá časť básne je baladický príbeh. Janko v nom uvidel zakliatu pannu uprostred Váhu a vrhol sa do vody, aby ju zachránil. Hrdina s titanským činom hynie pre rozpor medzi vidinou a skutočnosťou. Je to základný konflikt romantického pocitu života. Ideovým zámerom balady napriek jej pochmúrnosti a tragike je šľachetná obeť za blížneho. Janko predstavuje typického romantického hrdinu. Je samotár, burič, hrdý mladý človek. Túži po plnosti života, ale v zápase o uskutočnenie svojho sna hynie.
Najznámejšou baladou Jána Bottu je balada Margita a Besná, v ktorej poukázal na hrôzu, utrpenie a životnú tragiku. Dejovo sa viaže na dve skaly, medzi ktorými preteká rieka Váh. Skaly, nebezpečné pre pltníkov, boli opradené povesťou o vdove, ktorá svoju peknú nevlastnú dcéru zo žiarlivosti sotí z vysokej skaly do Váhu. Pod ťarchou výčitiek sa pomätie a neskôr na tom istom mieste sama skočí do Váhu. Ústrednou ideou balady je víťazstvo spravodlivosti.
Prozaická tvorba Jána Kalinčiaka
Najkrajšou jeho romantickou povesťou je Púť lásky. Jej dej sa odohráva v časoch tureckých vpádov. Janko Černok chce získať Žofiu. Jeho protivník a sok v láske, aga Osman, ho počas svadby zajme. Žofia sa dostane k agovi Osmanovi, ktorý, keď vidí, že nezíska jej lásku, Černoka prepúšťa. Obaja sa vracajú domov, a keď sa zdá, že ich láske nič nestojí v ceste, Janka, oblečeného do tureckých šiat, zabijú sedliaci. Žofia o niekoľko týždňov zomiera. V závere povesti autor dodáva, že k Černokovmu a Žofiinmu hrobu chodí po nociach Žofiin otec a mládenec aga Osman. Janko Černok i aga Osman sú výnimoční ľudia, silní jednotlivci a individualisti. Žofia svojou krásou, ľúbosťou i odvahou predstavuje prvý kladný ženský typ v slovenskej próze.
Život zemanov, ich spory a charakter Kalinčiak vykreslil vo svojej vrcholnej próze Reštavrácia. Jej námetom je obraz kortešačiek (získavania voličov) a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána. V boji o zemianske hlasy medzi dvoma hlavnými kandidátmi na úrad vicišpána, Adamom Bešeňovským a Jánom Potockým, sa rodina Levických pridáva striedavo na stranu obidvoch. Obaja kandidáti si získavajú hlasy voličov hostinami, pijatikou a podplácaním. Tento boj vyznačujúci sa podvodmi sa napokon končí svadbou Števka Levického s Aničkou Bešeňovskou. V povesti niet víťazov ani porazených, všetci dosiahli to, po čom túžili. Kalinčiak zobrazuje zanikajúci svet zemanov s úsmevom a humorom, ale i napriek tomu je jeho pohľad na zemianstvo kritický a presvedčivý.
Ľudovít Štúr a štúrovciSlovenská romantická generácia sa formovala V 30- tych a 40- tych rokoch 19. storočia v Bratislave, neskôr v Levoči z radov mládeže študujúcej na evanjelickom lýceu. Stala sa súčasťou slovenského národného obrodenia - jej treťou fázou po osvietencoch a klasicistoch. Formovali sa v dobe snáh zrovnoprávniť Uhorsko s Rakúskom a hlavne v čase formovania sa novodobých národov po rokoch napoleonských vojen.
