Romantizmus je literárny smer podmienený zmenami v spoločnosti a politickom živote po buržoáznych revolúciách v Európe, ktoré vyhlasovali rovnosť všetkých ľudí, právo každého jednotlivca na slobodný, úspešný život - na rozdiel od klasicizmu (predchádzajúceho literárneho obdobia), ktorý podriadil osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať nadosobné „vyššie" zákony. V porovnaní s realizmom (nasledujúcim literárnym obdobím), ktorý opisoval a kritizoval realitu, romantizmus často prostredníctvom ľudovej slovesnosti uniká do minulosti, resp. uplatňuje idealizáciu.

Romantizmus slobodu a voľnosť poskytol aj pre umelca, ktorý sa v predchádzajúcom období musel podriadiť objektívnym zákonom tvorby, napodobňovať prírodu a rešpektovať prísne formálne požiadavky. Čo sa týka útvaru i témy, romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet.

Romantizmus je individuálnou vzburou proti svetovému poriadku a spoločnosti, prináša postavy osamotených ľudí, vyvržencov spoločnosti, tulákov, zbojníkov, ľudí stojacich na pokraji ľudskej spoločnosti. Na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane je spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť - tak vzniká jeden zo základných protikladov romantizmu.

Romantický hrdina však vzdoruje osudu, moci, tyranom - človek môže byť neslobodný, pripútaný o skalu, ale vnútorne je slobodný, nevzdáva sa. (Ján Botto: Smrť Jánošíkova - postava Jánošíka. Je prikovaný ku skale, ale sníva sa mu sen o voľnosti).

Pre romantizmus je príznačný rozpor medzi snom, túžbou a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spoločnosť svojím nespravodlivým systémom alebo pokryteckou morálkou neraz zapríčiní, že postava sa ocitne na okraji ľudskej spoločnosti, napr. Jánošík zo Smrti Jánošíkovej od J. Bottu. Romantická postava je schopná silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad chladnú logiku rozumu. Často sa vyznačuje schopnosťou obetovať svoj život za slobodu či šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus, napr. divný Janko z diela J. Kráľa Zakliata panna vo Váhu a divný Janko).

V romantickom diele nájdeme postavy bez jedinej zlej vlastnosti (napr. Martin z diela Andreja Sládkoviča Detvan). Dokonca sa idealizujú i historické postavy (napr. Matúš Čák, ktorý so zbraňou v ruke zabral majetky cirkvi a feudálov, vystupuje v diele Jozefa Miloslava Hurbana Olejkár ako ušľachtilý muž, ktorý chce obnoviť spoločný štát Čechov a Slovákov- Veľkú Moravu) a na druhej strane sú postavy charakterovo úplne čierne (napr. cár z diela Sama Chalupku Mor ho!, zlatník z diela J. M. Hurbana Olejkár).

Romantická postava je jedinečná, jediná svojho druhu, jej osud sa nemôže opakovať a nepripomína osud niekoho, koho sme poznali (napr. Matúš Čák, Jánošík, Margita a Besná). Postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné sami sebe (harmónia kontrastov): Jánošík je zbojník, kradne, a lup potom rozdeľuje biednemu ľudu. Spisovatelia pod vplyvom filozofie J. G. Herdera považujú ľudovú slovesnosť za prameň svojej tvorby. V romantizme sa píše poézia, próza i dráma. Veľmi frekventovaná je balada pre svoju tragičnosť a vypätosť deja, novým žánrom je básnická poviedka. Znovu sa miešajú žánre (synkretizmus) a vzniká tak lyrickoepická poézia.

Typy romantickej postavy v slovenskej literatúre
Slovenská literatúra je dôkazom fantázie autorov pri vytváraní romantických postáv- rodinné zázemie, pôvod postavy, morálne vlastnosti, spoločenské zatriedenie, súčasnosť alebo historicita postavy.

