referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alžbeta
Utorok, 19. novembra 2019
Človek v boji proti fašizmu v próze po roku 1945. František Hečko, Dominik Tatarka, Rudolf Jašík, Vladimír Mináč, Alfonz Bednár, Ladislav Ťaťký, Madislav Mňačko, V. Šikula
Dátum pridania: 21.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: holdenko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 842
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 8.4
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 14m 0s
Pomalé čítanie: 21m 0s
 

Druhá svetová vojna sa skončila porážkou fašizmu /1945/. Vo svete sa šírilo národno- oslobodzovacie hnutie, kolonializmus sa rozpadol a utvorili sa nové štáty v Ázii a Afrike. Aj napriek tomu, že fašizmus bol porazený, stále sa vo svete ozývajú antisemitisti, šovinisti, fašisti. Podobne ako poézia aj próza pohotovo reaguje na spoločenské podmienky, čo sa prejavilo hlavne v rovine témy. Spisovatelia vyjadrujú svoje pocity a zážitky z vojny, poznanie o tom ako vojna zasiahla do ich života a medziľudských vzťahov. Literatúra sa stáva účinným prostriedkom protivojnového postoja a účinným prostriedkom s humánnym poslaním. V tomto období autori využívali dva spôsoby zorazenia. Staršia generácia využíva klasický spôsob - objektivizujúci, ktorý dáva dôraz na udalosti. Medzi najznamejších predstaviteľov patrí L. Mnačko s dielom Smrť sa volá Engelchen. Subjektivizujúca forma sa začína využívať v šesťdesiatych rokoch a dáva dôraz na vnútornú, citovú, rozumovú konfrontáciu človeka vo vzťahu ku skutočnosti, do popredia sa dostáva človek a jeho vnímanie, preverujú sa jeho morálne hodnoty. K predstaviteľom tejto formy patria R. Jašík s dielom Námestie svätej Alžbety, V. Mináč a jeho trilógia Generácia.
V šesťdesiatych rokoch vstupujú do literatúry mladí prozaici, ktorých centrom záujmu je problematika všedného dňa, mladého človeka a jeho etických problémov. Hlavnými predstaviteľmi sú V. Šikula, P. Jaroš, J. Ballek, J. Jonáš. V sedemdesiatych rokoch vzniká celý rad hodnotých románových diel o týchto autorov, napr. Peter Jaroš - Tisícročná včela, L. Ballek - Pomocník, Južná pošta, Agáty, J. Jonáš - Jedenáste prikázanie.

Próza po roku 1945 sa delila na tri vývojové fázy.
V prvej vývojovej fáze (1945 - 1948) ešte doznievali staršie tendencie z medzivojnového obdobia, predovšetkým lyrizačné tendencie. Próza naturizmu sa dostáva do vnútornej krízy. Aktuálnou tématickou oblasťou slovenskej prózy sa stalo Slovenské národné povstanie a protifašistický odboj. Diela niektorých spisovateľov poznačil vplyv zvonku, to jest zo svetovej literatúry, napríklad Mináčov romá Smrť chodí po horách (1948) Hemingway, Tatarkovu Farskú republiku (1948) francúzsky existencionalizmus.

Okrem týchto programovo-tématických orientácií tu obla ešte jedna relatívne samostatná, no kvalitatívne významná podoba slovenskej prózy. Tvorí ju napríklad román Františka Hečku Červené víno postavený na lyrickej modernizácii epického rozprávania. Román sa tématicky dotýka aktuálnych, ale vždi jedinečných mravných a spoločenských otázok: pudová zrastenosť silného jednotlivca s pôdou i rodinnou tradíciou, zložitosť vzťahu syna k otcovi.

V druhej vývojovej fáze (1948 - 1954) sa začína uplatňovať socialistický realizmus ako vedúca tvorivá metóda. Jeho sprievodným aktom bolo zoštátnenie cirkevných a súkromných vydavateľstiev a likvidácia časopisov (Elán, Verbum, Tvorba, adď.). To bol začiatok centrálneho riadenia literatúry. Umelecká úroveň literárnych diel prudko klesá. Zanikajú rozdiely medzi autormi, pretože všetci píšu univerzálnou metódou v rámci ohraničeného okruhu tém. Ide o tvorbu tzv. industrializovanej literatúry, to jest literatúry budovateľských úspechov, zdrušstenňovania, spriemyselňovania.Mnohí spisovatelia sa vnútorne pretvárajú, simi píšu diela o tejto premene a odkláňajú sa od svojho doterajšieho tvorivého pôsobenia v literatúre. Za erbové prozaické diela schematizmu tohto obdobia sa pokladajú romány: Hečkova Drevená dedina (1951), Tatarkov Radostník (1953) a Družné letá (1955).

Začiatkom "odmäku" v slovenskej próze po 2. svetovej vojne sa stal rok 1954, v ktorom vyšiel román Alfonza Bednára Sklenný vrch, a rodi 1955 - 1956, keď vznikla najrozsiahlejšie diskusia o stave našej literatúry. Literatúra sa ocitla medzi dovama možnosťami: buď zdokonaľovať socialistický realizmus, alebo tvoriť alternatívne programyReformný pohyb príslušníkov tzv. strednej generácie (V. Mináč, L. Mňačko) len postupne prechádzal do takého tvorivého štúdia, v ktorom nešlo o kritiku jendnotlivosti, ale o kritiku spoločenského a politického systému. Kvalitatívne sa situácia začína meniť ať okolo roku 1964.
V tretej vývojovej fáze (1954 - 1964) vychádza napr. Mináčova trilógia Generácia, Tatarkove Rozhovori bez konca a Prútené kreslá, Jašíkovo Námestie svätej Alžbetya Mŕtvy nespievajú, Bednárove novely Hodiny a minúty a román Hromový zub. Jej vyvrcholením je Ťažkého román Amenmária, Samí dobrí vojaci. Zo spisovateľov publicistov stál na začiatku reformného pohytu L. Mňačko dielami Kde končia prešné cesty a Oneskorené reportáže.
V próže po roku 1945 bo vzor román. Takmer každý autor chcel napísať rozsiahle románové dielo v ktorom sledoval hrdinu od vojny až po súčasnosť.

František Hečko (1905 - 1960)

Pocházdal zo západodného slovenska z vinohradníckej rodiny v Suchej nad Parou, ktorá počas hospodárskej krízy musela predať majetok.

Vyštudoval na hospodárskej škole, bol najprv družstevným revízorom, neskôr pracovníkom Matice slovenskej, po roku 1945 sa venoval literatúre.

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.