Realizmus (z gréc. realis - skutočný) vznikol v podmienkach priemyselnej revolúcie, v čase zániku feudálneho spoločenského poriadku. Jeho zrod má súvis s rozvojom prírodných (exaktných) vied. Ideové základy prebral z pozitivizmu (filozofický smer 19. stor., zakladateľ Auguste Comte- považoval za existujúce to, čo sa dalo overiť ľudskými zmyslami, exaktne dokázať skúsenosťou alebo experimentom). Realizmus vyvolal ústup fantazijných, nereálnych tém a postáv, neskutočného alebo vylepšeného prostredia, orientoval pozornosť na každodenný reálny život skutočných ľudí z rôznych spoločenských vrstiev.

Realizmus prináša novú literárnu postavu - typický charakter (typ). Typ je taká literárna postava, ktorá je nositeľom vlastností väčšej skupiny ľudí, žije v typickom prostredí, hovorí typickým jazykom svojej spoločenskej vrstvy. Kritická analýza nedostatkov v spoločnosti sa nevyhýba tabuizovaným témam, skôr naopak- vyhľadáva ich (prostitúcia, karierizmus, problémové manželstvá, nevery).

Realizmus je umelecký smer uplatňujúci sa od polovice 19. a v priebehu 20. storočia, založený na kritickom poznávaní skutočnosti, ktoré vychádza z pravdivého zobrazenia ľudskej osobnosti s jej rozmanitými vzťahmi k realite. Realizmus sa neobracia do minulosti, zaujíma ho predovšetkým súčasnosť.

Rozlišujeme niekoľko druhov realizmu:
1. Kritický realizmus je umelecký smer, ktorý patrí k najvýraznejšej odrode realizmu. Je v ňom zosilnený rys kritickosti.
2. Opisný realizmus. Jeho pohľad na skutočnosť je v porovnaní s kritickým realizmom vonkajší, bez preniknutia do hĺbky.
3. Naturalizmus, ktorého zakladateľom bol Francúz Émile Zola. Opisoval temné stránky života, drastické a kruté scény.
4. Socialistický realizmus, ktorý vznikol v Rusku a jeho zakladateľom bol Maxim Gorkij.

Vybraní predstavitelia svetového realizmu

Francúzska realistická literatúra
Prevládajú v nej spoločenské a psychologické romány. Veľmi frekventovaná téma vo francúzskom realizme je nemožnosť preniknúť do sveta úspešných a bohatých bez šľachtického titulu. Romány zobrazujú falošnosť, pokrytectvo, ziskuchtivosť za každú cenu. Svet si nezaslúži zľutovanie.

Stendhal (1783-1842), autor psychologických románov Červený a čierny, Kartúza parmská.
Gustave Flaubert - autor románu Pani Bovaryová, ktorý psychologicky zachytáva príbeh založenej ženy, ktorá nenachádza v obyčajnom manželstve uspokojenie. Hľadá skutočnú lásku a vášeň, a preto prežíva ľúbostné dobrodružstvá s človekom, ktorého finančne vydržiava. Napokon ju finančná tieseň zaženie k úžerníkovi a keďže ani potom nenachádza východisko zo svojich ľúbostných dobrodružstiev a finančných problémov, svoj život ukončí samovraždou.
Emile Zola- autor naturalistického románu Zabijak, ktorým chcel šokovať verejnosť a upozorniť na otrasnú biedu chudoby parížskych predmestí. Matka dvoch detí Gervaisa sa v Paríži statočne prebíja životom. Znova sa vydá, narodí sa jej dcéra Nana. Zvrat v jej živote spôsobí úraz jej muža, ktorý počas dlhého liečenia začne piť, neskôr núti piť aj svoju ženu a zomiera ako ľudská troska. Gervaisa rieši bezútešnú situáciu tým, že z Nany urobí prostitútku a sama začne piť, pretože alkohol jej pomáha zabudnúť. Umiera ako špinavá žobráčka na zhnitej slame.
Honoré de Balzac (1799-1850): Otec Goriot, román
Balzac sa preslávil cyklom 95 románov s názvom Ľudská komédia (Štúdie mravov, Filozofické štúdie, Analytické štúdie), v ktorej si dal za cieľ pravdivo ukázať francúzsku spoločnosť po každej stránke. Obohatil svetovú literatúru o postavy, ktoré prestupujú z románu do románu. Román Otec Goriot patrí do Štúdií mravov. Jeho dej sa odvíja v niekoľkých líniách:

1.Otec Goriot:
Prišiel do penziónu, musel sa vzdať svojich obchodov, pretože vydal dcéry Anastáziu a Delfínu za šľachticov a nebolo mysliteľné, aby sa živil výrobou cestovín a kšeftovaním s obilím. Anastázia je dcérou schudobneného šľachtica zo starobylého rodu de Restaud. Delfína je ženou skúpeho bankára Nucingena, ktorý si šľachtický titul kúpil. Manželstvá sú vlastne finančnými transakciami, každý si žije, ako chce, ale nesmie vyvolať škandál a dostať sa do rečí. Dcéry zo svojho vena nemajú nič, otec ich podporuje finančne. Financuje ich márnivosť, od skorej smrti ich matky sa im snaží splniť každé prianie, zachraňuje ich pred škandálmi, podporuje dokonca aj ich milencov. Keď už nemá nič, z prízemia penziónu, v ktorom na starosť býval, sa dostal až do podkrovnej izbičky vedľa chudobných študentov. Ochorie, nemá ani na lieky. Dostane porážku a zomiera celkom opustený. Jeho mladý sused Eugéne de Rastignac, milenec jeho dcéry Delfíny, organizuje pohreb. Nemá ho čím zaplatiť. Dcéry pošlú prázdne koče so zatiahnutými závesmi. Obe mali niečo dôležitejšie než otcov pohreb.

