16
1. Vymenujte hlavné básnické prúdy - smery a jej protagonistov v slovenskej medzivojnovej poézii. Urobte rozbor básne Cválajúce dni a dešifrujte básnikov program . Určte osobu a číslo podčiarknutých slov vo veršoch. V ukážke č. 3 objavte jeden z hlavných motívov poézie katolíckej moderny.
2. Nájdite názvy troch básnických zbierok ukrytých v ukážke priamej charakteristiky č. 2. Systém slovnej zásoby. Slovníky. Ktoré štýlové vrstvy slovnej zásoby sú zastúpené v texte ukážky č. 2 .
Ukážka č. 1
Ján Smrek – Cválajúce dni
Bujní žrebci , neosedlaní chcú prelietať
-nezasiahne ich blesk –zo stálic na stálice,
ženú sa vpred, presedlať na Lucifera šiju,
ženú sa vpred, vôbec : vtopiť sa v dáky fenomén,
kopyty rozbíjajú lebky možno : vo večnú energiu.
a nechávajú za sebou
dokaličené ľudské mŕtvoly. My, mladí, jarí šarvanci,
ktorí sme život – svoju milú -
Stepilí cowboy i objali prvom pri tanci,
nad konské hrivy sklonení sme celým dúškom živí -
sedia na pariacich sa chrbtoch my sme tí jazdci diví !
a stískajú ich koleny Sedíme na paripách :
kŕčovite. uháňajúcich dňoch,
Hurrá, hurrá !a pevne držíme sa hrivy -
Z cesty nám !!nič nevadí, že niektorý
Pádime !pri skoku ponad piliere
Nevidíte ?oceľového mosta
drží sa už len chvosta.
Krasojazdcov sú stá,
divákov milióny. Nemôžme znať, či nespadneme
Tie stá však jazdia ponad dómy,a nezlomíme väz -
ponad parížsku Notre Dame lež nechceme sa predsa vtopiť
a preskakujú Oceán, v to driemajúce ľudské plemä,
ženú sa krkolomným cvalom, v zakliaty živý les.
Že nestihne ich ani Parom,
Ukážka č. 2
„Senzualista rodom a na kvadrát, vyhrotený v akýsi zrakový fenomén, kochal sa rovnako zanietene v ihravých jabĺčkach cvalajúcich koní ako v božských uzloch ženských vnád, a napokon už nepotreboval na obchvat „všehomíru“ nič iné iba očí“ /hlbokej studne/.
/ Š. Žáry/
Ukážka č. 3
Janko Silan – Svätojánske mušky
Aká je vaša cesta, svätojánske mušky, Do večna ideme cez všelijaké cesty,
Keď jas váš nemenší sa ani nemení ?ach, v tmách, ach, málokedy skrze jas,
Naša je kostrbatá. Keď raz prídu skúšky,a vaše svetielkovanie a vaše sladké blesky
Meníme smer a vôbec zmysel žitia na zemi. - to isté mihotanie v neistotách – mätie nás...
17
1. Vysvetlite kontrast medzi človekom / mužom a ženou/ a prírodou pomocou hlavných motívov expresionistického románu Jozef Mak. Porovnajte vieru v osud / fatalizmus / s podobenstvom o nezdolnej sile človeka ísť za svojím cieľom v novele ukážky č. 2. Aktualizujte.
2.Vyhľadajte v ukážke č. 1 umelecké prostriedky : prirovnania, personifikáciu ,expresívne vyjadrenia farieb, objasnite symboly.
Ukážka č. 1
Jozef Cíger –Hronský – Jozef Mak (úryvky)
Inovať je nádhernejší závoj. Nijakej panej na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kráľovských palácov.
Ani príroda – panna si ho nedožičí hocikedy, sťaby sa i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch.
Príroda – panna rada sa paradí celý rok, truhla so šatami akoby nemala dna. Azda ani nemá dna naozaj, a čo si namyslí, to je hneď na vrchu. A parádnica namýšľa si každú chvíľu inšie a ináč. Ale každá parádna panna najkrajšia je pod svadobným závojom.
Na svitaní panna chce byť v závoji zo zlatého prachu, zo strieborných pavučín. I je.
Ale ak budeš vidieť, kde je ružová, nedotkni sa, iba sa pozri na brezový prút a budeš vidieť ako preteká ružovosť. Ak chceš vidieť oči, nazri do vôd a budeš vidieť, aký má panna zasnený zrak pred svadobnou nocou. Pozri na jedličie, i zbadáš, že tkáči museli myslieť aj na zelené vence, hoc ich diskrétne prikryli závojom, aby si nevidel...
Vieš, lebo ľudské oči sú pažravé. Keby nebolo diskrétnosti, zožrali by všetko. Ba vôbec celý človek je pažravý. Striebro a zlato zato sú tvrdé, aby ich človek nezožral. Keby sa krása dala jesť, už by jej nebolo. A inovať je zato chladná, aby ju ľudia nepohltali.
-Nehnevaj sa na mňa, Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo ... Keby som trochu skôr ... Veď mi už aj srdce začalo biť...
... život nie je román, život je bralo, dolina, vrchy, kláty, sekera, náruživosť, chlieb a inovať, a všetky tieto veci nie sú iba kulisy, aby sa dali hocijako postrkovať, ako sa fantázii páči. Nuž nemôžeš ty len tak zmiznúť, Jozef Mak Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta : musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial...
Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.
Ukážka č. 2
Ernest Hemingway – Starec a more
„Ryba“, riekol starec, „ryba, veď tak či onak musíš čochvíľa zhynúť. Či musíš pritom zabiť aj mňa?
Takto nevykonám nič, pomyslel si. Ústa mal také vyschnuté, že nemohol vravieť, ale teraz sa nemal kedy naťahovať po vodu. Tentoraz ju musím dostať k člnu, pomyslel si. Nevydržím už veľa okruhov. Ba vydržíš! Povedal si v duchu. Vydržíš hoci aj naveky !
Pri nasledujúcom okruhu ju skoro dostal. No ryba sa znovu narovnala a pomaly odplávala.
Zabíjaš ma, ryba ! pomyslel si starec. Ale veď máš na to právo. Nikdy som nevidel nič väčšie alebo nádhernejšie, alebo pokojnejšie, alebo ušľachtilejšie, než si ty, sestra! Len pokračuj, len pokračuj a zabi ma ! Nezáleží mi na tom, kto koho zabije ! Už sa ti múti rozum, pomyslel si. Musíš si zachovať jasnú hlavu. Zachovaj si jasnú hlavu a uč sa trpieť ako chlap! Alebo ako ryba, pomyslel si ...
18
1.Vymenujte tri literárne diela, v ktorých vystupuje slovenská žena. Vyberte si z literárnych ukážok dve ženské postavy, na ktorých môžete ukázať, ako spisovatelia zobrazili ich životné filozofie. Zhodujú sa s osudmi a vlastnosťami žien súčasnosti ?
2.Uveďte ako sa v slovenčine delia vety podľa členitosti a zloženia. Zmeňte podčiarknuté jednoduché vety ukážky č. 1 na súvetie.
Ukážka č. 1
Jozef Gregor Tajovský – Statky zmätky
Zuzka (sama): Mne nikto neuzná. Každy mi len, i vlastná mať – len trp a trp. Ale ja to nevydržím. Ako keby to bolo od hladu alebo od smädu trpieť. Ja trpieť, a on na mňa nepomyslí ? Trpieť od muža, ktorý ma klame... Nie, dosť bolo už. Nebudem trpieť ! Bola by som horšia od frajerky. Sama sebe by sa musela zhnusiť.
..........
Zuzka : Nevieš, a mňa by si mohol znovu nechať. Ak poznávaš dosavádny život svoj, tým lepšie. Zanechaj ho a tráp sa, ako vieš. Ja sa tiež tak budem; škoda by nám bolo znovu začínať. Už mi otvrdlo srdce, zabudla som na útisky, majme pokoj. Vzal si si druhú, nemôžeš mať mňa. Ži s tou.
Ďurko: Nech sa mi nohy zlámu, ak ja za tou viac vkročím, len pomyslím. Hľaď na naše dieťa.
Kata (prosebne): Dcéra moja! S planým mužom je zle, a bez neho ešte horšie.
Zuzka (prísne) : Mama...
