Maturitné témy zo Slovenského jazyka

SLOVENSKÝ JAZYK

1.Všeobecné poznatky o jazyku

Pôvod slovenského jazyka

Slovenčina patrí do indoeurópskych jazykov, predchodcom slovanských jazykov bola praslovančina, ktorá sa šírila ústnou ľudovou slovesnosťou. Indoeurópske jazyky, rozdelenie slovanských jazykov

Z praslovanského jazyka sa vytvorili :
-západoslovanské - slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina
-východoslovanské – ruština, ukrajinčina, bieloruština
-juhoslovanské – chorvátčina, srbština , bulharčina, slovinčina.


Vývin spisovného slovenského jazyka

V 6. stor. prišli na naše územie Slovania. V 9. stor. 863 prichádzajú z oblati Solúna na Veľkú Moravu bratia Konštantín a Metod. Zostavili :
A. slovanské písmo – hlaholika (vychádza z písmen malej gréckej abecedy)
B. spisovný jazyk – staroslovienčina
Neskôr Metod vytvoril nové písmo – cyrilika (zjednodušená hlaholika s použitím veľkých písmen gréckej abecedy.) Veľká Morava zanikla v 10. stor.
V období humanizmu a renesancie (1500 – 1650) je úradným i umeleckým jazykom latinčina, neskôr aj čeština .
V období baroka (1650 – 1780) rastie sila cirkvi.
-evanjelici presadzujú biblickú češtinu
-katolíci silné slovakizovanie češtiny – smerovali k vytvoreniu spisovného jazyka.

Prvé pokusy o kodifikáciu

V 18. stor. Jozef Ignác Bajza napísal 1. slovenský román – René mládenca príhody a skúsenosti . Ťažko sa čítal, písaný bez akýchkoľvek gramatických pravidiel, verejnosť ho veľmi neprijala. Bol to však prvý pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny, žiaľ neúspešný.

Bernolákova kodifikácia

1787 katolícky farár Anton Bernolák uzákonil spisovnú slovenčinu na základe západoslovenského nárečia (Trnava....) doplneného o prvky hornooravského nárečia (ďe, ťe, ňe, ľe). Týmto jazykom písali i Hollý, Fándly. Využíval sa fonetický pravopis (píš ako počuješ). Bernolákove jazykovedné diela:

Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách
Slovenská Gramatika (Gramatica Slavica)
Slovár Slovenski – Česko – Latinsko – Nemecko – Uherski

Štúrova kodifikácia

V období romantizmu nastupujú štúrovci – Štúr, Hurban a Hodža. V roku 1843 sa stretli na fare v Hlbokom a uzákonili spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia. Jazykové siela Ľudovíta Štúra:
Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí
Náuka reči slovenskej
Vydával i 1. slovenské noviny – Slovenskje národňje noviny s prílohou Orol tatranský.

Hattalovská reforma

V roku 1852 zaviedol Martin Hattala písanie Y a etymológiu (výklad pôvodu slova).
Diela: Krátka mluvnica slovenská.
Ďaľší vývoj spisovného jazyka
1863 bola založená Matica slovenská –prvá politická a kultúrna ustanovizeň Slovákov.
1.predseda bol katolícky biskup Štefan Moyzes a podpredseda evanjelik Karol Kuzmány.
Šírila jazyk, vydávala kalendáre, zborníky, čítanky, bola otvorená národná knižnica, vznikli prvé 3 gymnáziá : Turčiansky sv. Martin, Kláštor pod Znievom, Revúca. V roku 1875 zatvorená MS i gymnázií, znovu obnovené až v roku 1919 zásluhou Štefana Krčméryho. Rok 1953 – vznikli pravidlá slovenského pravopisu, ktoré s miernymi úpravami používame dodnes.


2.Zvuková a grafická stránka jazyka

Skúmaním jazyka sa zaoberá jazykoveda, ktorej súčasťou je Hláskoslovie ( náuka o zvukovej stránke jazyka) , Lexikológia (náuka o slove a slovnej zásobe), gramatika sa člení na :
Tvaroslovie (morfológia) – poúča nás o slovách, ktoré skloňovaním a časovaním menia svoj základný tvar ; Vetnú skladbu ( syntax) – pravidlá o spájaní slov vo vete, o tvorení viet a súvetí.

Rozdelenie hlások

-samohlásky –krátke a dlhé (a, e, i , o, u, ä )
-spoluhlásky – z hľadiska pravopisu –tvrdé (d,t,n,l,h,ch,k,g,)
-mäkké (ď, ť, ň, ľ, ž, š, č, dž, c, j, dz)
- obojaké (b, p, m, v, r, z, s, f)
- podľa znelosti – párové – znelé (b, d, ď, dz, dž, g, h, z, ž)
- neznelé ( p, t, ť, c, č, k, ch, s, š)
-nepárové – znelé (zvučné) – (m, n, ň, l, ľ, r, j)
-dvojhlásky (ia, ie, iu, ô).