Významným činom pre výchovu romantickej generácie bolo založenie Spoločnosti česko-slovanskej roku 1829 na bratislavskom evanjelickom lýceu. Zakladateľmi boli Karol Štúr a Samo Chalupka. Bol to samovzdelávací spolok, ktorý sa neskôr orientoval aj na pestovanie literatúry v slovenskom jazyku, zbieranie ľudovej slovesnosti a neskôr aj na národné a politické otázky. Ľ. Štúr sa po príchode na evanjelické lýceum roku 1835 stal ako študent podpredsedom Spoločnosti a suplujúcim profesorom za prof. Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej. Získal platformu, na ktorej mohol začať formovať generáciu, ktorú nazývame štúrovská. Po prezradení výletu na Devín roku 1836, na ktorom študenti prijali slovanské mená, vedenie obmedzilo študentské aktivity a roku 1837 spoločnosť zanikla.
Ľ. Štúr preniesol svoje aktivity na Katedru reči československej, ktorej ho roku 1843 zbavili. Národne orientovaní študenti manifestačne opustili bratislavský ústav a s piesňou J. Matušku Nad Tatrou sa blýska odišli do Levoče, ktorá sa stala druhým centrom romantickej mládeže (odtiaľ vyšiel J. Botto). Po Štúrovom zosadení z funkcie zástupcu profesora Palkoviča opustil Bratislavu aj Janko Kráľ, ktorý túto udalosť opísal v básni Duma bratislavská.
Ľudovít Štúr (1815 Zay Uhrovec - 1856 Modra)
Slovenská romantická generácia sa formovala V 30- tych a 40- tych rokoch 19. storočia v Bratislave, neskôr v Levoči z radov mládeže študujúcej na evanjelickom lýceu. Stala sa súčasťou slovenského národného obrodenia - jej treťou fázou po osvietencoch a klasicistoch.
Formovali sa v dobe snáh zrovnoprávniť Uhorsko s Rakúskom a hlavne v čase formovania sa novodobých národov po rokoch napoleonských vojen.
Významným činom pre výchovu romantickej generácie bolo založenie Spoločnosti česko-slovanskej roku 1829 na bratislavskom evanjelickom lýceu. Zakladateľmi boli Karol Štúr a Samo Chalupka. Bol to samovzdelávací spolok, ktorý sa neskôr orientoval aj na pestovanie literatúry v slovenskom jazyku, zbieranie ľudovej slovesnosti a neskôr aj na národné a politické otázky. Ľ. Štúr sa po príchode na evanjelické lýceum roku 1835 stal ako študent podpredsedom Spoločnosti a suplujúcim profesorom za prof. Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej. Získal platformu, na ktorej mohol začať formovať generáciu, ktorú nazývame štúrovská. Po prezradení výletu na Devín roku 1836, na ktorom študenti prijali slovanské mená, vedenie obmedzilo študentské aktivity a roku 1837 spoločnosť zanikla.
Ľ. Štúr preniesol svoje aktivity na Katedru reči československej, ktorej ho roku 1843 zbavili. Národne orientovaní študenti manifestačne opustili bratislavský ústav a s piesňou J. Matušku Nad Tatrou sa blýska odišli do Levoče, ktorá sa stala druhým centrom romantickej mládeže (odtiaľ vyšiel J. Botto). Po odvolaní odišiel študovať do Halle, kde si upevnil vlastenecké cítenie. Po návrate prednášal o slovanských a európskych literatúrach a vystupoval proti pomaďarčovaniu Slovákov.
Po revolúcii v roku 1848 sa utiahol do ústrania a žil pod policajným dozorom v Modre. Tu sa nešťastne poranil pri poľovačke a na následky zranenie zomrel.
a) tvorca slovenskej romantickej estetickej koncepcie a formovateľ romantickej generácie
Pod vplyvom filozofie J. G. Herdera a nemeckej romantickej literatúry orientoval svojich prívržencov na ľudovú slovesnosť (téma, forma - sylabický verš, zdrobneniny, opakovacie figúry, reč ľudu). V diele O národních písních a pověstech plemen slovanských definuje svoju predstavu národnej poézie čerpajúcu z ľudových zdrojov. Vychoval si a viedol umeleckú generáciu nazvanú po ňom štúrovci.
