Zemianstvo v dielach slovenských realistov
Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu. Patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Zemania mali osobné slobody, neplatili dane, mohli voliť, mali prístup k vzdelaniu. Najväčšie stolice na Slovensku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období národného obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slovenského národného hnutia.

Okrem postáv z dedinského ľudu v slovenskej literatúre 19. storočia niet frekventovanejšej spoločenskej vrstvy ako zemania. Záujem o postavenie zemanov v slovenskej spoločnosti nie je však len záležitosť slovenského realizmu. Už osvietenec J. I. Bajza v diele René mlád'en-ca príhodi a skúsenosťi zobrazil v II. diele krutosť zemana v správaní sa k sedliakovi. Kritizoval nepatričné výsady tejto vrstvy v Uhorsku v porovnaní s inými krajinami.
Ďalším autorom, ktorý sa jej venoval bol predstaviteľ klasicizmu Ján Chalupka. Stalo sa tak v diele Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali.

Ide o frašku napísanú silne slovakizovanou češtinou, v ktorej zobrazil tri spoločenské vrstvy malomesta:
1. zemanov- nemajetný pán z Chudobíc, ktorý pôsobí ako cirkevný i školský inšpektor, polovzdelanec s medzerami vo vzdelaní, ktorý žije chudobne so svojím synom. Je Slovák, ale slepo obdivuje Maďarov a ich reč, ktorú používa, ale neovláda.
2. remeselníkov- čižmársky majster Tesnošil a celá jeho rodina. Autor ich kritizuje, že duchovne nenapredujú a nerozvíjajú kvalitu svojej práce. Tesnošil je odrodilec, ktorý sa na vandrovke podučil maďarčine.
3. inteligenciu- učiteľ Sloboda. Je vzdelaný, vďačný syn, optimistický a vtipný, zbehlý v cudzích jazykoch, ale odmieta odnárodňovanie.
Objektom Chalupkovej spoločenskej kritiky je ľudská hlúposť a obmedzenosť, malomeštiacke prospechárstvo, neúprimnosť, opičenie sa po cudzích vzoroch, závisť, predovšetkým však dobrovoľné odnárodňovanie.
V období romantizmu sa téme zemianstva venoval významný štúrovský prozaik Ján Kalinčiak (1822 - 1871). Problematikou zemianstva sa zaoberá v prózach Bratova ruka, Bozkovci, Milkov hrob, no hlavne v porevolučnej próze, ktorej najvýraznejším dielom je Reštavrácia. Jej námetom sú stoličné voľby z 30- tych rokov 19. storočia.

Dielo nie je kompozične celistvé, nemá ústrednú postavu ani konflikt v romantickom ponímaní. Je tu len rad výjavov z kortešačiek (proces získavania voličov v čase pred voľbami) a volieb, ktorý predstavuje zápas dvoch znepriatelených zemianskych táborov - Potockovci a Bešeňovský, ktorý je okorenený láskou Aničky Bešeňovskej a Štefana Levického. Dejová línia je neustále oslabovaná odbočeniami. Obraz zemianstva v diele vychádza napriek Kalinčiakovej zhovievavosti veľmi kriticky a presvedčivo. Vidíme zemianstvo, ktoré upadá hospodárky i morálne. Jeho reprezentantom je predovšetkým Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava prózy. Kalinčiak dokázal podať toto prenikavé svedectvo o zemianstve bez násilného ideologizovania. Svedčí to o jeho veľkom umeleckom majstrovstve. V Reštavrácii Kalinčiak dokázal, že je najlepším rozprávačom slovenskej obrodeneckej prózy. Spôsob, akým využíva slovník, frazeológiu a tón hovorovej reči, akú používali vo svojej konverzácii slovenskí zemania, je toho najlepším dôkazom. Tieto umelecké kvality radia Reštavráciu k vrcholným dielam štúrovskej prózy. Dalo by sa povedať, že Kalinčiak zobrazuje zemianstvo ako niečo, čo sa stalo príťažou pre ďalší vývin.