Základné pravidlá spisovnej výslovnosti (pravidlo o rytmickom krátení, znelostná asimilácia)
Spoluhlásky sa spodobujú na začiatku slova (včela v/f)
vo vnútri slova (babka b/p)
na konci slova (dub b/p)

Výslovnosť predpôn :
Píšeme s vyslovujeme s pred neznelými spoluhláskami (spýtať sa)
- II - z - II - z pred znelými spol. (zbierať)
- II - vz - II - vz pred znelými spol. (vznik)
- II - -II - vs pred neznelými spol. (vzpínať sa)
- II - bez -II - bez pred znelými spol. (bezbranný)
- II - -II - bes pred neznelými spol. (bezcenný)
roz roz pred znelými spol. (rozbiť)
ros pred neznelými spol. (rozchod)
Výslovnosť spoluhlásky v ---- v /u (otcov)
V/f (včela)
Výslovnosť koncovky –ov, -ou
Výslovnosť predložiek z/s, s/z, k/g, ku/gu.

V slovenskom jazyku nemôžu za sebou nasledovať dve dlhé slabiky. Ak sa tento prípad vyskytne, nasledujúca slabika sa kráti. Napr. prácam, horám, mestám.....
Výnimky : pri slovesách (zmúdrieť)
Pri podstatných menách – stredný rod, vzor vysvedčenie
-ženský rod , vzor dlaň
-prípony –iar, -iareň, ár, áreň.

Pri prídavných menách – živočíšnych vzor páví
Pri neurčitom zámene niečí a jeho tvaroch
Pri číslovkách (tisíckrát....).

Prozodické vlastnosti reči (prízvuk, dôraz, pauza, melódia, tempo reči, zafarbenie hlasu)
Rečový prejav vzniká spájaním hlások do slabík, slov a viet. Podľa toho sme schopný vytvoriť svoje myšlienky. Počas rečového prejavu využívame prízvuk, melódiu, rytmus, prestávku a tempo. Pomocou prozodických prostriedkov môžeme niektoré slová zdôrazňovať, tvoriť rôzne typy viet, správne vyjadrovať pocity a robiť tým našu reč ľúbozvučnou.
Jazykový ústny prejav môže byť: monologický, dialogický, písomný jazykový prejav.
Text pri čítaní má horizontálne členenie a vertikálne členenie.
3. LEXIKOLÓGIA A FRAZEOLÓGIA

Lexikálny význam slova
Vzťahy medzi významami slov sú rovnoznačné (synonymá)
Rovnozvučné (homonymá)
Opačného významu (opozitá-antonymá)
Slová podľa významu : Jednovýznamové a viacvýznamové.
Jednovýznamové a viacvýznamové slová
Jednovýznamové : Jano, hríb obyčajný
Viacvýznamové : základný význam (hlava ľudská)
Prenesený význam (hlava kapustná)
Prenesený význam slova: Metafora (na základe vonkajšej podobnosti) slová boli ostré....
Metonymia (na základe vnútorných súvislostí) čítam Kukučína....

Synonymá
Rovnoznačné slová. Majú rovnaký alebo podobný význam, patria do toho istého slovného druhu.
Podľa štýlového zafarbenia sa delia na : neutrálne a hovorové, básnické a odborné.
Za synonymá sa nepokladajú slová : slangové, nárečové a nespisovné. Malý synonymický slovník .

Homonymá
Rovnozvučné slová. Sú to rovnako znejúce slová s rôznym významom. (čelo, koruna, oko).

Antonymá
Slová opačného významu. Sú to dvojice slov, ktoré sú postavené proti sebe. (zima-leto, deň-noc)

Slovná zásoba a slovníky
Slovná zásoba súvisí s pravopisom (ortografia) a výslovnosťou (ortoepia). Kladie sa veľký dôraz sa štylizáciu slov a prejavu.

Slovníky :
Pravidlá slovenského pravopisu
Krátky slovník slovenského jazyka
Malý synonymický slovník
Malý frazeologický slovník
Slovník cudzích slov