b) romantický básnik
Je autorom lyrického cyklu Dumky večerní a zbierky Spevy a piesne. Z lyrických básní je najznámejšia Rozžehnání, kde svojej študentskej láske Márii Pospíšilovej hovorí, že ju musí zanechať, pretože on je povinný zabudnúť na všetko, len nie na strasti svojej vlasti. V Spevoch sa nachádza napr. Matúš z Trenčína, hrdinský epos s témou zo 14. stor. Postava Matúša Čáka je idealizovaná, chce znovu nastoliť štát podobný Veľkej Morave. Ľ. Štúr v skladbe nedosiahol úroveň svojich na nasledovníkov, ale jeho veľkosť spočíva v tom, že ukázal cestu tak v lyrike, ako aj v epike.
c) jazykovedec
Roku 1843 na fare v Hlbokom sa spolu s Hodžom a Hurbanom dohodli na kodifikácii stredoslovenského nárečia s niektorými západoslovenskými prvkami. V diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) odôvodňuje potrebu kodifikácie. Náuka reči slovenskej je kodifikačnou jazykovednou prácou (gramatikou).
d)novinár
Od roku 1845 do 1848 vydával prvé slovenské politické noviny Slovenskje národnje noviny s literárnou prílohou Orol tatranskí. Jeden z najslávnejších článkov je Kde leží naša bieda. Za hlavnú príčinu biedy na Slovensku považuje poddanstvo, ktoré bolo v rozvinutej Európe už anachronizmom. S ťažkou prácou poddanskou ide ruka v ruke opilstvo a nevzdelanosť. Kritizuje zemanov, že nemajú iný záujem na dedine, len stavať pálenice. Zastal sa aj práva na materinský jazyk pre všetky nemaďarské národy v Uhorsku.
e)politik
Bol poslancom za mesto Zvolen. Jeho kandidatúru pomohol presadiť gróf Ostrolúcky, otec Adely, ktorú Štúr miloval. Preslávil sa rečou, v ktorej žiadal možnosť učiť sa v materinskej reči pre všetky národy v Uhorsku. Roku 1848 využije revolučnú atmosféru a bude presadzovať práva slovenského národa aj v boji. Je spoluautorom Žiadostí slovenského národa. Ľ. Štúr je dodnes jedným z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského národa.
Veľmi významným predstaviteľom štúrovského hnutia, popri Štúrovi a Hurbanovi, najvýznamnejším štúrovským politikom, bol aj Michal Miloslav Hodža, autor diela Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, ktorým bránil slovenčinu.
Štúrovci a ich vybrané diela:Poézia: - Ján Botto (1829-1881): Smrť Jánošíkova - lyrickoepická skladba, Báj na Dunaji - alegorická skladba, Žltá ľalia - balada ľudového typu, Margita a Besná - balada ľudového typu na základe povesti spod Strečna.
- Janko Matuška (1821-1877): Nad Tatrou sa blýska - slovenská štátna hymna.
- Samo Chalupka (1812-1883): Spevy - napr. Likavský väzeň, Branko, Boj pri Jelšave, Mor ho!
- Janko Kráľ (1822-1876): Šahy - lyrická báseň z väzenia, Krajinská pieseň, Orol, Orol vták, Jarná pieseň - revolučné básne, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko - subjektivizovaná balada, Zabitý, Zverbovaný - sociálna balada, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky - balada ľudového typu, Dráma sveta - zbierka básní vydaná posmrtne.
- Andrej Sládkovič: Sôvety v rodine Dušanovej - filozoficko-reflexívna básnická skladba, Marína - básnická skladba, Detvan - lyrickoepická skladba, historická téma.
Próza:
- Ján Kalinčiak (1822-1871): Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka, Orava, Púť lásky - historické romantické povesti, Reštavrácia - humoristická próza využívajúca ľudovú frazeológiu, zemianska téma, Mládenec slovenský - historická povesť z obdobia po páde Veľkej Moravy.