Ďurko : Čo povieš tomu dieťaťu ?
Zuzka : Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude pánboh živoť. (Ustrnutie.)
Ďurko: Čo keď narastie ?
Zuzka : Že si – že si umrel. ( Všetci slzia.)
Ďurko: A keď mu druhí povedia, že žijem ?
Zuzka : Nech potom sám súdi nad tebou. Ďurko ( potáca sa, odchodí ).
Ukážka č. 2
Božena Slančíková – Timrava – Ťapákovci
Len mrzáčkin duch pracuje. Od dvoch dní je ako sršeň. Šije s jedom skvosty, nádhery, ktoré nenávidí, lebo ona také nikdy nenosila. A k tomu doniesla si čepiec ušiť žena Jana Fuzákovie. Pôjde na svadbu, zavolali ju za svatku do susedov. Ona nevie, čo je to vydať sa a byť ľúbenou. Kto by i chcel mrzáčku ? Jestli by sa bol aj našiel taký, nezradil by to nikomu – hanbil by sa, že ju ľúbi. Vie, že nikomu nie je príjemnou. Jej život je len bodľač a tŕnie.
..........
Najstaršia nevesta Iľa, od Jablonckov braná, myslí si, že je náleží veslo, i drží ho v ruke, no z ostatných ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia mrzáčka Anča peknej tvári. Ona k nenávisti popudzuje ešte i druhé. Ona chce rozkazovať a vždy chce, čo nechce Iľa. Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je v obecnej službe : je babicou. Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákovcov zakorenené. I dnes, sotvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala: „Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez zruba? Iba o kúštik, že som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja ešte o život prídem“ Chlapi poobzerali sa jeden po druhom, koľko ich je v izbe – ženy nevšimli si jej slov – a jej muž, Paľo, vysokej, trochu nahnutej postavy, okrúhlych, pokojných očí, ktorý rád žartúval, podotkol rozmarne : „Nezamoč sa, kráľovná!“
Ukážka č. 3
Margita Figuli – Tri gaštanové kone
S očami upretými do mojej tváre , vravela : - Pôjdeš teda do svojho rodného kraja a prihotoviš kútik, do ktorého by sme sa mohli uchýliť. Najradšej by som bola, keby si sa vzdal túlania po svete, lebo škoda pre tuláka srdca, aké máš ty. Lepšie by sa uplatnili moje vlastnosti pri tebe, keby si sa gazdovstva chytil. Nie preto ti to hovorím , že túžim po imaní, veď bohatstva mám dosť, ale týmto činom potvrdíš mi slová, ktorými ma presviedčaš o svojej láske. Za ten čas budem ťa čakať verne a odovzdane.
-Magdaléna, skríkol som od radosti nad jej telom a v očiach zjasalo sa mi toľko hviezd, koľko ich len bolo tej noci na nebi....
-Budem ťa čakať slobodná a čistá, i keby to trvalo rok, dva, tri roky.
-Magdaléna, - opitý týmito jej slovami, ako ľahkomyseľník, šeptám a vdychujem do seba vôňu machu a vôňu smoly i vôňu borovíc, čo vietor roznáša ponad jej telo. Potom cítim i vôňu jej tela i vôňu vetra.
.........
„- Nuž, Magdaléna ... trpký má pri ňom život. Ale od počiatku človeka v tom celom prípade čosi zarážalo. Vraví sa, že v tom bola akási nečistá vec. Zápotočný ju vraj násilnícky zneužil hneď po vašom odchode v deň svätého Jána, keď sa pálili na vrchoch ohne. Našiel ju na kraji lúky samu z jeho koňom, keď sa vrátil z hory po tej bitke s vami. Tam sa jej bezbrannej zmocnil. Ešte toho roku donútili ju vydať sa za neho, lebo sa jej malo narodiť dieťatko.“
Ukážka č. 4
Svetozár Hurban – Vajanský – Suchá ratolesť
Adela Rabárička bola rozmarná, skoro rozpustilá. Stano zbadal, že mnohých slobodných i ženatých mužov volá dôverne iba krstným menom, mnohým tyká a temer so všetkými sa obracia s tou istou prostou dôverou, ktorá mu tak lichotila. Ochladol, zachmúril sa a neskrývane sa jej vyhýbal. Ona to však nespozorovala, prichýlila sa ta, kde bolo veselšie a kde ju mali radi, čo ho už doprosta rozladilo. Prišli mu na um všetky nelichotivé chýry o samopašnej vdove a už sa im neusiloval v duchu neveriť, ako to robil pred polhodinou. Už ho mrzel i Adelin smiech. Smiala sa neobyčajne hlasno a zvonivo. Stano obdivoval jej smiech iba pred chvíľou : Aké divné ! Tá dáma má striebro v hrdle. – Teraz mu znel nepríjemne, i veľký vrkoč okolo jej hlavy mu bol falošný, i ten nádych dievčenského rumenca na lícach zásluhou jemnej viedenskej šminky. A to chovanie!
19
1.Charakterizujte výstavbu a vývin románu ako umeleckého žánru a vymenujte jeho varianty podľa témy, literárneho smeru , časového určenia deja a výpovednej formy. Zaraďte romány z citovaných ukážok. Pouvažujte nad úlohou denníka .
2.V ukážke č. 1 vymenujte druhy viet podľa obsahu. Napíšte žiadosť o prijatie do zamestnania. Vysvetlite čo je zmluva.
Ukážka č. 1
Martin Kukučín – Dom v stráni
„Môj Mate, ty sa máš čo žalovať !“ zvolala šora Anzula ešte vždy prestrašená, s výčitkou. „Či som ja na vine ?“ „ A kto je vina?“ rozhorlil sa zasa on, oči mu zas zaiskrili, keď sa stretli s jej pohľadom. „Kto nás má predchodiť dobrým príkladom, nás nízkych, ktorí sa prpleme v čiernej zemi od svitu do mraku, aby sme nezhynuli od hladu a aby si naši hospodári mohli hovieť v pohodlí ? Oni majú svietiť nám, ktorí nemáme kedy pozdvihnúť oči k výšinám... A čo vidíme ? Práve z ich domov vychodí hniloba, smrad a skaza a šíri sa do našich tichých chalúp, do našich čistých rodín. Kto je na vine, že vaši rozbújaní synovia idú pred chrám Boží pokúšať naše dcéry a mladé ženy ?...
Každá chúťka musí byť splnená, nič sa mu nemôže odoprieť. Napomenutie, výstraha, alebo i trest – nie, na to sú nie panskí romaznanci ! Treba im popustiť – nech špinia, šliapu česť, prznia, trhajú sväté zväzky! Ó pani, povedzte, kam nás to povedie ? Ako budete žiadať poslušnosť od nás, keď nemôžete dať uzdu svojim náruživostiam ? Vaši synovia nevedia staviť hranicu svojej roztopašnosti: ako stavajú hať naši synovia svojej závisti a rozhorčenosti ? A či nám je už súdené, že pôjdeme, vy a my – na nože ?“
....................
No seberovné nikdy ony nebudú : Nemožno! Ona má vrodenú nežnosť a vznešenosť v pohyboch a vystupovaní, v pohľade i každom slove. Katica je pekná, možno i nádherná težačka – ale len težačka. Ona to nezatají nikdy, a čo by sa ako vyobliekala. Až teraz vidieť, čo znamená rod, pôvod, výchova...
Ukážka č. 2
Ladislav Nádaši – Jégé – Adam Šangala
Praskovský bezohľadne luhal a pristrihoval pravdu alebo kvôli dojmu, alebo aby svoju tézu dokázal. Bol prísny mravokárca, oduševnený vlastenec, plakal nad úpadkom krajiny, bol silným zástancom viery a hrešil odpadlíkov. Ale narodil sa z katolíckych rodičov, vo svojom mužnom veku prestúpil na evanjelickú vieru a teraz pod účinkom rečí a nahovárania Pázmánovho sa zasa klonil ku katolicizmu. Oduševnil sa za každú myšlienku, sľuboval na jej vykonanie veľké sumy, a nedal nič.
....................