To, že sa klasicisti (J. I. Bajza a Ján Chalupka) a romantici (Ján Kalinčiak) venovali vrstve zemanov, bolo prirodzené. Zemania boli nižšou šľachtou a mali opodstatnenie vo feudálnom spoločenskom systéme. V čase, keď tvorili realisti (Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín a iní), bola iná situácia. V dobe kapitalizmu feudálna spoločenská vrstva už nemala existovať alebo nemala mať také výsadné práva, aké mali zemania v Uhorsku. Ako spoločenská vrstva boli anachronizmom. Zemiansku vrstvu pri živote udržalo to, že vzhľadom na hektáre pôdy, ktoré vlastnili, mohli voliť. So svojimi hlasmi kupčili, vďaka čomu dostávali menej významné úradnícke funkcie v rámci župy.

Svetozár Hurban Vajanský (1847 - 1916), syn Jozefa Miloslava Hurbana
V 80- tych a 90- tych rokoch 19. storočia sa stal najznámejšou osobnosťou na Slovensku. Redigoval Národné noviny a vydával Slovenské pohľady. Patrí do slovenskej realistickej literatúry písal poéziu a prózu, venoval sa literárnej kritike. Jeho prvé kratšie prózy tematicky čerpajú zo života dedinského ľudu alebo sa v nich odráža krása slovenskej prírody. Čoskoro sa však ukázalo, že stredobodom jeho záujmu bola inteligencia, umelci a zemianstvo. Hlavnými postavami jeho próz sú šľachtici, vzdelané zemianstvo a mešťania, v ktorých vidí oporu spoločnosti. Najmä v 70- tych rokoch je téma zemianstva veľmi aktuálna, zemania sa odnárodňovali. Pri zobrazovaní zemianstva za ideálne považuje spojenie zemanov a inteligencie. Vrchol jeho prózy predstavuje novela Letiace tiene, román Suchá ratolesť, román Koreň a výhonky a román Kotlín.

• Letiace tiene – novela s touto hlavnou myšlienkou: Zemianstvo musí zostať verné pôde a tradíciám, ak sa chce zachrániť hmotne, a jeho morálna záchrana je jedine v spojení s uvedomelou slovenskou inteligenciou. Vajanský tu veľmi citlivo zachytil na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského proces úpadku zemianstva. Mladý slovenský zeman, predstaviteľ inteligencie Eugen Dušan a syn učiteľa Mirko Holan zachránia rodinu Jablonských pred skazou. V novele je tiež zachytená kritika úžerníctva a vykorisťovania.
  
• Suchá ratolesť - román spracúvajúci udalosti 70- tych rokov 19. storočia. Opisuje život Stanislava Rudopoľského, ktorý po návrate na Slovensko necíti k nemu žiaden vzťah. Jeho prerod začína pod vplyvom slov statkára Vanovského. I keď sa mu spočiatku zdal boj za národné práva nezmyselný, pod vplyvom Vanovského ženy Márie a učiteľa Tichého sa stáva aktívnym bojovníkom za slovenské národné práva. „My zemani sme suchou ratolesťou nášho národa.“ V závere románu teda Stanislav súhlasí, aby jeho rod prestal byť „suchou ratolesťou“ na strome slovenského národa a zapája sa do národného života.
  
• Koreň a výhonky – román zachytávajúci vzájomné vzťahy medzi inteligenciou, meštiactvom a sedliactvom.
  
• Kotlín – román zachytávajúci problematiku zemianstva. Hlavná postava je zeman Andrej Lutišič, ktorý má príbuzné črty so Stanislavom Rudopoľským, no je zobrazený ako zbytočný človek, ktorý už nedokáže nájsť uplatnenie v živote. Od diela Suchá ratolesť sa tento román nasledovným spôsobom odlišuje:
  a) zemianstvo tu nesplýva so slovenským národom,
  b) zeman je typ zbytočného človeka,
  c) zeman nemôže nájsť uplatnenie v živote.

Martin Kukučín (1860 - 1928), vlastným menom MUDr. Matej Bencúr, usadil sa v Dalmácii (Chorvátsko), kde sa aj oženil, potom na dlhší čas odišiel do Južnej Ameriky. Zobrazuje úpadok zemianstva a jeho neschopnosť zasahovať do vlastných osudov a nieto ešte do osudov národa. Kukučín má k zemianstvu zamietavý postoj.