2.Eugéne de Rastignac:
Ide o postupne sa meniacu postavu. Prichádza do Paríža chudobný, ale s kontaktom na vyššiu vrstvu, spolieha na svoju sestrenicu, ktorá má významné postavenie v parížskej spoločnosti. Pochopí, že nemá šancu uspieť, ak sa mu neotvoria dvere parížskych salónov - a veľmi rýchlo zistí, že najlepšie sa otvárajú, ak tam vstupuje s vplyvnou milenkou z vyššej spoločnosti. Najprv sa zaujíma o Anastáziu, ale keď neuspel, bola dobrá aj Delfína. Prijíma ponaučenia od Vautrina, bývalého trestanca, ktorý tiež žije v penzióne, ale vo všetkom ho nenasleduje. Pomáha otcovi Goriotovi. Jeho milenkou sa stane Delfína, hoci na odporúčanie zločinca Vautrina si všíma i mladú šľachtičnú, slečnu Viktorine, ktorá je perspektívna dedička. Bez škrupulí sa ubylujc v byte, ktorý zariadila žena za otcove posledné peniaze. Postará sa o otca Goriota, ktorý je na smrteľnej posteli. Na konci diela sa rozhodne presadiť sa parížskej spoločnosti za každú cenu. Nezaslúžia si zľutovanie.

3.Vautrin:
Skrýva sa v penzióne pod cudzím menom, láka Eugéna na chodníčky zločinu, inscenuje súboj s bratom slečny Victorine, ktorú by rád videl ako Eugénovu nevestu. Spoznajú ho a zatknú. Bude vystupovať aj v románoch Stratené ilúzie a Lesk a bieda kurtizán.

4.Penzión pani Vauquerovej:
Penzión je symbolom sociálneho rozvrstvenia francúzskej spoločnosti (od šľachty cez buržoáziu až k zločincovi). Čím vyššie otec Goriot postupuje v budove penziónu, tým je chudobnejší, a tým nižšie sa sociálne zaradí. Postupuje zo slnečného prízemia s dverami do záhrady až do podkrovia. Pani Vuaquerová spočiatku dúfala, že sa ešte bohatý otec Goriot „chytí" a ona sa stane madame Goriotovou. Plán jej však nevyšiel, pretože o chudobného Goriota záujem nemala.
Guy de Maupassant (1850-1893), Miláčik, spoločenský román
Spolu s Balzacom (pozri vyššie) objavil pre svetovú literatúru postavu mladého muža, ktorý spoločensky postupuje cez známosti so ženami z parížskych šľachtických salónov. Jeho svedomie je natoľko plastické, že si každý podlý čin sám pred sebou ospravedlní a ide vždy dopredu a vyššie.

Mladý muž Georges Duroy, prichádza do Paríža a nepozná nikoho len svojho priateľa z vojny - novinára. Práve ten ho zamestná v novinách, pre ktoré pracuje. Jeho priateľ je úspešný vďaka svojej žene Madlaine, ktorá za neho píše všetky články - žena sa nemôže verejne venovať žurnalistike. Je úspešná aj preto, že má stáleho milenca z politických kruhov, ktorý jej správy prednostne nosí. Keď priateľ zomrie, Georges si berie jeho ženu a odrazu je on tým najlepším novinárom. Uchádza sa o manželku majiteľa novín pani Walterovú. Hoci je to mravná žena s dospelou dcérou, neodolá a takmer sa z lásky k nemu a z výčitiek svedomia pomätie. Georges cieli vyššie, unesie jej dcéru, čo sa dá pred spoločnosťou napraviť len tak, že si ju vezme. Pani Walterová sa skoro zblázni od sklamania. Úmyselne pristihne Madlaine in flagranti s ministrom, minister padne. S Madlaine sa nemusí rozviesť, lebo sa nesobášili v kostole. Ešte predtým ju pripraví o polovičku dedičstva, ktoré musela pripísať na jeho meno. Získa mladú ženu, majetok a jeho život je vlastne ešte len na začiatku - má pred sebou ministerské kreslo (a ďalšiu milenku v rezerve).

Anglická realistická literatúra

Charlotte Bronteová- autorka románu Jana Eyrová, romanticko- realistického príbehu siroty, jej lásky i prekážok, s ktorými sa musela boriť.
Emily Bronteová- autorka románu Búrlivé výšiny, v ktorom zobrazila vzťahy medzi ľuďmi na anglickom vidieku, pričom v jej príbehu nechýba ani nenávisť, nevraživosť a pomsta.
Charles Dickens (1812-1870): David Copperfield, Pamäti Klubu Pickwickovcov, Oliver Twist.
V dielach Ch. Dickensa prevažuje humor a satira, vytvoril veselé realistické typy, napr. pána Pickwicka, jeho sluhu Sama Wellera z Pamätí Klubu Pickwickovcov - pokračuje v tradícii svetovej literatúry: ušľachtilý a svojou dobrotou smiešny pán a prefíkaný sluha.
V románe Oliver Twist niet dôvodu na úsmev. Dickens tu kriticky zobrazil nefungujúcu starostlivosť kráľovstva o výchovu sirôt, parazitovanie na sirotincoch, nedostatok kontroly štátu. Máme možnosť sa zoznámiť s londýnskym podsvetím, ktoré už v časoch Dickensa bolo perfektne organizované. Oliver Twist sa narodil matke, ktorá zomrela pri pôrode v nemocnici pre chudobných, otca neuviedla, a tak sa Oliver ocitol v sirotinci. Správkyňa sirotinca sa starala o svoje obohatenie a nie o blaho deti. Boli hladné, choré, nikomu nechýbali, ak ich ubudlo. Oliver od detstva musí byť učňom, aby sa uživil. Je bojazlivý, ale nechajú ho pracovať v pohrebnej službe, a preto ujde. Dostane sa do londýnskeho podsvetia, kde potrebujú deti na vreckové krádeže. Žid Fagin mal školu vreckárov, ale žiaci boli spočiatku podobní „nedobrovoľníci" ako Oliver. Fagin má oblečený kabát so zvončekmi a deti musia dovtedy trénovať, kým pri krádeži nie sú všetky zvončeky bez pohybu. Oliver sa bráni stať sa zlodejom, ale donútia ho ísť do domu, ktorý chcú vykradnúť, lebo cez malé okienko vnikne iba dieťa. Spadne, poraní sa, slečna z toho domu ho lieči - po čase vysvitne, že Róza je jeho nevlastnou sestrou. Jeho matka opustila rodinu kvôli láske k mužovi, s ktorým rodičia nesúhlasili a ktorý opustil prvú manželku a dve deti. Oliver má teda aj nevlastného brata - zločinca Monksa, ktorý sa ho chce zbaviť kvôli dedičstvu. Olivera unesú, ale zachráni ho šľachetná Nancy, ktorá je medzi zločincami, lebo už nemá možnosť zmeniť svoj život. Za zradu podsvetia ju zabije jej bývalý druh Sikes, ktorý pri úteku zahynie. Oliver je už však v bezpečí, v náhradnej rodine.
V autobiografickom románe David Copperfield Dickens načrtol tienistý obraz školskej výchovy anglických detí a ich neradostnú mladosť.