„ Adam sa s úctou díval na kňaza a len ťažko sa dal nahovoriť, aby si k nemu prisadol. – Sadni si, chlapče, a nehnevaj ma. – Pane, nemôžem si odpustiť, že som hľadel na vás ako na nepriateľa, ako na zlého človeka, ktorý musí prísť do pekla. – Ako ťa naučili, tak si robil. Dosť zle, že sa neznášame a kántrime navzájom, iste nie pre spravodlivé presvedčenie, ale pre ľudskú moc a slávu.“
Ukážka č. 3
Alfonz Bednár – Sklený vrch
„10.februára Ema píše do svojho denníka : „Už som dosť popísala – a pomaly sa musím skrývať so všetkým, čo som tu pospomínala. Môj muž toto nesmie čítať. Mohol by sa nazdávať, že mi je iba náhradou za iných. A bojím sa strašnej veci. Nenávisti k mŕtvemu Kališovi. Zolo nenávidel aj to, že som sa narodila a že som na svete. A čo by sa stalo, keby môj muž začal nenávidieť Milana ? To si neviem ani predstaviť. Zolo ma nenávidel a nanávidel aj Milana Kališa, lebo som mu o ňom všeličo rozprávala... Ale dobre, že Zolo nešiel so mnou do Tichej doliny.“
20
1.Konfrontujte postoje postav a odhaľte ich charaktery v zlomových životných situáciách. Porovnajte drámu s prózou ( Kým kohút nezaspieva a Sophiina voľba ). Pouvažujte nad otázkami svedomia súvisiacimi so slobodnou voľbou. Ako súvisí motív času s názvom drámy.
2.Vysvetlite, čo autor vyjadruje pomocou apoziotézy /nedokončenej vety/ a objasnite úlohu scénografického /režijného textu /. Ako sa člení text v dramatickom a ako v prozaickom útvare.
Ukážka č. 1
Ivan Bukovčan – Kým kohút nezaspieva
TOMKO. Pol tretej ...? /Skleslo, bezmocne./ Azda požiadame o ďalšiu hodinu... Na rozmyslenie.
UHRÍK. Rozmýšľať... rozmýšľať... ! Ale načo, doboha, načo...? !
TULÁK. Tak je. Rozmýšľať už netreba !
TOMKO / strmo /. A vy vari viete, čo treba... ? !
TULÁK. Iba jedno. Neprijať majorov návrh, odmietnuť – to treba !
UHRÍK / nenávistne /. Čo zasa chce... čo zasa chce... ! Prečo odmietnuť ?
TULÁK. Je to nedobrý návrh . Preto !
ŠUSTEK. Nedobrý... ? Ten človek nie je normálny... ! Deviati sa zachránia !
TULÁK. Deviati sa stanú vrahmi ! Čo je na tom dobré... ? / Na Ondreja ./ Tento chlapec... Keby sme boli dovolili, aby vyšiel hore schodmi, tak sme všetci jeho...
ŠUSTEK / vyhŕkne /. Ale nad ránom ... nad ránom by pustili deviatich ... !
TULÁK. Deviatich vrahov... ! Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor... ? Vy by ste vedeli aj potom ... spokojne žiť... ? Takto, na cudzí účet ... na cudzom hrobe ? Na hrobe tohto chlapca, napríklad ... ? / Ticho. /
TOMKO / ustatým hlasom /. On má pravdu ... A my, my to všetci dobre vieme.
TULÁK. A ten, kto sa im vydá do rúk... Aj to viete, čo ho čaká ... ?
UHRÍK / stŕpne / . Bitka ... ? Mučenie ?
ONDREJ. Neverím ! Ten, kto sa prihlási, pôjde na smrť dobrovoľne. Čo by s ním ešte robili ... ?
TULÁK. Neviem čo. Ale viem, že vedia robiť všeličo. A nikdy nevieš, čo urobia ... / Vystrie ruky, vyvráti dlane. / Tie tmavé bodky, to sú cigarety. Pomýlili si moje dlane s popolníkom. Asi skúšali, čo znesie naša rasa.
ONDREJ. Vydržali ste ... Možno vydržím aj ja ... / Ticho. / Som pripravený na všetko.
FANKA. Ondrej, preboha ...
TULÁK. Neplač, dievča ... Nevie, čo hovorí. Toho, čo sa prihlási, potom obesia ... Verejne, na výstrahu. Celé dni a noci sa bude kolísať na námestí ... jazyk spuchnutý, čierny, vyplazený ...
/ Smutno . / Aj na to si pripravený, chlapče ... ? Kto si vezme na seba takú vinu ... ?
TOMKO. Mlčte už ! Nikto ... ?
ŠUSTEK. V poriadku ... nikto! Všetci sme takí dobrí ... ach, takí dobrí ...! Ale čo ďalej ...? S tou našou d o b r o t o u ... ? ! /Klepe na hodinky, kričí./ Fischl bude presný ... Čo mu povieme... ?!
TULÁK / pre seba, zamyslene / . Proti násiliu má človek iba jednu šancu ...
TOMKO / čaká / . A tá šanca ... ?
TULÁK / po chvíli, prosto / . Chlapec to povedal. Ostať človekom ! Nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť ... A svoju ľudskú tvár .
Ukážka č. 2
William Styron – Sophiina voľba
Sophii, dusiacej sa od strachu, na jazyku zase balansovala nejaká hlúposť, už-už by bola niečo odvetila, keď jej doktor povedal: „Smieš si ponechať jedno z detí.“
„Bitte?“ lapala po vzduchu.
„Smieš si nechať jedno decko,“ opakoval. „Druhé pôjde preč. Ktoré si chceš ponechať?“
„Chcete povedať, že si musím sama zvoliť?“
„Si Poľka, nie si Židovka. Máš teda privilégium – slobodnú voľbu.“
Nebola schopná nijakej myšlienky, všetko v nej zmeravelo. Potom pocítila, ako sa jej podlomili kolená:
„ Ja si nemôžem zvoliť. Ja si predsa nemôžem zvoliť!“ kričala. Ešte teraz si pamätala, ako sa vtedy rozkričala. Ani pri mučení anjeli nejačali tak hlasno do vresku pekelných múk.
„Ich kann nicht wähle!“ vykríkla.
Doktor si uvedomil, že výstup vzbudzuje nežiadúcu pozornosť. „ Nevrešti!“ zrúkol na ňu. „Tak rýchlo, už sa rozhodni. Vyber si jedno, doboha, lebo ich tam pošlem obe. Rýchlo!“
Nemohla tomu vonkoncom uveriť. Vôbec neverila, že zrazu kľačí na tom drsnom betóne, čo jej doráňal kolená, pritískala si k sebe deti tak zúfalo pevne, až má pocit, že aj cez šaty napokon ich koža zrastie s jej. Nijako tomu nemohla uveriť, takmer z toho zošalela.
A jej neschopnosť uveriť sa odrážala v očiach s voskovožltou pleťou, doktorovho pomocníka, ku ktorému náhle z nevysvetliteľného dôvodu prosebne upierala zrak.
Aj on bol zrejme prekvapený a opätoval jej údiv pohľadom so široko otvorenými očami, so zmäteným výrazom, akoby chcel povedať: Ani ja tomu nerozumiem.
„Nenúťte ma voliť,“ počula sa, ako ho prosí šeptom. „V tom si predsa nemôžem zvoliť.“
„Teda ich tam pošleme obe,“ povedal doktor pomocníkovi, „nade links.“
„Mami!“ začula Evin tenký, ale silnejúci plač v okamihu, keď ju odstrčila od seba a nemotorne, tackavo sa zdvihla z betónovej rampy. „Vezmite tú malú!“ vykríkla.“ Vezmite si moje dievčatko! “
V tej chvíli zobral doktorov pomocník Evu opatrne za ruku - na jeho ohľaduplnosť sa Sophia márne pokúšala zabudnúť - a odvádzal ju nabok medzi čakajúcu légiu zatratencov.
Večne si vybavovala nejasný dojem, že Eva sa ustavične obracala so zúfalo prosebným výrazom v očiach. Ale keďže Sophiu takmer vzápätí oslepila prudká záplava slaných sĺz, predsa len bola ušetrená a nerozoznala, ako sa Eva tvárila, a bola za to vďačná. Lebo v najúprimnejšej hĺbke svojho srdca vedela, že by Evin pohľad nebola zniesla, že by sa bola načisto zbláznila, veď k tomu veľa nechýbalo, už keď videla, ako sa malá dievčenská postavička vzďaľuje a mizne jej navždy z dohľadu.
