Realizmus sa v slovenskej literatúre rozvinul až v 80.tych rokoch 19.storočia. Oproti európskemu realizmu sa oneskoril takmer o polstoročie. Oneskorený nástup realizmu súvisel s veľmi zlou ekonomickou, kultúrnou a hospodárskou situáciou na Slovensku. Prehlboval sa sociálny a národný útlak. Narastala bieda, nezamestnanosť. V tomto čase vrcholilo hromadné vysťahovalectvo do zámorských krajín. Po rakúsko –maďarskom vyrovnaní presadzovali uhorské vládne kruhy násilnú maďarizačnú politiku. Na SR bol nedostatok kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Slováci sa nemali kde vzdelávať, počet inteligencie v našich kruhoch výrazne klesal. Bohatí odmietali svoj slovenský pôvod a považovali sa za Uhrov, Maďarov.

V 70. tych a najmä v 80. rokoch vstupuje do slovenskej literatúry mladá generácia spisovateľov s novým tvorivým programom. Vychádzali z vlastných skúseností, snažili sa pravdivo a čo najvernejšie zobraziť skutočnosť. Neidealizovali svoje postavy ako v období romantizmu, hrdinami ich diel boli obyčajní ľudia. Rozvíjala sa najmä próza – dedinská poviedka a spoločenská novela.

Spisovatelia poukazovali na zlú situáciu na Slovensku, snažili sa o zmenu, o zlepšenie životnej úrovne. Ich názory sa však vo všetkom nezhodovali, preto sa slovenský realizmus člení na dve fázy – na opisný a kritický.

Prvá vlna realizmu sa rozvíja v 80. tych rokoch 19. storočia. K predstaviteľom patria priekopníci realizmu v slovenskej literatúre: Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín, Terézia Vansová, Elena Maróthy-Šoltésová. Vedúcou osobnosťou bol novinár a literárny kritik Vajanský. Bol redaktorom Slovenských pohľadov. V tomto časopise dal možnosť svojim kolegom publikovať svoje diela.

V tvorbe staršej gegerácie realistov mala ešte dôležitú úlohu tematika zemianstva a problematika národnostného útlaku. Ústredným problémom sa stala otázka, či v čele národnoobranného zápasu má stáť zemianstvo alebo obyčajný ľud. Podľa Vajanského, Vansovej a Šoltésovej zemianstvo, podľa Kukučína a Hviezdoslava ľud. Romány Vajnaského, Šoltésovej a Vansovej reprezentujú nacionálnu ideológiu konzervatívcov. Nesprávne sa nazdávali, že odnárodnené zemianstvo by sa ešte mohlo stať vedúcou silou spoločnosti.

Skutočnými priekopníkmi realizmu v slovenskej literatúre boli však Hviezdoslav a Kukučín. Milovali slovenský ľud a boli presvedčení, že môžu byť takí silní, aby sa vedeli sami ubrániť, aby dokázali potlačiť národnostný útlak. Ľud predsa sám najlepšie vie, ako trpí, čo sa mu nepáči, akú zmenu potrebuje. Zemania predstavovali nepriateľov, ktorí im nikdy úprimne nepomôžu v oslobodení, znamenalo by to pre nich totiž ich vlastný úpadok.

Hviezdoslav svoju náklonnosť k slovenskému ľudu vyjadril v epose Ežo Vlkolinský. Zemianstvo videl ako zanikajúcu triedu a zachrániť sa môže iba vtedy, ak splynie s ľudom. V lyricko–epickej básnickej skladbe Hájnikova žena obviňuje pánov z ľahostajnosti k jednoduchému ľudu, z nezáujmu o život prostých ľudí. Nie sú totiž takí hlúpi, za akých ich pokladajú, nedajú im však možnosť rozvíjať svoje schopnosti. Bohatých nikdy nezaujímal život chudoby a nikdy jej neboli ochotní podať pomocnú ruku. Prečo by sa potom postavili na stranu ľudu v národnooslobodzovacom hnutí?

Martin Kukučín takisto zastával názor, že sa tieto dve triedy nikdy spojiť nemôžu. V diele Keď báčik z Chochoľova umrie sa zaoberá úpadkom zemianstva, hlavná postava Aduš Domanický je chudobný zeman, je však pyšný, zdanlivo majetný, ale v skutočnosti nič nemá. Oproti nemu stojí Ondrej Tráva, šikovný sedliak, ktorý prestal gazdovať, dal sa na podnikanie a ohrozuje Aduša. V románe Dom v stráni rozpráva príbeh lásky medzi synom statkárky a sedliačkou. Títo mladí ľudia nemôžu spojiť svoje životy, pretože sedliačka nevyhovuje spoločenskej úrovni bohatých ľudí, nikdy medzi nich nezapadne, dokonca by so sebou mohla stiahnuť aj chlapcovu významnú rodinu...

Neskorší autori kritického realizmu priniesli nový pohľad na skutočnosť, nové témy. Timravine postavy pochádzajú z dediny opisuje ich život v biede a sústreďuje sa aj na rozvoj profilu vidieckej inteligencie. Hviezdoslav a Kukučín prebudili v očiach spisovateľov lásku k ľudu, záujem o jeho život, dôležitosť jeho vzdelávania, národného uvedomovania a potrebu prebudiť slovenskú ctižiadostivosť.