Systém v slovnej zásobe (archaizmy, historizmy, neologizmy, expresívne slová, neutrálne slová, spisovné – nespisovné slová, dialektizmy, slangové slová, argot, iné štylisticky príznakové slová – básnické slová, termíny....)
Archaizmy – starší vyjadrovací prostriedok, alebo postup, zastarané slová, nepoužívané
Historizmy – používané pri vzťahu s minulosťou, nepoužívané v hovorovej reči
Neologizmy – novovytvorené slová v jazyku
Expresívne slová – citovo zafarbené
Neutrálne slová - obyčajné slová, bez citového zafarbenia, vyjadrujúce každodenné veci
Spisovné slová - slová dodržiavajúce pravopisné zásady pri písaní i hovorení, slová vyskytujúce sa v pravopisnom slovníku. Napr. matka, otec, zemiaky....
Nespisovné slová – odvodené zo spisovných slov. Napr. maminka, oco, krumple....
Dialektizmy - nárečové slová
Slangové slová – skratky slov, hovorový výraz pre bežné veci. Napr. matika, profka, telka....
Argot – slová, ktoré sú krycím názvom nejakých slov. Napr. liter, melón, fízel....
Básnické slová – slová používané v ásnických dielach, v hovorovom bežnom jazyku nepoužívané . Napr. zora, luna....používané v umeleckom štýle.
Eufenizmus – jemne povedaná skutočnosť (odišiel navždy, spoločensky unavený..)
Disfenizmus – tvrdo povedaná skutočnosť (zdochol, ožral sa ...)
Termíny – jednoznačné, presné pomenovania vecí, vlastností a dejov, odborné výrazy, používané v náučnom štýle, odbornom, vedeckom.

Frazeologizmy
Ustálené slovné spojenia, ktoré sa skladajú najmenej z dvoch slov, alebo majú podobu vety.
Patria sem aj príslovia a porekadlá. Napr. Predal ho za babku. Má železné nervy......


4. Morfológia

- jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá spôsobmi tvorenia slov, tvarom v jazyku, zaoberá sa slovnými druhmi a gramatickými kategóriami. Všetky slová v jazyku zaraďujeme do 10 základných skupín – slovných druhov, čiže skupiny slov, ktoré majú rovnaké gramatické kategórie a rovnaké vlastnosti vo vete.
Slovné druhy

Sa delia na ohybné a neohybné :
Podstatné mená Príslovky
Prídavné mená Predložky
Zámená Spojky
Číslovky Častice
Slovesá Citoslovcia

Ohybné slovné druhy môžme skloňovať a časovať.
Menné gramatické kategórie : rod, číslo, pád, vzor /aj kuli, gazdiná, pani, mať)
Podstatné mená (substantíva) – pomenúvajú osoby, zvieratá, veci, vlastnosti a deje.
ROD – mužský, ženský, stredný
ČÍSLO – singulár, plurál
PÁD – nominatív, genitív, datív, akuzatív, vokál, inštrumentál
VZOR – mužský (život. Chlap, hrdina ; neživ. Dub, stroj )
Ženský (žena, ulica, dlaň, kosť)
Stredný ( mesto, srdce, vysvedčenie, dievča)
5. konkrétne, abstraktné (hmotné, nehmotné) mená osôb, zvierat, vecí ; názvy vlastností, dejov..
6. vlastné, všeobecné
7. životné, neživotné (určujeme iba v mužskom rode)

Prídavné mená (adjektíva) – vyjadrujú vlastnosti osôb, zvierat, vecí a javov.
ROD – m., ž., s.,
ČÍSLO – sg., pl.
PÁD – n, g, d, a, l, i,
VZOR – pekný, cudzí, páví, otcov (matkin) – privlastňovacie
DRUH – akostné (dajú sa stupňovať) aký?, vzťahové (nedajú sa stupňovať – živočíšne) čí?
Privlastňovacie (zakončené na –in, -ov)
STUPŇOVACIE – pravidelné (nemení sa základ, určujeme len pri akostných)
Nepravidelné (mení sa základ)
STUPEŇ – 1. 2. –ší, ejší 3. naj +

Zámená (Prononymá)– odkazujú na mená, naznačujú osobu, zviera, vec, vlastnosť. Môžu byť rodové a bezrodové.
ROD – m, ž, s, určujeme len pri rodových
PÁD – n, g, d, a, l, i, určujeme len pri zámenách, ktoré sa skloňujú
ČÍSLO – sg, pl.
DRUH – osobné ( základné, privlastňovacie), zvratné, ukazovacie, vzťažné (opytovacie zámená v súvetiach), opytovacie, neurčité, vymedzovacie.

Číslovky (Numerália)– označujú množstvo, poradie, alebo počet osôb, zvierat, vecí. Môžu byť určité a neurčité.
ROD – okrem násobných v spojení krát a razy a zlomkových )
ČÍSLO – sg, pl.
PÁD – pri ohybných
VZOR – 1-4 samostatné , 5- 99 päť
Niektoré preberajú vzory podstatných mien (mesto, stroj, dub, žena)
Radové, násobné, druhové – preberajú vzory prídavných mien.