• Zemianskou problematikou sa zaoberá v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie. Dej je pomerne chudobný, lebo zemianstvo nebolo už pre spisovateľa silou, ktorá by mohla vyvolať väčšie spoločenské pohyby či konflikty. Hlavnými postavami sú Aduš Domanický, ktorý je predstaviteľom hynúceho zemianstva a Ondrej Tráva z Kamenian, čo „zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu". Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť na Trávovi desiatku ako preddavok za kúpený jačmeň. Keď však prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko. Základný prvok poviedky je kontrast medzi Ondrejom a Adušom (reč, vystupovanie). Aduš rozpráva na široko, ľahkomyseľne a v mocnom protiklade s neradostnou skutočnosťou. Ondrejova reč je stručná, konkrétna, zadiera do živého. Adušovo rozprávanie o rozpadajúcom sa kaštieli ako o budúcom paláci patrí medzi najsilnejšie obrazy poviedky. K zmiereniu oboch dochádza až na konci poviedky nad hrobmi Adušových rodičov.
  Na rozdiel od Vajanského bol Kukučín presvedčený o duchovnom a hmotnom úpadku zemianstva a jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, ale verí v mravný prerod človeka ako jednotlivca.
  
• V spoločenskom románe Dom v stráni z chorvátskeho prostredia, kde pôsobil ako lekár, je iná situácia ako v diele s témou zo Slovenska. Sora Anzula, pôvodom zemianka, vstúpila do nerovného manželstva, vydala sa za bohatého námorného kapitána zo sedliackeho rodu, je statkárkou. Je pracovitá, udrží majetok po mužovej smrti a sama vychová syna. Nespráva sa namyslene, hoci je hrdá. Pomoc u nej nájde každý chudobný, chorý, ale aj spriatelená zemianska rodina Zorkovičovcov, keď im ochorie otec. Vrstva zemanov v Chorvátsku sa transformovala, zaradila sa do iných sociálnych vrstiev - do buržoázie.

Pavol Országh Hviezdoslav (1849 - 1921), ktorého rozhodnutie stať sa slovenským básnikom najviac ovplyvnila láska k matke. Pôsobil v Dolnom Kubíne, roku 1885 prijal pseudonym Hviezdoslav. Jeho tvorba sa delí na 4 časti: I.lyrika, II.epika, III.dráma, IV.prekladová tvorba.

Otázku zemianstva sa Hviezdoslav zaoberá v eposoch Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Zdôraznil v nich upadajúce zemianstvo, ktoré prestalo hrať dôležitú úlohu v spoločenskom živote a proces splývania zemianstva so sedliacku vrstvou. Reč autora i postáv pramení z ľudovej reči, oplývajúcej prísloviami a porekadlami.

• Ežo Vlkolinský - epos vo veršoch, miestom deja je Vyšný Kubín.
  Konflikt je medzi zemianstvom a ľudom. Ežo je národne uvedomelý (zúčastnil sa na Memorandovom zhromaždení roku 1861). Estera je hrdá schudobnená zemianka, Ežova matka, Žofka je chudobné dievča. Hlavná problematika je obsiahnutá v spore zemianskej matky so synom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku. Vyhnaný z domu, uchýli sa k strýkovi Eliášovi, nepriateľovi jeho nebohého otca i matky. Strýko Eliáš, aby urobil Estere napriek, vystrojí svadbu, na ktorej možno porovnávať tieto dve vrstvy. Na svadbe dochádza k roztržke medzi týmito vrstvami. Ežo - zeman, ale tiež humánny človek, rieši roztržku slovami: „...zeman, nezeman, všetko jedno..." Tu vkladá Hviezdoslav do Ežových úst svoje vlastné názory. Nakoniec sa Estera zmieri s Ežom prostredníctvom vnúčika Benka. Na konci Hviezdoslav hovorí: „Rozumní čo pokazia, napravia často deti nevinné."
  Hviezdoslav tu vykreslil kolektívne scény: svadba, pytačky, fašiangy, no v prvom rade morálny úpadok zemianstva - zemania sa nemôžu zbaviť rodovej pýchy, pre ktorú nemôžu splynúť so sedliakmi. P. O. H. v diele naznačil zánik zemianstva ako spoločenskej vrstvy - jeho záchranu vidí iba v tom, že splynie s ľudom a začne žiť sedliackym životom.
  