- Jozef Miloslav Hurban (1817-1888): Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru - náš najstarší doteraz vychádzajúci literárny Časopis, Olejkár -historická novela z čias Matúša Čáka, Svadba krále veľkomoravského, Svatoplukovci - historické novely písané po česky s témou z obdobia Veľkej Moravy, Od Silvestra do Troch Kráľov - satirická novela z malomestského prostredia s realistickými prvkami, Korytnické poháriky - satirické besednice s humoristickými prvkami.
Jedným zo znakov slovenského romantizmu je to, že pri písaní svojich básní využívali sylabický veršový systém. Sylabický veršový (prozodický) systém (slabičný) sa nachádza v ľudovej poézii a v slovenskej romantickej poézii (štúrovci). Verš a veta majú tie isté hranice. Verš má rovnaký počet slabík s prerývkou (intonačnou pauzou) - dierézou uprostred. Ukážka: J. Botto: Smrť Jánošíkova: Horí ohník horí, //na Kráľovej holi./- dvanásťslabičný verš s prerývkou po šiestej slabike l.,2.,3.,4.,5.,6.,//7.,8.,9., 10., 11., 12.
Balada- epická báseň s pochmúrnym dejom, ktorý sa končí tragicky. V ľudovom type balady spôsobí smrť nadprirodzená bytosť, v sociálnej balade ťažká sociálna situácia alebo iný človek. Subjektivizovaná balada prináša aj obraz vnútra autora.
Pieseň- básnická skladba.
Spev- časť epickej skladby.
Zeman- príslušník nižšej šľachty v časoch feudalizmu.
Sonet- 14 veršový útvar skladajúci sa z dvoch štvorveršových a dvoch trojveršových strof.
Úvahový slohový postup a jeho žánreSlohový postup je spôsob, ako sa skladajú, členia alebo spájajú jednotlivé zložky textu. Rozlišujeme štyri základné postupy:
1. rozprávací,
2. opisný,
3. informačný,
4. výkladový a úvahový.
Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky ( slová, vety ) v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný ( štylizovaný ) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom ( cieľom ) vypovedá. Rozlišujeme týchto šesť štýlov:
1. náučný ( odborný, vedecký ), napr.: Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie ...,
2. administratívny ( úradný, kancelársky ), napr.: 6. júla 2007 o 16,30 hod. sa bude konať ...,
3. hovorový, napr.: Bude nám tam fajn ...,
4. umelecký, napr.: Stojí vysoká divá Poľana ...,
5. publicistický, napr.: V pražskej Sazka Aréne sa dnes odohral ...,
6. rečnícky, napr.: Milí hostia!
Slohový útvar ( žáner ) je konkrétny, uzavretý a ukončený jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu. Napríklad:
1. rozprávací slohový postup – rozprávanie príbehov, reprodukcie, ...,
2. opisný slohový postup – opis umeleckého diela, opis pracovného postupu, opis osoby – charakteristika, odborný opis, citovozafarbený opis prírody, ...,
3. informačný slohový postup – správa, oznámenie, žiadosť, objednávka, pozvánka, ...,
4. výkladový a úvahový slohový postup – výklad, úvaha, výťah, ...,
5. náučný štýl – štúdia, dizertácia ( rozprava ) – vedecký spis, diplomová práca, učebnicový výklad, esej, monografia, rigorózna práca, ...,
6. administratívny štýl – zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva, potvrdenka, triedny katalóg, správa, hlásenie, telegram, životopis, vyhláška, prípis, objednávka, žiadosť, prihláška rozvrh hodín, školské vysvedčenie, dotazník, ...,
7. hovorový štýl – telefonický rozhovor, súkromný list, pracovný dialóg, spoločenský rozhovor, rozprávanie príbehu, ...,
8. umelecký štýl – a) lyrické žánre – óda, elégia, hymna, žalm, sonet, ...,
b) epické žánre – román, novela, poviedka, rozprávka, povesť, ...,
c) dramatické žánre – tragédia, činohra, veselohra, ...,
9. publicistický štýl – správa, interview, komentár, recenzia, posudok, ...,
10. rečnícky štýl – prednáška, referát, prejav.