Ruská realistická literatúra

Nikolaj Vasilievič Gogoľ- autor románu Mŕtve duše a komédie Revízor.
Román Mŕtve duše je spoločensko- kritický satirický román s podtitulom dobrodružstvá Čičikova. Podáva obraz ruského vidieka a života ruských statkárov v polovici 19. storočia. Ide o satiru na cársku byrokraciu. Hlavný hrdina, podnikateľ Čičikov, sa rozhodne ťažiť z medzery zákona, navštevuje statkárov a skupuje „mŕtve duše“, čiže nevoľníkov, ktorí síce zomreli, ale až do ďalšieho sčítania ľudu sú evidovaní ako živí. Na tomto chce založiť svoje podnikanie. Jeho kupčenie končí škandálom, jeho útekom do iného kraja, kde vo svojej činnosti pokračuje. Statkári sú v podstate tiež „mŕtvymi dušami“, pretože jeden je táraj, ďalší primitív, chválenkár, grobian, lakomec. Na mravnú deformáciu týchto „neľudí“ poukazujú aj ich mená: Plesnivec či Psovec.
Hlavnou postavou jeho satirickej komédie Revízor je úradník Chlestakov, ktorý je omylom považovaný za revízora, ktorého príchod bol dopredu avizovaný. Predstavitelia mesta sa boja, že bude odhalená ich úplatkárska prax a neplnenie si povinností, a preto Chlestakova úctivo hostia. Tomu sa situácia náramne hodí, predstiera, že je revízor, votrie sa do ich rodín, nechá sa podplácať. Po jeho odchode prichádza skutočný revízor a hra končí nemou scénou zdesených predstaviteľov mesta.

Fjodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881): Zločin a trest, psychologický román
Autor sa v istých novinách dočítal, že istá žena požičiavala peniaze na záloh za vysoké mesačné úroky. V inej správe sa dozvedel, že chlapec zo slušnej kupeckej rodiny, zabil sekerou dve ženy kvôli 11 000 rubľom. Poslúžilo mu to ako inšpirácia k románu. Rodion Raskoľnikov bol chudobný petrohradský študent. Na štúdiách je vďaka pomoci svojej matky a sestry Dune. Nastane v ňom zlom, keď mu matka pošle list, že jeho sestra sa vydá za štyridsaťpäťročného muža s dobrým spoločenským postavením, za radcu Petra Petroviča Lužina. Vie, že to už nie je pomoc, ale obeť, a ťažko sa mu s tým žije. Navyše bol svedkom, ako na rodinu prostitúciou zarába predtým čisté, nevinné a nábožné dievča Soňa Marmeládová, ktorú má rád a ktorá bude mať rada jeho. Sonin otec prepil všetko, čo rodina mala, a nakoniec zomrel. Pochovali ho za peniaze, čo dostal Raskoľnikov od svojej matky. Rodine nezostali žiadne prostriedky. Soňa sa dozvie, že jej macocha je chorá na tuberkulózu a jej sestry zrejme čaká ulica práve tak ako ju. Sonin otec chodil s každou aspoň trochu cennou maličkosťou do zastavárne, ale aj tak nedokázal úžernícke splácať vysoký úrok. Aj Raskoľnikov bol jej zákazníkom a dostal upomienku za neplatenie úrokov. Starena nikomu nič dobré neurobila. Bola zlom pre celé okolie. Žila so svojou sestrou, ktorá bola naopak mierna a láskavá ku všetkým. Raskoľnikov musel štúdiá prerušiť, ale aj tak vynikal nad priemerom, dokonca mu vyšiel v odbornom časopise článok. V ňom ospravedlňuje právo silného jedinca v záujme dobrej veci zneškodniť človeka, ktorý škodí väčšej skupine ľudí. Rozdeľuje ľudí na napoleonské typy a na vši. Aj keď je chudobný, verí, že svet patrí silným individualitám, pre ktoré neplatia bežné morálne zásady. Aby sám sebe dokázal, že nie je voš, zabije úžernícku. Prichytí ho pri tom jej sestra, musí zabiť i túto nevinnú ženu. Nekradne kvôli peniazom. Chce očistiť svet od takej obludy, ako bola úžerníčka. Neunesie ťarchu viny za zločin. Prizná sa na polícii aj po Soninom prísľube, že ho bude sprevádzať na Sibír, kde si odpyká trest. Vymyslel geniálny zločin. Nezabil z nenávisti, ale chladne si to zdôvodnil logikou. Tvrdí: „Nezabil som človeka, ale princíp!'' Napriek tomu, že sám seba zaradil medzi tých silných, nemôže sa zbaviť výčitiek svedomia.
Ďalšie významné Dostojevského diela sú romány Idiot, Hráč, Bratia Karamazovci.
Lev Nikolajevič Tolstoj (1828-1910): Anna Kareninová, spoločenský román
Ide o román z prostredia ruskej šľachty. Žena sa dostáva do konfliktu s vlastným manželom, rodinou a spoločenským prostredím, pretože verejne prizná svoj vzťah so slobodným mladým mužom.

I. diel:
Román začína rodinným konfliktom v rodine Oblonskovcov kvôli nevere manžela. Prichádza Anna Kareninová, aby pomohla zachrániť manželstvo svojho brata. Na stanici sa stretáva s Vronským, ktorý je nápadníkom Kitty, sestry jej švagrinej. Kitty dospela do veku, keď môže chodiť na plesy a dáva prednosť krásavcovi Vronskému pred dlhoročným priateľom Levinom, ktorý ju vrúcne miluje, ale je mlčanlivý a bez vtipu. Vronskij nepomýšľa na manželstvo s mladučkou Kitty, s ktorou by si dva dni po sobáši nemal čo povedať. Vronskij sa na prvý pohľad zamiluje do Anny. Na plese vyhľadáva každú príležitosť, aby bol pri nej. Annu to zaskočí, je rada, že odchádza domov, aby sa vyhla pokušeniu. Vo vlaku sa stretne s Vronským, ktorý jej povie, že nemôže byť tam, kde nie je ona. Anna a Vronskij majú pomer, stále sú spolu a ľudia zo spoločnosti v Petrohrade sa jej poza chrbát smejú, že prišla s tieňom Vronského. Svojho manžela dostáva do trápnej situácie. Karenin jej sa snaží dohovoriť, ale manželstvo sa nedá zachrániť. Anna sa manželovi prizná. Ponúknutý rozvod odmietla, pretože nechce prísť o syna, ale s milencom odchádza na dlhý pobyt do cudziny, aby neboli spoločnosti na očiach.