„Svoju flautu mala stále pri sebe,“ dodala Sophia nakoniec. „ Po celé roky som nebola schopná preniesť sa cez tento zážitok. Ani o tom hovoriť. V nijakom jazyku“.
21
1.Opíšte spoločenskú situáciu po 2.svetovej vojne vo svete a vymenujte hlavné prúdy a smery literárnej tvorby. Definujte pojmy existencializmus a socialistický realizmus. Z ukážok vyberte si dvoch autorov a porovnajte námety a témy, ktorými sa zaoberali . Povedzte vlastný názor na vyjadrenie Šuchova o systéme totalitného režimu v ukážke č. 3
2.Napíšte základné údaje štruktúrovaného životopisu a porovnajte ho s beletrizovaným . Utvorte dva vlastné názvy textov – odsekov ukážky č.2.
Ukážka č. 1
Alberto Moravia – Rimanka
„Čo je to?“ spýtala som sa tichým hlasom. „To je to hlásenie, ktoré sa týka tvojho snúbenca“. „Ach,“ vydralo sa mi z úst. Bola som na smrť vydesená. Astarita si toho nevšimol, prehrabával sa v listinách a z roztržitosti ich krčil. „Gino Molinári?“ „Áno.“ „A ty si ho máš brať?“ „Áno.“ „Ale z týchto listín vyplýva, že Gino Molinári je už ženatý. Majú dievčatko“. Vyšla som na ulicu. Zachvátil ma pocit úľavy. Skončili dni viazania sa ... Cítila som sa ako panenka, s ktorou som sa v detstve hrávala. Búchala som ňou, ostala síce celá, ale vo vnútri bola zničená.
Matke som nič nepovedala. Utiahla som sa do izby a spala som. Ráno som jej oznámila, že už nebudem robiť modelku, ale peniaze mi chýbať nebudú. V tejto chvíli som stratila všetky svoje nádeje na manželstvo. Aj keď som sa snažila žiť počestne, vedela som, že by som si svojou krásou mohla zaobstarať všetko, po čom túžim. V to ráno som prvýkrát pozerala na svoje telo ako na veľmi pohodlný prostriedok, pomocou ktorého získam všetko, čo som nemohla dosiahnuť prácou a poctivosťou. Dívala som sa na svoje nahé telo v zrkadle a povedala som si, že isto nájdem mužov, ktorí dajú za potešenie z môjho tela veľa peňazí.
Ukážka č. 2
Albert Camus - Mor
Ako obyčajne! To znamenalo, že nové sérum, ktoré poslali z Paríža, bolo menej účinné ako prvé a že štatistické čísla stúpali. Ešte vždy nemali možnosť preventívne zaštepiť všetkých, ale iba rodiny postihnutých. Muselo by sa vyrábať vo veľkom, aby mohli zaštepiť každého. Hľuzy sa väčšinou ťažko otvárali, akoby prišlo obdobie ich stvrdnutia, a mučili chorých. Od včerajšieho večera boli v meste dva prípady novej formy epidémie: pľúcny mor. Toho istého dňa sa zišli vyčerpaní lekári a vymohli od bezbranného prefekta ďalšie opatrenia proti nákaze, ktorá sa šírila ústami. Ako obyčajne, nikto zase nič nevedel. V byte zaznel zvonček. Rieux usadil návštevníka pri písacom stole. Sám ostal stáť za kreslom.
..........
Tarrou sa na neho zahľadel sivými očami.
-Čo si myslíte o Panelouxovej kázni, pán doktor?
Položil otázku prirodzene a aj Rieux na ňu prirodzene odpovedal.
-Priveľa som žil v nemocniciach, nemám rád predstavu kolektívneho trestu. Ale viete, kresťania takto občas hovoria, a nikdy to naozaj tak nemyslia. Sú lepší, ako sa zdajú.
-A predsa si myslíte ako Paneloux, že mor má blahodárny účinok, že otvára oči, že núti rozmýšľať. Lekár netrpezlivo pokrútil hlavou.
-Ako všetky choroby tohto sveta. Ale čo platí o bolestiach tohto sveta, platí aj o more. Možno poslúži niekoľkým jednotlivcom, aby vyrástli. Ale keď vidíme utrpenie a bolesť, ktoré mor prináša, museli by sme byť blázni, slepí alebo zbabelci, aby sme sa mu poddali. Rieux trošku zvýšil hlas. Tarrou kývol rukou, akoby ho chcel upokojiť. Usmieval sa.
Ukážka č. 3
Alexander Isajevič Solženicyn – Jeden deň Ivana Denisoviča
„ O piatej ráno, ako vždy, zaznel budíček – údery kladiva o koľajnicu pred štábnym barakom. Prerušovaný cvengot slabo prenikal cez obločné tabule s námrazou na dva palce a čoskoro stíchol – bola zima a dozorcovi sa nechcelo dlho vyzváňať.
Šuchov nikdy nezaspal budíček, vždy vstával podľa neho – do rozdeľovania mal z pol druhej hodiny vlastného, súkromného času a kto pozná táborový život, vždy si môže dačo zarobiť : ušiť dakomu zo starého futra povlak na palčiaky, obehnúť proviantné a intendančné sklady a poslúžiť komu treba, zamiesť alebo zaniesť dačo, alebo ísť do jedálne misky zbierať zo stolov a znášať ich v hŕbach do umyvárky – za to tiež dajú zajesť, ale tam je uchádzačov mnoho, nevedia sa im ubrániť, a čo je najhoršie – ak v miske dačo zostalo, človek sa nezdrží, začne misky vylizovať. A Šuchov si dobre zapamätal slová svojho prvého vedúceho brigády : „Chlapci, tuná je zákonom tajga. Ale aj tuná ľudia žijú. V tábore skape len ten, kto misky vylizuje, kto sa spolieha na maródku a kto donáša vyšetrujúcemu.“
........
Šuchovovi sa končí trest. Sám Kilgas dostal dvadsať päť. To bolo predtým také šťastné obdobie – všetkým dávali rovnako, po desať. Ale od štyridsiateho deviateho zas prišlo také obdobie, všetkým dávali po dvadsaťpäť, bez rozdielu. Desať – to sa ešte dá prežiť a nezdochnúť, ale skús prežiť dvadsaťpäť?!
Šuchovovi je aj príjemné, že tak naňho všetci prstom ukazujú – aha, tomu sa končí trest, ale sám tomu neveľmi verí. Veď tých, čo sa im trest skončil za vojny, všetkých držali až do osobitného nariadenia, do štyridsiateho šiesteho. Daktorí, čo mali základný trest tri roky, aj o päť rokov dlhšie sedeli. Paragraf sa dá vykrútiť. Skončí sa ti desať rokov, naparia ti nových desať. Alebo vyhnanstvo.
Podľa obžaloby Šuchova odsúdili za vlastizradu. Aj vo výpovedi uviedol, že áno, vzdal sa do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a vrátil sa zo zajatia preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká výzvedná služba. Ale aká to bola úloha – to nevedel vymyslieť ani sám Šuchov, ani vyšetrujúci sudca. A tak aj ostalo – jednoducho úloha. Šuchov kalkuloval veľmi jednoducho : ak nepodpíšeš – pôjdeš loj kopať, ak podpíšeš – ešte si aspoň trocha požiješ. A podpísal.
22
1.Odhaľte život straníckeho funkcionára ovládaného mocou pomocou pohľadu fotoreportéra z románu Ako chutí moc. Vidíte príklady podobnej deformácie jednotlivcov aj v iných politických systémoch ?( napr. vizionársky román George Orwella : 1984 („Veľký brat ťa pozoruje“) Význam fotografie ako dokumentu . Vysvetlite podčiarknuté znázornenia v ukážke.
2.Analyzujte spravodajské žánre v publicistickom štýle : správa, oznámenie, interview.