Idealizovaná historická a ľudová postava, delenie postáv na dobré a zlé

Jozef Miloslav Hurban (1817-1888): Olejkár, novela spracúvajúca historickú tému zo 14. storočia.
V tomto diele nájdeme osobité romantické postavy. Hlavná postava olejkár Hrabovec je rozporná postava - je to šikovný liečiteľ, ktorý prežil nešťastnú lásku k sestre trenčianskeho zlatníka, ktorú mu jeho zemianska rodina nedovolila vziať si za manželku. Nešťastné dievča stratilo česť, nezvládla výsmech dediny a po narodení dieťaťa spáchala samovraždu. O tomto vzťahu nevie ani jeho žena Milada, ani okolie. Olejkár vie vyrobiť nielen lieky, ale aj jedy. Pod vplyvom trenčianskeho zlatníka sa dá zatiahnuť do úkladov proti Matúšovi Čákovi Trenčianskemu.

Zlatník je zápornou romantickou postavou, bez jedinej dobrej vlastnosti -je zlodej, spracúva ukradnuté cennosti z kostolov. Nenávidí Matúša Čáka, ktorý zavádza prísne poriadky, lebo kradnúť je čoraz ťažšie. Vydiera olejkára osudom svojej sestry, ktorá dobrovoľne zomrela po narodení nemanželského syna. Navádza Hrabovca na travičstvo a chce zavraždiť dvoch Matúšových ľudí, ktorých drží uväznených vo svojom dome. Zlatník ani po odsúdení svoje činy neoľutuje.

Úplne dobrou romantickou postavou s neznámym pôvodom a nešťastným osudom je Hrabovcov nemanželský syn Vít. Netušil, že je vlastným synom olejkára, u ktorého sa vyučil. Vyrastal u múdreho pustovníka v Tatrách. Bol dobrým a čestným človekom, zachránil život Matúšovi, keď ho upozornil na jed, ktorý po ňom poslal Hrabovec. Netušil, že sa mal stať nástrojom pomsty zlatníka a Hrabovca. Robí ho šťastným láska k Ľudmile, Hrabovcovej dcére. Jej matka praje ich zaľúbeniu, otec Hrabovec zakázal, aby sa čo i len stretli. Nakoniec vysvitne, že Vít a Ľudmila sú súrodenci. Jeho sestra Ľudmila s matkou vstúpia do kláštora a Vít bude v službách Matúša Čáka.

Medzi dobré postavy patrí i Matúš Čák Trenčiansky. Postava je idealizovaná, autor z krutého pána Váhu a Tatier urobil láskavého, vzdelaného človeka, ktorý sa snaží o obnovenie štátnosti pre Čechov a Slovákov. Vyniká jeho snaha zabezpečiť pokoj a poriadok pre ľudí na svojich panstvách.

Andrej Sládkovič (1820-1875): Detvan, lyrickoepická skladba.
V diele Detvan nájdeme kladnú romantickú postavu bez jedinej zlej vlastnosti. Postava kráľa Mateja Korvína je idealizovaná. Martin Hudcovie je romantická postava bez konfliktov a protikladov, jediným romantickým prvkom je to, že pociťuje v duši nedefinovanú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu. Zrodený ako syn prírody, ktorý od prvej chvíle je s prírodou úzko zžitý. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. Zabije kráľovského sokola, lebo útočil na malého zajačika. Vybojoval Elenu z rúk zbojníkov a zranil zbojníckeho kapitána, ktorý sužoval celý kraj. Vyhľadá kráľa a prizná sa k zabitému sokolovi. Kráľ ho získa do svojho Čierneho pluku. V citoch je priamy, verný svojej Elene i kráľovi. Cíti sa slobodný, cení si svoj pôvod, má v úcte tradície (nosí kroj) a predovšetkým svojho kráľa Mateja. Požiada kráľa, aby si ako vojak mohol nechať kroj.

Elena, jeho milá, je ideálna predstaviteľka slovenského ľudu. Krásne dievča, poslušná dcéra, milujúca žena. Je verná Martinovi, rázne odmieta nadbiehanie neznámeho muža (kráľa).