Slovesné gramatické kategórie

Slovesá (verba)- pomenúvajú deje, činnosti.
OSOBA – 1.,2.,3.,
ČÍSLO – sg, pl.
ČAS – prítomný, minulý, budúci
SPôSOB – oznamovací, rozkazovací, podmieňovací
VID – dokonavý (dokončený dej), nedokonavý
SLOVESNÝ ROD – činný, trpný
TVAR – jednoduchý (jedno slovo), zložený
TVAR – Určitý (slovesá pri ktorých môžme určiť gramatické kategórie), neurčitý ( neurčitok (ť), prechodník (c), činné príčastie prítomné (ci), činné príčastie minulé (ší), trpné príčastie (ný), slovesné podstatné meno (ie).
Zvratné (sa, si), nezvratné
Plnovýznamové (činnostné (podmet dej vykonáva), stavové (podmet je dejom zasiahnutý)), Neplnovýznamové (byť (sponové), fázové, modálne)napr. môcť, musieť, začať, stať sa.....
Činnostné sa delia aj na bezpredmetové a predmetové (pri predmete) a predmetové sa delia na prechodné ( bez predložky v akuzatíve) a neprechodné (ostatné pády a predložkový akuzatív.)

Príslovky (adverbá)- vyjadrujú rozličné okolnosti deja.
DRUH – miesta (kde?), času (kedy?), spôsobu (ako?), príčiny (prečo?).
STUPŇOVANIE – pravidelné (nemení sa základ), nepravidelné (mení).
STUPEŇ – 1., 2., 3.,

Predložky (prepozície)– sú neohybné slová, vyjadrujúce vzťah medzi slovami. Používajú sa iba v spojení s podstatnými menami, zámenami a číslovkami v určitom páde.
-primárne, sekundárne (vznikli z iných slovných druhov )
-podľa zloženia :jednoduché, zložené
-vytvárajú spojenie s pádom vo vete
-vokalizácia predložiek nastáva vtedy, keď sa pridáva samohláska –o, -u.

Spojky (koniuktíva)– sú neohybné slová, spájajúce slová a vety.
Sú: priraďovacie ----zlučovacie (a, i, aj, ani), stupňovacie (ba,.), vylučovacie (alebo, buď či), odporovacie ( a, ale, no ) .... a predsa, však, veď.....
Podraďovacie – (že, aby, keď, ak, lebo, pretože, aj keď, až...)
Spájacie výrazy – najmä zámená ( ktorá, čo, kde, kam.....)
Častice (partikuly) – sú neohybné slová, ktoré vyjadrujú osobný postoj hovoriaceho k vete.
Iba, veru, kiež, bodaj, aspoň, vari, azda, hej.... na začiatku vety : a , ba, i, no, ale...

Citoslovcia (interjekcie) sú neohybné slová, vyjadrujúce prejavy citu, vôle, napodobňujú zvuky.
-vlastné (och, jaj...), zvukomalebné ( brnk, krá...)
-prvotné (ach, joj....), utvorené---zo slovies (hybaj...), z podstatných mien (beda....)


5. Syntax – jazykovedná disciplína, gramatika jazyka. Zaoberá sa spájaním slov do väčších celkov – syntaktické konštrukcie.
Rozdelenie viet podľa členitosti

Vety rozdeľujeme podľa členitosti na :
-jednočlenné – veta, ktorá nemá zreteľnú podmetovú a prísudkovú časť. Hlavným členom je vetný základ, podľa ktorého vetu delíme na : slovesnú ( Zmráka sa), neslovesnú (Potraviny, strašné, pozor!),slovesno-menný (je mi zle, je teplo...).
Nemá podmet a prísudok, má len vetný základ.

-dvojčlenné – dajú sa rozdeliť na podmetovú a prísudkovú časť. Vetné jadro rozdeľujeme na podmet a prísudok, pričom podmet môže byť aj nevyjadrený.
Úplná – Peter príde.
Neúplná – Ja neprídem.

Rozdelenie viet podľa obsahu a zloženia

Vety podľa obsahu rozdeľujeme na :
Oznamovacie – obsahuje oznam, na konci je bodka.
Opytovacie – obsahuje otázku, na niečo sa pýtame, na konci je otáznik..?
Rozkazovacie – vyjadruje rozkaz, na konci je výkročník !
Želacie – vyjadruje želanie, na konci je výkričník.

Vety podľa zloženia delíme na :
Jednoduchá veta – holá (iba podmet a prísudok ), Rozvitá (okrem podmetu a prísudku má aj iné vetné členy ), S viacnásobným vetným členom ( niektorý člen vo vete je viacnásobný).
Súvetie – je spojenie viacerých viet, má dva a viac prísudkov, vyjadruje dve a viac myšlienok, musia spolu významovo súvisieť.
Jednoduché – dva prísudky, dve myšlienky
Zložené – tri a viac prísudkov, tri a viac myšlienok
Priraďovacie – vety sú gramaticky rovnocenné...Hv1---------, Hv2
Podraďovacie – jedna veta je nadradená, druhá podradená. Hv --------,
Vv--------------
Vetné členy

1.Prísudok – čo robí?
–slovesný : píšem, musím hrať, začíname spievať......
plnovýznamové sloveso, alebo i neplnovýznamové sloveso + neurčitok plnovýznamového slovesa.
-slovesno-menný : Otec je dobrý.......
-neslovesný : A váza tresk na dlážku, žaba čľup do vody.....