Ukážka č. 1
Ladislav Mňačko – Ako chutí moc
[ Mŕtvy ] reční pred rozvášneným zástupom, ktorý skanduje : prácu a chlieb. Na lúke pri rieke sa objíma s Margitou. Dúškom vypíja fľašu borovičky. Z vysokého mosta skáče do hlbokej rieky. Lezie na vysokú skalu. Zadumane hľadí do plameňov táborového ohňa. Opásaný dvoma guľometnými pásmi ženie svojich mužov do útoku. Ustáty, z posledných síl sa vlečie po zľadovatenom snehu na ústupe. V zápale boja stíska guľomet a reve : boha ja vášho nemeckého! Zachytil ho v tisícich nestrážených chvíľach, takého, aký bol, keď nemal komu a nemal čo predstierať.
Ale v trezore, prísne stráženom pred celým svetom, má Frank aj iné chvíle tohto historického muža. Tú, keď mu mladá zväzáčka, ktorú obťažoval, vylepila facku. Tú, ako serie v lese a naľavo i napravo od neho stoja jeho osobní strážcovia, síce odvrátení, ale aj teraz v službe. Tú, ako sedí sám cez prestávku na koncerte, celkom sám uprostred prázdnych, opustených stoličiek, s ovisnutou hlavou a chrápe.
Frank by bol už dávno odišiel zo zamestnania, ktoré si neváži. Že napriek tomu trpezlivo cvaká mikrofón za mikrofónom, to zapríčinila jeho zvláštna, možno trochu zvrhlá záľuba, ktorá časom prerástla do rozmerov mánie. Chce zachytiť tú druhú, odvrátenú tvár sveta, v ktorom sa pohybuje. Tmavá komora je posvätné, trochu tajuplné miesto, tam nemá nikto čo hľadať. Frank predstiera, že vyvoláva či zväčšuje obrázky, a niekedy to aj robí. Ale väčšinu času presedí nad svojou zbierkou fotografických rarít. Vymyslel si na ne celkom špeciálnu skrýšu. Franka dráždi, že sa zahráva zo životom. Keby mu na to prišli, je po ňom. Sú to stovky, tisícky jedinečných obrázkov, ktoré narobil počas dlhoročnej praxe. Galéria ničoty, lexikón hlúpostí, jarmok zbabelosti. Generál, tancujúci odzemok v tortách na recepčnom stole pri nadšenom potlesku prítomných dám. „Stužková“ zábava opitých okresných satrapov. Slávny herec, plávajúci v kaluži, s pripätou laureátskou stužkou na nahom tele. Živánske, žúry, flirty, žranica v jedálnom vozni zvláštneho vlaku, v ktorom sa šli poslanci presvedčiť o utrpení vojnou zničeného kraja. Polonahé deti sa jej prizerajú z nástupišťa. Pohlavný akt prominentnej ženy so šoférom na schodoch výletnej vily.
Politické lásky. Minister usmievajúci sa na kolegu, o ktorom v oslavnom prejave vyhlásil, že je najlepším synom, akého kedy ľudská matka donosila. A ten istý minister vyhlasujúci toho istého kolegu za najväčšieho vyvrheľa všetkých pekiel a žúmp. Áno, tak sa usmievali na seba aj iní, aj Galovič na tohto mŕtveho. Jeden deň si srdečne potriasli rukami a na druhý deň vyhlasoval jeden o druhom, že je podlý zločinec a zradca.
Žena Frankovi zavše vyčíta : prečo nefotografuješ hrady, kaštiele, folklór, Tatry ? Prečo neurobíš knihu o zvieratách, o motýľoch, kvetoch ? Alebo akty ? To sa dnes platí. Iní si žijú... a my nikdy nemáme peniaze ... Frank vie. Nikdy nemajú peniaze...
Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu žiadalo dostať sa medzi nich.
23
1. Pokúste sa sformulovať vlastný manifest - program proti konzumnej spoločnosti a rozhovor so svojou láskou. Inšpirujte sa hnutím básnikov beat generation /bít dženerejšn/ alebo zhudobnenými šansónmi Jacquesa Préverta.
2.Vysvetlite, ako sa zmení význam vety, prestávka, naznačená čiarkou. Kedy treba na tento fakt pamätať. Urobte podobné pokusy v Posolstve.
Zamietnuť, nemožno vyhovieť.
Zamietnuť nemožno, vyhovieť.
Tak ako, otec.
Tak ako otec.
Ukážka č. 1 Ukážka č. 2
Allen Ginsberg - Kvílenie Jacques Prévert - Posolstvo
Videl som najlepšie mozgy mojej generácie zničenéDvere ktoré ktosi otvoril
šialenstvom, hladujúce a hystericky nahé,Dvere ktoré ktosi zatvoril
ako sa na úsvite vlečú černošskými ulicamiStolička na ktorú sa ktosi posadil
a hľadajú dávku heráka,Mačka ktorú ktosi pohladil
Hipsterov s anjelskými hlavami, horiacimi túžbouOvocie ktoré ktosi nakúsol
po prastarom napojení na hviezdneList ktorý ktosi prečítal
dynamo v súkolí noci,Stolička ktorú ktosi prekotil
ktorí chudobní, otrhaní, s vpadnutými očamiDvere ktoré ktosi otvoril
a zdrogovaní sedávali a fajčili v nadprirodzenej Cesta po ktorej ktosi náhlivo sa poberá
temnote bytov so studenou vodou...Les ktorým ktosi prechádza
Rieka do ktorej sa ktosi vrhá a ponorí
Ukážka č.3Nemocnica kde ktosi umiera
Jacques Prévert – Nežná a nebezpečná tvár lásky
Nežná a nebezpečná
tvár divnej lásky krásnaUkážka č. 4
raz večer zjavila saJacques Prévert - Raňajky
predo mnou sčista - jasna.
Bol to snáď lukostrelecNalial kávuOdklepol popol
so svojím lukomDo šálkyDo popolníka
alebo hudobníkNalial mliekoMlčal
so svojou harfou.Do šálky s kávouA na mňa nepozrel
Bol nebol on to sám.Vhodil cukorVstal
Už neviem vlastne nič.Do bielej kávyDal si
Iba sa nazdávamLyžičkouKlobúk na hlavu
že ranu v srdci mámZamiešalObliekol si pršiplášť
možno, že bol to šípVypil bielu kávuLebo pršalo
možno, že pesničkaA mlčkyA odišiel
Iba sa nazdávamPoložil šálkuV daždi
že ranu v srdci mámZapálil siBez jediného slova
mám prihlbokú ranuCigaretuAni sa na mňa nepozrel
páli ma nekonečneUrobil kolieskaA ja som
a rana lásky tejZ dymuUložila hlavu do dlaní
ma bude páliť večne.A plakala
24
1.Predstavte vzťah muža a ženy pomocou básnickej tvorby Miroslava Válka. Porovnajte s básňami Ľubomíra Feldeka alebo pop poéziou Borisa Filana. Porozprávajte o udalostiach z roku 1989, ktoré spomína Ľ.Feldek v Rozhovore s otcom. Aké sú vaše sny o budúcnosti ?
2.Podčiarknuté slovné spojenia v ukážke č.1 nahraďte inými synonymnými tvarmi. Povedzte dva najkrajšie výroky na svete.
Ukážka č. 1 Ukážka č. 2
Miroslav Válek – Dotyky Ľubomír Feldek – Rozhovor s otcom
Od rána k vám chodia telegramy,„V minulom storočí, v tom osemdesiat
more listov zaplavuje dom ,deviatom, otče, komunizmus padol.
telefóny zazvonili v celej štvrti odrazu.A dnes? Zas plačú tí, čo mali plesať,
To nič nie je, to nič nie je,a horných desaťtisíc nešlo nadol.
to len ja ťa stále volá,Šikovne zásluh nakradli si jedni
nadväzujem prerušené spojenie. A druhí nakradli si miliónov.
Ach, dobre, že uveriliZas bránu k biede odomkli si biedni,
na pošte a v telefónnej centrále,čo štrngotali kľúčmi: „To je ono!“
že ťa nechám miliónkrát pozdravovať,A na vás muklov všetci svorne kašľú
miliónkrát že ťa prosím:Buď rád, že mastíš karty s Kristom v nebi.