II. diel:
Levin si berie Kitty, ktorá vytriezvela zo zaľúbenia do Vronského. Anna s Vronským sa po roku vrátia, narodila sa im nemanželská dcérka. Vronskij zaznamená zmenu - spoločnosť ich neprijíma v salónoch. Verejne sa priznali k pomeru. Anna trpí samotou, nenavštívi ju nikto zo známych. Nezvládne to a ide do divadla, kam bežne chodieva aj Vronskij. V divadle vyvolá škandál, istá dáma odmieta sedieť vedľa takej, ktorá verejne udržiava pomer so ženatým mužom. Anna s Vronským žije neustále v strese, na vine je Anna. Žiarli na Vronského, smúti za svojím synom, od ktorého ju Karenin odlúčil. Preto vojde tajne do domu, keď mal synček narodeniny. Spal, keď ho prebudila, dozvedela sa, že dieťaťu hovoria, že zomrela. Karenin pošle chlapca do internátnej školy, kde na matku pomaly zabúda. Anna v bezvýchodiskovej situácii túži po smrti. Jedného dňa sa hodí pod vlak na tej istej stanici, kde prvýkrát zazrela Vronského. Vronskij smúti a po čase odchádza s vojenskou jednotkou do Srbska. Dcérku Anny a Vronského si berie na výchovu Karenin. Dej sa končí na panstve u Levina, jeho úvahami o živote a svete.

Ďalšie významné diela L. N. Tolstého sú romány Vojna a mier (vojna Ruska proti Napoleonovi) a Vzkriesenie. V románe Vojna a mier zobrazil Tolstoj hrdinstvo ruského ľudu a jeho víťazstvo nad napoleonskými vojskami roku 1812. Do románu uviedol konkrétne historické udalosti (bitka pri Slavkove, borodinské bojisko, požiar Moskvy), historické postavy (cár Alexander, Napoleon, Kutuzov a iné), román zaľudnil množstvom postáv a nesmrteľných ľudských typov ( knieža Andrej Bolkonskij, ierre Bezuchov, Vasilij Kuragin, Nataša Rostovová a stovkami ďalších) a rozvinul v ňom osudy jednotlivých šľachtických rodov. Za hlavného činiteľa v živote svojej krajiny, rozhodujúceho v najťažších chvíľach o jej osudoch a budúcnosti považoval Tolstoj ruský ľud.
Anton Pavlovič Čechov (1860-1904): Višňový sad, psychologickú dráma v štyroch dejstvách
Autor tu zachytil rozpad starého patriarchálneho Ruska, keď šľachtici a neskôr statkári žili z tisícov hektárov rodinných polí, neinvestovali, nepracovali v žiadnom povolaní, nevyužívali získané vzdelanie a peniaze nemíňali v Rusku, ale ich utrácali v cudzine.
Zvláštnosťou hry je to, že nie je postavená na deji, ale na psychológii postáv. Konflikt hry je vo vnútri postavy, pretože postavy sa nestretnú v strete s inou postavou. Monológmi dosiahol Čechov lyričnosť, vysmieva sa tejto vrstve nadnesenými replikami - sú plní citu, ale nič neurobia, aby si svoj majetok zveľadili.
Ďalšie významné Čechovove diela sú hry Čajka, Tri sestry, Ujo Váňa a výber poviedok Chameleón.
Postavy v týchto poviedkach sú z nižších a stredných spoločenských vrstiev (úradníci, notári, policajti, inžinieri). Čechov tu kritizuje ľudskú nevšímavosť, pokrytectvo, úplatkárstvo. Snaží sa poukázať na to, že najviac si ubližujú tí, ktorí sú si najbližší.
Ivan Sergejevič Turgenev- autor zbierky poviedok Poľovníkove zápisky, románov Rudin a Otcovia a deti.

Česká realistická literatúra

Ján Neruda (1834-1891): Povídky malostranské, zbierka poviedok
Povídky malostranské sú súborom 13 poviedok - obrázkov a figúriek či postáv - z pražskej Malej Strany, kde autor vyrastal. Zákulisie rodín vo veľkom nájomnom dome a v jeho okolí pozná dôverne - jeho matka, manželka vojnového vyslúžilca, si musela privyrábať posluhovaním a pomocou pri praní. V malomestskom prostredí si ľudia všímajú, ako človek vyzerá, čo má oblečené, pokiaľ neprejaví biedu, nebudú ho ani iní považovať za biedneho. Stačí však jeden deň, jedna chvíľa alebo napr. jediná klebeta, čo rozchýrila žobráčka, s ktorou nechcel žiť žobrák pán Vojtíšek, a zomrie od zimy a hladu, lebo nikto nič nedá chlapovi, ktorý má vraj dva domy (poviedka Přivedla žebráka na mizinu).
Ďalšie významné Nerudove diela sú básnické zbierky Hřbitovní kvítí, Písně kosmické.
Populárnym českým realistickým spisovateľom bol aj Alois Jirásek (1851-1930), autor historických diel z obdobia husitov (hry: Jan Hus, Jan Žižka, Jan Roháč, románový cyklus: Mezi proudy, Proti všem, Bratrstvo), z obdobia národného obrodenia (román F. L. Vek). Najznámejším jeho dielom je kniha rozprávok Staré povesti české.

Vysvetlivky:
Realistický hrdina- postava z realistického diela, postava, ktorá môže pochádzať zo všetkých spoločenských vrstiev, začínajúc podsvetím a končiac najvyššími kruhmi.
Realistický román- veľký epický žáner, ktorý zobrazuje široký okruh života, zvyčajne v širšom časovom rozpätí. Postavy sa vyvíjajú, menia, pretvárajú nielen vo fyzickej podobe, ale i v psychike.
Román- prozaický žáner so zložitou výstavbou. Okrem hlavnej dejovej línie môže obsahovať aj línie vedľajšie a epizódne príbehy, vystupuje v ňom veľa postáv a tie prechádzajú vývojom. Podľa témy poznáme román psychologický, spoločenský, životopisný, výchovný, dobrodružný, science- fiction, detektívny, podľa časového určenia rozlišujeme román historický, zo súčasnosti, utopický. Prvý román vznikol v antike a volá sa Dafnis a Chloé.