2.Podmet – kto? Čo?
-vyjadrený : Chlapec sedí.
-Nevyjadrený : Chorý spí., Fajčiť je zakázané.....

3.Predmet – pádové otázky
Viaže sa na prísudok, vyjadruje zásah do činnosti.
Krájajú tortu nožom., Chlapec sedí na lúke.
-priamy : v bezpredložkovom Akuzatíve
-nepriamy: v ostatných pádoch a v predložkovom A

4.Príslovkové určenie – bližšie určuje prísudok
-miesta (kde? Kam?)
-času (kedy?)
-spôsobu (ako?)
-príčiny (prečo?)

5.Prívlastok – aký, ktorý, čí?
-zhodný : vyjadrený podstatným menom, zámenom. Zhoduje sa s nadradeným podstatným menom v rode, čísle a páde, väčšinou stojí pred podst. menom.
-Nezhodný: vyjadrený podst.menom, príslovkou, neurčitkom, nezhoduje sa s nadradeným podst.menom, stojí za podst.menom.

6. Doplnok
-predmetový: viaže sa na predmet
-podmetový : viaže sa na podmet .
Priraďovacie súvetia
-odporovacie- jedna veta odporuje druhej (ale, no, aj, avšak). Sľúbil, ale neprišiel.
-Stupňovacie- význam druhej vety je závažnejší. (ba, ba aj, dokonca, navyše).
Mračila sa ba dokonca nám aj vynadala.
-Vylučovacie – Vety sa navzájom vylučujú. Buď platí význam jednej, alebo druhej.
(buď, či-či, alebo-alebo).
-zlučovacie- opisujú deje, ktoré prebiehajú súčasne. Deje po sebe nasledujúce . Najprv nakúpila a potom uvarila. Po večeroch čítala alebo pozerala televíziu. Pred a i aj ani alebo čiarku nepíšeme.

Nepravé priraďovacie súvetia : význam je podriadený a formálne sú priradené. Môžu existovať aj samostatne.
-dôsledkové : jedna veta vyjadruje dôsledok tej druhej (a tak, a preto). My jej prekážame, preto je taká.
-Prípustkové : Hoci som sa učil, predsa som dostal 5.
-Príčinné : druhá veta vyjadruje príčinu prvej. On to vie, veď je vysokoškolák.
Podraďovacie súvetia – vedľajšia veta funguje namiesto vetného člena.
-prísudkové vedľajšie vety : Jano je taký, že sa o všetko podelí. Aká je otázka, taká je odpoveď.
-vetno-základové vety : Je tak, akoby malo pršať. Je mi, akoby ma niekto zmlátil.
-podmetové vety : Hlavná veta nemá podmet. Kto chodí do mlyna, ten sa ľahko zamúči. Zdalo sa mi, že mi ktosi klope na okno.
-predmetové vety: Vedľajšia veta namiesto predmetu. Zistil som, že som prišiel neskoro. Najlepšie vedel, (čo?), čo urobil.
-príslovkové vety : miesta- Pôjdem kam ma oči povedú.

Časové – Prídem kedy uznám za vhodné.
Spôsobové – Spravím to tak ako budem chcieť.
Príčinové – Nechce sa mi, lebo som unavený.
Prívlastkové vety: Stoja namiesto prívlastku. Vošiel do miestnosti (do akej?), kde sa ešte svietilo.
Doplnkové vety: Žena prala zamyslená. (v akom stave bola?) Jerguš hľadel na ňu, ako kráča vedľa neho.
Počujem, ako sa smejete. – predmetová
Počujem vás, ako sa smejete. – doplnková.
Medzi syntaktické konštrukcie patrí aj: sklad – spojenie minimálne dvoch slov.
-prisudzovací
-určovací – medzi slovami je podraďovací vzťah. Pekný pes. Kytica kvetov.
-Priraďovací- spojenie dvoch slov, ktoré majú vo vete rovnakú funkciu.
Malý pekný pes.
Formálna stránka : ZHODA (zhodujú sa gramatické kategórie. Malej Aničke. )
VäZBA (sloveso ovplyvňuje podstatné meno. Píšem list priateľovi.)
PRIMKÝNANIE (spojenie len polohou, stoja vedľa seba. Veselo spievať. Nemajú teda nič spoločné. )

Polovetné konštrukcie
-syntaktické konštrukcie, ktoré tvoria prechodné útvary medzi vetným členom a vetou. Vytvárajú vo vete druhotnú predikáciu (spojenie podmetu a prísudku). Napr. Išiel po chodníku pískajúc veselú melódiu. Prísudok nie je v určitom slov. tvare, prípadne je nahradený podst.menom, príd. menom, číslovkou......
FORMY: prechodníkové polovetné konštrukcie – plačúc, kráčajúc.....
Príčasťami vyjadrené – činné – Pozeral na deti hrajúce sa na dvore.
-trpné – Dievčatá oblečené v bielych sukniach roznášali jedlo.
-neurčitok- Išla domov napiť sa vody.