Nehnevaj sa, je to strašne dôležité,Nevešajú ... No sám si hodím mašľu
že som z toho už celý blázon,a pôjdem s tebou do veleby.“
som do teba hrozne zamilovaný,„ Len nepoblúď, keď sa už na cestu dáš...“
nechaj všetko tak, ako je,
v kúpeľni nech horí voda,Boris Filan – NIE SME ZLÍ
v kuchyni nech tečie plyn,Nie sme zlí
nechaj, nech sa v izbe točia pojašené zrkadlá,Načo záplava horkých slín
a pricestuj prvým vlakom,Sladké výmysly
sem pricestuj za mnou, na širokú rovinu!Azda bývame bezradní
Pri vlaku ťa bude čakať sedem čiernych koní,Bez chýb nie je nik
každý s hviezdou na čele,
bude kvitnúť jazmín,Súdia nás
z broskýň padať peľ,Podľa dráždivých póz a fráz
jemnejší ako tvoj púder Soir de Paris.A v nás
...ja dúfam viac
Dedinčan vie si nájsť cestu k tomu modernému.
Vie ešte vypnúť rádio a vie ešte snívať.“Kľúče slov
Podľa účesov súdia nás
Ukážka č. 3Počuť niečí vzlyk
Ľubomír Feldek - Osemdesiatosem štvorveršíPriemerní
Kto si sveta užiť chce, ten rýchle pochopí, Ktovie, či tajný denník o mne pravdu vraví?
že to nejde so zlom ani s dobrom dokopy. Pravdivejší som v dráme, skrytý do postavy.
Naleje si vína, ženu vyobjíma, Veď aj Ty, v nebi, si iba svoj dvojník-
premrhá pár svojich dní a zmizne bez stopy. pod ľudskou maskou na zemi si pravý.
Milión kilometrov bez nehody Mrznúci bezdomovci – bratia mojej duše.
sekunda mikrospánku do priekopy zhodí Kto, ak nie oni, chápe jednoduchšie,
Večnosť má On a my len okamihy . že Boh nám chystá ešte väčší mráz-
Aj tie nám požičal, nuž po ne si zas chodí. a predsa všetci zaspíme v ňom tuhšie.
25
1.Predstavte obraz človeka, jeho vzťahy a intímny svet pocitov pomocou básnickej tvorby Milana Rúfusa . Urobte rozbor básní zo zbierky Zvony pomocou kľúčových slov. Uveďte možnosti voľného verša.
2.Vymenujte ohybné a neohybné slovné druhy. Určte, akým slovným druhom je v každej vete slovo OKOLO.
Behal okolo domu.
Behal stále okolo.
Mal okolo sto korún.
Ukážka č. 1
Milan Rúfus – ukážky zo zbierky ZVONY
Čo je báseňDialóg na každý deň
Položiť na stôl presné ako chliebBláznivá pošta posiela nám ženy
alebo voda. Alebonapoly rozbalené. Takmer presvitá
medzi dva prsty soli. To je báseňtrhlina v strede. Čiarka na pohári,
po ktorú stačí mužom na opitie,
A nestúpať si pritom na päty.Na krutosť, prienik, nehu zdivenú :
Tým menej na špičky. Mať čas. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni„Až po tú čiaru doplna a na ex !
si nepostaviť krám, ba ani chrám.A po vypití pohár o stenu.“
Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,Ony však vedia o tom. Spustia búrku,
nekúpiť prút a vedieť, že sa riekamalíčkom, ako očko na pančuche.
neskladá z rýb.A celým telom spievajú :
„Kam plávaš,
Že o to jej je viac,opitý Noe, na deravom člne ?“
o čo je báseň väčšia od slova.
Zvony
Nie kameň.Aj ty už občas počuješ
Socha. Žena Lótova – smrť suchým bičom práskať.
To je báseň.A hádaš, či je ďaleko
alebo blízko od hrobu.
ZvonyZvon domova ti zazvoní.
Budievajú ma zo sna zvony.Kadlúbka. Hnev i láska
Prisnije sa mi krajina.v nej odlievali tvoju podobu.
Studnička pamäť. Hmatajúc
Celá sa chveje. Ako biela loďsa napiješ a že i zrkadlí,
kĺže sa po nej z vlny na vlnupomaly čítaš z hladiny
svetlo . To hľadané.svoju tvár.
Otvorím oči. Vidím toľko tmy.Prezrieš, umyješ si špinu
že sa mi do nich slzy nahrnú.a utrieš pot – to temné od hliny.
čo si nedal i čo ti ukradli.
Usínam tak.A takto prosíš mŕtvu domovinu :
„Buď trpezlivá, vydrž pod nami.
A sprevádzaj nás v tomto ťažkom čase.
26
1.Vysvetlite ako prebiehalo postupné striedanie generácií a preberanie štafety života v románoch typu sága a trilógia. Porovnajte prácu dedinského človeka v minulosti a súčasnosti. Nájdite spoločné prvky v románoch Tisícročná včela a Červené víno. Zamyslite sa nad myšlienkou ako práca pomáha človeku dostať sa z každého životného úderu.
2.Opíšte prípravu nástrojov a koscov na kosenie lúk , aké činnosti vykonávali ženy. Poznáte príslovia a porekadlá o práci?
Ukážka č. 1
Peter Jaroš – Tisícročná včela
Na Petra a Pavla dozrieva v Liptove tráva. Studený a daždivý máj, striedavý začiatok júna, ale jeho teplá a sparná druhá polovička spôsobili, že trávy na lúčkach vyhúkli, zbujneli, dozreli, kvety začali opadávať a pomaly sa z nich mrvili semená. Chlapi sa chystali na sená. Každý, kto mal hoci len dve škvarky lúk, siahol po koseckom riade. Gazdovia zhrdli, naduli sa pýchou. lebo ich čakala dôležitá robota, v ktorej vedeli prejaviť svoje kvality. Remeselníci sa pokorne prispôsobili kolobehu prírody, zatisli remeslá hlboko pod pracovné stoly a opäť sa na chvíľku stali roľníkmi.
Všetci ešte raz poprezerali kosiská a upevnili na nich kvačky, aby sa nekývali ani v najtvrdšej kosienke, vytiahli poľské, rakúske i nemecké na tenko vykované kosy, udierali ich koncami o kamene a pozorne pri uchu počúvali zvuk, podľa ktorého odhadovali tvrdosť ocele. Čím vyšší a prenikavejší tón vylúdila zo seba rozochvená kosa, tým viacej vrások odbudlo z koscovho čela. Poprezerali ostatný riad: kľúčiky, zákovky, kolíky, babky, kladivká, oselníky a osličky. Vari ani jeden kosec si nezabudol pripraviť drobné kúsky remeňa, ktoré, keď bolo treba, vsúval zákovky medzi kosu a kosisko, aby spolu pevne držali, či do fľaštičky naliať deci octu, ktorý si v tvrdej kosienke prilieval do oselníka, aby oceľ mäkla a osla lepšie ostrila.
Popoludní, hodinu-dve pred odchodom na lúky, chystali ženy stravu do mužských ruksakov: odťali údenej šunky, pribalili horko-ťažko zachovaných klobás, priložili slaniny, chleba, cibule, krúpy, lohazu, cibuľku i petržlenovú vňať. Do trojdecovej fľašky opatrne odliali pálenky. Krčiažky naplnili kyslým mliekom a starostlivo upchali zatkavadlom. Fajčiarom nezabudli priložiť cigarety, tabak a papieriky. Nechýbali ani zemiaky, mrkva a petržlen. A keď bolo, vopchali do ruksaku aj kus ovčieho syra a hrču bryndze. Len potom si ženy vydýchli.
Ukážka č. 2
František Hečko – Červené víno
Kone sa v prudkom behu zastavujú tesne pri ňom. Díva sa ako sprostý : na kočišskom mieste sedia prababka! – Neboj sa, Urban, ešte som tu ja! – volajú – na, ber si opraty a poďme! – Ich hlas je drsný, ale hrdinský.
Lezie na koč, ale nohy sa mu trasú. Dva razy odpadol, kým sa dostal hore. A opraty v rukách ledva drží. Kone vyrážajú do klusu. Nový kočiš sa ledva uspokojuje. Keď je už pri vláde, chytá opraty do ľavej ruky a pravou objíma prababku. – Tu máš bič a tni! Neľutuj koňa, keď ide o človeka! – kážu starena hlasom, ktorý nemožno neposlúchnuť....