• Gábor Vlkolinský - lyricko-epická skladba, voľné pokračovanie predchádzajúceho diela s pokrokovou myšlienkou, že zemianstvo už dohralo svoju úlohu. Toto dielo je však útočnejšie, autor tu ukazuje hospodársky a mravný úpadok zemianstva v plnej miere, jediná záchrana - splynutie s ľudom –sedliakmi. Zobrazuje vonkajšie i vnútorné príčiny úpadku zemianstva, jeho hynutie. Autor tu rieši v obraze Gáborových rodičov problematiku alkoholizmu (prepijú majetok, Gábor je nešťastný - odmieta ho každá bohatšia dedinská dievčina). Gábor nakoniec poslúchne radu Eža a hľadá si dievča v sedliackom ľude.
  Hviezdoslav sám pochádzal zo schudobneného zemianskeho rodu, ale jeho otec sa už živil ako roľník. Vie, že tade vedie cesta pre slovenských zemanov, a preto jeho postavy uzatvárajú sobáš so sedliačkami.
  
• Problematike zemianstva sa Hviezdoslav venuje aj v lyrickoepickej skladbe Hájnikova žena, ktorá je postavená na kontraste ľud- šľachta, svet kaštieľov- svet chalúp. Hviezdoslav tu zobrazuje zásadné rozdiely v ponímaní základných životných otázok, rozdiely v postoji k práci i v morálke. Nižšiu šľachtu (zemanov) zobrazil v postave Artuša Villániho. Zobrazil tak egoizmus, zhýralosť a neschopnosť tejto spoločenskej vrstvy prijať odmietnutie. Naopak na príbehu lásky Miška Čajku a jeho ženy Hanky autor zobrazil morálnu silu, čestnosť, priamosť a statočnosť obyčajného ľudu.

Otázke zemianstva sa venovali aj iní slovenskí realistickí, ale aj nerealistickí (medzivojnoví, súčasní) autori, ako napríklad:
1. Elena Maróthy- Šoltésová- román Proti prúdu,
2. Terézia Vansová- román Sirota Podhradských,
3. Božena Slančíková Timrava- novela Hrdinovia,
4. Ladislav Nádaši Jégé- román Cesta životom,
5. Milo Urban- román Živý bič,
6. Hana Zelinová- romány Alžbetin Dvor a Kvet hrôzy.

Problematiku zemianstva má teda v románe Proti prúdu aj Elena Maróthy-Šoltésová (1855-1939), ktorá je aj v prístupe k zemanom pod vplyvom tvorby Svetozára Hurbana Vajanského. Zopakuje jeho „recept" na záchranu zemanov pre slovenský národ, ktorý však v reálnom živote nebol platný. Dievčina z národne uvedomenej rodiny Oľga Laskárová sa vydá za odrodilca Šavelského. Pod vplyvom svojej ženy sa mení na presvedčeného zástancu práv Slovákov.

Terézia Vansová (1857-1942) v sentimentálnom dievčenskom románe Sirota Podhradských sa nezaujíma o postavenie zemanov v spoločnosti. Postavy pochádzajú síce zo zemianskej vrstvy, ale okrem niekoľkých vlastností (velikášstvo, ľahtikársky život postáv Podhradského a Vilikovského v mladosti, nesúhlas zemianskej matky s nevestou - nezemiankou) sa postavám ako príslušníkom zemianskej vrstvy nevenuje.
Božena Slančíková Timrava nevenuje osobitnú pozornosť zemanom. V novele Hrdinovia zbabelý Laco Baláň pochádza zo zemianskej vrstvy.

Zvláštnou pozíciou zemianstva v Uhorsku sa stalo, že ešte aj autori tretej vlny realistov v medzivojnovom období majú postavy zemanov. Napr. Jégé v románe Cesta životom zobrazí životný štýl a morálku uhorskej džentry - drobného úradníctva, ktoré pochádza zo zemianskych rodov a má rovnaké vlastnosti, aké im prisudzovali predošlí spisovatelia (nemorálnosť, podkupnosť, pitky, milenky, nemanželské deti, kšeftovanie s výnosnými miestami). Zemanov už len zaznamenáva, nedáva návrh na riešenie ich pozície.

Zmienku o zemianskom pôvode (a už nič viac) postavy podlého, nadutého notára, mysliaceho si, že mu patrí každá žena v dedine, nájdeme aj v románe Mila Urbana Živý bič Autor však už nepatrí k realistom, ale je predstaviteľom expresionizmu.

Dokonca v súčasnej literatúre sme mali autorku, ktorá písala historické romány zo zemianskeho prostredia, a ktoré stále patria medzi najpredávanejšie knihy na Slovensku. Je ňou Hana Zelinová (napr. romány Alžbetin dvor, Kvet hrôzy).