VÝZNAMOVÁ STRÁNKA : Doplnok (6) – často vyjadrený jedným slovom. Je ako vetný člen. Skrýva druhotnú predikáciu. Je to polovetná konštrukcia. Vyjadruje stav podmetu alebo predmetu. Aký? Ako? V Akom stave?
Podmetový – Žena perie zamyslená.
Predmetový – Ženu videl zamyslenú.
Prístavok – konštrukcia voľne zapojená do vety, tesne za ten vetný člen, ktorý rozvíja.
Bratislava, hlavné mesto SR......
Uvádzané spojkami – alias, totiž, t.j.
Prívlastok – Voľný- oddeľujeme čiarkami a môžme ho vylúčiť z vety bez toho, aby sa zmenil zmysel vety. Dievčatá roznášali jedlá. (bez bielych záster), Dom postavený na piesku sa ľahko zrúti. (nič nemôžeme vyčleniť.) ------tesný prívlastok – keď sa nič nemôže vyčleniť.


6.Štylistika

Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný (štylizovaný) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom vypovedá.
Útvar je konkrétny, uzavretý, ukončený jazykový celok, v ktorom sú prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu.
Administratívny štýl- charakterizuje verejnosť, oficiálnosť, písomnosť...adresáta. Základná vlastnosť je neosobnosť vyjadrovanie, presnosť, môže mať podobu i náučných textov. Texty majú predpísanú podobu, musia sa riadiť presnou terminológiou. Napr. 6. júna 2007 o 16.30.hod sa bude konať........

Žánre aš: zmluva, žiadosť, životopis, úradný list......
Hovorový štýl – prejavuje sa ústnym jazykovým prejavom, prítomnosťou adresáta, dialógom, súkromnosťou a neoficiálnosťou. Základná vlastnosť : stručnosť, dynamičnosť, môže byť použitý aj slang, expresívne slová či iné formy vyjadrovania. Napr. Bude tam fajn.

Žánre hš: správy, súkromné listy, pozdravy, odkazy, pozvánky, oznamy....
Odborný štýl -(náučný) –sa využíva v oblasti vedecko-výskumnej práce, politiky a techniky.
Hlavná vlastnosť: sprostredkúvanie odbornej informácie, preto musia mať autor i adresát potrebné odborné vzdelanie. Text musí byť oficiálny, písomný, presný. Napr. Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie....Žánre oš: vedecké práce, encyklopédie, úvaha, článok, recenzia, výťah, esej.
Rečnícky štýl- hlavné znaky sú: prítomnosť adresáta, komunikatívnosť. Odznieva vo verejnom i súkromnom živote. Má estetickú funkciu – adresáta presvedčiť, ovplyvniť.

Rečník musí na poslucháča pôsobiť aj krásnym hlasovým prejavom, musí zdôrazňovať dôležité myšlienky, emocionálne pôsobiť. Je členený na úvod, jadro, záver. Žánre : referát, prejav, prednáška, diskusia.

Publicistický štýl – do tohto prejavu patria žurnalistické a novinárske prejavy. Ich cieľom je pohotovo informovať o aktuálnom dianí vo svete i v doma. Vlastnosti – verejnosť, oficiálnosť, komunikatívnosť, ústny i písomný prejav. Žánre: Správa, oznámenie, interview.
Umelecký štýl – uplatňuje sa v kultúrno- spoločenskej sfére. Vlastnosti : estetičnosť, emotívnosť, verejnosť, oficiálnosť, neprítomnosť adresáta. Žánre lyriky, epiky, drámy. Napr. Stojí vysoká divá Poľana....