Menné gramatické kategórie

1. rod
a) mužský (v G pl. je vždy prípona -ov, napr.: bez chlapov),
b) ženský ( v I sg. je vždy prípona -ou, napr.: s babkou),
c) stredný (v N pl. vždy prípona -á, napr.: prasatá).

2. číslo
a) singulár (jednotné číslo, napr.: chlap),
b) plurál (množné číslo, napr.: chlapi).

3. pád
a) nominatív - chlap,
b) genitív - (z) chlapa,
c) datív - (k) chlapovi,
e) akuzatív - (vidím) chlapa,
f) lokál - (o) chlapovi,
g) inštrumentál - (s) chlapom.

Bývalý piaty pád - oslovenie (vokatív) v modernej slovenčine zanikol. Zachoval sa v tradičných výrazoch, napr.: Chlape! Človeče! Synu! Mamo! - v rozprávkach, ale v súčasnosti oslovenie má tvar nominatívu, napr.: Katka, poď sem! Oslovenie sa vždy oddeľuje čiarkou, napr.: A vy, Hanka, Evka, poďte sem! Zorka, a úlohu už máš? Teda ti tú polievku uvarím, Maťko.

Gramatické kategórie rod, číslo, pád, ktoré nazývame aj menné gramatické kategórie, majú okrem podstatných mien (napr.: dedko, babka,..) aj prídavné mená (pekný, zlý,...), zámená (ten, tá,...) a číslovky (jeden, dva,...).

Vzor kuli: Podľa vzoru kuli sa skloňujú cudzie životné všeobecné mená a vlastné mená a priezviská, čiže:
sg.- kuli, od kuliho, ku kulimu, (vidím) kuliho, o kulim, s kulim,
Goethe, (od) Goetheho, (ku) Goethemu, (vidím) Goetheho, (o) Goethem, (s) Goethem,
pl.- kuliovia, (od) kuliov, (ku) kuliom, (vidím) kuliov, (o) kulioch, (s) kuliami.

Vzor pani: Ak podstatné meno pani stojí bez iného podstatného mena, skloňuje sa takto:
sg. - pani, (od) panej, (k) panej, (vidím) paniu, (o) panej, (s) paňou,
pl.- panie, (od) paní, (k) paniam, (vidím) panie, (o) paniach, (s) paniami,

pani suseda - ak podstatné meno pani stojí s iným podstatným menom, neskloňuje sa,
sg. - pani suseda, (od) pani susedy, (k) pani susede, (vidím) pani susedu, (o) pani
susede,(s) pani susedou,
pl.- pani susedy, (od) pani susied, (k) pani susedám, (vidím) pani susedy, (o) pani
susedách, (s) pani susedami.

Vzor mať: Slovo mať/mati/mater sa skloňuje tak, že sa základ slova v nepriamych pádoch rozširuje: mať- matere – materi – mať/mater – o materi – materou, v pluráli: matere – materí – materiam – matere – o materiach - materami.

Vzor gazdiná
sg.- gazdiná, (od) gazdinej, (ku) gazdinej, (vidím) gazdinú, (o) gazdinej, (s) gazdinou,
pl. - gazdiné, (od) gazdín, (ku) gazdinám, (vidím) gazdiné, (o) gazdinách, (s) gazdinami,

Podobne sa skloňuje aj švagriná - od švagrinej, od švagrín: princezná - od princeznej,
od princezien, kráľovná - od kráľovnej, od kráľovien, šľachtičná - od šľachtičnej, od
šľachtičien, chyžná - od chyžnej, od chyžných, stryná - od strynej, od strýn, atď.)

Vzor idea
sg. - idea, (od) idey, (k) idei (k ulici), (ctím) si ideu, (o) idei (o ulici),
(s) ideou,
pl. - idey, od ideí, k ideám, (ctím) si idey, o ideách, s ideami,
(podobne Andrea, Kórea, vinea atď.)

Zemianstvo v dielach slovenských realistov
Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu. Patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Zemania mali osobné slobody, neplatili dane, mohli voliť, mali prístup k vzdelaniu. Najväčšie stolice na Slovensku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období národného obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slovenského národného hnutia.

Okrem postáv z dedinského ľudu v slovenskej literatúre 19. storočia niet frekventovanejšej spoločenskej vrstvy ako zemania. Záujem o postavenie zemanov v slovenskej spoločnosti nie je však len záležitosť slovenského realizmu. Už osvietenec J. I. Bajza v diele René mlád'en-ca príhodi a skúsenosťi zobrazil v II. diele krutosť zemana v správaní sa k sedliakovi. Kritizoval nepatričné výsady tejto vrstvy v Uhorsku v porovnaní s inými krajinami.
Ďalším autorom, ktorý sa jej venoval bol predstaviteľ klasicizmu Ján Chalupka. Stalo sa tak v diele Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali.

Ide o frašku napísanú silne slovakizovanou češtinou, v ktorej zobrazil tri spoločenské vrstvy malomesta:
1. zemanov- nemajetný pán z Chudobíc, ktorý pôsobí ako cirkevný i školský inšpektor, polovzdelanec s medzerami vo vzdelaní, ktorý žije chudobne so svojím synom. Je Slovák, ale slepo obdivuje Maďarov a ich reč, ktorú používa, ale neovláda.
2. remeselníkov- čižmársky majster Tesnošil a celá jeho rodina. Autor ich kritizuje, že duchovne nenapredujú a nerozvíjajú kvalitu svojej práce. Tesnošil je odrodilec, ktorý sa na vandrovke podučil maďarčine.
3. inteligenciu- učiteľ Sloboda. Je vzdelaný, vďačný syn, optimistický a vtipný, zbehlý v cudzích jazykoch, ale odmieta odnárodňovanie.
Objektom Chalupkovej spoločenskej kritiky je ľudská hlúposť a obmedzenosť, malomeštiacke prospechárstvo, neúprimnosť, opičenie sa po cudzích vzoroch, závisť, predovšetkým však dobrovoľné odnárodňovanie.
V období romantizmu sa téme zemianstva venoval významný štúrovský prozaik Ján Kalinčiak (1822 - 1871). Problematikou zemianstva sa zaoberá v prózach Bratova ruka, Bozkovci, Milkov hrob, no hlavne v porevolučnej próze, ktorej najvýraznejším dielom je Reštavrácia. Jej námetom sú stoličné voľby z 30- tych rokov 19. storočia.