Úvahový slohový postup prináša nový pohľad autora na všeobecne známu a zaujímavú vec, k hodnoteniu faktov pristupuje subjektívne (podáva vlastné, osobné názory). Využíva domácu terminológiu, výrazové prostriedky umeleckého štýlu, má kratšie vety, štylisticky využíva jednočlenné vety, modalita viet je veľmi pestrá. Zo slovných druhov sa často objavujú slovesá, zámená, napr. ja si myslím, podľa môjho názoru, atď.
ÚvahaÚvaha má spoločné s výkladom to, že sa usiluje zachytiť vzťahy medzi analyzovanými faktami a javmi, ale posudzuje ich nie z objektívneho, ale zo subjektívneho hľadiska. Subjekt si vyberá výrazové prostriedky tak, aby na seba upozornil, aby prekvapil novosťou pohľadu, preto siaha po výrazových prostriedkoch umeleckého štýlu. Úvaha sa vyjadruje k javu, ktorý je už dostatočne známy širšiemu okruhu ľudí a je zároveň pre nich príťažlivý (láska, zdraženie dopravy, budúcnosť mladých atď.). Nachádza sa v publicistickom štýle - v komentári, úvodníku, v recenzii. Na rozdiel od iných štýlov si publicistický štýl vyžaduje aktuálnosť úvahy (napr. redaktor sa nemôže zamýšľať nad šancou študovať na niektorých fakultách v decembri). V umeleckom štýle je úvaha súčasťou pásma postáv v próze, v monológu v dráme. V reflexívnej lyrike v poézii je v reči rozprávača. V odbornom štýle je v recenzii, v hybridnom útvare v eseji.
Kompozícia úvahy
Úvaha si zachováva v obsahu delenie na tri časti – úvod, jadro, záver, ale hranice týchto častí nie sú také výrazné ako napr. vo výklade. Autor napr. často v závere úmyselne zopakuje slová z úvodu, pohráva sa s nimi alebo ich opäť povie ako otázku, hoci v celej úvahe sa snažil dať na ne odpoveď. Odseky vytvára podľa myšlienkových, obsahových častí. Využíva sugestívne výrazové prostriedky rečníckeho štýlu: rečnícka otázka a odpoveď na ňu, zvolanie, neukončená veta a pod. Veta je pestrá, autor veľakrát opakuje za sebou krátke vety, aby zrytmizoval text, mení dĺžku vety, nevyužíva komplikované zložené súvetia, polovetné konštrukcie.
Úvaha často využíva citát (doslovná reprodukcia prehovoru iného človeka), ale nedodržuje požiadavky bibliografickej normy pre zápis citovaného diela. Má možnosť využiť i parafrázu (tzv. voľný citát, vyjadrenie myšlienky iného človeka inými - svojimi slovami).
Esej
Esej je hybridný slohový útvar, ktorý patrí do náučného, publicistického i umeleckého štýlu. Témou eseje je vedecký, spoločenský, kultúrny problém, ktorý sa dotýka človeka a jeho postavenia vo svete. Tento útvar má v sebe vnútorný protiklad, rozoberá sa v ňom odborná téma, ktorá si vyžaduje racionálny prístup a postup, ale autor vyjadruje veľmi expresívne svoj vlastný názor. Esej je veľmi subjektívny útvar, ktorý prináša autorov pohľad na spomínaný problém. Snaží sa na čitateľa zapôsobiť novosťou pohľadu, smelosťou názoru, ale aj veľmi príznakovým vyjadrovaním. V tomto útvare sa spájajú termíny s umeleckými výrazovými prostriedkami, čo je veľmi náročné aj pre autora, a preto eseje zvyčajne píšu spisovatelia, vynikajúci novinári, literárni vedci. Veta (podobne ako slovník) nesmie byť stereotypná. Väčšina viet je dlhšia ako v úvahe, ale môžu sa kombinovať s ľubovoľným typom vety, čo sa týka dĺžky, ale aj modality. Kompozíciou patrí viac k umeleckému štýlu ako náučnému, nemá pevnú logickú štruktúru textu, môže mať viac motívov, ktoré sa k sebe voľne priraďujú. Odseky vytvára podobne ako úvaha.