Rozprávací slohový postup a jeho útvary

Postup je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame obsahové prvky pri výstavbe jazykového prejavu. Je to typický ústny jazykový prejav. Predpokladá bezprostredný ústny kontakt medzi rozprávačom a poslucháčom. Jeho predmetom je udalosť alebo príbeh, ktorý má začiatok a zakončenie, dej prebieha v čase a v priestore, zachovaný princíp chronologickej väzby deja.
Rozprávač otvorene vyjadruje svoj postoj a názor k rozprávanému príbehu. Rozpráva príbehy, kde postavy sú nositeľmi deja. Významnú úlohu v ňom zastáva sloveso. Uplatňujú sa tam kompozičné prvky : priama reč, reč rozprávača.
Útvary: novela, poviedka, román.
Opisný slohový postup a jeho útvary

Zachytáva znaky a vlastnosti osoby, veci, prostredia, pracovného postupu. Cieľom je poukázať na subjekt ako celok prostredníctvom jeho častí, vlastností. Predmet, ktorý opisujeme musíme predtým vidieť a analyzovať. Opisovať sa dá nezávisle, neexistuje to žiadna chromatická postupnosť. Vnútorne sa opis člení na dynamický a statický opis.
Podľa vzťahu k jazykovému štýlu : náučný, umelecký (náladový), hovorový.
Podľa cieľa zámeru a povahy subjektu to môžu byť : opis predmetu, pracovného postupu,
Činnosti, procesu, osoby, charakteristika osoby a karikatúra.

Opis – je výsledným útvarom opisného slohového postupu. Funkcia – presne vystihnúť slovami vec alebo jav. Predovšetkým sa uplatňujú pozorovacie schopnosti.
Opis môže byť: jednoduchý – opis niečoho, opis odborný – podrobnejší, presné termíny, rozmery, náladový – umelecký, i nálada písateľa, básnické výrazové prostriedky.
Charakteristika – je druh opisu, ktorý sa zameriava na podstatné typické vlastnosti, viac zovšeobecňuje ako opis. Druhy charakteristiky : porovnávacia (najmä rozdiely), charakteristika osoby (typické základné vlastnosti, výzorové i vnútorné) delí sa na:

Vonkajšiu, vnútornú, priamu, nepriamu (cez nejaký príbeh), individuálna (opisujeme jednu osobu, alebo seba), skupinová (opisujeme skupiny ľudí – Maďari, umelci.....), objektívna (ako to vidia aj ostatní), subjektívna ( z môjho pohľadu).


Výkladový slohový postup a jeho útvary

Preňho je príznačné zameranie na logicko – príčinné súvislosti a na objasňovanie podstaty javu. Je náročný a zložitý, najmä jeho štruktúra. Sprostredkúvajú sa v ňom náročné výsledky vedeckého výskumu. Sú to prejavy najmä náučného štýlu. Medzi jednotlivými myšlienkami je pevná logická väzba. Základný útvar je výklad. Využívajú sa v ňom výsledky vlastného výkladu, ale i výkladu odborníkov. Uplatňuje sa v ňom odlišné terminologické pomenovanie, cudzojazyčné termíny.


Informačný slohový postup a jeho útvary

Sa uplatňuje v jazykových prejavoch, ktoré majú cieľ objektívne sprostredkovať vecné údaje, konkrétne fakty, základné informácie. Príznačná je dokumentárnosť a faktografickosť. Nevyskytujú sa tu emocionálno – expresívne prostriedky alebo obrazné pomenovania.
Útvary: referát, správa, riport, interview, pozvánka.......druhy publicistického štýlu.


7.Spracovanie informácií

Konspekt, osnova, tézy
Konspekt – je krátky výstižný výpis podstatných častí prečítanej alebo preštudovanej knihy.
Tézy – sú poznámky, výpisky zo študovaného textu.
Osnova- zoznam činností, údajov a dejov z preštudovanej literatúry, podľa ktorého tvorím nejakú prácu.
Bibliografický zápis, presná citácia, parafráza
Bibliografický zápis – výber najdôležitejších prvkov z literárnych alebo umeleckých, prípadne vedeckých diel. A ich použitie v texte.
Presná citácia – uviesť napr. vo svojej práci presné výroky, doslovné myšlienky a vety cudzej osoby.
Parafráza – voľné spracovanie nejakej cudzej predlohy. Reprodukcia cudzích myšlienok, voľná obmena toho, čo bolo povedané, prípadne napísané.


8.Literárne druhy a žánre

Charakterizovať základné literárne druhy (lyrika, epika, dráma)
Lyrika – literárny druh, ktorý nemá dej. Sú to zväčša básne a žánre, ktoré vyjadrujú nálady, myšlienky autora. Často sú veršované. Lyrika môže byť osobná. Úvahová, spoločenská, prírodná......
Epika – literárny druh, ktorý má dej, vystupujú v ňom postavy, sú nositeľmi deja. Epika môže byť neveršovaná, ale i veršovaná. Autor opisuje buď celý život hlavného hrdinu, jeho príhody, dobrodružstvá, alebo len časť z jeho života.
Dráma – literárny druh, ktorý je určený na predvádzanie na javisku – voláme ich aj divadelné hry. Majú epický príbeh ktorý sa v nich rozvíja, nie je tam rozprávač príbehu. Dej prebieha prostredníctvom konania postáv a ich jazykových prehovorov. Často sa tam vyskytujú dialógy, ale i monológy. Divadelné hry sa členia na výstupy a dejstvá.
Charakterizovať žánre jednotlivých literárnych druhov