Dielo nie je kompozične celistvé, nemá ústrednú postavu ani konflikt v romantickom ponímaní. Je tu len rad výjavov z kortešačiek (proces získavania voličov v čase pred voľbami) a volieb, ktorý predstavuje zápas dvoch znepriatelených zemianskych táborov - Potockovci a Bešeňovský, ktorý je okorenený láskou Aničky Bešeňovskej a Štefana Levického. Dejová línia je neustále oslabovaná odbočeniami. Obraz zemianstva v diele vychádza napriek Kalinčiakovej zhovievavosti veľmi kriticky a presvedčivo. Vidíme zemianstvo, ktoré upadá hospodárky i morálne. Jeho reprezentantom je predovšetkým Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava prózy. Kalinčiak dokázal podať toto prenikavé svedectvo o zemianstve bez násilného ideologizovania. Svedčí to o jeho veľkom umeleckom majstrovstve. V Reštavrácii Kalinčiak dokázal, že je najlepším rozprávačom slovenskej obrodeneckej prózy. Spôsob, akým využíva slovník, frazeológiu a tón hovorovej reči, akú používali vo svojej konverzácii slovenskí zemania, je toho najlepším dôkazom. Tieto umelecké kvality radia Reštavráciu k vrcholným dielam štúrovskej prózy. Dalo by sa povedať, že Kalinčiak zobrazuje zemianstvo ako niečo, čo sa stalo príťažou pre ďalší vývin.

To, že sa klasicisti (J. I. Bajza a Ján Chalupka) a romantici (Ján Kalinčiak) venovali vrstve zemanov, bolo prirodzené. Zemania boli nižšou šľachtou a mali opodstatnenie vo feudálnom spoločenskom systéme. V čase, keď tvorili realisti (Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín a iní), bola iná situácia. V dobe kapitalizmu feudálna spoločenská vrstva už nemala existovať alebo nemala mať také výsadné práva, aké mali zemania v Uhorsku. Ako spoločenská vrstva boli anachronizmom. Zemiansku vrstvu pri živote udržalo to, že vzhľadom na hektáre pôdy, ktoré vlastnili, mohli voliť. So svojimi hlasmi kupčili, vďaka čomu dostávali menej významné úradnícke funkcie v rámci župy.

Svetozár Hurban Vajanský (1847 - 1916), syn Jozefa Miloslava Hurbana
V 80- tych a 90- tych rokoch 19. storočia sa stal najznámejšou osobnosťou na Slovensku. Redigoval Národné noviny a vydával Slovenské pohľady. Patrí do slovenskej realistickej literatúry písal poéziu a prózu, venoval sa literárnej kritike. Jeho prvé kratšie prózy tematicky čerpajú zo života dedinského ľudu alebo sa v nich odráža krása slovenskej prírody. Čoskoro sa však ukázalo, že stredobodom jeho záujmu bola inteligencia, umelci a zemianstvo. Hlavnými postavami jeho próz sú šľachtici, vzdelané zemianstvo a mešťania, v ktorých vidí oporu spoločnosti. Najmä v 70- tych rokoch je téma zemianstva veľmi aktuálna, zemania sa odnárodňovali. Pri zobrazovaní zemianstva za ideálne považuje spojenie zemanov a inteligencie. Vrchol jeho prózy predstavuje novela Letiace tiene, román Suchá ratolesť, román Koreň a výhonky a román Kotlín.

Letiace tiene – novela s touto hlavnou myšlienkou: Zemianstvo musí zostať verné pôde a tradíciám, ak sa chce zachrániť hmotne, a jeho morálna záchrana je jedine v spojení s uvedomelou slovenskou inteligenciou. Vajanský tu veľmi citlivo zachytil na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského proces úpadku zemianstva. Mladý slovenský zeman, predstaviteľ inteligencie Eugen Dušan a syn učiteľa Mirko Holan zachránia rodinu Jablonských pred skazou. V novele je tiež zachytená kritika úžerníctva a vykorisťovania.
Suchá ratolesť - román spracúvajúci udalosti 70- tych rokov 19. storočia. Opisuje život Stanislava Rudopoľského, ktorý po návrate na Slovensko necíti k nemu žiaden vzťah. Jeho prerod začína pod vplyvom slov statkára Vanovského. I keď sa mu spočiatku zdal boj za národné práva nezmyselný, pod vplyvom Vanovského ženy Márie a učiteľa Tichého sa stáva aktívnym bojovníkom za slovenské národné práva. „My zemani sme suchou ratolesťou nášho národa.“ V závere románu teda Stanislav súhlasí, aby jeho rod prestal byť „suchou ratolesťou“ na strome slovenského národa a zapája sa do národného života.
Koreň a výhonky – román zachytávajúci vzájomné vzťahy medzi inteligenciou, meštiactvom a sedliactvom.
Kotlín – román zachytávajúci problematiku zemianstva. Hlavná postava je zeman Andrej Lutišič, ktorý má príbuzné črty so Stanislavom Rudopoľským, no je zobrazený ako zbytočný človek, ktorý už nedokáže nájsť uplatnenie v živote. Od diela Suchá ratolesť sa tento román nasledovným spôsobom odlišuje:
a) zemianstvo tu nesplýva so slovenským národom,
b) zeman je typ zbytočného človeka,
c) zeman nemôže nájsť uplatnenie v živote.

Martin Kukučín (1860 - 1928), vlastným menom MUDr. Matej Bencúr, usadil sa v Dalmácii (Chorvátsko), kde sa aj oženil, potom na dlhší čas odišiel do Južnej Ameriky. Zobrazuje úpadok zemianstva a jeho neschopnosť zasahovať do vlastných osudov a nieto ešte do osudov národa. Kukučín má k zemianstvu zamietavý postoj.

