Ľudová epika

Diela delíme: 1. veršované – zbojnícke piesne, 2. neveršované – ľud. rozprávky a povesti
Epické sú i mnohé regrútske a vojenské piesne, ale najmä historické piesne s protitureckou tématikou.
Ľudová balada – lyrickoepický žáner. Zobrazuje človeka v priebehu deja, ale súčasne i v osobnom zážitku. Základom jej obsahuje je tragický príbeh. Dej má rýchly spád.
Ľudové rozprávky – z tematického hľadiska ich delíme na 1. Čarovné, 2. Zvieracie, 3. Realistické, 4. Dobrodružné, novelistické, humoristické a satirické.

Osobitnú skupinu tvoria žartovné legendové rozprávky.

Ad 1: Sú najstaršie. Vystupujú v nich nadprirodzené bytosti alebo ľudia s nadľuskými vlastnosťami (víly, vodníci, ježibaby), ľuďom v nich slúžia alebo škodia čarovné predmety, zvieratá a niekedy aj predmety konajú v nich ako ľudia (tátoš, medveď, lavička), s ľuďmi a zvieratami sa v nich dejú rozličné premeny. Odrážajú určitý stupeň ľudského poznania, túžby ľudového kolektívu, prekonávanie vzdialeností, uľahčovanie ťažkej práce, získavanie dostatočného množstva potravín (čarovný obrúsok, hrnček), vykonávanie spravodlivosti. Dobro vždy víťazí nad zlom, morálna čistota a dôvtip nad hrubou silou.
Ad 2: Hlavnými postavami sú zvieratá. Vystupujú v nich aj ľudia, ale dej smeruje k vykresleniu zvieracích osudov.
Ad 3: Neobsahujú prvky čarodejnosti a fantastiky, vychádzajú z každodenného života. Hlavný hrdina je člověk, ktorý nevíťazí nad zlom pomocou čarovných predmetov, ale dôvtipom a šikovnosťou.
Ad4: … a ľud. anekdoty
Ľud. anekdoty – osobitná skupina real. rozpr. – majú malý rozsah, zhustený dej, neočakávaný a prekvapivý záver (riešenie)
Ľud. povesti – historické rozprávky – viažu sa ku konkrétnej historickej osobe, době a udalosti.
Miestne povesti, povesti o pokladoch, povesti o partizánoch

Ľudová dramatika – má mnoho podôb a foriem, najstaršiu formu predstavujú obradové hry – niektoré majú jednoduchú stavbu, inú sú dejovo a divadelne zložitejšie (často využívajú masky, rekvizity a spev).
Koledové hry – majú pevný, veršovaný text, neveľký rozsah a obsahujú spevavé a tanečné zložky. Spájajú sa so zimným obdobím a vianocami, spojené aj s fašiangami.

V 17-18 storočí vznikali hry s dobrodružnými svetskými námetmi. Skladali ich učitelia, kňazi; vystupovalo v nich viac postáv, boli veršované -> vplyv umeleckej literatúry. Hry patria do poloľudovej produkcie.
V 19 storočí na vidieku vzniká bábkové divadlo -> postupne zanikalo, dnes sa uprednostňuje ochotníke divadlo -> v ľudovom prostredí malo podobnú úlohu, ako staršie folklórne divadlo.
Detský folklór – patrí k najživším zložkám ľud. slovesnosti. Patria tu: slovesné, hudobné, tanečné, dramatické a pantomimické prejavy detí. Najrozšírenejšie sú: rečňovanky, vyčítanky, hádanky, detské hre, obyčaje a obrady. Názornosť, dynamickosť a jasnosť, fantázia a princíp náhody.

Vyčítanka a rečňovanky: osobitný rytmický charakter, námety zo života zvierat.
Spája výchovnú a praktickú funkciu s umením -> rozvíja vzťah dieťaťa k ľudovej tvorbe.

Ľudovít Štúr – svedectvom myslenia a cítenia v porevolučných rokoch je dielo Spevy a piesne – vo všeobecnej časti diela – O národných piesňach a povestiach plemien slovanských – rozbor ľud. piesní slovanských národov, ľudové piesne vidí ako prejav jednotného ducha slovanského národa, svojou obrazotvornosťou a konkrétnosťou má tvoriť základ hodnotnej poézie, v diele ve-nuje pozornosť romantizmu – polemizuje z jeho subjektivizmom a individualizmom. Štúrov život a dielo významne obohatilo kultúru a históriu slov. národa.

Diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí; Náuka reči slovenskej; Slovanstvo a svet budúcnosti

Zobrazenie ľudu a prírody u Sládkoviča a Hviezdoslava

Andrej Sládkovič

Detvan (1853) – lyricko-epická skladba, idealizácia slov. ľudu, postáv (chceli ho povzbudiť, podáva obraz o ľude, kt. nemá chybu), napísal preto, aby podal najlepší obraz ľudu, skladá sa z priatich spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka, Hlavný hrdina: Martin – krásny, šľachetný, má zmysel pre spravodlivosť, má rád prírodu (príroda + slov. člověk sú spojité a z toho pramení jeho vlastnectvo, príroda ovplyvňuje charakter ľudí)

1. spev: Oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť ľudu s prírodou. Martin zabije sokola, ktorý sa vrhol na bezbranného zajaca
2. spev: Úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slov. ľudu. S Martinom sa stretávame na salaši při vatre v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.
3. spev: Najepickejší, na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí na kráľa. Keď výjde najavo, že Martin zabil aj zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom. Sládkovičov panovník je osvietený panovník. Ústna ľudová slovesnosť kráľa vysvetlila ako „panovníka ľudomila“. Vzťah kráľa a Martina je idealizovaný.
4. spev: Obrazom Eleny, kt. básnik zobrazuje ako ideál slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ očarený jej krásou, daruje jej prsteň, aj tak ho odmietne.
5. spev: Obrazom veselého i tragického verbovania na dedine, Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca. Sládkovič – nevyhľadáva konflikty a smrť, chce nájsť kompromis.
   Marína (1846) – má dve časti – prvá lyricko-epická – nešťastná láska k Márii Pišlovej, druhá reflexívno-symbolická – láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter – milá ho nechá, ale on sa na ňu nenahnevá, láska k žene sa mení na lásku k vlastní

P.O.H. – Hájnikova žena – autorovo najhodnotnejšie dielo, najvýstižnejšie vyjadruje vzťah k ľudu, k šľachte, k prírode. Umelecké prostriedky sú pestré. Hviezdolavov jazyk sa dá na základe rozboru veľmi podrobne určiť.

Lyricko-epická báseň – je oslavou horskej prírody a jej obyvateľov. Na pozadí hornooravskej prírody autor vykreslil príbeh Miša Čajku a jeho ženy Hanky. Tragédiu im zapríčinil šľachtic Vilányi. Táto báseň je ódou na prírodu.
Idea – aturo odhaľuje neprekonateľnú priepasť medzi šľachtou a ľudom.
Kontrast 1. a 2. Časti – medzi životom ľudu a šľachty, medzi chalupami a kaštieľmi
Kontrast – hovorí o hajníkovej chalupe: „Istejšie pyšný než li hrad, ktorí si páni postavili na skale, lebo sa boja pomsty, za krutovládu.“ Reflexia o chalupách a kaštieľoch. Michal Čajka uvažuje, prečo si kaštiele postavili na skalách. Autor v tomto diele zobrazuje životný štýl prostého ľudu.

Zásady: Vernosť, česnosť, pracovitosť. Na druhej strane autor vidí klamstvo, egoizmus. Konflikt končí harmonicky – odpustenie. Autor stojí na strane ľudu. Ľud je víťazom!!!
Postavy v diele: Hanka Č., Michal Č, Vilányi.
Hanka – dobrá, obetavá, má rada rodičov, je verná Michalovi. Znaky: Mravnosť, čistota, pracovitosť. V sebaobrane zabila.
Michal – sebavedomosť, hrdosť, úctivosť, pracovitosť, zodpovednosť, vernosť a ľahká vznietlivosť v Hanke, neznáša ponížené plazenie sa, čestný člověk, svojou povahou stojí jako protipól nemorálnosti a pokrivenosti Artuša Vilányiho.
Vilányi – zhýravý šľachtic, egoista, neverí v mravnú čistotu ľudu, nárokoval si na Hanku, považuje ľud – za svojho sluhu, je to panovačný a sebecký muž, reprezentant šľachty, stará sa iba o seba a o svoje problémy.
Dielo obsahuje 15 spevov, autor opisuje šťastie a zdravie manželov: „Dobré im, dobré im.“
Lyricko-epická skladba, používa opis prírody, úvahy, reflexie, piesňové zložky (ľudové piesne).
Jazyk – bohatá slovná zásoba, básnické obrazy, náročný slovník, vytvára novotvary.