Výkladový slohový postup na rozdiel od úvahy analyzuje a vysvetľuje príčiny, dôvody javov a vzťahov medzi faktami objektívne.
Jeho hlavnou funkciou je zachytiť vnútornú logiku vysvetľovanej skutočnosti. Jeho vlastnosťou je vysoký stupeň kohéznosti (zovretosti textu). Musíme si premyslieť stratégiu každej vety, hlavne zloženého súvetia, aby bolo zrozumiteľné, aby vysvetlilo to, čo chceme. Cieľom výkladu je rozšíriť vedecké poznatky, je určený všeobecnému adresátovi, neprihovárame sa jednotlivcom.
Beletristické žánre v publicistikeSlohový postup je spôsob, ako sa skladajú, členia alebo spájajú jednotlivé zložky textu. Rozlišujeme štyri základné postupy:
1. rozprávací,
2. opisný,
3. informačný,
4. výkladový a úvahový.
Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky ( slová, vety ) v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný ( štylizovaný ) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom ( cieľom ) vypovedá. Rozlišujeme týchto šesť štýlov:
1. náučný ( odborný, vedecký ), napr.: Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie ...,
2. administratívny ( úradný, kancelársky ), napr.: 6. júla 2007 o 16,30 hod. sa bude konať ...,
3. hovorový, napr.: Bude nám tam fajn ...,
4. umelecký, napr.: Stojí vysoká divá Poľana ...,
5. publicistický, napr.: V pražskej Sazka Aréne sa dnes odohral ...,
6. rečnícky, napr.: Milí hostia!
Slohový útvar ( žáner ) je konkrétny, uzavretý a ukončený jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu. Napríklad:
1. rozprávací slohový postup – rozprávanie príbehov, reprodukcie, ...,
2. opisný slohový postup – opis umeleckého diela, opis pracovného postupu, opis osoby – charakteristika, odborný opis, citovozafarbený opis prírody, ...,
3. informačný slohový postup – správa, oznámenie, žiadosť, objednávka, pozvánka, ...,
4. výkladový a úvahový slohový postup – výklad, úvaha, výťah, ...,
5. náučný štýl – štúdia, dizertácia ( rozprava ) – vedecký spis, diplomová práca, učebnicový výklad, esej, monografia, rigorózna práca, ...,
6. administratívny štýl – zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva, potvrdenka, triedny katalóg, správa, hlásenie, telegram, životopis, vyhláška, prípis, objednávka, žiadosť, prihláška rozvrh hodín, školské vysvedčenie, dotazník, ...,
7. hovorový štýl – telefonický rozhovor, súkromný list, pracovný dialóg, spoločenský rozhovor, rozprávanie príbehu, ...,
8. umelecký štýl – a) lyrické žánre – óda, elégia, hymna, žalm, sonet, ...,
b) epické žánre – román, novela, poviedka, rozprávka, povesť, ...,
c) dramatické žánre – tragédia, činohra, veselohra, ...,
9. publicistický štýl – správa, interview, komentár, recenzia, posudok, ...,
10. rečnícky štýl – prednáška, referát, prejav.