Zemianskou problematikou sa zaoberá v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie. Dej je pomerne chudobný, lebo zemianstvo nebolo už pre spisovateľa silou, ktorá by mohla vyvolať väčšie spoločenské pohyby či konflikty. Hlavnými postavami sú Aduš Domanický, ktorý je predstaviteľom hynúceho zemianstva a Ondrej Tráva z Kamenian, čo „zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu". Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť na Trávovi desiatku ako preddavok za kúpený jačmeň. Keď však prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko. Základný prvok poviedky je kontrast medzi Ondrejom a Adušom (reč, vystupovanie). Aduš rozpráva na široko, ľahkomyseľne a v mocnom protiklade s neradostnou skutočnosťou. Ondrejova reč je stručná, konkrétna, zadiera do živého. Adušovo rozprávanie o rozpadajúcom sa kaštieli ako o budúcom paláci patrí medzi najsilnejšie obrazy poviedky. K zmiereniu oboch dochádza až na konci poviedky nad hrobmi Adušových rodičov.
Na rozdiel od Vajanského bol Kukučín presvedčený o duchovnom a hmotnom úpadku zemianstva a jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, ale verí v mravný prerod človeka ako jednotlivca.
V spoločenskom románe Dom v stráni z chorvátskeho prostredia, kde pôsobil ako lekár, je iná situácia ako v diele s témou zo Slovenska. Sora Anzula, pôvodom zemianka, vstúpila do nerovného manželstva, vydala sa za bohatého námorného kapitána zo sedliackeho rodu, je statkárkou. Je pracovitá, udrží majetok po mužovej smrti a sama vychová syna. Nespráva sa namyslene, hoci je hrdá. Pomoc u nej nájde každý chudobný, chorý, ale aj spriatelená zemianska rodina Zorkovičovcov, keď im ochorie otec. Vrstva zemanov v Chorvátsku sa transformovala, zaradila sa do iných sociálnych vrstiev - do buržoázie.

Pavol Országh Hviezdoslav (1849 - 1921), ktorého rozhodnutie stať sa slovenským básnikom najviac ovplyvnila láska k matke. Pôsobil v Dolnom Kubíne, roku 1885 prijal pseudonym Hviezdoslav. Jeho tvorba sa delí na 4 časti: I.lyrika, II.epika, III.dráma, IV.prekladová tvorba.

Otázku zemianstva sa Hviezdoslav zaoberá v eposoch Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Zdôraznil v nich upadajúce zemianstvo, ktoré prestalo hrať dôležitú úlohu v spoločenskom živote a proces splývania zemianstva so sedliacku vrstvou. Reč autora i postáv pramení z ľudovej reči, oplývajúcej prísloviami a porekadlami.

Ežo Vlkolinský - epos vo veršoch, miestom deja je Vyšný Kubín.
Konflikt je medzi zemianstvom a ľudom. Ežo je národne uvedomelý (zúčastnil sa na Memorandovom zhromaždení roku 1861). Estera je hrdá schudobnená zemianka, Ežova matka, Žofka je chudobné dievča. Hlavná problematika je obsiahnutá v spore zemianskej matky so synom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku. Vyhnaný z domu, uchýli sa k strýkovi Eliášovi, nepriateľovi jeho nebohého otca i matky. Strýko Eliáš, aby urobil Estere napriek, vystrojí svadbu, na ktorej možno porovnávať tieto dve vrstvy. Na svadbe dochádza k roztržke medzi týmito vrstvami. Ežo - zeman, ale tiež humánny človek, rieši roztržku slovami: „...zeman, nezeman, všetko jedno..." Tu vkladá Hviezdoslav do Ežových úst svoje vlastné názory. Nakoniec sa Estera zmieri s Ežom prostredníctvom vnúčika Benka. Na konci Hviezdoslav hovorí: „Rozumní čo pokazia, napravia často deti nevinné."
Hviezdoslav tu vykreslil kolektívne scény: svadba, pytačky, fašiangy, no v prvom rade morálny úpadok zemianstva - zemania sa nemôžu zbaviť rodovej pýchy, pre ktorú nemôžu splynúť so sedliakmi. P. O. H. v diele naznačil zánik zemianstva ako spoločenskej vrstvy - jeho záchranu vidí iba v tom, že splynie s ľudom a začne žiť sedliackym životom.
Gábor Vlkolinský - lyricko-epická skladba, voľné pokračovanie predchádzajúceho diela s pokrokovou myšlienkou, že zemianstvo už dohralo svoju úlohu. Toto dielo je však útočnejšie, autor tu ukazuje hospodársky a mravný úpadok zemianstva v plnej miere, jediná záchrana - splynutie s ľudom –sedliakmi. Zobrazuje vonkajšie i vnútorné príčiny úpadku zemianstva, jeho hynutie. Autor tu rieši v obraze Gáborových rodičov problematiku alkoholizmu (prepijú majetok, Gábor je nešťastný - odmieta ho každá bohatšia dedinská dievčina). Gábor nakoniec poslúchne radu Eža a hľadá si dievča v sedliackom ľude.
Hviezdoslav sám pochádzal zo schudobneného zemianskeho rodu, ale jeho otec sa už živil ako roľník. Vie, že tade vedie cesta pre slovenských zemanov, a preto jeho postavy uzatvárajú sobáš so sedliačkami.
Problematike zemianstva sa Hviezdoslav venuje aj v lyrickoepickej skladbe Hájnikova žena, ktorá je postavená na kontraste ľud- šľachta, svet kaštieľov- svet chalúp. Hviezdoslav tu zobrazuje zásadné rozdiely v ponímaní základných životných otázok, rozdiely v postoji k práci i v morálke. Nižšiu šľachtu (zemanov) zobrazil v postave Artuša Villániho. Zobrazil tak egoizmus, zhýralosť a neschopnosť tejto spoločenskej vrstvy prijať odmietnutie. Naopak na príbehu lásky Miška Čajku a jeho ženy Hanky autor zobrazil morálnu silu, čestnosť, priamosť a statočnosť obyčajného ľudu.

Otázke zemianstva sa venovali aj iní slovenskí realistickí, ale aj nerealistickí (medzivojnoví, súčasní) autori, ako napríklad:
1. Elena Maróthy- Šoltésová- román Proti prúdu,
2. Terézia Vansová- román Sirota Podhradských,
3. Božena Slančíková Timrava- novela Hrdinovia,
4. Ladislav Nádaši Jégé- román Cesta životom,
5. Milo Urban- román Živý bič,
6. Hana Zelinová- romány Alžbetin Dvor a Kvet hrôzy.