Lyrické : elégia, óda, pásmo, sonet
Elégia- žalospev
Óda – oslavná báseň
Epigram – satirická báseň
Sonet – pozostáva zo 14 veršov, ktoré sú zväčša rozdelené na 2 štvorveršové a 2 trojveršové strofy.
Epické : báj, bájka, balada, epos, kronika, legenda, novela, poviedka, román
Báj- predstavy ľudí v dávnoveku o pôvode sveta a života na zemi, o prírodných úkazoch, o bohoch a hrdinoch. Najznámejšie sú grécke báje.
Bájka – kratší epický útvar, ktorý má dej, vystupujú v ňom zväčša zvieratá a končí poučením.

Balada- je to kratšia epická báseň, ktorá má pochmúrny dej a tragické zakončenie.
Dej balady je rýchly, je vyjadrený stručne, je zhustený, pochmúrny a tragický, je popretkávaný nadprirodzenými javmi.
Epos- lyricko-epická veršovaná skladba väčšieho rozsahu, hrdinská povesť napísaná vo veršoch.
Kronika- literárne dielo písané spôsobom letopisu (ako pamätná kniha).
Legenda- prozaické alebo veršované rozprávanie príbehov z kresťanskej náboženskej oblasti.
(rozprávanie o nejakej osobnosti nepodložené skutočnosťou.
Novela- kratší literárny prozaický útvar, ktorého obsahom je živý príbeh so zvýšenou, prekvapujúcou dramatickosťou.
Poviedka- krátky epický útvar, kde vystupuje menší počet postáv, obyčajne stvárňuje jednu udalosť, postavy sú sformované.
Román- veľká epická forma, rozsiahlejšie epické dielo písané prózou, zobrazuje život v celej zložitosti. Dej sa odohráva v dlhšom časovom rozpätí. Obyčajne je to nejaký dobrodružný, alebo ľúbostný príbeh.
Dramatické: komédia, tragédia, dráma- činohra
Komédia- veselohra, ktorá zobrazuje veselé smiešne udalosti, huncútske kúsky.
Tragédia- hra s vážnou tematikou, silnými hrdinami a tragickým zakončením.
Činohra- hra zobrazujúca vážne spoločenské problémy, nemusí sa skončiť tragicky.


9.Štruktúra literárneho diela

Kompozičné postupy:

Chronologická kompozícia
Retrospektívna kompozícia
Pásmová kompozícia

Vnútorné členenie literárneho textu:
Úvod, zápletka, kríza, dejový zvrat, rozuzlenie
Dráma – úvod, zápletka, zauzlenie, vyvrcholenie, rozuzlenie, záver.

Vonkajšie členenie literárneho textu:
Poézia: Strofy- niekoľko veršov spojených do celku – sloha.
Spevy-
Próza: Odseky, kapitoly, diely
Dráma: dialógy, monológy, výstupy, dejstvá.
Typy rozprávača: autorský, priamy, personálny, rozprávač oka kamery.
Autorský- vševedúci, vie, čo si postavy myslia
Priamy- v prvej osobe
Personálny- v inej osobe
Okom kamery- opisuje len vonkajšie javy, nie vnútro postáv.


10. METRIKA

Rým, typy rýmov:
Rým- zvuková zhoda na konci slabík.
Typy rýmov: Obkročný- a b b a , Striedavý- a b a b , Prerývaný- a b c b , Združený – a a b b .
Veršové systémy: časomiera, sylabický veršový systém, sylabotonický veršový systém, voľný verš


11.Štylistické prostriedky literárneho diela

Básnické výrazové prostriedky:
Metafora- básnický prostriedok, vzniká na základe podobnosti, má obrazný charakter
Personifikácia- zosobnenie, vzniká prenášaním ľudských vlastností na neživé veci
Epiteton- básnický prívlastok, ktorým básnik zdôrazňuje niektorú vlastnosť osoby, predmetu, deja, zároveň vyjadruje svoj citový vzťah k zobrazenému predmetu.
Prirovnanie- vzniká porovnávaním dvoch vecí alebo javov, ktoré majú niečo spoločné
Básnická otázka- otázka autora na ktorú sa nedá odpovedať, autor si sám odpovie
Anafora- opakovanie tých istých slov na začiatku veršov
Alegória- obrazné vyjadrenie myšlienky , predstavy, inotaj
Protiklad- zima- leto, deň – noc
Symbol- obrazné vyjadrovanie, znázornenie dačoho, majúce hlbší zmysel