Do Slivnice prileteli kone ako draky, spotené, akoby ich oblial mydlinami. Doktora Drbohlavu, starého človeka, vytiahla prababka z domu ako učiteľ žiaka zo školskej lavice a hnali sa s ním na koči do Vlčindolu priam neľútostne, akoby ho boli ukradli.
27
1.Konfrontujte svet detských a študentských ideálov so svetom dospelých uvažovaním o správaní a konaní neurotického Holdena v psychologickom románe Kto chytá v žite. Vysvetlite vyjadrenie autora : „Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešené zomrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť.“ Čo si myslíte o záhaľčivom spôsobe života.
2.Určte slovesnú osobu rozprávania. Urobte osnovu zápisnice zo záverečnej porady triednej samosprávy vašej triedy. Vysvetlite čomu slúžia uznesenia.
Ukážka č. 1
Jerome David Salinger – Kto chytá v žite
Aby som vám pravdu povedal, ja neznášam kňazov. Vo všetkých školách, do ktorých som chodil, kázali všetci takým odporným svätofarizejským hlasom. Márnosť, to ja nenávidím. Nechápem, prečo nemôžu hovoriť prirodzeným hlasom. Len čo začnú kázať, hneď hrajú divadlo.
........
Divadelné predstavenie, na ktoré som po túlačkách po meste šiel so Sally Hayesovou, hoci som ju pôvodne pozval do kina, nebolo až také zlé. Ale aj tak to bola kravina. Po prvom dejstve sme s ostatnými kreténmi vyšli von na pofajč. To bola spoločnosť! V živote ste nevideli toľko pajácov pokope. Všetci hulili ako diví a hovorili o hre tak, aby ich každý počul a presvedčil sa, akí sú inteligentní. Sally spoznal akýsi frajer, ktorý sa k nám hneď pripojil...
Dostal som nápad. Ponúkol som Sally, aby so mnou odišla niekde do hôr, kde budeme sami. Normálne ma tá myšlienka nadchla. Ujsť od všetkého ďaleko, preč, kde nie sú ľudia. Sally môj nápad však rozhodne odmietla. A to ma nahnevalo. Pohádali sme sa a ona odišla domov sama.
Bol som dosť hladný, keď som odišiel z klzka, tak som si kúpil v bufete nejaké chlebíčky. Zavolal som Jane, aby si so mnou šla zatancovať, ale nikto u nich doma nebral. Tak som zavolal jednému známemu chalanovi, ktorý študoval v Columbii. Pozval som ho na drink. Len čo prišiel, objednal si suché martini a povedal, že sa ponáhľa, lebo má rande. Tak som ho začal naťahovať, s kým to je a spytoval som sa na jeho sexuálny život. Odmietol so mnou na tú tému debatovať. O chvíľu sa rozlúčil a zmizol. Sedel som ďalej pri pulte a nalieval som sa škótskou. Naraz som zistil, že som na mol opitý. Zaplatil som, vošiel do umyvárky a pustil som si na hlavu studenú vodu, aby som sa prebral. Potom som vyšiel von a cítil som, ako mi steká voda po hlave a mrzne na krku. Vošiel som do telefónnej búdky, chcel som zavolať Jane, ale zavolal som Sally. Povedal som jej, že jej ten stromček prídem na Vianoce ozdobiť. Zistila, že som opitý a posielala ma spať.
Malá Phoebe ma pozorne počúvala a potom mi povedala, že nemám nič rád, a preto sa mi ani nič nedarí... „Povedz, čím by si chcel byť?“ Nechcel som byť pokryteckým advokátom, hoci i náš otec je advokát a vcelku úspešný. Prišla mi na um pieseň Keď raz človek niekde v žite stretne človeka. Mne sa tam lepšie hodilo slovo chytí. „Proste, ja si si predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom poli. Tisíce malých deciek, a široko – ďaleko ani jedného dospeláka, myslím teda okrem mňa. A ja ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť ? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedíva sa, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale to je jediná vec, ktorú by som fakt robil rád. Viem, je to bláznovstvo.“
28
1.Vymenujte predstaviteľov súčasnej absurdnej drámy a ich diela zamerané na nihilistickú koncepciu človeka života a človeka. Poznáte avantgardne divadlá malých javiskových foriem v Bratislave? Charakterizujte drámu a vymenujte dramatické žánre .
2.Vysvetlite úlohu rétoriky v minulosti a jej dôležitosť v súčasnosti. Nájdite v úryvku vetu , v ktorej autor uvažuje o tom, prečo sa človek má učiť rečniť. Na základe ukážky č. 2 vysvetlite ako chápete jazykovú kultúru.
Ukážka č. 1
Július Satinský – Rétorika
Poznáte určite také mlčanlivé čučoriedky...
Za celý večer nepovie ani slovo! Aj ju kamarátky dobrotivo štengrujú: „Prestaň už hovoriť, Terka!
Kto ťa má stále počúvať?“ A Terka, ktorá doteraz nepovedala ani slovo, si z toho nič nerobí a mlčí ďalej. Zvláštne osoby. Nič proti nim nemám. Len si myslím, že sa v našom ukecanom svete neuplatnia. Mlčanlivých je veľa. Mali by so sebou niečo robiť! Niektoré mlčanlivé mi v duchu určite oponujú:
„A načo sa mám ozývať, keď aj tak nemám čo povedať?“
Voľakedy, v dávnych časoch Platóna a Aristotela vyučovali v aténskych záhradách rétoriku. Rétorika je náuka o rečnení. Zvolili si tému, napríklad: dvere...
Počkajte, to nie. Dvere ešte v starom Grécku neboli. Uvedomte si, že Aristoteles a Platón žili dávno pred naším letopočtom. Ľudstvo ešte nepoznalo posteľ, dvere ani guláš...Tak teda zvolili si tému, napríklad: schody / schody už boli /, a potom tú tému rétoricky celý deň preberali. Proste rečnili o schodoch. Nie preto, že by ich schody nejako zvlášť zaujímali. Potrebovali sa len naučiť rečniť: povedať poslucháčovi o schodoch také veci, ktoré by ho zaujali, a zrozumiteľnou formou.
„Schody. Schody vedú jednak hore a jednak dolu,“ začal jeden a hneď druhý Platónov žiak doplnil: „Máš pravdu, hoci treba dodať, že niektoré schody majú tzv. odpočívadlo. Je to plôška medzi poschodiami, kde si človek, ktorý ide hore schodmi, môže vydýchnuť...“
„A nielen to,“ rozvádzal tému ďalší rečník. „Môže sa aj zamyslieť nad zmyslom svojej chôdze hore po schodoch: Načo idem hore po schodoch, keď o chvíľu pôjdem po schodoch dolu?“
Chápete, v čom bol zmysel rétoriky? Naučiť sa rečniť. Myšlienky vysloviť v úhľadných, gramaticky bezchybných vetách. Mnohí z nás sa nevedia vyjadrovať. To v starých demokratických Aténach nebolo. Tam ste nepočuli, že by niekto hovoril: „Stretol som na schodoch oného...toho, čo mal oné, akože sa oženil s onou...“ Veta bola bohatá, rozvitá, súvetia nerobili starým Aténčanom ťažkosti. Chodili po gymnáziách- čo boli vtedy krásne záhrady nad morom – a zhovárali sa: „Veda je vlastne schodiskom k poznaniu sveta. Človek stúpa po schodoch k poznaniu a spoznáva prírodu okolo seba...“
No proste, trepali dve na tri, len aby sa naučili hovoriť.
Čučoriedkareň je na strane tých, ktorí svoj názor v správnej chvíli nahlas a otvorene vyjavia. Mlčanlivé, tiché čučoriedky, schystajte dušu k prejavu! Ak sa vyjavíte, všetci vás budeme mať o to radšej!
Ukážka č. 2
František Kočiš –Kultúra slova č.3 1979 (úryvok z článku)
S jazykom to vyzerá asi ako s každodenným chlebom: berieme ho do rúk, krájame, jeme ho ako čosi samozrejme ... I jazyk, reč je tu medzi nami, používame ho ako samozrejmý prostriedok každodenného dorozumievania. Taký samozrejmý, že mnohým ľuďom je menej ako vzduch, nedbajú oň, znekultúrňujú ho a ich vyjadrovanie je doslova zneužívaním reči, smetiskom plytkosti a banálnosti.