Beletristické útvary v publicistickom štýle:
1. reportáž (vplyv opisného slohového postupu),
2. fejtón (vplyv rozprávacieho slohového postupu),
3. besednica,
4. stĺpček,
5. črta,
sú ovplyvnené umeleckým štýlom. Lexika je bohatšia, variabilnejšia a expresívnejšia. Veta nie je taká pravidelná a perfektná. Na rozdiel od umeleckého štýlu je tu výber a usporiadanie prostriedkov podriadené informačnej a agitačno- presviedčacej funkcii.
ReportážPatrí k beletrizovaným útvarom. Okrem správy o udalosti nám približuje atmosféru podujatia, popisuje hostí, ktorí sa na nej zúčastnili, opisuje prírodu, lyricky približuje zmeny počasia, hru svetla a tieňov atď. Novinárov osobný pohľad, názor je prítomný v celej reportáži. Okrem informačného slohového postupu je v reportáži dominantný opisný slohový postup. Reportáže v knižnej podobe z neznámych krajov či kontinentov patria do umeleckého štýlu.
Reportáž je žáner, ktorý sa vyvinul od publicistiky – cez cestopisné besednice, fejtóny a črty. Reportáž ako žáner sa vyskytuje častejšie v rozhlase a v televízii ako v novinách. Pod reportážou ako osobitným žánrom rozumieme novinové a časopisecké materiály informatívneho charakteru, ktoré dávajú čitateľovi názornú predstavu tej- ktorej udalosti prostredníctvom bezprostredného zážitku očitého svedka alebo konajúcej osoby.
Reportáž má za cieľ pohotovo, s nevyhnutnými podrobnosťami a v jasnej forme zovšeobecniť najvýznamnejšie a najzaujímavejšie javy. Dáva čitateľovi možnosť, aby uvidel akoby sám, svojimi očami to, čo reportér oznamuje.
Stručnejšiu správu o nejakej udalosti (bez opisu prostredia, ľudí) prináša riport. Aj tam novinár musí byť aktívnym účastníkom udalosti. Keby len stroho zapísal, čo sa dialo, koľko akcií sa uskutočnilo, napísal by referát (správu o činnosti) a nie riport.
Fejtón Podstatou fejtónu je ľahšia, prístupnejšia forma prejavu, ktorá vychádza zo skutočných udalostí a javov. Jeho funkcia je nenápadne a do značnej miery nepriamo vyjadriť osobné stanovisko. Jednou z jeho dominantných znakov je adresnosť a zámer. Fejtón nemá lineárnu stavbu, jeho kompozícia sa vyznačuje cyklickosťou a v konečnej podobe je to „obrázok“. Fejtón je duchaplné a vtipné rozprávanie o aktuálnej veci. Môže sa končiť nejakým vtipom, prekvapujúcou pointou, ale pointa, zmysel môže byť aj nenápadne rozprestretý a zakomponovaný v celom texte.
Vo fejtóne sa môžu používať hovorové a nespisovné slová i frazeologizmy. S publicistikou ho spája aktuálnosť, faktografia, adresná dokumentárnosť. Autor svoj postoj vyjadruje emocionálno- estetickými prvkami. Fejtón provokuje, nabáda, povzbudzuje proti ľahostajnosti a pohodlnosti. Má rýchly spád, nečakaný, prekvapivý záver.
BesednicaBesednica má s fejtónom spoločný cieľ. Zatiaľ čo fejtón kriticky i zveličene zosmiešňuje negatívne stránky javu, besednica poukazuje na pozitívne momenty, o ktorých pokojne uvažuje a eleganciou tvaru a brilantnosťou jazykového výrazu chce čitateľa získať.
ČrtaČrta výberom výrazových prostriedkov stojí medzi vecnou a umeleckou literatúrou. Spracúva konkrétne skutočné udalosti, súvisiace s faktografiou, vyzdvihuje pozitívnu stránku udalosti, rozvíja príbeh v reálnom čase a priestore, nad úvahou dominuje rozprávanie.
