Vývin slovenčiny od zániku Veľkej Moravy po 1. kodifikáciu

Slovenčina ako národný jazyk Slovákov má svoj pôvod v spoločnom jazyku všet­kých slovanských kmeňov - v praslovančine. Slovanskou rečou prví začali písať učení bratia Konštantín a Metod. Preložili náboženské a bohoslužobné knihy z gréčtiny do tzv. staroslovienskeho jazyka. Prvé slovanské písmo hlaholiku ne­skôr nahradila cyrilika, ktorú používajú východní a niektorí južní Slovania do­teraz.

V období feudalizmu sa uplatňuje ako úradný jazyk latinčina. V období keď sa latinčina uplatňovala ako úradný a kultúrny jazyk, utvárali sa tri hlavné skupiny slovenských nárečí: západoslovenské, stredoslovenské a východo­slovenské. Vplyvom pražskej Karlovej univerzity a neskoršie aj vplyvom husit­ských výprav na Slovensko sa začína u nás postupne uplatňovať čeština ako pí­saný jazyk zrozumiteľný širším vrstvám obyvateľov. Na Slovensku sa síce písalo po latinsky, po česky a kultúrnou predspisovnou slovenčinou, ale široké ľudové masy sa medzi sebou dorozumievali v nárečiach.

„Slováckym" jazykom píše Jozef Ignác Bajza svoje Epigramy a prvý slovenský ro­mán (René mládenca príhodi a skúsenosťi - 1783).

Bajzova slovenčina bola zmes viacerých jazykov - český, moravský, poľský, horvátsky, rusnácky. Používal g namiesto j, a w namiesto v.

Skutočným uzákoniteľom (autorom 1. kodifikácie) sa stal až Anton Bernolák

• Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách
• Slovenská gramatika
• Slovár Slowenskí, Česko - Latinsko - Nemecko - Uherskí

Bernolákov pravopis má tieto znaky:

• odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis
• píše sa iba i / každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom / ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom: Kňižki, rozľičních ... / g sa číta ako j : gazik, dvojité w ako v- označuje sa ľ: veľmi piľnem ... / neexistujú dvojhlásky : posilagú,

Rečám

• z hľadiska vetnej stavby - dlhé súvetia
• Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárno - vedeckými spismi

Juraj Fándly: Dúverná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom, ...
Ján Hollý: svojimi mohutnými eposmi z dejín Slovákov.
Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali bibličtiny - t. j. češtiny, jazyka Kralickej biblie), ale používala sa až do r. 1843, teda vyše 50 rokov.

- 1943 Uzákonenie spisovného jazyka na základe stredoslovenského nárečia - Štúr, Hurban, Hodža (fara v Hlbokom). (Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej)

Štúrova slovenčina:

• Pravopis: píše sa iba „i“ / rozdiel medzi zvukmi „d, t, n“ a „ď, ť, ň“ sa všade graficky vyznačuje / dvojhláska „ô“ sa rozpisuje ako „uo“ / dvojhlásky „ia, ie“ sa píšu „ja, je“ / v tvare genitívu mn. čísla, inštrumentálu j. čísla a osobných zámen sa zvuk „v“ píše ako „u“ („králou, sluhou, kostolou, hroznou, víchricou, svojou formou“) V iných prípadoch sa píše všade „v“ - aj tam, kde sa vyslovuje ako „u“ („prauda, dáuno, rouní“)
• Hláskoslovie: / nemá „ľ“ (iba „l“) / namiesto „ä“ má „a“ alebo „e“ / namiesto „iu“ má len „ú“ (božú, znameňú) / namiesto „é“ má „je“ (dobrjeho, dobrje; výnimka céra) / rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oňi slúža, hlása, vába, spálac, kvjeťim) / particípiá minulé majú podobu „mau, volau, robiu“

Tvaroslovie: Prídavné mená odvodená od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí)

• 1852 Hatala - Krátka mluvnica slovenská („y“, ď ť ň ľ, dvojhlásky, ô)
• 1863 založená Matica slovenská
• Samo Czambel vydal v r. 1902 Rukoväť spisovnej slovenskej reči
• 1931 Pravidlá slovenského pravopisu
• 1953 (min. čas mn. čísla „i“, predložky), 1991 (veľké písmená, krátenie)