Problematiku zemianstva má teda v románe Proti prúdu aj Elena Maróthy-Šoltésová (1855-1939), ktorá je aj v prístupe k zemanom pod vplyvom tvorby Svetozára Hurbana Vajanského. Zopakuje jeho „recept" na záchranu zemanov pre slovenský národ, ktorý však v reálnom živote nebol platný. Dievčina z národne uvedomenej rodiny Oľga Laskárová sa vydá za odrodilca Šavelského. Pod vplyvom svojej ženy sa mení na presvedčeného zástancu práv Slovákov.

Terézia Vansová (1857-1942) v sentimentálnom dievčenskom románe Sirota Podhradských sa nezaujíma o postavenie zemanov v spoločnosti. Postavy pochádzajú síce zo zemianskej vrstvy, ale okrem niekoľkých vlastností (velikášstvo, ľahtikársky život postáv Podhradského a Vilikovského v mladosti, nesúhlas zemianskej matky s nevestou - nezemiankou) sa postavám ako príslušníkom zemianskej vrstvy nevenuje.
Božena Slančíková Timrava nevenuje osobitnú pozornosť zemanom. V novele Hrdinovia zbabelý Laco Baláň pochádza zo zemianskej vrstvy.

Zvláštnou pozíciou zemianstva v Uhorsku sa stalo, že ešte aj autori tretej vlny realistov v medzivojnovom období majú postavy zemanov. Napr. Jégé v románe Cesta životom zobrazí životný štýl a morálku uhorskej džentry - drobného úradníctva, ktoré pochádza zo zemianskych rodov a má rovnaké vlastnosti, aké im prisudzovali predošlí spisovatelia (nemorálnosť, podkupnosť, pitky, milenky, nemanželské deti, kšeftovanie s výnosnými miestami). Zemanov už len zaznamenáva, nedáva návrh na riešenie ich pozície.

Zmienku o zemianskom pôvode (a už nič viac) postavy podlého, nadutého notára, mysliaceho si, že mu patrí každá žena v dedine, nájdeme aj v románe Mila Urbana Živý bič Autor však už nepatrí k realistom, ale je predstaviteľom expresionizmu.

Dokonca v súčasnej literatúre sme mali autorku, ktorá písala historické romány zo zemianskeho prostredia, a ktoré stále patria medzi najpredávanejšie knihy na Slovensku. Je ňou Hana Zelinová (napr. romány Alžbetin dvor, Kvet hrôzy).

Slovesné gramatické kategórie

Slovesá sú plnovýznamový slovný druh, resp. sú to slová, ktoré pomenúvajú deje, a to činnosť (písať) alebo stav (blednúť, spať) osôb, zvierat a vecí. Určujeme pri nich nasledovných šesť slovesných gramatických kategórií:

1. osoba:
a) 1. os. (ja píšem, my píšeme),
b) 2. os. (ty píšeš, vy píšete),
c) 3. os. (on, ona, ono píše, oni, ony, ony píšu).

2. číslo:
a) singulár- dej vykonáva jeden človek (píšem),
b) plurál- dej vykonávajú najmenej dvaja (píšeme).

3. čas:
a) prézent, prítomný čas (dej nastáva v momente reči): spievam, volám,
zmúdriem.
(Pozor: rytmický zákon neplatí v prítomnom čase slovesného vzoru zmúdrieť v 3. os. pl. v slovesách typu: chvália, týčia, prúdia, vábia.) Prítomný čas sa v umeleckej literatúre stáva gramatickým štylistickým prostriedkom, ktorý aktualizuje dej príbehu z minulosti, nazýva sa historický prezent. (Ja som ho videl, obraz sa mi rozmazával. Odrazu sa otočí a ide ku mne. Krvi by sa nebol vo mne dorezal.)
b) préteritum, minulý čas (dej sa uskutočnil pred momentom reči): spieval
som.
(Pozor: správny tvar slovesa v minulom čase pri vykaní: Vy ste to videli, pán profesor? Vy ste to videli, pani profesorka? Nesprávne: Vy ste to videl, vy ste to videla? Podmet vy sa zhoduje s prísudkom ste videli v čísle.
c) futúrum, budúci čas (dej sa uskutoční po momente reči): budem spievať.

4. spôsob:
a) oznamovací, indikatív, neprikazuje splniť dej, nepodmieňuje uskutočnenie deja istou podmienkou, ale iba sa pýta, či sa dej uskutočnil, alebo
oznamuje, že sa dej uskutočňuje - píšem, uskutočnil - písal alebo sa
uskutoční - budem písať, príde?
b) rozkazovací, imperatív (prikazuje, vyzýva, aby sa dej uskutočnil): Píš! Napíš!
Postup pri tvorení rozkazovacieho spôsobu je nasledovný:
1. krok: sloveso dáme do 3. os. pl. prítomného času: robia,
2. krok: odtrhneme gramatickú príponu: rob-ia.
3. krok:
a)ak sa základ končí na inú spoluhlásku ako d, t, n, 1, zostáva tvarom rozkazovacieho spôsobu: robia/rob!
b)ak sa základ končí na d, t, n, 1 spoluhláska sa zmäkčuje: del-ia / deľ!
c)ak sa základ končí na ťažko vysloviteľnú skupinu spoluhlások, pridáme gramatickú koncovku -i: zatn-ú / zatni!, ak sa základ končí na spoluhlásku -j a pred ňou je i/y, spoluhláska -j vypadáva
a časť slovesa pred ňou je tvar rozkazovacieho spôsobu, napr.: kryť / kryj-ú / kry!,
biť /bij-ú / bi!, ryť / ryj-ú / ry!
c) podmieňovací, kondicionál (vyjadruje, že dej slovesa by sa mohol uskutočniť, keby sa splnila istá pod mienka): písal by.

5. vid:
a) dokonavý (vyjadruje ukončený, ohraničený dej, napr. zašije - dej bude trvať ohraničenú dobu).
Pomôcka: Dokonavé slovesá tvoria budúci čas jedným slovom, napr. preskočí.

b) nedokonavý (vyjadruje neukončený, neohraničený dej, napr. šije – dej môže trvať takmer celý život).
Pomôcka: nedokonavé slovesá tvoria budúci čas dvoma slovami, napr.: bude šiť.
Niektoré slovesá vytvárajú pomocou predpôn vidové páry, napr. : písať / spísať.

6. slovesný rod:
a) činný, aktívum (podmet vykonáva činnosť slovesa, napr. Otec rúbe drevo.),
b) trpný, pasívum (podmet nevykonáva činnosť slovesa, napr.: Drevo je rúbané.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Svetová realistická literatúra, zemianstvo v dielach slovenských realistov