Ukážka č. 1

Ivan Bukovčan – Kým kohút nezaspieva

TOMKO. Pol tretej ...? /Skleslo, bezmocne./ Azda požiadame o ďalšiu hodinu... Na rozmyslenie.
UHRÍK. Rozmýšľať... rozmýšľať... ! Ale načo, doboha, načo...? !
TULÁK. Tak je. Rozmýšľať už netreba !
TOMKO / strmo /. A vy vari viete, čo treba... ? !
TULÁK. Iba jedno. Neprijať majorov návrh, odmietnuť – to treba !
UHRÍK / nenávistne /. Čo zasa chce... čo zasa chce... ! Prečo odmietnuť ?
TULÁK. Je to nedobrý návrh . Preto !
ŠUSTEK. Nedobrý... ? Ten človek nie je normálny... ! Deviati sa zachránia !
TULÁK. Deviati sa stanú vrahmi ! Čo je na tom dobré... ? / Na Ondreja ./ Tento chlapec... Keby sme boli dovolili, aby vyšiel hore schodmi, tak sme všetci jeho...
ŠUSTEK / vyhŕkne /. Ale nad ránom ... nad ránom by pustili deviatich ... !
TULÁK. Deviatich vrahov... ! Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor... ? Vy by ste vedeli aj potom ... spokojne žiť... ? Takto, na cudzí účet ... na cudzom hrobe ? Na hrobe tohto chlapca, napríklad ... ? / Ticho. /
TOMKO / ustatým hlasom /. On má pravdu ... A my, my to všetci dobre vieme.
TULÁK. A ten, kto sa im vydá do rúk... Aj to viete, čo ho čaká ... ?
UHRÍK / stŕpne / . Bitka ... ? Mučenie ?
ONDREJ. Neverím ! Ten, kto sa prihlási, pôjde na smrť dobrovoľne. Čo by s ním ešte robili ... ?
TULÁK. Neviem čo. Ale viem, že vedia robiť všeličo. A nikdy nevieš, čo urobia ... / Vystrie ruky, vyvráti dlane. / Tie tmavé bodky, to sú cigarety. Pomýlili si moje dlane s popolníkom. Asi skúšali, čo znesie naša rasa.
ONDREJ. Vydržali ste ... Možno vydržím aj ja ... / Ticho. / Som pripravený na všetko.
FANKA. Ondrej, preboha ...
TULÁK. Neplač, dievča ... Nevie, čo hovorí. Toho, čo sa prihlási, potom obesia ... Verejne, na výstrahu. Celé dni a noci sa bude kolísať na námestí ... jazyk spuchnutý, čierny, vyplazený ...
/ Smutno . / Aj na to si pripravený, chlapče ... ? Kto si vezme na seba takú vinu ... ?
TOMKO. Mlčte už ! Nikto ... ?
ŠUSTEK. V poriadku ... nikto! Všetci sme takí dobrí ... ach, takí dobrí ...! Ale čo ďalej ...? S tou našou d o b r o t o u ... ? ! /Klepe na hodinky, kričí./ Fischl bude presný ... Čo mu povieme... ?!
TULÁK / pre seba, zamyslene / . Proti násiliu má človek iba jednu šancu ...
TOMKO / čaká / . A tá šanca ... ?
TULÁK / po chvíli, prosto / . Chlapec to povedal. Ostať človekom ! Nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť ... A svoju ľudskú tvár .


Ukážka č. 2

William Styron – Sophiina voľba

Sophii, dusiacej sa od strachu, na jazyku zase balansovala nejaká hlúposť, už-už by bola niečo odvetila, keď jej doktor povedal: „Smieš si ponechať jedno z detí.“
„Bitte?“ lapala po vzduchu.
„Smieš si nechať jedno decko,“ opakoval. „Druhé pôjde preč. Ktoré si chceš ponechať?“
„Chcete povedať, že si musím sama zvoliť?“
„Si Poľka, nie si Židovka. Máš teda privilégium – slobodnú voľbu.“
Nebola schopná nijakej myšlienky, všetko v nej zmeravelo. Potom pocítila, ako sa jej podlomili kolená:
„ Ja si nemôžem zvoliť. Ja si predsa nemôžem zvoliť!“ kričala. Ešte teraz si pamätala, ako sa vtedy rozkričala. Ani pri mučení anjeli nejačali tak hlasno do vresku pekelných múk.
„Ich kann nicht wähle!“ vykríkla.
Doktor si uvedomil, že výstup vzbudzuje nežiadúcu pozornosť. „ Nevrešti!“ zrúkol na ňu. „Tak rýchlo, už sa rozhodni. Vyber si jedno, doboha, lebo ich tam pošlem obe. Rýchlo!“
Nemohla tomu vonkoncom uveriť. Vôbec neverila, že zrazu kľačí na tom drsnom betóne, čo jej doráňal kolená, pritískala si k sebe deti tak zúfalo pevne, až má pocit, že aj cez šaty napokon ich koža zrastie s jej. Nijako tomu nemohla uveriť, takmer z toho zošalela.

A jej neschopnosť uveriť sa odrážala v očiach s voskovožltou pleťou, doktorovho pomocníka, ku ktorému náhle z nevysvetliteľného dôvodu prosebne upierala zrak.
Aj on bol zrejme prekvapený a opätoval jej údiv pohľadom so široko otvorenými očami, so zmäteným výrazom, akoby chcel povedať: Ani ja tomu nerozumiem.
„Nenúťte ma voliť,“ počula sa, ako ho prosí šeptom. „V tom si predsa nemôžem zvoliť.“
„Teda ich tam pošleme obe,“ povedal doktor pomocníkovi, „nade links.“

„Mami!“ začula Evin tenký, ale silnejúci plač v okamihu, keď ju odstrčila od seba a nemotorne, tackavo sa zdvihla z betónovej rampy. „Vezmite tú malú!“ vykríkla.“ Vezmite si moje dievčatko! “
V tej chvíli zobral doktorov pomocník Evu opatrne za ruku - na jeho ohľaduplnosť sa Sophia márne pokúšala zabudnúť - a odvádzal ju nabok medzi čakajúcu légiu zatratencov.
Večne si vybavovala nejasný dojem, že Eva sa ustavične obracala so zúfalo prosebným výrazom v očiach. Ale keďže Sophiu takmer vzápätí oslepila prudká záplava slaných sĺz, predsa len bola ušetrená a nerozoznala, ako sa Eva tvárila, a bola za to vďačná. Lebo v najúprimnejšej hĺbke svojho srdca vedela, že by Evin pohľad nebola zniesla, že by sa bola načisto zbláznila, veď k tomu veľa nechýbalo, už keď videla, ako sa malá dievčenská postavička vzďaľuje a mizne jej navždy z dohľadu.
„Svoju flautu mala stále pri sebe,“ dodala Sophia nakoniec. „ Po celé roky som nebola schopná preniesť sa cez tento zážitok. Ani o tom hovoriť. V nijakom jazyku“.