29
1.Predstavte protagonistu poviedok Dušana Mitanu. Vysvetlite z čoho vyplýva pudové , iracionálne konanie jednotlivcov : samovrahov, vrahov, schizofrenikov, alkoholíkov. Pouvažujte nad otázkami strachu, útoku a agresivity ; posadnutosti a závislostiach.
2.Vysvetlite akými spôsobmi tvoríme slová v slovenčine. Objasnite význam cudzích slov : schizofrénia, introvertný, frustrácia, kompenzácia, iracionalita, sekta , pseudonym.
Ukážka č. 1
Dušan Mitana – Muškáty
Načo vlastne žijem ? Načo som tu ? Kto ma potrebuje ? Kto ma potrebuje takého, aký som ? Všetkým sa uľaví, keď tu nebudem. Je pravda, že deti ma milujú, hoci som si to ničím nezaslúžil, dokonca viem, že aj žena ma miluje. Práve preto však urobím najlepšie, keď zmiznem. Práve preto, že aj ja ich milujem, ale môj spôsob lásky ich môže iba zničiť.
A vtedy som zbadal žiletku. Ležala tam na priehradke pred zrkadlom, len tak voľne, nezabalená, oceľovo lesklá. Akoby čakala na túto chvíľu. Akoby ju niekto schválne podhodil. Zobral som ju pozorne medzi prsty a odišiel som do kúpeľne. Napustil som si horúcej vody a ľahol som si do vane. Nebál som sa. Nebál som sa toho, čo bude potom. Bolo mi to ľahostajné. Ba ani to nie. Vôbec som na to nepomyslel. Bál som sa iba jednej veci – aby to príliš nebolelo. Len aby to príliš nebolelo. Potil som sa. Napustil som si veľmi horúcu vodu. Kúpeľňa bola plná pary. Z čela mi stekali kvapky potu a štípali ma v očiach. Aj žiletka bola zarosená. Len aby to príliš nebolelo. Silnejšie som stisol žiletku medzi palcom a ukazovákom pravej ruky. Bola šmykľavá a celkom vlhká. Pomaly som ju približoval k ľavému zápästiu. Obe ruky sa mi triasli. V kúpeľni bola sama para. Vôbec som nevidel žilky na zápästí. A ešte som aj zatvoril oči.
Ukážka č. 2
Dušan Mitana – Nočné správy
Večer som bol v kine; dávali Buńuelovho Anjela skazy. Videl som ho už druhý raz , ale určite nie naposledy. Fascinuje ma tento príbeh o nemožnosti prekročiť prah dokorán otvorených dverí. Pred koncom filmu som sa zrazu naľakal, že nemám kľúče od bytu. Rýchlo, zmätene, akoby tie kľúče rozhodovali o mojom ďalšom osude, som sa začal prehŕňať vo vreckách. Medzitým sa skončil film, v sále sa rozsvietili svetlá, ľudia sa tlačili k východu s akousi neobvyklou nástojčivosťou, ale ja som stále prevracal vrecká, vyťahoval zabudnuté mince skrývajúce sa pod roztrhnutou podšívkou ( možno už boli dávno neplatné), pokrkvané lístky z električiek a autobusov, vypísané náplne z večných ceruziek, zhúžvané tikety Športky, vyhorené zápalky, trúsil som okolo seba tabak vytrasený z polámaných cigariet, ale kľúčov nebolo.
....................
Zapchal som odtok v umývadle, otočil som kohútikom vodovodu a ponoril som ukazovák. Plávala.(blcha) Maličká, sotva viditeľná bodka. Bolo to neuveriteľné; také nič, a spôsobilo mi to toľko trápenia. Priplavil som ju k stene umývadla a pritisol nechtom palca. To nebolo prasknutie , to bol výbuch !
Voda v umývadle sa sfarbila dočervena a hladina rýchlo stúpala. Vytiahol som zátku . Stúpanie sa odtekaním trochu spomalilo, ale zdalo sa mi, že otvor je primalý..................
Pozeral som na svoju sladkú krv a v celom tele som cítil čoraz väčšiu slabosť.
30
1.Pouvažujte o spojení tradície a experimentovania v postmodernej literatúre / Umberto Eco : Meno ruže / alebo prvkov vedecko – fantastickej literatúry / Karel Čapek : Válka s mloky, R.U.R – rozumoví univerzalní roboti/. Poznáte nejaký sci-fi román / alebo film/, ktorý vás zaujal?
2.Opíšte proces tvorby písomného prejavu. Vytvorte krátku úvahu, v ktorej správanie a postoje ľudí , globalizáciu, terorizmus, ekologické a iné problémy hodnotí vami zvolené zvieratko.
Ukážka č. 1
Umberto Eco – Meno ruže
„ Ruža, ktorá na trávniku vystavuješ hrdé tvary, karmínom sa bronieš v kríku, nech len krása tvoja žiari ; no hoci v nej nemáš páry, tiež len speješ ku zániku.“
Juana Inéz de la Cruz
Jorge, podopieraný ktorýmsi mníchom, vystúpil na kazateľňu.
„Milovaní bratia,“ začal, „aj vy, naši drahí hostia, ak si chcete vypočuť úbohého starca... Štyri prípady smrti, ktoré tak ťažko doľahli na naša opátstvo - nehovoriac už o hriechoch, dávnych i nedávnych, ťažiacich tých najnesťastnejších spomedzi živých – nie sú ako dobre viete, dielom prísnej prírody, ktorá svojím neúprosným rytmom vládne nad našimi pozemskými dňami od kolísky až po hrob... V tomto spoločenstve sa už dlho plazí had pýchy. Avšak akej pýchy? Pýchy moci v kláštore odrezanom od sveta? Iste nie. Pýchy bohatstva? Bratia moji my sme už od čias nášho zakladateľa nemali nič, aj keď sme mali všetko, naším jediným bohatstvom je zachovávanie reguly, modlitba a práca. No časťou, ba podstatou našej práce, práce našej rehole je štúdium a uchovávanie poznania. Hovorím uchovávanie, nie rozširovanie.... Dejiny ľudstva nezadržateľne postupujú od stvorenia cez vykúpenie k návratu víťazného Krista, ktorý sa objaví v svätožiare a bude súdiť živých i mŕtvych, no božské a ľudské poznanie touto cestou nejde : je pevné ako nezboriteľný hrad, a keď pokorne a pozorne počúvame jeho hlas, dovoľuje nám túto cestu sledovať a predpovedať, samo však ňou nie je poznačené. Ja som, ktorý som, riekol Boh Židov. Ja som cesta, pravda i život, povedal náš Pán. Poznanie nie je nič iné ako úžasom naplnené komentovanie týchto právd...
Ukážka č. 2
Karel Čapek – Válka s mloky
Hallo, vy lidé! Zachovejte klid. Nemáme vůči vám nepřatelských úmyslů. Potřebujeme jenom víc vody, víc břehů, víc mélčin pro svůj život. Je nás příliš mnoho. Už pro nás není dost místa na vašich březích. Proto musíme odbourat vaše pevniny. Uděláme z nich samé zálivy a ostrovy. Tím se dá délka světových břehů zpětinásobit . Budeme stavĕt nové mĕlčiny. Nemůžeme žít v hlubokém moři. Budeme potřebovat vašich pevnin jako materiálu k zasypání hlubin. Nemáme proti vám nic, ale je nás příliš mnoho. Můžete se zatím odstěhovat do vnitrozemí. Můžete se uchýlit do hor. Hory se budou bourat až nakonec.
Vy jste nás chtĕli. Vy jste nás rozšířili po celem světě. Nyní nás máte. Chceme s vámi vyjít po dobrém. Budete nám dodávat ocel na naše vrtačky a krumpáče. Budete nám dodávat třaskaviny. Budete nám dodávat torpeda. Budete pro nás pracovat. Bez vás bychom nemohli odklidit staré pevniny. Hallo, vy lidé, Chief Salamander vám jménem všech Mloků svĕta nabízí spolupráci. Budete s námi pracovat na odbourání vašeho svĕta. Dĕkujeme vám.“
Unavený, chraptivý hlas umlknul a bylo slyšet jen táhlé hučení jako strojů nebo moře. „Hallo, hallo, vy lidé,“ ozval se opĕt skřehotavý hlas, „nyní vám budeme vysílat zábavnou hudbu.