Kráľ Matej je zidealizovaná historická postava, zaujíma sa o to, ako ľud žije. Má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory. Kráľ ocení statočnosť a čestnosť Martina. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou slovenského územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania (1471), keď arcibiskup dosadil na uhorský trón poľského Kazimíra. O to vrúcnejší vzťah prejavuje k Tatrám, Váhu, Hronu.

Skladba sa skladá z piatich spevov: 1. Martin, 2. Družina, 3. Slatinský jarmok, 4. Vohľady, 5. Lapačka.

Neurodzená postava (postava z ľudu alebo zo stredného stavu) v romantickej literatúre

Romantizmus sa pod vplyvom ideálov francúzskej revolúcie „zníži" k neurodzeným vrstvám spoločnosti (prvýkrát ľudové postavy, napr. A. Sládkovič: Detvan - hlavná postava je mladý chlapec z ľudu). Prikláňa sa k ľudovej tvorbe, napodobňuje útvary (napr. pieseň, povesť, balada). Objavujú sa témy ľudovej slovesnosti (napr. jánošíkovská téma), jazyk ľudu povýši na literárny jazyk (stredná slovenčina povýšená na spisovný jazyk Slovákov).

Spracovanie témy lásky v romantickej literatúre

Romantická láska sa nikdy nenaplní a nestane sa obojstrannou alebo manželskou, či inou harmonickou láskou. Zvyčajne okolnosti, spoločnosť a jej rozvrstvenie, charakterové alebo zovňajškové rozdiely medzi postavami, nepoznané prekážky, nežičia romantickej láske. Mnohí básnici v diele využili vlastný príbeh lásky, ako napr. A. Sládkovič v diele Marína.

Andrej Sládkovič (1820-1875): Marína, lyrická skladba.
Marína sa považuje vrcholné dielo slovenského romantizmu, podľa literárnej vedy je Marína „dcérou Kollárovej Slávy dcéry". Autor vychádza z vlastnej životnej skúsenosti, inšpirátorkou diela bola jeho študentská láska Mária Pišlová z Banskej Štiavnice. Kým si básnik rozširoval štúdium v Nemecku v Halle, Máriu rodičia vydali za bohatého pernikára Geržu. Skladbu s nevôľou prijal Ľ. Štúr, ktorý považoval ľúbostnú tému za málo vlasteneckú. Na Slovensku sa nenašiel vydavateľ. Vyšla v roku 1846 v Pešti. Najdôležitejšie tematické časti zbierky sa dotýkajú lásky k Maríne a lásky k vlasti. Na rozdiel od Kollára, ktorý v Slávy dcére delí srdce na polovicu a dáva ho žene i vlasti, Sládkovičovi splýva Marína s jeho vlasťou. Obe ich má rád (Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine, a obe v jednom objímať!)

Láska k Maríne prechádza od predstáv a opisu krásy Maríny (No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína.), cez vyznania lásky (nemožno mi ťa neľúbiť!), k prekážkam v láske (poslušnú dušu úbohej dcéry, s chlapom cudzím, ba odporným zverí, studený prsteň materí).
Keď sa dozvie, že mu Marína nebude nikdy patriť, mení ju na vílu, odmieta ju však nasledovať do nadpozemského sveta a zostáva na zemi, kde ho čakajú problémy jeho národa a vlasti. Ďakuje za krásny cit a spomienku na ich lásku si zachová (a diamant v hrude nezhnije!).

S láskou ospieval svoju rodnú zem od Tatier po Komárno, nad ktorou vládne kňažná Drahomíra z Velehradu. Verí, že Slovensku svitne na lepšie časy.
Okrem týchto dominantných tém uvažuje aj o kráse (ako najväčší estét spomedzi štúrovcov, krásu vidí v pravde a mravnosti. Oslavuje mladosť mysle a ducha, lebo jej patria nádeje tohto sveta.

A. Sládkovič bol najmenej ovplyvnený ľudovou slovesnosťou, má kultivovaný jazyk, osobitú metaforickosť, vytvára si nové slová. Používa 10-slabičný verš a jeho strofa sa skladá z desiatich veršov.